Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 303/08
PDF · 294.23 KB
No categories available
III. ÚS 303/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2009 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. RNDr. P. K.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 269/2005
a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej
právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 C 269/2005 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 269/2005 konať.
3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti B., s. r. o., trovy
konania v sume 320,72 € (slovom tristodvadsať eur a sedemdesiatdva centov) do dvoch
mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu, advokáta
JUDr. RNDr. P. K., Advokátska kancelária, B.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti B., s. r. o., n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 303/08-22 z 1. októbra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľ“), v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 269/2005.
V označenom konaní okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 269/2005-23 z 10. júna 2006
uložil sťažovateľovi ako odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi určenú peňažnú
sumu ako náhradu mzdy za deväť mesiacov v dôsledku neplatného skončenia pracovného
pomeru. Rozsudok bol sťažovateľovi doručený 14. augusta 2006 a sťažovateľ tvrdí,
že proti nemu podal 29. augusta 2006 na poštovú prepravu odvolanie adresované okresnému
súdu. Namiesto nariadenia pojednávania na odvolacom súde 15. decembra 2006 bolo
sťažovateľovi doručené upovedomenie o začatí exekúcie vydané v rámci exekučného
konania vedeného na okresnom súde na podklade exekučného titulu, ktorým bol práve
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 10. júna 2006. Z upovedomenia o začatí
exekúcie sa sťažovateľ dozvedel o „údajnom nadobudnutí právoplatnosti napadnutého
rozsudku prvostupňového súdu, voči ktorému podal riadne odvolanie ...“. V exekučnom
konaní potom 19. decembra 2006 bola judikovaná suma vymožená.
Pri nazretí do spisu okresného súdu (sp. zn. 11 C 269/2005) 17. januára 2007
sťažovateľ zistil, že jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu sa v ňom nenachádza.
Vyvolal preto na doručujúcej pošte reklamačné konanie, v ktorom „bol riadne zistený deň
doručenia odvolania sťažovateľa súdu (30. august 2006, pozn.), prevzatie poštovej zásielky
s podpisom splnomocnenca súdu a číslo splnomocnenca súdu oprávneného zásielku
prevziať (Ps 1F/04/02, pozn.)“. Sťažovateľ pritom tvrdí, že v rozhodnej dobe sa proti nemu
na okresnom súde neviedlo žiadne iné konanie.
Sťažovateľ podnetom doručeným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) 27. februára 2007 požiadal o podanie mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
proti rozsudku okresného súdu z 10. júla 2006. Generálna prokuratúra listom z 23. augusta
2007 sťažovateľovi oznámila, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania
nie sú dané, pretože jeho tvrdenie týkajúce sa „včas podaného odvolania je pravdivé ...,
potom je podľa zákona nevyhnutné o podanom odvolaní rozhodnúť. Jedine odvolací súd
môže o podanom odvolaní rozhodnúť. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že
prvostupňový súd už vyznačil právoplatnosť rozsudku ...“. Zároveň generálna prokuratúra
vyzvala sťažovateľa, aby okresnému súdu predložil dôkazy o podanom odvolaní.
Sťažovateľ tiež doručil okresnému súdu 14. marca 2007 návrh na obnovu konania,
pričom po informatívnom výsluchu vo veci usúdil, „že nie sú dôvody na obnovu konania ...,
lebo konanie vo veci v skutočnosti podľa zákona prebieha i keď súd tvrdí opak, tak vzal svoj
návrh späť (19. júla 2007, pozn.) a súd konanie zastavil“.
Sťažovateľ doručil okresnému súdu 18. apríla 2007 podanie označené ako „Žiadosť
o pokračovanie v súdnom konaní ...“, v ktorom uviedol všetky skutočnosti podľa jeho
názoru preukazujúce doručenie sporného odvolania okresnému súdu a ktorého obsah
nasvedčuje, že prílohami tohto podania boli aj všetky písomné podklady slúžiace
na podporu jeho tvrdení (odvolanie sťažovateľa, písomné oznámenie o výsledku
reklamačného konania na pošte a ďalšie).
Sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov odôvodnenú prieťahmi v konaní okresného súdu sp. zn.
11 C 269/2005 mu sťažovateľ doručil 12. septembra 2007. Podpredsedníčka okresného súdu
v odpovedi z 10. októbra 2007 zhodnotila podanú sťažnosť ako nedôvodnú,
pretože „nezistila prieťahy v konaní“. Ďalej uviedla, že „v spise sa nenachádza odvolanie,
ktoré uvádzate vo svojej sťažnosti a preto nadobudol právoplatnosť 31. 08. 2006“.
Vo vzťahu k možnej strate sťažovateľom doručovanej zásielky zdôraznila, že „pohovorom
s pracovníkmi podateľne a spisovej kancelárie bolo zistené, že všetky poštou doručené
podania sa bezodkladne zakladajú do príslušných spisov, preto nie je možné tvrdiť,
že sa odvolanie stratilo“.
Podľa sťažovateľa okresný súd „tým, že nepokračoval v konaní po podaní odvolania
proti rozsudku zo dňa 10. 7. 2006 č. k. 11 C 269/2005-23 sťažovateľom, vyznačil
právoplatnosť na neprávoplatný rozsudok, bezdôvodne spravil z neho exekučný titul
a nepostúpil vec na konanie odvolaciemu súdu, porušil podľa sťažovateľa jeho základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 ... Ústavy
SR. Súčasne týmto postupom vzal sťažovateľovi možnosť uplatniť všetky dôvody, dôkazy
a námietky na ochranu svojich práv v odvolacom konaní na súde druhého stupňa a porušil
aj jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ...“.
Po čiastočnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 14. októbra 2008
vyzval predsedníčku okresného súdu na vyjadrenie k nej.
Predsedníčka okresného súdu vo svojej odpovedi zo 14. novembra 2008 tvrdila,
že „sťažovateľ do súdneho spisu a ani pri podaní sťažnosti súdu nikdy nepredložil originál
podacieho lístky a odpovede pošty, na ktorej reklamoval nedoručenie zásielky, ktorú označil
ako odvolanie ...“. Uviedla tiež, že preukazy splnomocňujúce na preberanie súdnych
zásielok sa „poštou vydávajú na jeden rok. V roku 2007 nebol vydaný preukaz
splnomocnenca žiadnemu súdnemu doručovateľovi s číslom PS F/04/02“. Predsedníčka
okresného súdu navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že označené základné práva sťažovateľa
porušené neboli, a vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujal stanovisko sťažovateľ podaním
doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2008. Vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania. Tvrdil, že vyjadrenia okresného súdu k jeho sťažnosti „nie sú v súlade
so skutočnosťou“. Zdôraznil, že „okresnému súdu niekoľkokrát (spolu 3x) predložil
originály ... všetkých troch listín preukazujúcich doručenie zásielky obsahujúcej
odvolanie ...“. Prvýkrát tak urobil 18. apríla 2007 (doručenie „Žiadosti o pokračovanie
v súdnom konaní“ spolu s prílohami). Okresný súd však nekonal, „nijako sa ani inak
neprejavil a telefonicky odmietal, že by sa odvolanie vôbec mohlo stratiť“, preto predložil
„v spisovej kancelárii opätovne originály listín. Vtedy boli originály listín predložené súdu
druhý raz.“. Tretíkrát predložil sťažovateľ príslušné listiny okresnému súdu na základe jeho
výzvy „po podaní návrhu na obnovu konania“.
Sťažovateľ tiež uviedol, že „ak došlo k nejakému zneužitiu preukazu splnomocnenca
na prijímanie zásielok, zodpovedá za to plne okresný súd a je to jeho interná záležitosť“.
Poukázal aj na ustanovenie Poštového poriadku Slovenskej pošty, a. s., podľa ktorého
preukazy splnomocnencov na preberanie zásielok adresovaných súdu môžu byť vydané
až na tri roky.
Ústavný súd 12. januára 2009 opätovne adresoval okresnému súdu výzvu
na odstránenie niektorých zjavných nepresností vyplývajúcich z vyjadrenia zo 14. novembra
2008. Predovšetkým požiadal okresný súd o vyjadrenie k žiadosti sťažovateľa doručenej
okresnému súdu 18. apríla 2007, k jej obsahu a k jej prílohám.
Predsedníčka okresného súdu v odpovedi doručenej ústavnému súdu 5. februára
2009 uviedla, že sťažnosť na postup súdu doručená mu 12. septembra 2007 neobsahovala
„žiadne prílohy, ako to vyplýva z podacej pečiatky aj keď v závere sťažnosti sa uvádzajú
prílohy A/ a B/“. S poukazom na skutočnosť, že dodacia pošta pre okresný súd je odlišná od
pošty, na ktorej sťažovateľ údajne podal na prepravu svoje odvolanie, tiež zdôraznila,
že preverením na dodacej pošte okresného súdu bolo zistené, že preukaz splnomocnenca
s číslom, ktoré je uvedené na oznámení pošty o výsledku reklamačného konania vyvolaného
sťažovateľom, nebol dodacou poštou vydaný.
Ústavný súd umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k obsahu podania predsedníčky
okresného súdu, čo aj sťažovateľ využil a 24. februára 2009 doručil ústavnému súdu svoje
vyjadrenie. V ňom zhodnotil tvrdenia predsedníčky okresného súdu ako „vyslovene
nepravdivé“ a argumenty okresného súdu „pravdepodobne úmyselne zavádzajúce“.
V zásade zopakoval tvrdenia uvádzané v predchádzajúcich podaniach adresovaných
ústavnému súdu. K spornému preukazu splnomocnenca sťažovateľ uviedol, že „od roku
2002 je účinný zákon č. 507/2001 Z. z. o poštových službách a zmenil sa aj Poštový
poriadok, aj prax. Dovtedy bol účinný zák. č. 222/1946 Zb. o pošte, Poštový poriadok
v inom znení, a iná bola aj zaužívaná prax. Preukazy splnomocnencov platili aj viac ako tri
roky, sťažovateľ to vie z vlastnej praxe. Podľa čísla preukazu splnomocnenca, ktorý sa
použil, bol vydaný v roku 2002.“.
Sťažovateľ zmenil sumu požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia
na 12 000 € a sumu požadovanej náhrady trov konania na 443,33 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu čl. 46 ods. 1 ústavy sa
zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva
na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť
a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd
právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04).
Námietka sťažovateľa, že okresnému súdu bolo v zákonnej lehote doručené
odvolanie, o ktorom napriek tomu nerozhodol s tvrdením, že mu žiadne odvolanie proti
prvostupňovému rozsudku doručené nebolo, a vyznačil na napadnutom rozsudku jeho
právoplatnosť a následne i vykonateľnosť, nasvedčuje, že v danom prípade ide a namietané
upretie práva na prístup k súdu.
Po preskúmaní obsahu predloženej sťažnosti, jej príloh i podaní účastníkov konania
dospel ústavný súd k záveru, že predmet konania pred ním nie je problémový po právnej
stránke, ale z hľadiska stránky skutkovej. Pre záver ústavného súdu o predmete konania,
teda o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu,
mal zásadný význam skutkový poznatok o prípadnom doručení odvolania sťažovateľa
okresnému súdu.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku. Vzhľadom na okolnosti
posudzovaného prípadu do úvahy prichádzali ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Občiansky súdny poriadok vychádza pri rozdelení dôkazného bremena medzi
účastníkov konania zo zásady kontradiktórnosti spojenej so zásadou formálnej pravdy.
Znamená to, že konajúci súd zásadne nevyhľadáva iniciatívne ex offo dôkazy slúžiace
na podporu alebo vyvrátenie tvrdení ktoréhokoľvek účastníka konania, ale očakáva tvrdenia
a následne návrhy dôkazov na ich podporu práve od sporových strán. Uvedená konštrukcia
plynie z predmetu občianskeho súdneho konania, ktorým je nachádzanie práva v spore
medzi konkrétnymi subjektami práva. Vychádza sa zo záujmu týchto subjektov na úspechu
v konaní, čo má viesť k dôslednej obhajobe ich subjektívnych práv vyvíjaním ich vlastnej
procesnej aktivity, a nie oficióznym postupom konajúceho súdu, ktorý splní svoju úlohu
tým, že existujúci spor rozhodne v prospech účastníka konania, ktorý uniesol dôkazné
bremeno vo vzťahu ku všetkým svojim relevantným tvrdeniam, a v neprospech účastníka,
ktorý dôkazné bremeno neuniesol.
Podstatu konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy z pohľadu už
naznačenej podstaty však nemožno stotožňovať s podstatou občianskeho súdneho konania.
V konaní pred ústavným súdom sa totiž poskytuje ochrana základným právam a slobodám
alebo ľudským právam a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.
Záujem na ochrane týchto práv nie je totožný so záujmom na ochrane hmotných práv
súkromnej povahy v občianskom súdnom konaní. Preto zákon o ústavnom súde určuje len
primerané použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku na konanie pred ústavným
súdom. Ústavný súd musí v okolnostiach posudzovaného prípadu dôsledne skúmať, či sa
má pri rozhodovaní spoľahnúť výlučne na tvrdenia účastníkov konania formálne podporené
navrhovanými dôkazmi, alebo je potrebné, aby berúc do úvahy špecifiká konkrétneho
prípadu navrhnuté dôkazy hodnotil so zreteľom na skutočnosť, že v konaní o sťažnostiach
sa poskytuje ochrana základným právam a slobodám sťažovateľa, prípadne aby dokonca
sám vyhľadával dôkazy slúžiace tvorbe záverečného úsudku o predmete konania.
Z písomných podkladov viažucich sa k prerokúvanej sťažnosti ústavný súd uzavrel,
že sťažovateľ uniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že zásielka adresovaná
okresnému súdu podaná na pošte 29. augusta 2006 bola doručená splnomocnencovi
oprávnenému preberať zásielky, ktorý vystupoval pod číslom PS 1F/04/02. Prílohami
podanej sťažnosti totiž boli fotokópie podacieho lístka č. 18998006 a oznámenie o výsledku
reklamačného konania z 31. januára 2007 týkajúce sa doručenia zásielky podanej na pošte
pod tým istým číslom. Tieto listinné dôkazy ale nie sú spôsobilé preukázať skutočnosť,
že obsahom podanej zásielky bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu
z 10. júla 2006. Sťažovateľ svoje tvrdenie, že obsahom zásielky mohlo byť len odvolanie,
odôvodnil argumentom, že v rozhodnom čase sa na okresnom súde neviedli žiadne iné
konania, ktorých by bol účastníkom. To podľa názoru ústavného súdu nepreukazuje
sťažovateľovo tvrdenie o obsahu zásielky.
Ak by ústavný súd postupoval pri posudzovaní unesenia dôkazného bremena
sťažovateľa ako navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom dôsledne podľa zásady
kontradiktórnosti a formálnej pravdy, muselo by to viesť k záveru o neunesení dôkazného
bremena a následnému nevyhoveniu petitu sťažnosti.
Práve záujem o poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa stelesnený
v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a vyjadrený aj v primeranosti použitia ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku na toto konanie však viedol ústavný súd k záveru, že
pri hodnotení dôkazov treba vziať do úvahy i ďalšie skutočnosti, ktoré vyšli najavo z obsahu
sťažnosti i z jednotlivých podaní účastníkov konania. Spomedzi nich malo pre rozhodnutie
ústavného súdu význam zistenie, že sťažovateľ 18. apríla 2007 doručil okresnému súdu
podanie označené ako „Žiadosť o pokračovanie v súdnom konaní ...“, v ktorom uviedol
všetky podstatné okolnosti o podanom odvolaní i o reklamačnom konaní na pošte.
K podaniu priložil aj prílohy, čo vyplýva z prijímacej pečiatky okresného súdu. Sťažovateľ
tvrdí, že týmito prílohami bolo aj podané odvolanie a dôkazy o reklamačnom konaní
na pošte.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že predmetné podanie
doručené 18. apríla 2007 sa v chronologicky vedenom spise nenachádza. Navyše fotokópiu
podania z 18. apríla 2007 priložil sťažovateľ ako prílohu k svojej sťažnosti na postup súdu
doručenú okresnému súdu 12. septembra 2007. Na výzvu ústavného súdu sa k tejto
skutočnosti predsedníčka okresného súdu nevyjadrila, iba uviedla, že sťažnosť na postup
súdu z 12. septembra 2007 neobsahovala „žiadne prílohy“. Toto tvrdenie je však zjavne
v rozpore s obsahom súdneho spisu sp. zn. 11 C 269/2005, v ktorom je ako príloha sťažnosti
doručenej okresnému súdu 12. septembra 2007 založená aj fotokópia podania doručeného
okresnému súdu 18. apríla 2007.
Z uvedených zistení ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ uniesol dôkazné bremeno
týkajúce sa tvrdenia, že okresný súd oboznámil so skutočnosťou podania odvolania
v auguste 2006, a to najneskôr v podaní doručenom okresnému súdu 18. apríla 2007.
Naopak, tvrdenia predsedníčky okresného súdu a ňou predložené písomné podklady
tvrdenia sťažovateľa nevyvracajú.
Sťažovateľ vyvíjal snahu smerujúcu k využitiu aj ďalších prostriedkov,
ktoré podľa jeho úsudku mohli zabezpečiť poskytnutie ochrany jeho označeným základným
právam. Išlo predovšetkým o podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora, ale aj o návrh na obnovu konania. Z odpovede generálnej prokuratúry z 23.
augusta 2007 i z pohovoru konajúcej sudkyne v konaní o návrhu na obnovu konania so
sťažovateľom vyplynulo, že rozsudok okresného súdu z 10. júla 2006 nenadobudol
právoplatnosť, a preto podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
i návrh na obnovu konania boli podané predčasne. Pre ústavný súd tieto skutočnosti nemajú
dôkazný význam z pohľadu tvrdenia sťažovateľa o doručení odvolania 30. augusta 2006
okresnému súdu, ale preukazujú procesnú aktivitu sťažovateľa, ktorá smerovala k ochrane
jeho základného práva na súdnu ochranu. Sťažovateľ postupoval v predmetnej veci až do
podania sťažnosti ústavnému súdu tak, že to zodpovedá zákonným požiadavkám na jeho
náležitú súčinnosť so súdom (§ 6 OSP). Postoj sťažovateľa po zistení, že jeho podanie
realizované na pošte 29. augusta 2006 nebolo okresnému súdu doručené, teda nemožno
hodnotiť ako procesnú nečinnosť.
Proces objasňovania skutkového stavu veci tak ústavný súd uzatvára zistením,
že hoci sa sťažovateľovi nepodarilo preukázať obsah podania realizovaného na pošte
29. augusta 2006, je nepochybné, že okresný súd najneskôr od 18. apríla 2007 mal
vedomosť o tvrdení sťažovateľa, že doručované predmetné podanie obsahovalo odvolanie
proti rozsudku okresného súdu z 10. júla 2006. Napriek tomu okresný súd na podanie
sťažovateľa doručené mu 18. apríla 2007 nijako nereagoval, ani sa nijako nevysporiadal
s jeho obsahom. Na druhej strane sťažovateľ po zisteniach nasvedčujúcich, že jeho podanie
z augusta 2006 sa v predmetnom spise okresného súdu nenachádza, nezostal procesne
pasívny napriek tomu, že žiaden právny predpis (predovšetkým Občiansky súdny poriadok)
mu v takýchto prípadoch na účely ochrany označeného základného práva žiadnu
formalizovanú procesnú aktivitu neukladá, ale komunikoval s okresným súdom a predkladal
mu písomné podklady slúžiace na podporu jeho tvrdení. Podľa názoru ústavného súdu, aj
keď takýto postup účastníka konania nie je formálne žiadnou procesno-právnou normou
predpísaný, starostlivosť o svoje základné právo si neformálny postup, ktorý zvolil
sťažovateľ, vyžaduje a je vecou komunikácie s konajúcim súdom, aby boli dostatočne
objasnené všetky skutkové okolnosti vedúce k jednoznačnému záveru o tom, či v danom
prípade bolo sťažovateľovo odvolanie okresnému súdu doručené, alebo nie.
Napokon okresnému súdu Občiansky súdny poriadok dáva do rúk procesné nástroje
aj na riešenie situácie vyvolanej sťažovateľovým podaním z 18. apríla 2007. Ide hlavne
o ustanovenie § 41 ods. 2 OSP ukladajúce súdu posudzovať každý úkon účastníka konania
podľa jeho obsahu, ale aj o ustanovenie § 43 ods. 1 OSP ukladajúce súdu alebo poverenému
zamestnancovi súdu vyzvať uznesením účastníka konania, aby nesprávne, neúplné alebo
nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia
ako desať dní. Týmito ustanoveniami sa okresný súd dôsledne neriadil, v dôsledku čoho
neposkytol základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 46 ods. 1 ústavy ochranu
v potrebnej kvalite. Preto ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. Uvedený záver možno v plnej miere uplatniť, aj
pokiaľ ide o ochranu poskytovanú čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa č. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu o porušení označených základných práv
sťažovateľa, ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 269/2005 (bod 2 výroku tohto nálezu). Napriek tomu, že okresný súd vyznačil
na svojom prvostupňovom rozsudku z 10. júla 2006 právoplatnosť a vykonateľnosť
a ústavný súd v tomto konaní uvedený rozsudok nezrušil, príkaz konať sa vzťahuje na už
označené konanie, pretože podania sťažovateľa adresované okresnému súdu (spomedzi nich
predovšetkým podanie doručené okresnému súdu 18. apríla 2007) priamo súviseli
s procesným úkonom sťažovateľa v tomto konaní (podanie z augusta 2006, o ktorom
sťažovateľ tvrdí, že išlo o odvolanie). Úlohou okresného súdu bude vysporiadať sa
s uvedenými podaniami spôsobom predpísaným ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku (§ 41 ods. 2 a § 43 ods. 1) a následne v súčinnosti so sťažovateľom dospieť
k jednoznačnému záveru o spornej otázke doručovania odvolania z augusta 2006, pretože
sťažovateľ objektívne nemôže sám bez súčinnosti s okresným súdom preukázať
bez pochybností obsah zásielky adresovanej okresnému súdu podanej na poštovú prepravu
29. augusta 2006. Záujem o ochranu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu
však v tomto prípade vylučuje striktne formalistický prístup vychádzajúci z neunesenia
dôkazného bremena sťažovateľom týkajúceho sa tvrdenia o obsahu spornej zásielky, preto
pod príkaz na konanie okresnému súdu treba subsumovať aj jeho povinnosti súvisiace
s činnosťou potom, ako vo veci rozhodol rozsudkom, proti ktorému bolo podané odvolanie
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa
garantovaného mu čl. 46 ods. 1 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnil v sume 12 000 eur. Svoju žiadosť
sťažovateľ odôvodnil „veľkým rozsahom porušenia jeho základných práv, vykonaného
hrubým spôsobom, bez najmenšej snahy porušovateľa napraviť ním spôsobený stav. ...
Okrem toho je pre časový odstup veľmi pravdepodobné, že sťažovateľ sa vôbec nedomôže
náhrady škody, ktorá mu vznikla ...“.
Z citovaného textu ústavy vyplýva, že toto zadosťučinenie sa môže, ale nemusí
priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je
možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne
upraveným spôsobom (napr. III. ÚS 278/05). Podľa názoru ústavného súdu je ochrana
základného práva sťažovateľa účinne poskytnutá tým, že okresnému súdu prikázal
v súčinnosti so sťažovateľom objasniť všetky sporné skutkové okolnosti o podaní
sťažovateľa z augusta 2006. K tvrdeniu sťažovateľa o vzniku škody v dôsledku vymoženia
pohľadávky judikovanej rozsudkom okresného súdu z 10. júla 2006, ktorý mal byť
napadnutý odvolaním sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že účelom priznania primeraného
finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody. Slovenský právny poriadok
disponuje nástrojmi umožňujúcimi osobe poškodenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci uplatniť si nárok na náhradu
takej škody (zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Preto ústavný
súd sťažovateľovi požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si v sťažnostnom návrhu uplatnil trovy konania v sume 443,33 eur
a priložil aj vyčíslenie trov právneho zastúpenia za jednotlivé úkony právnej služby.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny
za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu
predstavuje 178 Sk, za úkon uskutočnený v roku 2008 je základná sadzba odmeny 3 176 Sk
a hodnota režijného paušálu 190 Sk.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania za dva úkony
právnej služby uskutočnené v roku 2007 (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie
– sťažnosť) v sume 6 296 Sk (208,99 eur) a za jeden úkon uskutočnený v roku 2008
(písomné podanie z 3. decembra 2008) v sume 3 366 Sk (111,73 eur).
Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 24. februára 2009 ústavný súd
nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci
samej, a to predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že v tomto podaní sťažovateľ neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo právne názory významné pre ústavno-právny aspekt
posudzovaného prípadu, a preto odmenu zaň nepriznal.
Priznanú úhradu trov konania v celkovej sume 320,72 eur (bod 3 výroku tohto
nálezu) je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2009