Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 303/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. RNDr. P. K.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

v spojení s Slovenskej

republiky a porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

v spojení s a jej

právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod

sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať.

3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti B., s. r. o., trovy

konania v sume 320,72 € (slovom tristodvadsať eur a sedemdesiatdva centov) do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu, advokáta

JUDr. RNDr. P. K., Advokátska kancelária, B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti B., s. r. o., n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -22 z 1. októbra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľ“), v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) v spojení

s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

V označenom konaní okresný súd rozsudkom č. k. -23 z 10. júna 2006

uložil sťažovateľovi ako odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi určenú peňažnú

sumu ako náhradu mzdy za deväť mesiacov v dôsledku neplatného skončenia pracovného

pomeru. Rozsudok bol sťažovateľovi doručený 14. augusta 2006 a sťažovateľ tvrdí,

že proti nemu podal 29. augusta 2006 na poštovú prepravu odvolanie adresované okresnému

súdu. Namiesto nariadenia pojednávania na odvolacom súde 15. decembra 2006 bolo

sťažovateľovi doručené upovedomenie o začatí exekúcie vydané v rámci exekučného

konania vedeného na okresnom súde na podklade exekučného titulu, ktorým bol práve

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 10. júna 2006. Z upovedomenia o začatí

exekúcie sa sťažovateľ dozvedel o „údajnom nadobudnutí právoplatnosti napadnutého

rozsudku prvostupňového súdu, voči ktorému podal riadne odvolanie ...“. V exekučnom

konaní potom 19. decembra 2006 bola judikovaná suma vymožená.

Pri nazretí do spisu okresného súdu (sp. zn. ) 17. januára 2007

sťažovateľ zistil, že jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu sa v ňom nenachádza.

Vyvolal preto na doručujúcej pošte reklamačné konanie, v ktorom „bol riadne zistený deň

doručenia odvolania sťažovateľa súdu (30. august 2006, pozn.), prevzatie poštovej zásielky

s podpisom splnomocnenca súdu a číslo splnomocnenca súdu oprávneného zásielku

prevziať (Ps , pozn.)“. Sťažovateľ pritom tvrdí, že v rozhodnej dobe sa proti nemu

na okresnom súde neviedlo žiadne iné konanie.

Sťažovateľ podnetom doručeným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) 27. februára 2007 požiadal o podanie mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

proti rozsudku okresného súdu z 10. júla 2006. Generálna prokuratúra listom z 23. augusta

2007 sťažovateľovi oznámila, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania

nie sú dané, pretože jeho tvrdenie týkajúce sa „včas podaného odvolania je pravdivé ...,

potom je podľa zákona nevyhnutné o podanom odvolaní rozhodnúť. Jedine odvolací súd

môže o podanom odvolaní rozhodnúť. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že

prvostupňový súd už vyznačil právoplatnosť rozsudku ...“. Zároveň generálna prokuratúra

vyzvala sťažovateľa, aby okresnému súdu predložil dôkazy o podanom odvolaní.

Sťažovateľ tiež doručil okresnému súdu 14. marca 2007 návrh na obnovu konania,

pričom po informatívnom výsluchu vo veci usúdil, „že nie sú dôvody na obnovu konania ...,

lebo konanie vo veci v skutočnosti podľa zákona prebieha i keď súd tvrdí opak, tak vzal svoj

návrh späť (19. júla 2007, pozn.) a súd konanie zastavil“.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 18. apríla 2007 podanie označené ako „Žiadosť

o pokračovanie v súdnom konaní ...“, v ktorom uviedol všetky skutočnosti podľa jeho

názoru preukazujúce doručenie sporného odvolania okresnému súdu a ktorého obsah

nasvedčuje, že prílohami tohto podania boli aj všetky písomné podklady slúžiace

na podporu jeho tvrdení (odvolanie sťažovateľa, písomné oznámenie o výsledku

reklamačného konania na pošte a ďalšie).

Sťažnosť na postup súdu podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov odôvodnenú prieťahmi v konaní okresného súdu sp. zn.

mu sťažovateľ doručil 12. septembra 2007. Podpredsedníčka okresného súdu

v odpovedi z 10. októbra 2007 zhodnotila podanú sťažnosť ako nedôvodnú,

pretože „nezistila prieťahy v konaní“. Ďalej uviedla, že „v spise sa nenachádza odvolanie,

ktoré uvádzate vo svojej sťažnosti a preto nadobudol právoplatnosť 31. 08. 2006“.

Vo vzťahu k možnej strate sťažovateľom doručovanej zásielky zdôraznila, že „pohovorom

s pracovníkmi podateľne a spisovej kancelárie bolo zistené, že všetky poštou doručené

podania sa bezodkladne zakladajú do príslušných spisov, preto nie je možné tvrdiť,

že sa odvolanie stratilo“.

Podľa sťažovateľa okresný súd „tým, že nepokračoval v konaní po podaní odvolania

proti rozsudku zo dňa 10. 7. 2006 č. k. -23 sťažovateľom, vyznačil

právoplatnosť na neprávoplatný rozsudok, bezdôvodne spravil z neho exekučný titul

a nepostúpil vec na konanie odvolaciemu súdu, porušil podľa sťažovateľa jeho základné

právo na súdnu ochranu podľa SR v spojení s ...

SR. Súčasne týmto postupom vzal sťažovateľovi možnosť uplatniť všetky dôvody, dôkazy

a námietky na ochranu svojich práv v odvolacom konaní na súde druhého stupňa a porušil

aj jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ...“.

Po čiastočnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 14. októbra 2008

vyzval predsedníčku okresného súdu na vyjadrenie k nej.

Predsedníčka okresného súdu vo svojej odpovedi zo 14. novembra 2008 tvrdila,

že „sťažovateľ do súdneho spisu a ani pri podaní sťažnosti súdu nikdy nepredložil originál

podacieho lístky a odpovede pošty, na ktorej reklamoval nedoručenie zásielky, ktorú označil

ako odvolanie ...“. Uviedla tiež, že preukazy splnomocňujúce na preberanie súdnych

zásielok sa „poštou vydávajú na jeden rok. V roku 2007 nebol vydaný preukaz

splnomocnenca žiadnemu súdnemu doručovateľovi s číslom PS F/04/02“. Predsedníčka

okresného súdu navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že označené základné práva sťažovateľa

porušené neboli, a vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujal stanovisko sťažovateľ podaním

doručeným ústavnému súdu 9. decembra 2008. Vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania. Tvrdil, že vyjadrenia okresného súdu k jeho sťažnosti „nie sú v súlade

so skutočnosťou“. Zdôraznil, že „okresnému súdu niekoľkokrát (spolu 3x) predložil

originály ... všetkých troch listín preukazujúcich doručenie zásielky obsahujúcej

odvolanie ...“. Prvýkrát tak urobil 18. apríla 2007 (doručenie „Žiadosti o pokračovanie

v súdnom konaní“ spolu s prílohami). Okresný súd však nekonal, „nijako sa ani inak

neprejavil a telefonicky odmietal, že by sa odvolanie vôbec mohlo stratiť“, preto predložil

„v spisovej kancelárii opätovne originály listín. Vtedy boli originály listín predložené súdu

druhý raz.“. Tretíkrát predložil sťažovateľ príslušné listiny okresnému súdu na základe jeho

výzvy „po podaní návrhu na obnovu konania“.

Sťažovateľ tiež uviedol, že „ak došlo k nejakému zneužitiu preukazu splnomocnenca

na prijímanie zásielok, zodpovedá za to plne okresný súd a je to jeho interná záležitosť“.

Poukázal aj na ustanovenie Poštového poriadku Slovenskej pošty, a. s., podľa ktorého

preukazy splnomocnencov na preberanie zásielok adresovaných súdu môžu byť vydané

až na tri roky.

Ústavný súd 12. januára 2009 opätovne adresoval okresnému súdu výzvu

na odstránenie niektorých zjavných nepresností vyplývajúcich z vyjadrenia zo 14. novembra

2008. Predovšetkým požiadal okresný súd o vyjadrenie k žiadosti sťažovateľa doručenej

okresnému súdu 18. apríla 2007, k jej obsahu a k jej prílohám.

Predsedníčka okresného súdu v odpovedi doručenej ústavnému súdu 5. februára

2009 uviedla, že sťažnosť na postup súdu doručená mu 12. septembra 2007 neobsahovala

„žiadne prílohy, ako to vyplýva z podacej pečiatky aj keď v závere sťažnosti sa uvádzajú

prílohy A/ a B/“. S poukazom na skutočnosť, že dodacia pošta pre okresný súd je odlišná od

pošty, na ktorej sťažovateľ údajne podal na prepravu svoje odvolanie, tiež zdôraznila,

že preverením na dodacej pošte okresného súdu bolo zistené, že preukaz splnomocnenca

s číslom, ktoré je uvedené na oznámení pošty o výsledku reklamačného konania vyvolaného

sťažovateľom, nebol dodacou poštou vydaný.

Ústavný súd umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k obsahu podania predsedníčky

okresného súdu, čo aj sťažovateľ využil a 24. februára 2009 doručil ústavnému súdu svoje

vyjadrenie. V ňom zhodnotil tvrdenia predsedníčky okresného súdu ako „vyslovene

nepravdivé“ a argumenty okresného súdu „pravdepodobne úmyselne zavádzajúce“.

V zásade zopakoval tvrdenia uvádzané v predchádzajúcich podaniach adresovaných

ústavnému súdu. K spornému preukazu splnomocnenca sťažovateľ uviedol, že „od roku

2002 je účinný o poštových službách a zmenil sa aj Poštový

poriadok, aj prax. Dovtedy bol účinný o pošte, Poštový poriadok

v inom znení, a iná bola aj zaužívaná prax. Preukazy splnomocnencov platili aj viac ako tri

roky, sťažovateľ to vie z vlastnej praxe. Podľa čísla preukazu splnomocnenca, ktorý sa

použil, bol vydaný v roku 2002.“.

Sťažovateľ zmenil sumu požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia

na 12 000 € a sumu požadovanej náhrady trov konania na 443,33 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa

zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva

na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť

a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa neznamená, že súd

právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (, ).

Námietka sťažovateľa, že okresnému súdu bolo v zákonnej lehote doručené

odvolanie, o ktorom napriek tomu nerozhodol s tvrdením, že mu žiadne odvolanie proti

prvostupňovému rozsudku doručené nebolo, a vyznačil na napadnutom rozsudku jeho

právoplatnosť a následne i vykonateľnosť, nasvedčuje, že v danom prípade ide a namietané

upretie práva na prístup k súdu.

Po preskúmaní obsahu predloženej sťažnosti, jej príloh i podaní účastníkov konania

dospel ústavný súd k záveru, že predmet konania pred ním nie je problémový po právnej

stránke, ale z hľadiska stránky skutkovej. Pre záver ústavného súdu o predmete konania,

teda o tom, či bolo, alebo nebolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu,

mal zásadný význam skutkový poznatok o prípadnom doručení odvolania sťažovateľa

okresnému súdu.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

alebo . Vzhľadom na okolnosti

posudzovaného prípadu do úvahy prichádzali ustanovenia Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

vychádza pri rozdelení dôkazného bremena medzi

účastníkov konania zo zásady kontradiktórnosti spojenej so zásadou formálnej pravdy.

Znamená to, že konajúci súd zásadne nevyhľadáva iniciatívne ex offo dôkazy slúžiace

na podporu alebo vyvrátenie tvrdení ktoréhokoľvek účastníka konania, ale očakáva tvrdenia

a následne návrhy dôkazov na ich podporu práve od sporových strán. Uvedená konštrukcia

plynie z predmetu občianskeho súdneho konania, ktorým je nachádzanie práva v spore

medzi konkrétnymi subjektami práva. Vychádza sa zo záujmu týchto subjektov na úspechu

v konaní, čo má viesť k dôslednej obhajobe ich subjektívnych práv vyvíjaním ich vlastnej

procesnej aktivity, a nie oficióznym postupom konajúceho súdu, ktorý splní svoju úlohu

tým, že existujúci spor rozhodne v prospech účastníka konania, ktorý uniesol dôkazné

bremeno vo vzťahu ku všetkým svojim relevantným tvrdeniam, a v neprospech účastníka,

ktorý dôkazné bremeno neuniesol.

Podstatu konania pred ústavným súdom podľa z pohľadu už

naznačenej podstaty však nemožno stotožňovať s podstatou občianskeho súdneho konania.

V konaní pred ústavným súdom sa totiž poskytuje ochrana základným právam a slobodám

alebo ľudským právam a základným slobodám vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Záujem na ochrane týchto práv nie je totožný so záujmom na ochrane hmotných práv

súkromnej povahy v občianskom súdnom konaní. Preto určuje len

primerané použitie ustanovení na konanie pred ústavným

súdom. Ústavný súd musí v okolnostiach posudzovaného prípadu dôsledne skúmať, či sa

má pri rozhodovaní spoľahnúť výlučne na tvrdenia účastníkov konania formálne podporené

navrhovanými dôkazmi, alebo je potrebné, aby berúc do úvahy špecifiká konkrétneho

prípadu navrhnuté dôkazy hodnotil so zreteľom na skutočnosť, že v konaní o sťažnostiach

sa poskytuje ochrana základným právam a slobodám sťažovateľa, prípadne aby dokonca

sám vyhľadával dôkazy slúžiace tvorbe záverečného úsudku o predmete konania.

Z písomných podkladov viažucich sa k prerokúvanej sťažnosti ústavný súd uzavrel,

že sťažovateľ uniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že zásielka adresovaná

okresnému súdu podaná na pošte 29. augusta 2006 bola doručená splnomocnencovi

oprávnenému preberať zásielky, ktorý vystupoval pod číslom PS . Prílohami

podanej sťažnosti totiž boli fotokópie podacieho lístka č. 18998006 a oznámenie o výsledku

reklamačného konania z 31. januára 2007 týkajúce sa doručenia zásielky podanej na pošte

pod tým istým číslom. Tieto listinné dôkazy ale nie sú spôsobilé preukázať skutočnosť,

že obsahom podanej zásielky bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu

z 10. júla 2006. Sťažovateľ svoje tvrdenie, že obsahom zásielky mohlo byť len odvolanie,

odôvodnil argumentom, že v rozhodnom čase sa na okresnom súde neviedli žiadne iné

konania, ktorých by bol účastníkom. To podľa názoru ústavného súdu nepreukazuje

sťažovateľovo tvrdenie o obsahu zásielky.

Ak by ústavný súd postupoval pri posudzovaní unesenia dôkazného bremena

sťažovateľa ako navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom dôsledne podľa zásady

kontradiktórnosti a formálnej pravdy, muselo by to viesť k záveru o neunesení dôkazného

bremena a následnému nevyhoveniu petitu sťažnosti.

Práve záujem o poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa stelesnený

v konaní podľa a vyjadrený aj v primeranosti použitia ustanovení

na toto konanie však viedol ústavný súd k záveru, že

pri hodnotení dôkazov treba vziať do úvahy i ďalšie skutočnosti, ktoré vyšli najavo z obsahu

sťažnosti i z jednotlivých podaní účastníkov konania. Spomedzi nich malo pre rozhodnutie

ústavného súdu význam zistenie, že sťažovateľ 18. apríla 2007 doručil okresnému súdu

podanie označené ako „Žiadosť o pokračovanie v súdnom konaní ...“, v ktorom uviedol

všetky podstatné okolnosti o podanom odvolaní i o reklamačnom konaní na pošte.

K podaniu priložil aj prílohy, čo vyplýva z prijímacej pečiatky okresného súdu. Sťažovateľ

tvrdí, že týmito prílohami bolo aj podané odvolanie a dôkazy o reklamačnom konaní

na pošte.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že predmetné podanie

doručené 18. apríla 2007 sa v chronologicky vedenom spise nenachádza. Navyše fotokópiu

podania z 18. apríla 2007 priložil sťažovateľ ako prílohu k svojej sťažnosti na postup súdu

doručenú okresnému súdu 12. septembra 2007. Na výzvu ústavného súdu sa k tejto

skutočnosti predsedníčka okresného súdu nevyjadrila, iba uviedla, že sťažnosť na postup

súdu z 12. septembra 2007 neobsahovala „žiadne prílohy“. Toto tvrdenie je však zjavne

v rozpore s obsahom súdneho spisu sp. zn. , v ktorom je ako príloha sťažnosti

doručenej okresnému súdu 12. septembra 2007 založená aj fotokópia podania doručeného

okresnému súdu 18. apríla 2007.

Z uvedených zistení ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ uniesol dôkazné bremeno

týkajúce sa tvrdenia, že okresný súd oboznámil so skutočnosťou podania odvolania

v auguste 2006, a to najneskôr v podaní doručenom okresnému súdu 18. apríla 2007.

Naopak, tvrdenia predsedníčky okresného súdu a ňou predložené písomné podklady

tvrdenia sťažovateľa nevyvracajú.

Sťažovateľ vyvíjal snahu smerujúcu k využitiu aj ďalších prostriedkov,

ktoré podľa jeho úsudku mohli zabezpečiť poskytnutie ochrany jeho označeným základným

právam. Išlo predovšetkým o podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora, ale aj o návrh na obnovu konania. Z odpovede generálnej prokuratúry z 23.

augusta 2007 i z pohovoru konajúcej sudkyne v konaní o návrhu na obnovu konania so

sťažovateľom vyplynulo, že rozsudok okresného súdu z 10. júla 2006 nenadobudol

právoplatnosť, a preto podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

i návrh na obnovu konania boli podané predčasne. Pre ústavný súd tieto skutočnosti nemajú

dôkazný význam z pohľadu tvrdenia sťažovateľa o doručení odvolania 30. augusta 2006

okresnému súdu, ale preukazujú procesnú aktivitu sťažovateľa, ktorá smerovala k ochrane

jeho základného práva na súdnu ochranu. Sťažovateľ postupoval v predmetnej veci až do

podania sťažnosti ústavnému súdu tak, že to zodpovedá zákonným požiadavkám na jeho

náležitú súčinnosť so súdom ( ). Postoj sťažovateľa po zistení, že jeho podanie

realizované na pošte 29. augusta 2006 nebolo okresnému súdu doručené, teda nemožno

hodnotiť ako procesnú nečinnosť.

Proces objasňovania skutkového stavu veci tak ústavný súd uzatvára zistením,

že hoci sa sťažovateľovi nepodarilo preukázať obsah podania realizovaného na pošte

29. augusta 2006, je nepochybné, že okresný súd najneskôr od 18. apríla 2007 mal

vedomosť o tvrdení sťažovateľa, že doručované predmetné podanie obsahovalo odvolanie

proti rozsudku okresného súdu z 10. júla 2006. Napriek tomu okresný súd na podanie

sťažovateľa doručené mu 18. apríla 2007 nijako nereagoval, ani sa nijako nevysporiadal

s jeho obsahom. Na druhej strane sťažovateľ po zisteniach nasvedčujúcich, že jeho podanie

z augusta 2006 sa v predmetnom spise okresného súdu nenachádza, nezostal procesne

pasívny napriek tomu, že žiaden právny predpis (predovšetkým )

mu v takýchto prípadoch na účely ochrany označeného základného práva žiadnu

formalizovanú procesnú aktivitu neukladá, ale komunikoval s okresným súdom a predkladal

mu písomné podklady slúžiace na podporu jeho tvrdení. Podľa názoru ústavného súdu, aj

keď takýto postup účastníka konania nie je formálne žiadnou procesno-právnou normou

predpísaný, starostlivosť o svoje základné právo si neformálny postup, ktorý zvolil

sťažovateľ, vyžaduje a je vecou komunikácie s konajúcim súdom, aby boli dostatočne

objasnené všetky skutkové okolnosti vedúce k jednoznačnému záveru o tom, či v danom

prípade bolo sťažovateľovo odvolanie okresnému súdu doručené, alebo nie.

Napokon okresnému súdu dáva do rúk procesné nástroje

aj na riešenie situácie vyvolanej sťažovateľovým podaním z 18. apríla 2007. Ide hlavne

o ustanovenie ukladajúce súdu posudzovať každý úkon účastníka konania

podľa jeho obsahu, ale aj o ustanovenie ukladajúce súdu alebo poverenému

zamestnancovi súdu vyzvať uznesením účastníka konania, aby nesprávne, neúplné alebo

nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia

ako desať dní. Týmito ustanoveniami sa okresný súd dôsledne neriadil, v dôsledku čoho

neposkytol základnému právu sťažovateľa zaručenému ochranu

v potrebnej kvalite. Preto ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu v spojení s postupom okresného súdu tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. Uvedený záver možno v plnej miere uplatniť, aj

pokiaľ ide o ochranu poskytovanú čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa č. 127 ods. 2 ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu o porušení označených základných práv

sťažovateľa, ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v konaní vedenom pod sp. zn.

(bod 2 výroku tohto nálezu). Napriek tomu, že okresný súd vyznačil

na svojom prvostupňovom rozsudku z 10. júla 2006 právoplatnosť a vykonateľnosť

a ústavný súd v tomto konaní uvedený rozsudok nezrušil, príkaz konať sa vzťahuje na už

označené konanie, pretože podania sťažovateľa adresované okresnému súdu (spomedzi nich

predovšetkým podanie doručené okresnému súdu 18. apríla 2007) priamo súviseli

s procesným úkonom sťažovateľa v tomto konaní (podanie z augusta 2006, o ktorom

sťažovateľ tvrdí, že išlo o odvolanie). Úlohou okresného súdu bude vysporiadať sa

s uvedenými podaniami spôsobom predpísaným ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku (§ 41 ods. 2 a § 43 ods. 1) a následne v súčinnosti so sťažovateľom dospieť

k jednoznačnému záveru o spornej otázke doručovania odvolania z augusta 2006, pretože

sťažovateľ objektívne nemôže sám bez súčinnosti s okresným súdom preukázať

bez pochybností obsah zásielky adresovanej okresnému súdu podanej na poštovú prepravu

29. augusta 2006. Záujem o ochranu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu

však v tomto prípade vylučuje striktne formalistický prístup vychádzajúci z neunesenia

dôkazného bremena sťažovateľom týkajúceho sa tvrdenia o obsahu spornej zásielky, preto

pod príkaz na konanie okresnému súdu treba subsumovať aj jeho povinnosti súvisiace

s činnosťou potom, ako vo veci rozhodol rozsudkom, proti ktorému bolo podané odvolanie

(vrátane až ).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa

garantovaného mu , zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnil v sume 12 000 eur. Svoju žiadosť

sťažovateľ odôvodnil „veľkým rozsahom porušenia jeho základných práv, vykonaného

hrubým spôsobom, bez najmenšej snahy porušovateľa napraviť ním spôsobený stav. ...

Okrem toho je pre časový odstup veľmi pravdepodobné, že sťažovateľ sa vôbec nedomôže

náhrady škody, ktorá mu vznikla ...“.

Z citovaného textu vyplýva, že toto zadosťučinenie sa môže, ale nemusí

priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je

možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne

upraveným spôsobom (napr. ). Podľa názoru ústavného súdu je ochrana

základného práva sťažovateľa účinne poskytnutá tým, že okresnému súdu prikázal

v súčinnosti so sťažovateľom objasniť všetky sporné skutkové okolnosti o podaní

sťažovateľa z augusta 2006. K tvrdeniu sťažovateľa o vzniku škody v dôsledku vymoženia

pohľadávky judikovanej rozsudkom okresného súdu z 10. júla 2006, ktorý mal byť

napadnutý odvolaním sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že účelom priznania primeraného

finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody. Slovenský právny poriadok

disponuje nástrojmi umožňujúcimi osobe poškodenej nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci uplatniť si nárok na náhradu

takej škody ( o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Preto ústavný

súd sťažovateľovi požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v sťažnostnom návrhu uplatnil trovy konania v sume 443,33 eur

a priložil aj vyčíslenie trov právneho zastúpenia za jednotlivé úkony právnej služby.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny

za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu

predstavuje 178 Sk, za úkon uskutočnený v roku 2008 je základná sadzba odmeny 3 176 Sk

a hodnota režijného paušálu 190 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania za dva úkony

právnej služby uskutočnené v roku 2007 (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie

– sťažnosť) v sume 6 296 Sk (208,99 eur) a za jeden úkon uskutočnený v roku 2008

(písomné podanie z 3. decembra 2008) v sume 3 366 Sk (111,73 eur).

Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 24. februára 2009 ústavný súd

nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci

samej, a to predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že v tomto podaní sťažovateľ neuviedol

žiadne nové skutočnosti alebo právne názory významné pre ústavno-právny aspekt

posudzovaného prípadu, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania v celkovej sume 320,72 eur (bod 3 výroku tohto

nálezu) je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a

v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009