Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 111/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a 2 a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. augusta 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2008 doručená sťažnosť Ing. I. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. augusta 2008.

Zo sťažnosti je zrejmá nespokojnosť sťažovateľa s uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. augusta 2008, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. apríla 2008, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 31. marca 2004, ktorým okresný súd zamietol žalobu

sťažovateľa „o určenie, že služobný pomer trvá s rozšírením o náhradu služobného príjmu“.

Nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu spočíva v jeho

tvrdení, že konanie a rozhodovanie o jeho žalobe nebolo v právomoci súdov, a preto mal

najvyšší súd ako všeobecný súd poslednej inštancie konajúci v predmetnej veci konanie

o žalobe sťažovateľa zastaviť a vec postúpiť na vybavenie príslušnému orgánu, ktorým bol

podľa sťažovateľa v danom prípade minister obrany Slovenskej republiky. Sťažovateľ

uvádza, že na nedostatok právomoci súdov vo veci konať a rozhodnúť mal najvyšší súd

v dovolacom konaní prihliadať ex offo ako na procesnú vadu podľa § 237 písm. a)

(ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „Vzájomné vzťahy účastníkov

služobného pomeru sa vyznačujú, že jeden účastník vystupuje voči druhému ako nositeľ

verejnej zvrchovanej moci a tým ako silnejší subjekt, ktorý druhému subjektu môže

jednostranne zakladať jeho práva. To sa prejavuje predovšetkým v právnej úprave vojenskej

disciplíny, možnosti ukladania disciplinárnych odmien a trestov, úprave služobného voľna,

nárokoch na dovolenku a taktiež zvláštnymi spôsobmi skončenia služobného pomeru. Na

verejnoprávnej povahe tohoto právneho vzťahu pritom nemohol nič zmeniť ani spôsob,

akým sa sťažovateľ procesne domáhal svojho nároku, pretože určovacia žaloba v zmysle

ustanovenia je prípustným právnym nástrojom len pri uplatňovaní

nárokov z právnych vzťahov vymenovaných v ustanovení , pre ktoré je

charakteristická rovnosť účastníkov. ...

Z uvedeného vyplýva, že zákon právomoc k prejednaniu a rozhodnutiu o danej veci

(týkajúcej sa služobného pomeru účastníkov) nezveril súdu v rámci občianskeho konania

sporového ani v zmysle ustanovení ,

Existenciu právomoci súdov na konanie a rozhodnutie vo veci skúmajú súdy

v každom štádiu konania ( O. s. p). dbá na to, aby konanie

mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8

) sa považuje za neodstrániteľnú procesnú podmienku konania, ktorá má ten

dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej. V prípade absencie právomoci

musí súd konanie zastaviť a vec postúpiť príslušnému orgánu na konanie a rozhodnutie

( ). Rozhodnutie vo veci, v ktorej súd nemal právomoc vo veci konať, má

za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia a v konečnom dôsledku jeho nulitu.

Z uvedeného vyplýva, že zákon právomoc na prejednanie a rozhodnutie o danej veci

(týkajúcu sa služobného pomeru sťažovateľa) nezveruje súdu v rámci občianskeho súdneho

konania sporového ani podľa ustanovenia ...

V zmysle uvedeného je preto tvrdenie dovolacieho súdu, že nezistil existenciu žiadnej

vady vyplývajúcu z neopodstatnené a teda nesprávne.

Dovolací súd za daných podmienok bol povinný rozhodnúť uznesením o zrušení

rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa z dôvodu procesnej vady uvedenej

v (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov). Dovolací

súd bol povinný rozhodnúť svojím uznesením tiež o zastavení konania vo veci, ako aj o

postúpení veci tomu orgánu, do ktorého právomoci patrí, teda ministrovi obrany Slovenskej

republiky (, v znení

neskorších predpisov ).

Z uvedeného je zrejmé, že všeobecné súdy a dovolací súd postupovali v danej veci

v rozpore so zákonom, ak napriek nedostatku právomoci konali a vo veci rozhodli, čím

porušili zaručené právo sťažovateľa...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo Ing. I. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2

a právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 20. augusta 2008 sp. zn. porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. augusta 2008, sp. zn. 4 Cdo

186/2008, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi Ing. I. R. trovy

právneho zastúpenia vo výške 7.938,- Sk do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu na

účet advokáta JUDr. Ľ. H.,... B. ...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho tvrdeniach, že najvyšší súd ako

všeobecný súd konajúci vo veci jeho žaloby „o určenie, že služobný pomer trvá

s rozšírením o náhradu služobného príjmu“, v poslednom stupni nezastavil ex offo toto

konanie z dôvodu zistenia procesnej vady podľa a nepostúpil vec na

vybavenie príslušnému orgánu, ale aj napriek sťažovateľom tvrdenému nedostatku

právomoci súdov v danej veci konať konanie o jeho žalobe nezastavil, ba dokonca

v napadnutom uznesení konštatoval, že nezistil žiadne nedostatky v zmysle .

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu najmä vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) skúmal

predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože

dovolací súd svoj právny názor na otázku opodstatnenosti uplatnených nárokov v tejto veci

doteraz nezaujal. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací

súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237

, pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej

v tomto zákonom ustanovení.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa

v spojení s ako neprípustné odmietol.“

Podľa navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho

začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je

návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Z uvedeného je zrejmé, že právo disponovať s návrhom na začatie konania má aj

v priebehu konania samotný navrhovateľ (v sporovom konaní žalobca), t. j. navrhovateľ

môže kedykoľvek svoj návrh vziať späť v časti alebo celkom.

V danom prípade bol žalobcom priamo sťažovateľ, ktorý sám adresoval žalobu

priamo všeobecnému súdu, pričom v prípade, ak sa sťažovateľ neskôr domnieval, že

predmet jeho žaloby nepatrí do právomoci všeobecných súdov, mal možnosť kedykoľvek

vziať svoju žalobu späť, pričom súd by následne konanie o nej zastavil. Sťažovateľ však

toto svoje právo nevyužil po celý čas od podania žaloby 5. marca 1996 do 20. augusta 2008,

keď v jeho veci rozhodol napadnutým uznesením najvyšší súd.

Ústavný súd síce zohľadňuje, že sťažovateľ, ktorý nemá právnické vzdelanie, nebol

v konaní pred okresným súdom, ako ani v konaní pred krajským súdom zastúpený

advokátom, takže mu ním tvrdené skutočnosti o nedostatku právomoci súdov konať vo veci

jeho žaloby nemuseli byť známe, avšak súčasne poukazuje na skutočnosť, že predmetnú

pochybnosť v otázke právomoci súdov vec prejednať a rozhodnúť (nedostatok podmienky

konania) vyjadril už v konaní pred okresným súdom žalovaný, tak ako to vyplýva aj

z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. z 31. marca 2004 (pozri str. 2),

pričom s touto námietkou žalovaného sa okresný súd v označenom rozsudku aj riadne

vysporiadal (pozri str. 5). Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ mohol o tejto skutočnosti

dozvedieť najneskôr pri doručení označeného rozsudku okresného súdu, proti ktorému sa

dokonca aj odvolal, avšak posúdenie, resp. spôsob posúdenia otázky právomoci súdu na

konanie a rozhodnutie vo veci sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu

nenamietal ani nespochybnil. Navyše, sťažovateľ ani následne po rozhodnutí krajského súdu

o jeho odvolaní, už v zastúpení právnym zástupcom, túto skutočnosť o absencii právomoci

súdov vo veci konať nenamietal ani v poradí prvom dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

, ba dokonca ani v poradí druhom dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

.

Aj napriek tomu, že sťažovateľ v zastúpení právnym zástupcom nespochybnil ani

nenamietal nedostatok právomoci súdov konať a rozhodnúť v danej veci, a to ani v jednom

z uvedených dovolacích konaní, najvyšší súd sa v obidvoch označených dovolacích

konaniach ex offo zaoberal skúmaním dôvodov prípustnosti dovolania podľa .

V sťažovateľom napádanom dovolacom konaní o tejto skutočnosti svedčí konštatovanie

najvyššieho súdu, že takéto podmienky prípustnosti dovolania podľa nezistil,

pričom sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu napáda, resp. polemizuje iba s týmto

hodnotiacim záverom najvyššieho súdu, avšak v tomto smere nenamieta nedostatok

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Ústavný súd nie je oprávnený, resp. do jeho právomocí nepatrí nahrádzať činnosť

všeobecných súdov (napr. v danom prípade preskúmavať podmienky prípustnosti dovolania

podľa namiesto najvyššieho súdu), pretože z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ), ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, ale úlohou ústavného súdu je

skúmať skutkové a právne závery všeobecného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným

rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a o priznaní

úhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa

( prvá veta ), nepripadalo už do úvahy rozhodovať o tejto časti

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009