Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 111/09
PDF · 188.41 KB
No categories available
II. ÚS 111/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 186/2008 z 20. augusta 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra
2008 doručená sťažnosť Ing. I. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 186/2008
z 20. augusta 2008.
Zo sťažnosti je zrejmá nespokojnosť sťažovateľa s uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 186/2008 z 20. augusta 2008, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 235/06
zo 17. apríla 2008, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 13 C 87/96 z 31. marca 2004, ktorým okresný súd zamietol žalobu
sťažovateľa „o určenie, že služobný pomer trvá s rozšírením o náhradu služobného príjmu“.
Nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu spočíva v jeho
tvrdení, že konanie a rozhodovanie o jeho žalobe nebolo v právomoci súdov, a preto mal
najvyšší súd ako všeobecný súd poslednej inštancie konajúci v predmetnej veci konanie
o žalobe sťažovateľa zastaviť a vec postúpiť na vybavenie príslušnému orgánu, ktorým bol
podľa sťažovateľa v danom prípade minister obrany Slovenskej republiky. Sťažovateľ
uvádza, že na nedostatok právomoci súdov vo veci konať a rozhodnúť mal najvyšší súd
v dovolacom konaní prihliadať ex offo ako na procesnú vadu podľa § 237 písm. a)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „Vzájomné vzťahy účastníkov
služobného pomeru sa vyznačujú, že jeden účastník vystupuje voči druhému ako nositeľ
verejnej zvrchovanej moci a tým ako silnejší subjekt, ktorý druhému subjektu môže
jednostranne zakladať jeho práva. To sa prejavuje predovšetkým v právnej úprave vojenskej
disciplíny, možnosti ukladania disciplinárnych odmien a trestov, úprave služobného voľna,
nárokoch na dovolenku a taktiež zvláštnymi spôsobmi skončenia služobného pomeru. Na
verejnoprávnej povahe tohoto právneho vzťahu pritom nemohol nič zmeniť ani spôsob,
akým sa sťažovateľ procesne domáhal svojho nároku, pretože určovacia žaloba v zmysle
ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. je prípustným právnym nástrojom len pri uplatňovaní
nárokov z právnych vzťahov vymenovaných v ustanovení § 7 ods. 1 O. s. p., pre ktoré je
charakteristická rovnosť účastníkov. ...
Z uvedeného vyplýva, že zákon právomoc k prejednaniu a rozhodnutiu o danej veci
(týkajúcej sa služobného pomeru účastníkov) nezveril súdu v rámci občianskeho konania
sporového ani v zmysle ustanovení § 7 ods. 2, 3 O. s. p.
Existenciu právomoci súdov na konanie a rozhodnutie vo veci skúmajú súdy
v každom štádiu konania (§ 103 O. s. p). Občiansky súdny poriadok dbá na to, aby konanie
mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8
O. s. p.) sa považuje za neodstrániteľnú procesnú podmienku konania, ktorá má ten
dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej. V prípade absencie právomoci
musí súd konanie zastaviť a vec postúpiť príslušnému orgánu na konanie a rozhodnutie
(§ 104 ods. 1 O. s. p.). Rozhodnutie vo veci, v ktorej súd nemal právomoc vo veci konať, má
za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia a v konečnom dôsledku jeho nulitu.
Z uvedeného vyplýva, že zákon právomoc na prejednanie a rozhodnutie o danej veci
(týkajúcu sa služobného pomeru sťažovateľa) nezveruje súdu v rámci občianskeho súdneho
konania sporového ani podľa ustanovenia § 7 ods. 2 O. s. p. ...
V zmysle uvedeného je preto tvrdenie dovolacieho súdu, že nezistil existenciu žiadnej
vady vyplývajúcu z § 237 písm. a) O. s. p. neopodstatnené a teda nesprávne.
Dovolací súd za daných podmienok bol povinný rozhodnúť uznesením o zrušení
rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa z dôvodu procesnej vady uvedenej
v § 237 písm. a) O. s. p. (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov). Dovolací
súd bol povinný rozhodnúť svojím uznesením tiež o zastavení konania vo veci, ako aj o
postúpení veci tomu orgánu, do ktorého právomoci patrí, teda ministrovi obrany Slovenskej
republiky (§ 5 ods. 2 písm. a), § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 346/2005 Z. z. v znení
neskorších predpisov ).
Z uvedeného je zrejmé, že všeobecné súdy a dovolací súd postupovali v danej veci
v rozpore so zákonom, ak napriek nedostatku právomoci konali a vo veci rozhodli, čím
porušili ústavou zaručené právo sťažovateľa...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo Ing. I. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 20. augusta 2008 sp. zn. 4 Cdo 186/2008 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. augusta 2008, sp. zn. 4 Cdo
186/2008, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi Ing. I. R. trovy
právneho zastúpenia vo výške 7.938,- Sk do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu na
účet advokáta JUDr. Ľ. H.,... B. ...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho tvrdeniach, že najvyšší súd ako
všeobecný súd konajúci vo veci jeho žaloby „o určenie, že služobný pomer trvá
s rozšírením o náhradu služobného príjmu“, v poslednom stupni nezastavil ex offo toto
konanie z dôvodu zistenia procesnej vady podľa § 237 písm. a) OSP a nepostúpil vec na
vybavenie príslušnému orgánu, ale aj napriek sťažovateľom tvrdenému nedostatku
právomoci súdov v danej veci konať konanie o jeho žalobe nezastavil, ba dokonca
v napadnutom uznesení konštatoval, že nezistil žiadne nedostatky v zmysle § 237 OSP.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu najmä vyplýva:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal
predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože
dovolací súd svoj právny názor na otázku opodstatnenosti uplatnených nárokov v tejto veci
doteraz nezaujal. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací
súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237
O. s. p., pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej
v tomto zákonom ustanovení.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa
§ 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p. ako neprípustné odmietol.“
Podľa § 96 ods. 1 OSP navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho
začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je
návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.
Z uvedeného je zrejmé, že právo disponovať s návrhom na začatie konania má aj
v priebehu konania samotný navrhovateľ (v sporovom konaní žalobca), t. j. navrhovateľ
môže kedykoľvek svoj návrh vziať späť v časti alebo celkom.
V danom prípade bol žalobcom priamo sťažovateľ, ktorý sám adresoval žalobu
priamo všeobecnému súdu, pričom v prípade, ak sa sťažovateľ neskôr domnieval, že
predmet jeho žaloby nepatrí do právomoci všeobecných súdov, mal možnosť kedykoľvek
vziať svoju žalobu späť, pričom súd by následne konanie o nej zastavil. Sťažovateľ však
toto svoje právo nevyužil po celý čas od podania žaloby 5. marca 1996 do 20. augusta 2008,
keď v jeho veci rozhodol napadnutým uznesením najvyšší súd.
Ústavný súd síce zohľadňuje, že sťažovateľ, ktorý nemá právnické vzdelanie, nebol
v konaní pred okresným súdom, ako ani v konaní pred krajským súdom zastúpený
advokátom, takže mu ním tvrdené skutočnosti o nedostatku právomoci súdov konať vo veci
jeho žaloby nemuseli byť známe, avšak súčasne poukazuje na skutočnosť, že predmetnú
pochybnosť v otázke právomoci súdov vec prejednať a rozhodnúť (nedostatok podmienky
konania) vyjadril už v konaní pred okresným súdom žalovaný, tak ako to vyplýva aj
z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 87/96 z 31. marca 2004 (pozri str. 2),
pričom s touto námietkou žalovaného sa okresný súd v označenom rozsudku aj riadne
vysporiadal (pozri str. 5). Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ mohol o tejto skutočnosti
dozvedieť najneskôr pri doručení označeného rozsudku okresného súdu, proti ktorému sa
dokonca aj odvolal, avšak posúdenie, resp. spôsob posúdenia otázky právomoci súdu na
konanie a rozhodnutie vo veci sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu
nenamietal ani nespochybnil. Navyše, sťažovateľ ani následne po rozhodnutí krajského súdu
o jeho odvolaní, už v zastúpení právnym zástupcom, túto skutočnosť o absencii právomoci
súdov vo veci konať nenamietal ani v poradí prvom dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.
4 Cdo 73/2006, ba dokonca ani v poradí druhom dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.
Aj napriek tomu, že sťažovateľ v zastúpení právnym zástupcom nespochybnil ani
nenamietal nedostatok právomoci súdov konať a rozhodnúť v danej veci, a to ani v jednom
z uvedených dovolacích konaní, najvyšší súd sa v obidvoch označených dovolacích
konaniach ex offo zaoberal skúmaním dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP.
V sťažovateľom napádanom dovolacom konaní o tejto skutočnosti svedčí konštatovanie
najvyššieho súdu, že takéto podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP nezistil,
pričom sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu napáda, resp. polemizuje iba s týmto
hodnotiacim záverom najvyššieho súdu, avšak v tomto smere nenamieta nedostatok
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Ústavný súd nie je oprávnený, resp. do jeho právomocí nepatrí nahrádzať činnosť
všeobecných súdov (napr. v danom prípade preskúmavať podmienky prípustnosti dovolania
podľa § 237 OSP namiesto najvyššieho súdu), pretože z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02), ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, ale úlohou ústavného súdu je
skúmať skutkové a právne závery všeobecného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí
všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi
základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným
rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a o priznaní
úhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa
(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), nepripadalo už do úvahy rozhodovať o tejto časti
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2009