Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 88/09
PDF · 244.63 KB
No categories available
IV. ÚS 88/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 88/09-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. D., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. B., B.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo
40/2008 z 29. apríla 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2008
doručená sťažnosť Mgr. M. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
P. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 40/2008 z 29. apríla
2008.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25-24 K 222/98 z 19. mája 2000 bol na
majetok obchodnej spoločnosti P., a. s., Ž. (ďalej len „úpadca“), vyhlásený konkurz. Za
správkyňu konkurznej podstaty bola krajským súdom ustanovená JUDr. I. F., advokátka, so
sídlom D. (ďalej len „správkyňa konkurznej podstaty“).
Na prieskumnom pojednávaní konanom na krajskom súde 28. novembra 2000
správkyňa konkurznej podstaty poprela pravosť i poradie prihlásených pohľadávok
viacerým veriteľom. Títo následne podali krajskému súdu incidenčné žaloby proti správkyni
konkurznej podstaty. V predmetných incidenčných konaniach správkyňu konkurznej
podstaty na základe splnomocnenia zastupoval sťažovateľ, v tom čase pôsobiaci ako
komerčný právnik.
Sťažovateľ uviedol, že medzi ním a správkyňou konkurznej podstaty nebola
v súvislosti s jej zastupovaním uzavretá žiadna písomná dohoda, napriek tomu jemu udelená
plná moc na zastupovanie v incidenčných konaniach „nebola do dnešného dňa odvolaná“.
Podľa tvrdenia sťažovateľa správkyňa konkurznej podstaty ignorovala jeho výzvy na
zaplatenie odmeny v sume 2 036 492,10 € (61 351 360 Sk) za jej zastupovanie pred súdom
v incidenčných konaniach. Sťažovateľ si pritom uplatnil svoju odmenu podľa § 2 ods. 2
vyhlášky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej
pomoci (právny predpis zrušený od 1. apríla 2002, pozn.), resp. vyhlášky č. 591/2002 Z. z.
o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci (právny predpis
zrušený od 1. januára 2004, pozn.) len za zastupovanie v incidenčnom konaní proti
Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky („pohľadávka
veriteľa v tomto konaní predstavovala nárok na vrátenie návratnej finančnej výpomoci,
ktorú veriteľ poskytol úpadcovi na základe záručných listín v sume 4.045.362.178,80 Sk“).
Žalobným návrhom o určenie oprávnenosti a poradia svojej odmeny ako pohľadávky
proti podstate si sťažovateľ uplatnil svoj nárok na krajskom súde, čím sa v súlade s § 7
ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) stal konkurzným veriteľom a účastníkom konkurzného
konania.
Ako uviedol ďalej sťažovateľ, «SKP odmietla pohľadávku sťažovateľa ako
konkurzného veriteľa uznať a zaplatiť. Bezdôvodne a protizákonne nezaradila ani do
Konečnej správy o speňažení majetku z podstaty, vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu
(ďalej len „konečná správa“) ani do návrhu rozvrhového uznesenia...
KSBB schválil uznesením zo dňa 22. 8. 2006 konečnú správu bez ohľadu na
skutočnosť, že sťažovateľa ako konkurzného veriteľa SKP do konečnej správy o speňažení
majetku z podstaty nezaradila a bez ohľadu na to, že sťažovateľ bol ako konkurzný veriteľ
prítomný na prejednaní konečnej správy.».
Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd jeho námietky voči konečnej správe
o speňažení majetku neakceptoval s odôvodnením, že „v rámci konania o schválenie
konečnej správy nie je možné zisťovať oprávnenosť pohľadávok konkurzných veriteľov ani
rozhodnúť o ich uspokojení“, a konečnú správu schválil, a to aj napriek tomu, že krajský
súd mal podľa sťažovateľa vedomosť o začatí konania o oprávnenosti jeho prihlásenej
pohľadávky a aj vo výzve z 13. októbra 2006 na predloženie návrhu na rozvrhové uznesenie
uložil správkyni konkurznej podstaty označiť veriteľov s výškou ich oprávnených
pohľadávok, ako aj uviesť výsledok incidenčných konaní v prípade popretých pohľadávok.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd „bezprecedentne ignoroval nezaradenie
pohľadávky sťažovateľa do návrhu rozvrhu SKP a na nápravu tohto protiprávneho stavu
neprijal ako dozorujúci súd žiadne opatrenia“.
Dňa 1. marca 2007 krajský súd vydal rozvrhové uznesenie sp. zn. 25-24 K 222/98,
v ktorom okrem iného pohľadávku uplatnenú sťažovateľom ako konkurzným veriteľom
vylúčil z uspokojenia.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd opakovane porušil zákon nielen tým, že
„ignoroval v rámci dohľadu konkurzného súdu protizákonné nezahrnutie sťažovateľa ako
veriteľa do zoznamu veriteľov v konečnej správe a v návrhu rozvrhového uznesenia, ale aj
tým, že ho potom napriek absencii v týchto dokumentoch potom zas zaradil do rozvrhového
uznesenia a nakoniec ho bez opodstatnených právnych argumentov, ktoré by mali oporu
v platných právnych predpisoch, vylúčil z uspokojenia hoci mala byť jeho pohľadávka ako
pohľadávka proti podstate podľa v tom čase platného znenia ZKV riadne uspokojená.
V neposlednom rade porušil KSBB zákon aj tým, že bez ohľadu na skutočnosť, že
nebolo právoplatne rozhodnuté o pohľadávke sťažovateľa ako jedného z konkurzných
veriteľov, nariadil rozvrh výťažku z predaja podstaty rozvrhovým uznesením, čím prekročil
právomoc danú mu Ústavou SR a zákonmi.“.
Proti predmetnému rozvrhovému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 80/2007 z 26. apríla 2007 rozhodol tak, že rozvrhové
uznesenie krajského súdu potvrdil.
Po rozvrhnutí výťažku z predaja majetku úpadcu krajský súd uznesením sp. zn.
25-24 K 222/98 z 22. januára 2008 zrušil konkurz na majetok úpadcu. O odvolaní
sťažovateľa rozhodol odvolací najvyšší súd tak, že uznesením sp. zn. 2 Obo 40/2008
z 29. apríla 2008 potvrdil uznesenie krajského súdu o zrušení konkurzu. Rozhodnutie
najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 29. mája 2008.
Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 40/2008
z 29. apríla 2008 došlo k porušeniu ním označených práv, pretože tento súd pri rozhodovaní
v uvedenej právnej veci
„- neaplikoval náležitú právnu normu, tým, že zrušenie konkurzu neposudzoval podľa
ust. § 7 ods. 2 v spojení s ust. § 25, ust. § 29 ods. 2 a 31 ods. 2 ZKV;
- neaplikoval iné normy jednoduchého práva v súlade s Ústavou, nakoľko
nerešpektoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka;
- nerozhodol v súlade so zákonom, keď sa nevysporiadal s argumentáciou
sťažovateľa;
- svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, narušil princíp záväznosti súdneho
rozhodnutia, čím konal v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167
ods. 2 O. s. p.;
- bezprecedentne prekročil príslušnosť danú mu Ústavou a zákonmi SR, keď právne
posudzoval vec, ktorá patrí na rozhodovanie inému príslušnému súdu, tým, že
v napadnutom uznesení ignoroval právoplatne neskončené konanie o oprávnenosť
pohľadávky sťažovateľa na inom súde“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 40/2008 z 29. apríla 2008 došlo k porušeniu jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obo 40/2008 z 29. apríla 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal mu
finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 € (100 000 Sk), ako aj trovy právneho zastúpenia
v sume 223,46 € (6 732 Sk).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal opodstatnenosť predloženej
sťažnosti, t. j. posudzoval, či existuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím odvolacieho
najvyššieho súdu potvrdzujúcim uznesenie krajského súdu o zrušení konkurzu a základnými
právami, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo
skutočnosti, že konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania.
Jeho účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku, a cieľom
pomerné uspokojenie jeho veriteľov z majetku úpadcu. Tak ako v súdnom konaní vo
všeobecnosti, aj v konkurznom konaní musí súd postupovať tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov. Táto ochrana musí byť
zabezpečená pre všetkých účastníkov konania bez ohľadu na druh súdneho konania a na to,
na ktorej strane procesnoprávneho vzťahu stoja. Účastník konania má právo prednášať
návrhy, vyjadrovať sa k návrhom a k postupu súdu, navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom. Takýmto spôsobom uplatňuje svoj vplyv na výsledok konania. Keď
konanie prebieha vo viacerých štádiách, účastník prispôsobuje svoj procesný postup
jednotlivým štádiám.
V danom prípade konkurzné konanie na majetok úpadcu sa vzhľadom na čas podania
návrhu na vyhlásenie konkurzu spravovalo zákonom o konkurze a vyrovnaní v znení
platnom od 1. februára 1998 do 1. augusta 2000.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní konkurzný súd prejedná konečnú
správu o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu (ďalej
len „konečná správa“) na pojednávaní, na ktoré predvolá správcu, úpadcu a konkurzných
veriteľov, ktorí podali námietky (odsek 3) proti správe, prípadne aj veriteľský výbor.
V okolnostiach prípadu sťažovateľ podal proti konečnej správe o speňažovaní
majetku z podstaty úpadcu námietky (z 21. októbra 2005) z dôvodu, že správkyňa
konkurznej podstaty jeho neuhradenú pohľadávku proti podstate v sume 2 036 492,10 €
(61 351 360 Sk) ako odmenu za jej zastupovanie v incidenčných konaniach nezaradila do
konečnej správy.
Zo zápisnice z prerokovania konečnej správy na krajskom súde 22. augusta 2006
(priloženej k sťažnosti spolu s ostatnou dokumentáciou) ústavný súd zistil, že sťažovateľ
bol prítomný ako veriteľ na prerokovaní konečnej správy a napriek poučeniu, že na neskôr
predložené a navrhnuté dôkazy súd nebude prihliadať, osobne nevzniesol námietky týkajúce
sa svojho nároku (napriek tomu, že tak urobili iní prítomní veritelia). Následne krajský súd
uznesením sp. zn. 25-24 K 222/98 z 22. augusta 2006 schválil konečnú správu o speňažení
majetku z podstaty, vyúčtovanie odmeny a výdavkov správcu (ďalej len „schvaľovacie
uznesenie“). Napriek tomu, že proti schvaľovaciemu uzneseniu bolo prípustné odvolanie,
z obsahu sťažnosti nevyplynulo ani sám sťažovateľ netvrdí, že by bol odvolanie podal.
Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. októbra 2006 a opravné uznesenie
z 19. decembra 2006 nadobudlo právoplatnosť 16. januára 2007.
Rozvrhovým uznesením sp. zn. 25-24 K 222/98 z 1. marca 2007 krajský súd okrem
iného vylúčil pohľadávku sťažovateľa v sume 2 036 492,10 € (61 351 360 Sk) uplatnenú ako
pohľadávku proti podstate z uspokojenia. Konkurzný súd považoval tento výkon práva,
uplatnenie odmeny za právne zastupovanie v uvedenej sume, za taký, ktorý je v rozpore
s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd sťažovateľom napadnuté
rozvrhové uznesenie krajského súdu uznesením sp. zn. 2 Obo 80/2007 z 26. apríla 2007
potvrdil ako vecne správne. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu ale sťažovateľ v konaní
pred ústavným súdom nenamieta.
Rovnako predmetom tejto sťažnosti nie je ani preskúmanie postupu krajského súdu
v konaní o určenie oprávnenosti pohľadávky sťažovateľa vedenom pod sp. zn. 55 Cbi
14/04. Ústavný súd však zistil (dopytom krajskému súdu v predmetnom konaní), že
rozsudkom z 31. októbra 2007 krajský súd žalobu sťažovateľa zamietol. O odvolaní
sťažovateľa najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému
malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 obo 40/2008 z 29. apríla 2008, formuluje
najmä tieto argumenty:
- uznesenie o zrušení konkurzu vydal krajský súd aj napriek tomu, že mal vedomosť
o tom, že v rámci tohto konkurzného konania ešte prebieha súdne konanie
o oprávnenosť pohľadávky konkurzného veriteľa, ktoré nie je právoplatne skončené,
- najvyšší súd „prekročil príslušnosť danú mu Ústavou a zákonmi SR, keď právne
posudzoval vec, ktorá patrí na rozhodovanie inému príslušnému súdu, tým, že
v napadnutom uznesení ignoroval právoplatne neskončené konanie o oprávnenosť
pohľadávky sťažovateľa na inom súde“.
Pred preskúmaním opodstatnenosti argumentov uvádzaných sťažovateľom ústavný
súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
Ústavný súd zároveň pripomína, že ochrana základných práv a slobôd v konaní pred
ústavným súdom je poskytovaná proti konkrétne vymedzeným porušovateľom označených
práv a slobôd, ktorí majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach
spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Je na
sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený
a povinný chrániť základné práva a slobody v rozsahu vymedzenom konkrétnymi
všeobecnými záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi, a jeho úkony, ktoré
namieta (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný
návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie
je tento prípad), aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili základné práva alebo slobody,
predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu bola iba tá časť označeného konkurzného
konania, ktorá priamo súvisela s rozhodovaním odvolacieho súdu o zrušení konkurzu
vedeného na majetok úpadcu.
V odôvodnení označeného uznesenia najvyššieho súdu, ktorým tento odvolací súd
potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 25-24 K 222/98 z 22. januára 2008 o zrušení
konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu, sa okrem iného uvádza:
„Podľa ust. § 44 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb.
v neskoršom znení súd uznesením zruší konkurz, v ktorom nedošlo k potvrdeniu núteného
vyrovnania, po splnení rozvrhového uznesenia.
Podľa ust. § 44 ods. 4 citovaného zákona v uznesení o zrušení konkurzu zbaví súd
správcu funkcie a rozhodne o jeho odmene a výdavkoch, ak o nich ešte nerozhodol.
Cieľom konkurzného konania po právoplatnom rozvrhovom uznesení je vyplatiť
rozvrhnuté peňažné prostriedky získané speňažením konkurznej podstaty podľa výroku
rozvrhového uznesenia veriteľom označeným v rozvrhovom uznesení. Po preukázaní
splnenia vyplatenia rozvrhnutých prostriedkov veriteľom a splnení ostatných rozvrhovým
uznesením uložených povinností konkurzné konanie končí a to zrušením konkurzu a s tým
súvisiace zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty. V tomto štádiu konkurzného
konania preto súd skúma len zákonom stanovené podmienky ustanovením citovaného § 44
zák. č. 328/1991 Zb. v znení neskorších zmien, ktorou je splnenie rozvrhového uznesenia. Ak
súd zistí, že rozvrhové uznesenie bolo zrealizované v zmysle jeho právoplatného výroku,
rozhodne o zrušení konkurzu. V tomto smere odvolanie veriteľa nebolo podané, toto
smerovalo námietkami proti schválenej konečnej správe a rozvrhovému uzneseniu,
o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté po preskúmaní podaného odvolania veriteľom
odvolacím súdom.
Z uvedeného dôvodu námietky veriteľa úpadcu uvedené v odvolaní proti uzneseniu
o zrušení konkurzu nie sú právne dôvodné a odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
v konkurznom konaní v zmysle § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej
právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno
len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Z citovaných ustanovení ústavy okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na
nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba
zákonom ustanoveným postupom (čl. 46 ods. 1 ústavy) a v medziach zákonov, ktoré
vykonávajú ustanovenia ústavy týkajúce sa základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd tiež vyslovil, že právomoc všeobecného súdu konať o veci, ktorej sa
návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam,
ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu
do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 236/03,
IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).
Podľa názoru ústavného súdu v prípade sťažovateľa najvyšší súd v súlade
s hmotnoprávnymi i procesnoprávnymi zákonnými požiadavkami prerokoval odvolanie
sťažovateľa a následne po jeho preskúmaní ho odmietol ako nedôvodné, keď konštatoval, že
v súlade s § 44 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze a vyrovnaní došlo v danom prípade
k naplneniu zákonom ustanovených podmienok na zrušenie konkurzu (splnenie
právoplatného rozvrhového uznesenia). Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu zároveň vyplýva, že námietky sťažovateľa smerovali voči
schválenej konečnej správe a rozvrhovému uzneseniu, o ktorých už bolo právoplatne
rozhodnuté po preskúmaní sťažovateľovho odvolania najvyšším súdom.
Vzhľadom na to ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateľa uvedených
v sťažnosti konštatoval, že ich obsah nesignalizuje takú spojitosť s obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by naznačovala,
že mohlo dôjsť k ich porušeniu, a ktorej reálnosť by bolo možné posúdiť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
Zároveň vychádzajúc zo skutočnosti, že o zrušení konkurzu rozhoduje súd, ktorý
konkurz vyhlásil, bolo podľa názoru ústavného súdu nepochybne v právomoci krajského
súdu v tomto štádiu konkurzného konania rozhodnúť o zrušení konkurzu vyhláseného na
majetok úpadcu a v právomoci najvyššieho súdu v odvolacom konaní preskúmať záver
prvostupňového súdu o splnení zákonných podmienok ustanovených v § 44 zákona
o konkurze a vyrovnaní.
Dôvody, o ktoré oprel najvyšší súd namietané rozhodnutie, možno podľa názoru
ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné, rešpektujúce
požiadavku takej interpretácie a aplikácie zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorá je v súlade
s jeho účelom (§ 1 ods. 1) a cieľom (§ 2 ods. 2).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil
skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť vyvodené závery ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a ktoré by zároveň mohli mať za následok porušenie základných práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2009