Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 88/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. D., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. B., B.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo

40/2008 z 29. apríla 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2008

doručená sťažnosť Mgr. M. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

P. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.

1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla

2008.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25-24 K 222/98 z 19. mája 2000 bol na

majetok obchodnej spoločnosti P., a. s., Ž. (ďalej len „úpadca“), vyhlásený konkurz. Za

správkyňu konkurznej podstaty bola krajským súdom ustanovená JUDr. I. F., advokátka, so

sídlom D. (ďalej len „správkyňa konkurznej podstaty“).

Na prieskumnom pojednávaní konanom na krajskom súde 28. novembra 2000

správkyňa konkurznej podstaty poprela pravosť i poradie prihlásených pohľadávok

viacerým veriteľom. Títo následne podali krajskému súdu incidenčné žaloby proti správkyni

konkurznej podstaty. V predmetných incidenčných konaniach správkyňu konkurznej

podstaty na základe splnomocnenia zastupoval sťažovateľ, v tom čase pôsobiaci ako

komerčný právnik.

Sťažovateľ uviedol, že medzi ním a správkyňou konkurznej podstaty nebola

v súvislosti s jej zastupovaním uzavretá žiadna písomná dohoda, napriek tomu jemu udelená

plná moc na zastupovanie v incidenčných konaniach „nebola do dnešného dňa odvolaná“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa správkyňa konkurznej podstaty ignorovala jeho výzvy na

zaplatenie odmeny v sume 2 036 492,10 € (61 351 360 Sk) za jej zastupovanie pred súdom

v incidenčných konaniach. Sťažovateľ si pritom uplatnil svoju odmenu podľa § 2 ods. 2

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej

pomoci (právny predpis zrušený od 1. apríla 2002, pozn.), resp. vyhlášky č.

o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci (právny predpis

zrušený od 1. januára 2004, pozn.) len za zastupovanie v incidenčnom konaní proti

Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky („pohľadávka

veriteľa v tomto konaní predstavovala nárok na vrátenie návratnej finančnej výpomoci,

ktorú veriteľ poskytol úpadcovi na základe záručných listín v sume 4.045.362.178,80 Sk“).

Žalobným návrhom o určenie oprávnenosti a poradia svojej odmeny ako pohľadávky

proti podstate si sťažovateľ uplatnil svoj nárok na krajskom súde, čím sa v súlade s § 7

ods. 2 o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) stal konkurzným veriteľom a účastníkom konkurzného

konania.

Ako uviedol ďalej sťažovateľ, «SKP odmietla pohľadávku sťažovateľa ako

konkurzného veriteľa uznať a zaplatiť. Bezdôvodne a protizákonne nezaradila ani do

Konečnej správy o speňažení majetku z podstaty, vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu

(ďalej len „konečná správa“) ani do návrhu rozvrhového uznesenia...

KSBB schválil uznesením zo dňa 22. 8. 2006 konečnú správu bez ohľadu na

skutočnosť, že sťažovateľa ako konkurzného veriteľa SKP do konečnej správy o speňažení

majetku z podstaty nezaradila a bez ohľadu na to, že sťažovateľ bol ako konkurzný veriteľ

prítomný na prejednaní konečnej správy.».

Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd jeho námietky voči konečnej správe

o speňažení majetku neakceptoval s odôvodnením, že „v rámci konania o schválenie

konečnej správy nie je možné zisťovať oprávnenosť pohľadávok konkurzných veriteľov ani

rozhodnúť o ich uspokojení“, a konečnú správu schválil, a to aj napriek tomu, že krajský

súd mal podľa sťažovateľa vedomosť o začatí konania o oprávnenosti jeho prihlásenej

pohľadávky a aj vo výzve z 13. októbra 2006 na predloženie návrhu na rozvrhové uznesenie

uložil správkyni konkurznej podstaty označiť veriteľov s výškou ich oprávnených

pohľadávok, ako aj uviesť výsledok incidenčných konaní v prípade popretých pohľadávok.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd „bezprecedentne ignoroval nezaradenie

pohľadávky sťažovateľa do návrhu rozvrhu SKP a na nápravu tohto protiprávneho stavu

neprijal ako dozorujúci súd žiadne opatrenia“.

Dňa 1. marca 2007 krajský súd vydal rozvrhové uznesenie sp. zn. 25-24 K 222/98,

v ktorom okrem iného pohľadávku uplatnenú sťažovateľom ako konkurzným veriteľom

vylúčil z uspokojenia.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd opakovane porušil zákon nielen tým, že

„ignoroval v rámci dohľadu konkurzného súdu protizákonné nezahrnutie sťažovateľa ako

veriteľa do zoznamu veriteľov v konečnej správe a v návrhu rozvrhového uznesenia, ale aj

tým, že ho potom napriek absencii v týchto dokumentoch potom zas zaradil do rozvrhového

uznesenia a nakoniec ho bez opodstatnených právnych argumentov, ktoré by mali oporu

v platných právnych predpisoch, vylúčil z uspokojenia hoci mala byť jeho pohľadávka ako

pohľadávka proti podstate podľa v tom čase platného znenia ZKV riadne uspokojená.

V neposlednom rade porušil KSBB zákon aj tým, že bez ohľadu na skutočnosť, že

nebolo právoplatne rozhodnuté o pohľadávke sťažovateľa ako jedného z konkurzných

veriteľov, nariadil rozvrh výťažku z predaja podstaty rozvrhovým uznesením, čím prekročil

právomoc danú mu SR a zákonmi.“.

Proti predmetnému rozvrhovému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. apríla 2007 rozhodol tak, že rozvrhové

uznesenie krajského súdu potvrdil.

Po rozvrhnutí výťažku z predaja majetku úpadcu krajský súd uznesením sp. zn.

25-24 K 222/98 z 22. januára 2008 zrušil konkurz na majetok úpadcu. O odvolaní

sťažovateľa rozhodol odvolací najvyšší súd tak, že uznesením sp. zn.

z 29. apríla 2008 potvrdil uznesenie krajského súdu o zrušení konkurzu. Rozhodnutie

najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 29. mája 2008.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. apríla 2008 došlo k porušeniu ním označených práv, pretože tento súd pri rozhodovaní

v uvedenej právnej veci

„- neaplikoval náležitú právnu normu, tým, že zrušenie konkurzu neposudzoval podľa

ust. § 7 ods. 2 v spojení s ust. § 25, ust. § 29 ods. 2 a 31 ods. 2 ZKV;

- neaplikoval iné normy jednoduchého práva v súlade s , nakoľko

nerešpektoval ustanovenia a ;

- nerozhodol v súlade so zákonom, keď sa nevysporiadal s argumentáciou

sťažovateľa;

- svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, narušil princíp záväznosti súdneho

rozhodnutia, čím konal v rozpore s ustanovením v spojení s

ods. 2 ;

- bezprecedentne prekročil príslušnosť danú mu a zákonmi SR, keď právne

posudzoval vec, ktorá patrí na rozhodovanie inému príslušnému súdu, tým, že

v napadnutom uznesení ignoroval právoplatne neskončené konanie o oprávnenosť

pohľadávky sťažovateľa na inom súde“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2008 došlo k porušeniu jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. apríla 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal mu

finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 € (100 000 Sk), ako aj trovy právneho zastúpenia

v sume 223,46 € (6 732 Sk).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal opodstatnenosť predloženej

sťažnosti, t. j. posudzoval, či existuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím odvolacieho

najvyššieho súdu potvrdzujúcim uznesenie krajského súdu o zrušení konkurzu a základnými

právami, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo

skutočnosti, že konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania.

Jeho účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku, a cieľom

pomerné uspokojenie jeho veriteľov z majetku úpadcu. Tak ako v súdnom konaní vo

všeobecnosti, aj v konkurznom konaní musí súd postupovať tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov. Táto ochrana musí byť

zabezpečená pre všetkých účastníkov konania bez ohľadu na druh súdneho konania a na to,

na ktorej strane procesnoprávneho vzťahu stoja. Účastník konania má právo prednášať

návrhy, vyjadrovať sa k návrhom a k postupu súdu, navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa

k vykonaným dôkazom. Takýmto spôsobom uplatňuje svoj vplyv na výsledok konania. Keď

konanie prebieha vo viacerých štádiách, účastník prispôsobuje svoj procesný postup

jednotlivým štádiám.

V danom prípade konkurzné konanie na majetok úpadcu sa vzhľadom na čas podania

návrhu na vyhlásenie konkurzu spravovalo zákonom o konkurze a vyrovnaní v znení

platnom od 1. februára 1998 do 1. augusta 2000.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní konkurzný súd prejedná konečnú

správu o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu (ďalej

len „konečná správa“) na pojednávaní, na ktoré predvolá správcu, úpadcu a konkurzných

veriteľov, ktorí podali námietky (odsek 3) proti správe, prípadne aj veriteľský výbor.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ podal proti konečnej správe o speňažovaní

majetku z podstaty úpadcu námietky (z 21. októbra 2005) z dôvodu, že správkyňa

konkurznej podstaty jeho neuhradenú pohľadávku proti podstate v sume 2 036 492,10 €

(61 351 360 Sk) ako odmenu za jej zastupovanie v incidenčných konaniach nezaradila do

konečnej správy.

Zo zápisnice z prerokovania konečnej správy na krajskom súde 22. augusta 2006

(priloženej k sťažnosti spolu s ostatnou dokumentáciou) ústavný súd zistil, že sťažovateľ

bol prítomný ako veriteľ na prerokovaní konečnej správy a napriek poučeniu, že na neskôr

predložené a navrhnuté dôkazy súd nebude prihliadať, osobne nevzniesol námietky týkajúce

sa svojho nároku (napriek tomu, že tak urobili iní prítomní veritelia). Následne krajský súd

uznesením sp. zn. 25-24 K 222/98 z 22. augusta 2006 schválil konečnú správu o speňažení

majetku z podstaty, vyúčtovanie odmeny a výdavkov správcu (ďalej len „schvaľovacie

uznesenie“). Napriek tomu, že proti schvaľovaciemu uzneseniu bolo prípustné odvolanie,

z obsahu sťažnosti nevyplynulo ani sám sťažovateľ netvrdí, že by bol odvolanie podal.

Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 10. októbra 2006 a opravné uznesenie

z 19. decembra 2006 nadobudlo právoplatnosť 16. januára 2007.

Rozvrhovým uznesením sp. zn. 25-24 K 222/98 z 1. marca 2007 krajský súd okrem

iného vylúčil pohľadávku sťažovateľa v sume 2 036 492,10 € (61 351 360 Sk) uplatnenú ako

pohľadávku proti podstate z uspokojenia. Konkurzný súd považoval tento výkon práva,

uplatnenie odmeny za právne zastupovanie v uvedenej sume, za taký, ktorý je v rozpore

s dobrými mravmi ( ). Najvyšší súd sťažovateľom napadnuté

rozvrhové uznesenie krajského súdu uznesením sp. zn. z 26. apríla 2007

potvrdil ako vecne správne. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu ale sťažovateľ v konaní

pred ústavným súdom nenamieta.

Rovnako predmetom tejto sťažnosti nie je ani preskúmanie postupu krajského súdu

v konaní o určenie oprávnenosti pohľadávky sťažovateľa vedenom pod sp. zn.

14/04. Ústavný súd však zistil (dopytom krajskému súdu v predmetnom konaní), že

rozsudkom z 31. októbra 2007 krajský súd žalobu sťažovateľa zamietol. O odvolaní

sťažovateľa najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu svojich základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru, ku ktorému

malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2008, formuluje

najmä tieto argumenty:

- uznesenie o zrušení konkurzu vydal krajský súd aj napriek tomu, že mal vedomosť

o tom, že v rámci tohto konkurzného konania ešte prebieha súdne konanie

o oprávnenosť pohľadávky konkurzného veriteľa, ktoré nie je právoplatne skončené,

- najvyšší súd „prekročil príslušnosť danú mu a zákonmi SR, keď právne

posudzoval vec, ktorá patrí na rozhodovanie inému príslušnému súdu, tým, že

v napadnutom uznesení ignoroval právoplatne neskončené konanie o oprávnenosť

pohľadávky sťažovateľa na inom súde“.

Pred preskúmaním opodstatnenosti argumentov uvádzaných sťažovateľom ústavný

súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

Ústavný súd zároveň pripomína, že ochrana základných práv a slobôd v konaní pred

ústavným súdom je poskytovaná proti konkrétne vymedzeným porušovateľom označených

práv a slobôd, ktorí majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach

spojených so základnými právami a slobodami v zmysle . Je na

sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený

a povinný chrániť základné práva a slobody v rozsahu vymedzenom konkrétnymi

všeobecnými záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi, a jeho úkony, ktoré

namieta ( ).

Keďže v zmysle je ústavný súd viazaný

návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie

je tento prípad), aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili základné práva alebo slobody,

predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu bola iba tá časť označeného konkurzného

konania, ktorá priamo súvisela s rozhodovaním odvolacieho súdu o zrušení konkurzu

vedeného na majetok úpadcu.

V odôvodnení označeného uznesenia najvyššieho súdu, ktorým tento odvolací súd

potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 25-24 K 222/98 z 22. januára 2008 o zrušení

konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu, sa okrem iného uvádza:

„Podľa ust.

v neskoršom znení súd uznesením zruší konkurz, v ktorom nedošlo k potvrdeniu núteného

vyrovnania, po splnení rozvrhového uznesenia.

Podľa ust. § 44 ods. 4 citovaného zákona v uznesení o zrušení konkurzu zbaví súd

správcu funkcie a rozhodne o jeho odmene a výdavkoch, ak o nich ešte nerozhodol.

Cieľom konkurzného konania po právoplatnom rozvrhovom uznesení je vyplatiť

rozvrhnuté peňažné prostriedky získané speňažením konkurznej podstaty podľa výroku

rozvrhového uznesenia veriteľom označeným v rozvrhovom uznesení. Po preukázaní

splnenia vyplatenia rozvrhnutých prostriedkov veriteľom a splnení ostatných rozvrhovým

uznesením uložených povinností konkurzné konanie končí a to zrušením konkurzu a s tým

súvisiace zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty. V tomto štádiu konkurzného

konania preto súd skúma len zákonom stanovené podmienky ustanovením citovaného § 44

v znení neskorších zmien, ktorou je splnenie rozvrhového uznesenia. Ak

súd zistí, že rozvrhové uznesenie bolo zrealizované v zmysle jeho právoplatného výroku,

rozhodne o zrušení konkurzu. V tomto smere odvolanie veriteľa nebolo podané, toto

smerovalo námietkami proti schválenej konečnej správe a rozvrhovému uzneseniu,

o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté po preskúmaní podaného odvolania veriteľom

odvolacím súdom.

Z uvedeného dôvodu námietky veriteľa úpadcu uvedené v odvolaní proti uzneseniu

o zrušení konkurzu nie sú právne dôvodné a odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa

v konkurznom konaní v zmysle ako vecne správne potvrdil.“

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej

právnej ochrane ustanoví zákon ( ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v tejto sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z citovaných ustanovení okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na

nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba

zákonom ustanoveným postupom ( ) a v medziach zákonov, ktoré

vykonávajú ustanovenia týkajúce sa základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu ( v spojení s ).

Ústavný súd tiež vyslovil, že právomoc všeobecného súdu konať o veci, ktorej sa

návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam,

ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu

do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu v prípade sťažovateľa najvyšší súd v súlade

s hmotnoprávnymi i procesnoprávnymi zákonnými požiadavkami prerokoval odvolanie

sťažovateľa a následne po jeho preskúmaní ho odmietol ako nedôvodné, keď konštatoval, že

v súlade s § 44 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze a vyrovnaní došlo v danom prípade

k naplneniu zákonom ustanovených podmienok na zrušenie konkurzu (splnenie

právoplatného rozvrhového uznesenia). Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu zároveň vyplýva, že námietky sťažovateľa smerovali voči

schválenej konečnej správe a rozvrhovému uzneseniu, o ktorých už bolo právoplatne

rozhodnuté po preskúmaní sťažovateľovho odvolania najvyšším súdom.

Vzhľadom na to ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateľa uvedených

v sťažnosti konštatoval, že ich obsah nesignalizuje takú spojitosť s obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, ktorá by naznačovala,

že mohlo dôjsť k ich porušeniu, a ktorej reálnosť by bolo možné posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

Zároveň vychádzajúc zo skutočnosti, že o zrušení konkurzu rozhoduje súd, ktorý

konkurz vyhlásil, bolo podľa názoru ústavného súdu nepochybne v právomoci krajského

súdu v tomto štádiu konkurzného konania rozhodnúť o zrušení konkurzu vyhláseného na

majetok úpadcu a v právomoci najvyššieho súdu v odvolacom konaní preskúmať záver

prvostupňového súdu o splnení zákonných podmienok ustanovených v § 44 zákona

o konkurze a vyrovnaní.

Dôvody, o ktoré oprel najvyšší súd namietané rozhodnutie, možno podľa názoru

ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné, rešpektujúce

požiadavku takej interpretácie a aplikácie zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorá je v súlade

s jeho účelom (§ 1 ods. 1) a cieľom (§ 2 ods. 2).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť vyvodené závery ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a ktoré by zároveň mohli mať za následok porušenie základných práv

sťažovateľa podľa a , ako aj práva podľa

dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009