Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 158/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. D., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. V.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2009

doručená sťažnosť J. D., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a 5 (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 12. februára 2009.

Sťažovateľ uviedol:

«Dňa 22. 1. 2009 doručila prokurátorka ÚŠP GP SR na Špeciálny súd v Pezinku,

pracovisko Banská Bystrica návrh na predĺženie lehoty trvania väzby u sťažovateľa

do 14. 8. 2009. Špeciálny súd vo veci rozhodol uznesením zo dňa 5. 2. 2009 v konaní BB-Tp

32/08, a to tak, že predĺžil sťažovateľovi väzbu do 14. 6. 2009. Na prejednaní boli prítomní

sudca, prokurátor, asistentka a obvinený. Ja som sa nedostavil a svoju neúčasť som riadne

ospravedlnil.

Dňa 5. 2. 2009 mi bolo doručené uznesenie o predĺžení lehoty väzby doručené faxom

s tým, že osoba so mnou volajúca ma požiadala o stanovisko, či budeme dávať sťažnosť.

Zároveň ma požiadala, aby som formálne sťažnosť napísal z dôvodu, že od pondelka

budúceho týždňa je na dovolenke a potrebuje skompletizovať spis.

Dňa 6. 2. 2009 som faxom podal sťažnosť voči rozhodnutiu o predĺžení väzby.

Dňa 9. 2. 2009 mi bolo doručené písomné vyhotovenie rozhodnutia Špeciálneho

súdu, pracoviska Banská Bystrica, o predĺžení väzby zo dňa 5. 2. 2009.

Dňa 10. 2. 2009 som podal na pošte písomnú sťažnosť voči uzneseniu o predĺžení

väzby, ktorá bola Špeciálnemu súdu, pracovisku Banská Bystrica, doručená 12. 2. 2009.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 12. 2. 2009 v konaní číslo podanú

sťažnosť zamietol. Toto rozhodnutie mi bolo doručené 18. 2. 2009.

... je zrejmé, že spis nemohol byť predložený nadriadenému súdu, čiže Najvyššiemu

súdu SR, päť pracovných dní pred uplynutím lehoty väzby. Napriek skutočnosti, že sťažnosť

bola podaná faxom 6. 2. 2009, písomne doručená prvostupňovému súdu bola až 12. 2.

2009.

Podľa tretej vety §-u 62 odseku 1 : „Podanie urobené

telegraficky, telefaxom alebo elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického

podpisu treba potvrdiť písomne alebo ústne do zápisnice do troch pracovných dní, inak sa

o podaní nekoná.“

Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že konať o faxovom podaní možno až po tom,

ako je faxové podanie písomne potvrdené. Samotné faxové podanie nespôsobuje žiadne

právne účinky dovtedy, kým nie je na súd doručený písomný originál. Nakoľko písomný

originál bol na prvostupňový súd doručený až 12. 2. 2009, ten mohol predložiť vec

nadriadenému súdu najskôr v tento deň. Nemohol tak urobiť skôr, lebo ešte nevedel, či bude

doručená sťažnosť aj písomne, a teda, či vôbec bude mať povinnosť predložiť predmetný

spis. Pokiaľ predložil Špeciálny súd spis Najvyššiemu súdu pred 12. 2. 2009, konal

protizákonne, nakoľko v tomto čase nemohol vedieť, či takúto povinnosť má. Súd môže

konať len na základe zákona a nie podľa intuície, navyše ak pri predkladaní spisu z neho

nie sú zjavné skutočnosti, ktoré má tento súd verifikovať a nadriadený súd posúdiť.

V tejto súvislosti sa pýtam, ako mohol Najvyšší súd SR vo veci rozhodnúť dňa 12. 2.

2009, pokiaľ nemal predložený kompletný spis päť pracovných dní pred uplynutím lehoty

väzby. Dňa 12. 2. 2009 Najvyšší súd SR dokonca s najväčšou pravdepodobnosťou v spise

nemal založené ani písomné vyhotovenie podanej sťažnosti. Nemohol teda verifikovať, či

faxové podanie spĺňa požiadavku uvedenú v §-e 62 odseku 1 .

Opätovne pripomínam, že sťažnosť bola adresovaná Špeciálnemu súdu, pracovisku

Banská Bystrica. To si ju prebralo dňa 12. 2. 2009, avšak mohlo tak urobiť najskôr po 8.00

hodine, kedy sa otvára príslušná pošta. Vzhľadom na procedurálny postup pri odovzdávaní

spisu a vzdialenosť medzi Bratislavou s Banskou Bystricou som toho názoru, že písomné

vyhotovenie sťažnosti nemohlo byť predpoludním doručené Najvyššiemu súdu SR a veľmi

obtiažne mohlo byť doručené popoludní.

V tejto súvislosti uvádzam, že nakoľko mi bolo rozhodnutie Špeciálneho súdu

doručené až 9. 2. 2009, lehota na podanie sťažnosti mi uplynula 12. 2. 2009 o 24.00 hodine.

V podanej sťažnosti uvádzam, že ju písomne odôvodním do troch dní. Toto právo mi

priznáva právny poriadok, pričom práve pre tento prípad stanovuje odvolaciu lehotu. Je

nesporné, že obvinenia voči sťažovateľovi sú veľmi vážne, a z tohto dôvodu je povinný každý

dodržiavať zákon tak, aby bolo zachované právo na obhajobu a aj na prípravu obhajoby. Je

v rozpore so zásadou materiálnej pravdy, aby súd rozhodoval v čase určenom na podanie

opravného prostriedku v tak závažných veciach ako je pozbavenie osobnej slobody. Tento

rozpor je o to závažnejší, že som ako právny zástupca deklaroval v lehote stanovenej na

podanie opravného prostriedku vôľu dodatočne sa vyjadriť.

Skutočnosť, že Špeciálny súd, pracovisko Banská Bystrica, nemal právo predložiť

spis pred 12. 2. 2009 dokazuje aj skutočnosť, že lehota na podanie sťažnosti mi začala

plynúť až 9. 2. 2009. Bolo to teda v deň, kedy mi bolo doručené rozhodnutie o predĺžení

lehoty väzby Špeciálnym súdom...

Pokiaľ by aj prvostupňový súd predložil spis Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie

9. 2. 2009, sťažovateľ mal byť prepustený, nakoľko spis nebol podľa §-u 76 odseku 3

predložený päť dní pred uplynutím lehoty väzby. Pripomínam, že 9. 2.

2009 ešte nemohol mať prvostupňový súd vykázané doručenie, nakoľko doručenka sa mu

mohla vrátiť najskôr 10. 2. 2009.

Z povahy a účelu zákona vyplýva, že povinnosťou prvostupňového súdu je podľa §-u

76 odseku 3 doručiť kompletný spis po tom, čo všetky oprávnené osoby

využili podanie riadneho opravného prostriedku a v zákonnej lehote ho odôvodnili. Je

protizákonné predložiť nekompletný spis opierajúc sa len o faxové podanie nespôsobujúce

samo o sebe žiadne právne účinky. Dátum, kedy bol predložený spis, preto treba posudzovať

s ohľadom na to, kedy bol predložený kompletný spis, a nie len neúplný spisový materiál

opierajúci sa o faxovú sťažnosť. Spis mohol byť kompletný najskôr 12. 2. 2009, kedy bola

prvostupňovému súdu doručená písomná sťažnosť podaná mnou v mene sťažovateľa.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa tak nestalo, Najvyšší súd SR pochybil a konal protizákonne,

keď svojím rozhodnutím zo dňa 12. 2. 2009 v konaní zamietol sťažnosť

sťažovateľa, ktorú som podal v jeho mene. Podľa §-u 76 odseku 3 bolo

povinnosťou Najvyššieho súdu SR, aby príslušný predseda senátu prepustil sťažovateľa

písomným príkazom na slobodu...

... Najvyšší súd SR sa nezaoberal tým, či procesná lehota na predloženie

kompletného spisu prvostupňovým súdom bola zachovaná. Pokiaľ by tak urobil, musel by

dospieť k záveru, že je povinný prepustiť sťažovateľa písomným príkazom na slobodu. Táto

povinnosť vyjadrená v §-e 76 odseku 3 je obligatórna a tým, že Najvyšší

súd SR si túto povinnosť nesplnil, konal v rozpore so zákonom. Na základe uvedeného

sťažovateľ bol ponechaný vo väzbe a tým boli porušené jeho základné ľudské práva

vyplývajúce z článku 17 a článku 5 Dohovoru...»

Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd porušil ním označené základné práva, preto žiadal,

aby vo veci bol vydaný tento nález:

„- ... základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu vyplývajúce z článku 17 odsekov

2 a 5 i článku 5 Dohovoru postupom Najvyššieho súdu SR v konaní číslo

a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 2. 2009 vydaného v konaní

bolo porušené,

- zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. 2. 2009 vydaného v konaní

,

- prikázal Najvyššiemu súdu konať tak, aby rešpektoval § 76 odsek 3 Trestného

poriadku, a teda aby prepustil písomným príkazom na slobodu sťažovateľa,

- uložil súdu nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 289,77 Euro.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta zákonnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. februára 2009 s odôvodnením, že boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a práva podľa dohovoru.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Z ustanovenia vyplýva, že zahrňuje v sebe v podstate všetky práva,

ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru ().

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom namietaného spisu. Zistil z neho, že uznesením

sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica

(ďalej len „Špeciálny súd“) sp. zn. BB z 5. februára 2009, bola u sťažovateľa

podľa predĺžená lehota trvania väzby do 14. júna 2009, na

základe návrhu príslušného prokurátora.

Pretože sťažovateľ podal sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu faxom 6. februára 2009,

spis bol najvyššiemu súdu doručený 9. februára 2009 vrátane 11 vyšetrovacích zväzkov tak,

že bol zo Špeciálneho súdu na uvedený súd priamo doručený autom.

Sťažovateľ doručil sťažnosť faxom. V spise (č. l. 125) sa nachádza podanie

zo 6. februára 2009, ktoré prevzal Špeciálny súd 12. februára 2009. Obsahovo ide o originál

sťažnosti podanej obhajcom sťažovateľa faxom už 6. februára 2009. Osobitné písomné

zdôvodnenie sťažnosti, ktoré malo byť doručené prvostupňovému súdu 12. februára 2009

tak, ako to tvrdil sťažovateľ, sa v spise nenachádza.

Sťažovateľ teda vo svojom podaní odoslanom z pošty 10. februára 2009 a ktoré bolo

doručené prvostupňovému súdu 12. februára 2009 neuvádza nové skutočnosti, odlišné

od podania faxom. Sťažovateľ teda podanie sťažnosti ani osobitne nezdôvodnil, hoci tak

mal urobiť podľa .

Aj keď sťažovateľ raz svoje podanie sťažnosti zo 6. februára 2009 proti uzneseniu

súdu prvého stupňa hodnotí ako podanie bez právnych účinkov, na inom mieste to označuje

ako podanie sťažnosti, obsahovo však išlo o dve identické podania, pričom prvé z nich

(podané faxom) sa nachádzalo v trestnom spise v čase rozhodovania najvyššieho súdu.

Podanie na súd aj v trestných veciach je možné faxom (§ 62 ods. 1 Trestného

poriadku) a je na podávateľovi, aby takto zaslané podanie následne aj zdôvodnil.

Ako vyplýva z obsahu spisu, sťažovateľ bližšie nezdôvodnil sťažnosť podanú faxom,

preto najvyšší súd vychádzal z obsahu podaní, ktoré mal k dispozícii, keďže podanie s iným

obsahom v spise nemal. To však neznamená, že tento súd neposúdil vec komplexne

a vo všetkých súvislostiach, k čomu bol povinný. Okrem toho bol povinný rozhodnúť

vo veci čo najskôr s ohľadom na ustanovenie a , ktorým sa

menil a dopĺňal (). Najvyšší súd takto postupoval,

pričom vychádzal z celého zaslaného spisového materiálu, a nie iba z jeho časti, ako to

tvrdil sťažovateľ. Ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd podanie sťažovateľa

považoval za podanie s právnymi účinkami, čo svedčí o tom, že vo veci rozhodol v zmysle

svojej kompetencie a nepovažoval ho iba za formálne podanie, čo v konečnom dôsledku

bolo na prospech sťažovateľa. Súd sa teda neobmedzil iba na formálne znaky podania, ale

zaoberal sa materiálnymi znakmi tohto podania a posúdil ho komplexne.

Ústavný súd je oprávnený a povinný skúmať, či všeobecný súd rešpektoval možnosť

uplatniť právo prepustenia z väzby, či o každej žiadosti rozhodol a či jeho rozhodnutie

vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Ak všeobecný

súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania obvineného, nemožno

podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci preskúmaním jeho úvah

a hodnotení, existencie alebo neexistencie skutkových okolností odôvodňujúcich

obmedzenie osobnej slobody uvalením a ďalším trvaním väzby ().

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola

podaná ústavná sťažnosť. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo

porušené základné právo, v danom prípade to, ktoré je upravené v čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 5

dohovoru, čo sťažovateľ namietal. Ústavný súd preto považoval za potrebné zaoberať sa iba

ústavnoprávnymi aspektmi ústavnej sťažnosti a nie zákonnou právnou argumentáciou,

ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej sťažnosti ().

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia zodpovedá

požiadavkám, ktoré vyplývajú z čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 5 dohovoru pre rozhodnutie

o predĺžení väzby sťažovateľa. Trvanie dôvodov väzby najvyšší súd skúmal v rozsahu ich

zákonného vymedzenia, väzobný dôvod odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami

a výklad príslušných ustanovení nevykazuje znaky svojvôle. Ústavný

súd zo sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery najvyššieho súdu

o existencii dôvodov predĺženia väzby sťažovateľa ani ich odôvodnenia. Z toho dôvodu

posúdil ústavný súd sťažnosť za zjavne neodôvodnenú.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009