Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 106/09
PDF · 203.93 KB
No categories available
III. ÚS 106/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť E., a. s., P., zastúpeného advokátom JUDr. R. F.,
Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 31/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená
sťažnosť E., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 31/2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
na strane žalovaného o zaplatenie sumy 289 050 Sk s príslušenstvom, v ktorom bol
na základe rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.
10 Cb 366/2002-293 zo 7. októbra 2003 zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 18 450 Sk
s príslušenstvom. V zostávajúcom rozsahu bola žaloba zamietnutá. Na základe odvolania
žalobcu odvolací súd uznesením č. k. 16 Cob 171/2003-103 z 30. marca 2005 (sťažovateľ
uviedol vo svojom podaní zrejmú nesprávnosť – č. k. 16 Cob 12/2008-103, pozn.) rozsudok
v napadnutej časti zrušil. Sťažovateľ na tomto mieste poukazuje na to, že napriek riadnemu
poučeniu procesných strán prvostupňovým súdom podľa § 120 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odvolací súd
nariadil vykonanie dôkazu, ktorý žalobca nenavrhol včas, pretože ho navrhol až v odvolaní.
Následne bola vec vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a bolo vykonané
znalecké dokazovanie. Závery znaleckého dokazovania považoval sťažovateľ
za rozporuplné a postup znalca za nesprávny, preto opakovane požadoval vykonanie
„kontrolného“ znaleckého dokazovania, a to jednak v prvostupňovom konaní, v odvolacom
aj dovolacom konaní. Proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 Cb 421/2002-293
z 30. októbra 2007 vydaného podľa názoru sťažovateľa v dôsledku nesprávneho zistenia
skutkového stavu „rozporuplným“ znaleckým posudkom podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
16 Cob 12/2008-314 z 22. apríla 2008, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Následne
proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ na najvyššom súde dovolanie,
ktoré bolo jeho uznesením sp. zn. 6 Obdo 31/2008 z 21. augusta 2008 odmietnuté
s odôvodnením, že sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom a konanie
netrpelo ani inou vadou. S názorom najvyššieho súdu sa sťažovateľ nestotožňuje a podľa
jeho názoru v celom predchádzajúcom konaní došlo k mnohým procesným pochybeniam,
ktoré namietal v odvolaní, ako aj v dovolaní a v dôsledku ktorých bolo jeho právo na súdnu
a inú právnu ochranu porušené
„- nezákonným postupom odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval zásadu a postup podľa
§ 120 ods. 4 OSP vykonaný prvostupňovým súdom a tak porušil zásadu rovnosti účastníkov
konania neoprávneným a nezákonným zvýhodnením žalobcu zastúpeného novým právnym
zástupcom v rámci odvolacieho konania, ako aj
- odňatím možnosti konať pred súdom žalovanému tým, že prvostupňový súd v opätovnom
konaní, ako aj následne odvolací i dovolací súd nevykonali ani nenariadili vykonať ním
navrhnutý dôležitý dôkaz a to kontrolné znalecké dokazovanie aj napriek preukázateľne
nedostatočnému a neúplnému pôvodnému znaleckému posudku, ako aj
- ďalšie právne a skutkové pochybenia konajúcich súdov, uvedené v obsahu tohto návrhu
a jeho príloh (odvolanie, dovolanie).“.
Na základe uvedeného v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 a
nasl. Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Obdo 31/2008 porušené bolo.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Obdo 31/2008 zo dňa
21.08.2008 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci konal a odstránil
nedostatky v predchádzajúcom konaní, tým, že zruší rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj
súdu prvého stupňa a týmto vráti vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby v súlade s podaným návrhom odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi - spoločnosti E., a.s. priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo
výške 100.000 Sk (slovom sto tisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej
republiky povinný spoločnosti E., a.s. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (nálezu).
5. Sťažovateľovi priznáva trovy konania a právneho zastúpenia v sume vo výške
7.939,- Sk, a to za dva úkony právnej služby - prevzatie veci a príprava a spísanie sťažnosti
na Ústavný súd, 2 x á 3.176,- Sk + DPH + paušál 2 x 190,- Sk, ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. F. do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (v sťažnosti síce sťažovateľ uvádza
porušenie čl. 46 a nasledujúcich ústavy, z odôvodnenia sťažnosti je však zrejmé, že svojím
obsahom námietka smeruje k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) .
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Podstata tvrdení sťažovateľa spočíva v jeho námietke procesných vád, ku ktorým
malo dôjsť v celom predchádzajúcom konaní (prvostupňovom i odvolacom) a na ktoré
sťažovateľ poukazoval v odvolaní, ako aj v podanom dovolaní, v dôsledku ktorých podľa
jeho názoru bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46
ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ teda namieta procesné pochybenia týkajúce sa konaní vo veci samej –
prvostupňového i odvolacieho konania bez toho, aby priamo obsahovo odôvodnil námietku
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy smerujúcu voči uzneseniu najvyššieho súdu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých
pri svojom rozhodovaní vychádzal:
Sťažovateľ bol v konaní vedenom na okresnom súde o zaplatenie sumy 289 050 Sk
s príslušenstvom účastníkom na strane žalovaného. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
10 Cb 366/02 zo 7. októbra 2003 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 18 450 Sk
a vo zvyšku žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd svojím uznesením sp. zn. 16 Cob 171/2003 z 30. marca 2005, ktorým
prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 Cb 421/2002 z 30. októbra 2007 zaviazal
sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 270 600 Sk s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku sa
sťažovateľ odvolal a o podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
16 Cob 12/2008 z 22. apríla 2008, ktorým prvostupňový rozsudok potvrdil. V zákonnej
lehote podal sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom
najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obdo 31/2008 rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľa
odmietol.
V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza, že proti rozsudku krajského
súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom ako dôvod dovolania uviedol skutočnosť, že mu
postupom súdu bola odňatá možnosť konať, pretože ani prvostupňový súd v opätovnom
konaní a následne ani odvolací súd nevykonali ním navrhnutý dôležitý dôkaz, a síce
„kontrolný“ znalecký posudok z dôvodu nedostatočnosti a neúplnosti vypracovaného
znaleckého posudku. Podľa uznesenia najvyššieho súdu v ďalšom bode dovolania
sťažovateľ poukázal na nezákonný postup odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval zásadu
a postup v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 OSP [súd je povinný okrem vecí podľa odseku
2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie (§ 115a), najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože
na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a], čím porušil zásadu
rovnosti účastníkov konania neoprávneným a nezákonným zvýhodnením žalobcu. Najvyšší
súd skonštatoval, že v prípade sťažovateľa prípustnosť dovolania nemožno založiť ani
na ustanovení § 238 ods. 1 OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok prvostupňový (pretože v prejednávanej
veci rozsudok odvolacieho súdu potvrdil prvostupňový rozsudok), ani na ustanoveniach
§ 238 ods. 2 a 3 OSP, podľa ktorých je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci, a tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Najvyšší súd vychádzajúc z dôvodov dovolania označených sťažovateľom preskúmal
jeho prípustnosť z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ naplnenie tohto dôvodu
odôvodnil tou skutočnosťou, že ani prvostupňový súd v opätovnom konaní a následne ani
odvolací súd nevykonali ním navrhnutý dôkaz – vypracovanie „kontrolného“ znaleckého
posudku.
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že odňatím možnosti konať pred
súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožní účastníkovi konania realizáciu
procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa názoru najvyššieho súdu
za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať prípad, keď súd síce nevyhovie
návrhu účastníka, no postupuje v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Za takýto prípad
treba považovať aj odmietnutie návrhu účastníka konania na vykonanie „kontrolného“
znaleckého posudku. Vychádzajúc u ustanovenia § 132 OSP, podľa ktorého súd hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, poukázal najvyšší súd na to, že znalecký posudok je len jedným
z dôkazných prostriedkov, pri hodnotení ktorého berie súd do úvahy jeho logickú stavbu,
a ak pri tomto hodnotení dospeje k záveru, že nie je dostatočne presvedčivý, môže ho dať
preskúmať inému znalcovi. Posúdenie, či znalecký posudok je, alebo nie je dostatočne
presvedčivý, je na posúdení súdu, a ak súd nevyhovie návrhu účastníka na vykonanie
„kontrolného“ znaleckého posudku, postupuje v súlade s Občianskym súdnym poriadkom
a tento postup nie je odňatím možnosti konať pred súdom.
V závere preto najvyšší súd konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu netrpí vadou
podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP a nie je postihnutý ani inou vadou z taxatívneho
výpočtu obsiahnutého v § 237 písm. a), b), c), d), e) a g) OSP. Dovolanie sťažovateľa preto
podľa ustanovenia § 243b ods. 4 OSP v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 OSP ako
neprípustné odmietol.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne
závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov
a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne
aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00,
Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia predložil svoju interpretáciu dovolacieho
dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, podľa ktorej odňatím možnosti konať
pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožní účastníkovi konania realizáciu
procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, pričom za odňatie možnosti konať pred
súdom nemožno považovať prípad, keď súd síce nevyhovie návrhu účastníka, no postupuje
v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Najvyšší súd nadväzujúc na tento výklad
argumentoval, že posúdenie znaleckého posudku je v zmysle zásady voľného hodnotenia
dôkazov podľa ustanovenia § 132 OSP predmetom vlastnej úvahy súdu a skutočnosť, že
konajúci súd na základe záveru o dostatočnej presvedčivosti znaleckého posudku odmietol
návrh účastníka konania na preskúmanie znaleckého posudku iným znalcom je postupom
súladným s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktorý nemožno považovať
za prípad odňatia možnosti konať pred súdom.
Najvyšší súd prostredníctvom výkladu patriaceho do jeho výlučnej právomoci, a síce
posúdením relevantnej právnej úpravy [ustanovenia § 237 písm. f) OSP] v kontexte
súvisiaceho ustanovenia § 132 OSP, dospel k právnemu záveru o súladnosti postupu
najvyššieho súdu s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, a teda nenaplnení
sťažovateľom označeného dovolacieho dôvodu. Výsledok tejto interpretácie považuje
ústavný súd za logický a dostatočný, majúci základ v aplikovanej právnej úprave.
Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu
svojej právomoci sa najvyšší súd v uznesení sp. zn. 16 Obdo 31/2008 z 21. augusta 2008
vysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa v dostatočnom rozsahu a v súlade
so súvisiacou právnou úpravou, teda v rámci garancií poskytnutých sťažovateľom
označeným čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa aj s tou skutočnosťou, že
najvyšší súd nereagoval vo svojom rozhodnutí na námietku predostretú sťažovateľom
v podanom dovolaní, a síce že odvolací súd nerešpektoval zásadu a postup týkajúci sa
predloženia alebo označenia dôkazov podľa § 120 ods. 4 OSP, čím mal podľa názoru
sťažovateľa porušiť zásadu rovnosti účastníkov konania neoprávneným a nezákonným
zvýhodnením žalobcu. Vzhľadom na to, že obsah tejto námietky nemožno subsumovať
pod žiaden zo zákonných dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania (napokon
sťažovateľ túto námietku ani sám pod žiaden z dovolacích dôvodov nesubsumoval), nemá
skutočnosť absencie vysporiadania sa s označenou námietkou v rozhodnutí najvyššieho
súdu takú intenzitu, ktorá by založila arbitrárnosť predmetného uznesenia.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2009