Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 106/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť E., a. s., P., zastúpeného advokátom JUDr. R. F.,

Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť E., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená

sťažnosť E., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

na strane žalovaného o zaplatenie sumy 289 050 Sk s príslušenstvom, v ktorom bol

na základe rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-293 zo 7. októbra 2003 zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 18 450 Sk

s príslušenstvom. V zostávajúcom rozsahu bola žaloba zamietnutá. Na základe odvolania

žalobcu odvolací súd uznesením č. k. -103 z 30. marca 2005 (sťažovateľ

uviedol vo svojom podaní zrejmú nesprávnosť – č. k. -103, pozn.) rozsudok

v napadnutej časti zrušil. Sťažovateľ na tomto mieste poukazuje na to, že napriek riadnemu

poučeniu procesných strán prvostupňovým súdom podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odvolací súd

nariadil vykonanie dôkazu, ktorý žalobca nenavrhol včas, pretože ho navrhol až v odvolaní.

Následne bola vec vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a bolo vykonané

znalecké dokazovanie. Závery znaleckého dokazovania považoval sťažovateľ

za rozporuplné a postup znalca za nesprávny, preto opakovane požadoval vykonanie

„kontrolného“ znaleckého dokazovania, a to jednak v prvostupňovom konaní, v odvolacom

aj dovolacom konaní. Proti rozsudku okresného súdu č. k. -293

z 30. októbra 2007 vydaného podľa názoru sťažovateľa v dôsledku nesprávneho zistenia

skutkového stavu „rozporuplným“ znaleckým posudkom podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-314 z 22. apríla 2008, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Následne

proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ na najvyššom súde dovolanie,

ktoré bolo jeho uznesením sp. zn. z 21. augusta 2008 odmietnuté

s odôvodnením, že sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom a konanie

netrpelo ani inou vadou. S názorom najvyššieho súdu sa sťažovateľ nestotožňuje a podľa

jeho názoru v celom predchádzajúcom konaní došlo k mnohým procesným pochybeniam,

ktoré namietal v odvolaní, ako aj v dovolaní a v dôsledku ktorých bolo jeho právo na súdnu

a inú právnu ochranu porušené

„- nezákonným postupom odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval zásadu a postup podľa

vykonaný prvostupňovým súdom a tak porušil zásadu rovnosti účastníkov

konania neoprávneným a nezákonným zvýhodnením žalobcu zastúpeného novým právnym

zástupcom v rámci odvolacieho konania, ako aj

- odňatím možnosti konať pred súdom žalovanému tým, že prvostupňový súd v opätovnom

konaní, ako aj následne odvolací i dovolací súd nevykonali ani nenariadili vykonať ním

navrhnutý dôležitý dôkaz a to kontrolné znalecké dokazovanie aj napriek preukázateľne

nedostatočnému a neúplnému pôvodnému znaleckému posudku, ako aj

- ďalšie právne a skutkové pochybenia konajúcich súdov, uvedené v obsahu tohto návrhu

a jeho príloh (odvolanie, dovolanie).“.

Na základe uvedeného v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 a

nasl. postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

21.08.2008 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci konal a odstránil

nedostatky v predchádzajúcom konaní, tým, že zruší rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj

súdu prvého stupňa a týmto vráti vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby v súlade s podaným návrhom odložil

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi - spoločnosti E., a.s. priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo

výške 100.000 Sk (slovom sto tisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinný spoločnosti E., a.s. vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (nálezu).

5. Sťažovateľovi priznáva trovy konania a právneho zastúpenia v sume vo výške

7.939,- Sk, a to za dva úkony právnej služby - prevzatie veci a príprava a spísanie sťažnosti

na Ústavný súd, 2 x á 3.176,- Sk + DPH + paušál 2 x 190,- Sk, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. F. do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (v sťažnosti síce sťažovateľ uvádza

porušenie a nasledujúcich , z odôvodnenia sťažnosti je však zrejmé, že svojím

obsahom námietka smeruje k porušeniu , pozn.) .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Podstata tvrdení sťažovateľa spočíva v jeho námietke procesných vád, ku ktorým

malo dôjsť v celom predchádzajúcom konaní (prvostupňovom i odvolacom) a na ktoré

sťažovateľ poukazoval v odvolaní, ako aj v podanom dovolaní, v dôsledku ktorých podľa

jeho názoru bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46

ods. 1 .

Sťažovateľ teda namieta procesné pochybenia týkajúce sa konaní vo veci samej –

prvostupňového i odvolacieho konania bez toho, aby priamo obsahovo odôvodnil námietku

porušenia smerujúcu voči uzneseniu najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých

pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľ bol v konaní vedenom na okresnom súde o zaplatenie sumy 289 050 Sk

s príslušenstvom účastníkom na strane žalovaného. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 7. októbra 2003 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 18 450 Sk

a vo zvyšku žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd svojím uznesením sp. zn. z 30. marca 2005, ktorým

prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2007 zaviazal

sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 270 600 Sk s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku sa

sťažovateľ odvolal a o podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 22. apríla 2008, ktorým prvostupňový rozsudok potvrdil. V zákonnej

lehote podal sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom

najvyšší súd uznesením sp. zn. rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľa

odmietol.

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza, že proti rozsudku krajského

súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom ako dôvod dovolania uviedol skutočnosť, že mu

postupom súdu bola odňatá možnosť konať, pretože ani prvostupňový súd v opätovnom

konaní a následne ani odvolací súd nevykonali ním navrhnutý dôležitý dôkaz, a síce

„kontrolný“ znalecký posudok z dôvodu nedostatočnosti a neúplnosti vypracovaného

znaleckého posudku. Podľa uznesenia najvyššieho súdu v ďalšom bode dovolania

sťažovateľ poukázal na nezákonný postup odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval zásadu

a postup v zmysle ustanovenia [súd je povinný okrem vecí podľa odseku

2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť najneskôr do

vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje

pojednávanie (§ 115a), najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože

na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené

neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a], čím porušil zásadu

rovnosti účastníkov konania neoprávneným a nezákonným zvýhodnením žalobcu. Najvyšší

súd skonštatoval, že v prípade sťažovateľa prípustnosť dovolania nemožno založiť ani

na ustanovení , podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok prvostupňový (pretože v prejednávanej

veci rozsudok odvolacieho súdu potvrdil prvostupňový rozsudok), ani na ustanoveniach

a , podľa ktorých je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci, a tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Najvyšší súd vychádzajúc z dôvodov dovolania označených sťažovateľom preskúmal

jeho prípustnosť z hľadiska ustanovenia , podľa ktorého je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ naplnenie tohto dôvodu

odôvodnil tou skutočnosťou, že ani prvostupňový súd v opätovnom konaní a následne ani

odvolací súd nevykonali ním navrhnutý dôkaz – vypracovanie „kontrolného“ znaleckého

posudku.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že odňatím možnosti konať pred

súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožní účastníkovi konania realizáciu

procesných práv priznaných mu za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa názoru najvyššieho súdu

za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať prípad, keď súd síce nevyhovie

návrhu účastníka, no postupuje v súlade s . Za takýto prípad

treba považovať aj odmietnutie návrhu účastníka konania na vykonanie „kontrolného“

znaleckého posudku. Vychádzajúc u ustanovenia , podľa ktorého súd hodnotí

dôkazy podľa svojej úvahy, poukázal najvyšší súd na to, že znalecký posudok je len jedným

z dôkazných prostriedkov, pri hodnotení ktorého berie súd do úvahy jeho logickú stavbu,

a ak pri tomto hodnotení dospeje k záveru, že nie je dostatočne presvedčivý, môže ho dať

preskúmať inému znalcovi. Posúdenie, či znalecký posudok je, alebo nie je dostatočne

presvedčivý, je na posúdení súdu, a ak súd nevyhovie návrhu účastníka na vykonanie

„kontrolného“ znaleckého posudku, postupuje v súlade s

a tento postup nie je odňatím možnosti konať pred súdom.

V závere preto najvyšší súd konštatoval, že rozsudok odvolacieho súdu netrpí vadou

podľa ustanovenia a nie je postihnutý ani inou vadou z taxatívneho

výpočtu obsiahnutého v , , , , a . Dovolanie sťažovateľa preto

podľa ustanovenia v spojení s ustanovením ako

neprípustné odmietol.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov

a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne

aj , , , , ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia predložil svoju interpretáciu dovolacieho

dôvodu podľa ustanovenia , podľa ktorej odňatím možnosti konať

pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorý znemožní účastníkovi konania realizáciu

procesných práv priznaných mu za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, pričom za odňatie možnosti konať pred

súdom nemožno považovať prípad, keď súd síce nevyhovie návrhu účastníka, no postupuje

v súlade s . Najvyšší súd nadväzujúc na tento výklad

argumentoval, že posúdenie znaleckého posudku je v zmysle zásady voľného hodnotenia

dôkazov podľa ustanovenia predmetom vlastnej úvahy súdu a skutočnosť, že

konajúci súd na základe záveru o dostatočnej presvedčivosti znaleckého posudku odmietol

návrh účastníka konania na preskúmanie znaleckého posudku iným znalcom je postupom

súladným s ustanoveniami , ktorý nemožno považovať

za prípad odňatia možnosti konať pred súdom.

Najvyšší súd prostredníctvom výkladu patriaceho do jeho výlučnej právomoci, a síce

posúdením relevantnej právnej úpravy [ustanovenia ] v kontexte

súvisiaceho ustanovenia , dospel k právnemu záveru o súladnosti postupu

najvyššieho súdu s ustanoveniami , a teda nenaplnení

sťažovateľom označeného dovolacieho dôvodu. Výsledok tejto interpretácie považuje

ústavný súd za logický a dostatočný, majúci základ v aplikovanej právnej úprave.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu

svojej právomoci sa najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 21. augusta 2008

vysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa v dostatočnom rozsahu a v súlade

so súvisiacou právnou úpravou, teda v rámci garancií poskytnutých sťažovateľom

označeným .

Ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa aj s tou skutočnosťou, že

najvyšší súd nereagoval vo svojom rozhodnutí na námietku predostretú sťažovateľom

v podanom dovolaní, a síce že odvolací súd nerešpektoval zásadu a postup týkajúci sa

predloženia alebo označenia dôkazov podľa , čím mal podľa názoru

sťažovateľa porušiť zásadu rovnosti účastníkov konania neoprávneným a nezákonným

zvýhodnením žalobcu. Vzhľadom na to, že obsah tejto námietky nemožno subsumovať

pod žiaden zo zákonných dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania (napokon

sťažovateľ túto námietku ani sám pod žiaden z dovolacích dôvodov nesubsumoval), nemá

skutočnosť absencie vysporiadania sa s označenou námietkou v rozhodnutí najvyššieho

súdu takú intenzitu, ktorá by založila arbitrárnosť predmetného uznesenia.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009