Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 423/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika

a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 21. apríla 2009

vo veci prijatej sťažnosti J. Š., N., toho času v Ústave na výkon väzby N., zastúpeného

advokátom JUDr. P. G., Advokátska kancelária, N., pre namietané porušenie jeho

základných práv podľa a 5 a a práva

podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 31. júla 2008 takto

rozhodol:

1. Základné právo J. Š. zaručené a 5

a právo podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 31. júla 2008 p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 31. júla 2008

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

priznáva

3. J. Š. náhradu trov právneho zastúpenia v sume 265,92 € (slovom

dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre

p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. P. G., Advokátska

kancelária, N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti toho nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2008 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 5 a (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 31. júla 2008.

Ústavný súd uznesením č. k. -15 zo 16. decembra 2008 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. júla 2007 vzatý do väzby,

pričom väzba u neho začala plynúť 19. júla 2007, keď bol obmedzený na osobnej slobode.

Na sťažovateľa bola Okresnou prokuratúrou Nitra podaná 19. decembra 2007 obžaloba.

Šesťmesačná lehota väzby z prípravného konania uplynula sťažovateľovi 19. januára 2008.

Na verejnom zasadnutí 5. februára 2008 okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby tak, že ju zamietol. Sťažovateľ podal ďalšiu žiadosť o prepustenie

z väzby 11. júna 2008 s odôvodnením, že sa vo väzbe nachádza bez splnenia zákonných

podmienok väzby. Okresný súd uznesením sp. zn. z 3. júla 2008 túto žiadosť

zamietol. O sťažnosti podanej proti predmetnému uzneseniu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 31. júla 2008 tak, že sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

Jadrom argumentácie sťažnosti je toto vyjadrenie poukazujúce aj na judikatúru

ústavného súdu: «„V zmysle , resp. Dohovoru nemôže byť

titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že

bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom

rozhodlo ešte predtým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní

naposledy predĺžená.“ Z uvedeného jasne vyplýva, že ÚS SR vyžaduje výslovné rozhodnutie

všeobecného súdu o ďalšom trvaní väzby na to, aby bolo možné hovoriť o zákonnej väzbe

v zmysle SR.

Vzhľadom na môj prípad to znamená, že posledný deň prvotnej doby trvania väzby

uplynul dňa 19.01.2008, pričom do tohto dátumu mal konajúci súd rozhodnúť o ďalšom

trvaní mojej väzby. Už nasledujúci deň preto nemala väzba v mojom prípade právny základ

v podobe rozhodnutia súdu. Na verejnom zasadnutí dňa 05.02.2008 síce Okresný súd

v Nitre rozhodol o mojej žiadosti o prepustení z väzby, tak že túto zamietol, avšak takéto

rozhodnutie moje protiprávne zotrvávanie vo väzbe nemohlo konvalidovať z dôvodu, že toto

rozhodnutie nie je možné považovať za rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby v zmysle § 244

ods. 5 , nakoľko ide o rozhodnutie, tak ako je to vo výroku Uznesenia sp. zn.:

-531 aj výslovne uvedené, vydané na základe ust. § 79 ods. 3 Trestného

poriadku. V prvom rade je však nutné prihliadnuť na fakt, že toto rozhodnutie bolo vydané

až po uplynutí vyššie uvedenej 6 mesačnej doby trvania väzby (uznesenie bolo vydané dňa

05.02.2008, pričom 6 mesiacov väzby u mňa uplynulo dňa 19.01.2008), čo je v zmysle

uvedenej judikatúry ÚS SR neprípustné.»

Sťažovateľ vo svojom odôvodnení tiež odkázal na charakteristiku materiálnych

a formálnych podmienok väzby a v tejto súvislosti poukázal na to, že okresný súd sa

v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. z 3. júla 2008 zaoberal existenciou

materiálnych podmienok väzby, odôvodnenie však vôbec neobsahuje skúmanie splnenia

formálnych podmienok väzby, na nesplnenie ktorých sťažovateľ vo svojej žiadosti

o prepustenie poukazoval. Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd v uznesení sp. zn.

z 31. júla 2008, ktorým preskúmal sťažnosť proti predmetnému uzneseniu

okresného súdu, v úplnom rozpore so skutočnosťou uviedol, že okresný súd sa vo svojom

uznesení zaoberal formálnymi podmienkami väzby. V uvedenom postupe krajského súdu

vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 (v petite síce uvádza všeobecne iba a nasledujúce , avšak

z odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že má na mysli ods. 1 ).

V závere sťažnosti sťažovateľ na základe všetkých uvedených argumentov žiadal,

aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod

sp. zn. uznesením z 31. júla 2008 porušil jeho základné právo na osobnú

slobodu podľa a 5 , základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a nasl. a právo na slobodu podľa dohovoru, zrušil uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 31. júla 2008 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Krajský súd v zastúpení jeho predsedom vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu

27. februára 2009 uviedol, že zo spisového materiálu krajského súdu dospel k týmto

zisteniam:

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. júla 2008 bola zamietnutá

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 11. júna 2008, v ktorej namietal, že sa už

5 mesiacov nachádza vo väzbe nezákonne, pretože v lehote 6 mesiacov od začiatku jeho

väzby nedošlo k rozhodnutiu o ďalšom jej trvaní. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na

nález ústavného súdu sp. zn. a a 5 , ako aj na

dohovoru. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na predmetný nález

ústavného súdu neprihliadal, pretože sa týka inej konkrétnej veci, a že sťažovateľ bol vzatý

do väzby zákonným spôsobom, ktorý nie je v rozpore s .

Krajský súd sťažnosť podanú sťažovateľom proti tomuto prvostupňovému

rozhodnutiu uznesením sp. zn. z 31. júla 2008 ako nedôvodnú zamietol.

Aj v tejto sťažnosti sťažovateľ namietal zákonnosť rozhodnutia prvostupňového súdu,

pretože neprihliadol na už uvedený nález ústavného súdu a na . Krajský

súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že v prípade sťažovateľa nedošlo k porušeniu zákonných

práv v zmysle citovaného nálezu a ďalších medzinárodných zmlúv. V odôvodnení tiež

upozornil na skutočnosť, že na verejnom zasadnutí konanom 5. februára 2008 rozhodoval

prvostupňový súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a sťažovateľ v sťažnosti

podanej proti tomuto uzneseniu neuvádzal skutočnosti, na ktoré poukázal v sťažnosti

podanej 3. júla 2008, hoci mu tieto museli byť známe už v čase rozhodovania súdu o jeho

predchádzajúcej žiadosti.

Predseda krajského súdu vychádzajúc z uvedených zistení, ako aj z tvrdení

sťažovateľa obsiahnutých v ústavnej sťažnosti skonštatoval, že sťažnosť považuje

za dôvodnú, a navrhol jej vyhovieť.

Vo vyjadrení tiež uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania ústavného

súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

V podaní doručenom ústavnému súdu 23. marca 2009 súhlasil s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ, pričom možnosť zaujatia stanoviska

k uvedenému vyjadreniu krajského súdu nevyužil.

Ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci a so súhlasom všetkých účastníkov konania od neho upustil a rozhodol

na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Z predloženého spisového materiálu ústavný súd zistil takýto skutkový stav,

z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Nitra č. ORP – 931/2-OVK-NR-2007 z 20. júla 2007 bolo

sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a)

a pre trestný čin obmedzovania slobody pobytu podľa § 184 ods. 1 a 2 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. z 23. júla 2007

vzatý do väzby, pričom väzba u neho začala plynúť 19. júla 2007, keď bol obmedzený na

osobnej slobode. Na sťažovateľa bola Okresnou prokuratúrou Nitra podaná 19. decembra

2007 obžaloba. Šesťmesačná lehota väzby z prípravného konania uplynula sťažovateľovi

19. januára 2008. Na verejnom zasadnutí 5. februára 2008 okresný súd rozhodol o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby uznesením sp. zn. , ktorým žiadosť zamietol

a uviedol v ňom, že konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali vzatie sťažovateľa do väzby

naďalej trvajú a naďalej je daný dôvod väzby podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

O sťažnosti proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 26. februára 2008, ktorým sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol

a odkázal pritom na skutkové a právne závery prvostupňového rozhodnutia, s ktorými sa

stotožnil. Sťažovateľ podal ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby 11. júna 2008

s odôvodnením, že sa vo väzbe nachádza bez splnenia zákonných podmienok väzby.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 3. júla 2008 túto žiadosť zamietol a rozhodol

o ponechaní sťažovateľa naďalej vo väzbe s tým odôvodnením, že konkrétne skutočnosti,

ktoré odôvodňovali vzatie sťažovateľa do väzby naďalej trvajú. O sťažnosti podanej proti

predmetnému uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 31. júla

2008 tak, že sťažnosť zamietol ako nedôvodnú, pričom poukázal na úvahy, ktorými sa mal

okresný súd riadiť pri zistení existencie materiálnych a formálnych podmienok väzby,

a zároveň na ne odkázal.

Podľa zistení ústavného súdu väzba u sťažovateľa naďalej trvá. Trestná vec vedená

proti sťažovateľovi okresným súdom nebola dosiaľ skončená a hlavné pojednávanie vo veci

je nariadené na 5. máj 2009.

Podstatou sťažnosti je argumentácia sťažovateľa, že posledný deň lehoty šiestich

mesiacov jeho väzby z prípravného konania uplynul 19. januára 2008, preto mal konajúci

súd rozhodnúť o jej ďalšom trvaní do tohto dátumu, a keďže tak neurobil, už po tomto

dátume absentovalo kritérium zákonnosti väzby, a teda jeho väzba nemala oporu v súdnom

rozhodnutí.

Ďalej sa argumentácia týka skutočnosti, že na verejnom zasadnutí 5. februára 2008

síce konajúci súd rozhodol o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby,

sťažovateľ však toto rozhodnutie nepovažuje za rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby

v zmysle , ktoré by bolo spôsobilé dodatočne založiť súdny titul

pre zotrvávanie vo väzbe.

Napokon sťažovateľ namieta nedostatky odôvodnenia uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 31. júla 2008, ktoré podľa jeho vyjadrenia v zjavnom rozpore

so skutočnosťou konštatuje preskúmanie okrem materiálnych aj formálnych podmienok

väzby v uznesení prvostupňového súdu a v takomto postupe krajského súdu vidí porušenie

svojho práva garantovaného .

Ústavný súd sa pri preskúmaní sťažnosti sťažovateľa zameral na posúdenie

zákonnosti a ústavnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. z 31. júla 2008

z hľadiska oprávnenosti trvania väzby sťažovateľa po 19. januári 2008.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade

s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana

jednotlivca proti svojvôli (, , , ,

, ).

Z uvedenej zásady vyplýva, že každé porušenie zákona v prípade rozhodovania

o väzbe zakladá aj porušenie a 5 , ako aj dohovoru.

Ústavný súd pripomína, že v zmysle a 5 , resp.

dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej

slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby

výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola väzba

v prípravnom konaní naposledy predĺžená (, , ,

, ). Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je

postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru

a nemôže bez príslušného rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva

z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

V súvislosti s otázkou zákonnosti väzby v konaní pred súdom je podľa judikatúry

ústavného súdu povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom

trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby

v prípravnom konaní. Bez rozhodnutia súdu totiž nemožno považovať väzbu za zákonnú,

pretože iba podanie obžaloby nie je dostatočným titulom pre jej založenie ().

V prípade sťažovateľa mu lehota väzby z prípravného konania uplynula 19. januára

2008. Až na verejnom zasadnutí konanom 5. februára 2008 konajúci súd rozhodol

o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby a jasne v ňom konštatoval, že

konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali vzatie sťažovateľa do väzby, naďalej trvajú.

Následne, v uznesení z 26. februára 2008 sa aj krajský súd so skutkovými a právnymi

závermi prvostupňového rozhodnutia stotožnil. Podľa judikatúry ústavného súdu

rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu vyvoláva rovnaké právne účinky,

aké pre ďalšie trvanie väzby vyvoláva rozhodnutie o predĺžení lehoty jej trvania

(). Vzhľadom na uvedenú judikatúru právoplatné uznesenie okresného súdu

z 5. februára 2008 (právoplatnosť nadobudlo 26. februára 2008) možno síce z formálneho

hľadiska považovať za „dodatočný“ súdny titul väzby, avšak existovala doba vymedzená

časovým úsekom od 19. januára 2008 do 26. februára 2008, v ktorej väzba sťažovateľa

nebola pokrytá súdnym rozhodnutím, v dôsledku čoho bola kontinuita väzby prerušená.

Toto prerušenie zákonnosti väzby nemožno dodatočne konvalidovať, a väzbu po 19. januári

2008 preto treba považovať za nezákonnú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti uznesením krajského súdu sp. zn.

z 31. júla 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 , ako aj právo na slobodu podľa dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej

týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane

práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

(). V časti sťažovateľom označeného porušenia

ods. 1 preto ústavný súd sťažnosti nevyhovel. Zaoberať sa obsahom týchto námietok,

v ktorých sťažovateľ poukazuje na nedostatky odôvodnenia uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 31. júla 2008, ktoré podľa jeho vyjadrenia v zjavnom rozpore

so skutočnosťou konštatuje preskúmanie okrem materiálnych aj formálnych podmienok

väzby v uznesení prvostupňového súdu, ústavný súd vzhľadom na zrušenie namietaného

uznesenia krajského súdu považuje za právne irelevantné.

Keďže ústavný súd rozhodol o porušení práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

sp. zn. z 31. júla 2008, podľa a podľa

toto uznesenie zrušil a zároveň podľa zákona

o ústavnom súde vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd podľa svojej judikatúry prikáže všeobecnému súdu prepustiť trestne

stíhanú osobu z väzby vtedy, ak po zrušení rozhodnutia všeobecného súdu ústavným súdom

už neexistuje súdny titul pre ďalšie trvanie väzby (, ,

, ).

Ústavný súd síce zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. z 31. júla

2008, ďalej však existuje neprávoplatné ale vykonateľné uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 3. júla 2008, preto ústavný súd neprikázal krajskému súdu prepustiť

sťažovateľa z väzby.

Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd opätovne rozhodne o sťažnosti

podanej proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom bude viazaný právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

III.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom v sume 265,92 €.

Pri určení náhrady trov konania vychádzal ústavný súd z § 11 ods. 2 v spojení s § 1

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok 2007 (19 056 Sk), z čoho vyplýva, že za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2008 patrí advokátovi odmena v sume 105,42 € (3 176 Sk) a k tomu režijný paušál

6,31 € (190 Sk) za každý úkon. Za dva úkony právnych služieb (prevzatie a príprava

zastúpenia, spísanie sťažnosti) predstavuje celková výška trov sumu 8 013,46 Sk (2 x

105,42 € + 2 x 6,31 € + 19 % DPH = 265,92 €).

Ústavný súd teda priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v požadovanej

sume 265,92 €, ktorú je krajský súd povinný uhradiť na účet jeho právneho zástupcu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. apríla 2009