Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 130/09
PDF · 169.46 KB
No categories available
IV. ÚS 130/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. S., C., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv upravených v čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho práva upraveného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
137/2008 z 25. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. M. S. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. marca 2009 doručená sťažnosť MUDr. M. S., C. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv upravených v čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2
a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva upraveného
v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo
137/2008 z 25. novembra 2008.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 23. januára 2009 mu bolo doručené uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 137/2008 z 25. novembra 2008, ktorým najvyšší súd zastavil
konanie o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 7 Co 3/2006 z 31. januára 2006, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 20/93-225 z 2. novembra 2005.
Sťažovateľ namieta skutočnosť, že najvyšší súd zastavil dovolacie konanie z dôvodu
neodstránenia procesného nedostatku dovolacieho konania, a to splnenia podmienky
povinného zastúpenia advokátom, pričom podľa sťažovateľa najvyšší súd ho na odstránenie
tohto procesného nedostatku vôbec nevyzval a dovolacie konanie zastavil, čím mu odňal
možnosť konať pred súdom a porušil § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa názoru sťažovateľa „vec nie je
natoľko zložitá, aby odôvodňovala potrebu väčšej ochrany záujmov žalobcu (pozn.
sťažovateľa) advokátom“, a preto považuje postup najvyššieho súdu za nezákonný
a v rozpore s už označenými článkami ústavy, ako aj s čl. 46 ods. 3 ústavy.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
«Ústavný súd určuje, že uznesenie č. 1 Cdo 137/2008 z 25. 11. 2008 NSSR je
nezákonné, NS SR porušil základné práva MUDr. M. S., zaručené čl. 47 ods. 2; 48 ods. 1,
2; 46 ods. 3 ÚSR, čl. 6 Dohovoru“; „ÚS zrušuje nezákonné uznesenie č. 1 Cdo 137/2008
z 25. 11. 1008 NS SR v plnom rozsahu a vec vracia na ďalšie konanie NS SR“; „ÚS
priznáva MUDr. M. S. podľa čl. 127 ods. 3 ÚSR, primerané finančné zadosťučinenie za
porušenie práva NS SR“.»
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, pričom skúmal, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov
ustanovených v zákone.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď
preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného
prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody
sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutých rozhodnutí, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli
so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
Podľa názoru ústavného súdu z obsahu žiadneho zo sťažovateľom označených
základných práv nemožno vyvodiť nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho
právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je
náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04,
I. ÚS 82/04). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2, čl. 48
ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru, pretože zastavením
dovolacieho konania sp. zn. 1 Cdo 137/2008 mu najvyšší súd odňal možnosť konať pred
súdom.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 137/2008 z 25. novembra 2008 a posúdil, či mohlo mať za následok odňatie možnosti
sťažovateľa konať pred súdom a porušiť jeho základné práva podľa čl. 47 ods. 2, čl. 48
ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd ako súd dovolací
„predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil,
že tieto podmienky konania splnenie nie sú.“.
Tento svoj právny názor odôvodnil najvyšší súd takto:
„Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania) (§ 103 O. s. p.).
Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to
vhodné opatrenia, pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania
odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.).
Dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá
právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241
ods. 1 veta druhá O. s. p.).
Nedostatok podmienky povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní je
možné odstrániť tým, že dovolateľ si zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí
jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví.
Okresný súd Nitra prípisom z 21. marca 2007 vyzval žalobcu (prípis mu bol
doručený 13. apríla 2007) na odstránenie nedostatku zastúpenia advokátom v dovolacom
konaní v lehote 10 dní predložením plnomocenstva udeleného takémuto zástupcovi a
zároveň ho poučil, že na jeho žiadosť mu môže byť ustanovený zástupca z radov advokátov,
ak sú u neho predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 30 O. s. p.). Následne
žalobca písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa 24. apríla 2007 žiadal
o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, ktorú žiadosť Okresný súd Nitra uznesením z 11.
septembra 2007 č. k. 7 C 20/1993-242 zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Nitre
uznesením z 30. apríla 2008 sp. zn. 7 Co 79/2008 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil.
Napriek uvedenému žalobca, po tom, ako jeho žiadosť o ustanovenie zástupcu
z radov advokátov bola právoplatným rozhodnutím súdu zamietnutá, plnomocenstvo
udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní nepredložil.
Keďže dovolateľ neodstránil procesný nedostatok podmienky dovolacieho konania,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 243c O. s. p. zastavil. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý zastavil dovolacie konanie,
nezaoberal sa otázkou procesnej prípustnosti dovolania.“
Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ
nesplnil zákonom ustanovenú podmienku dovolacieho konania, ktorej zákonom
ustanoveným dôsledkom je zastavenie konania. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že ak
sa aj sťažovateľ nazdáva, že v jeho veci nemusí mať vzhľadom na stupeň jej zložitosti
advokáta na svoje zastupovanie, tento názor je irelevantný, ak zákon (v danom prípade
Občiansky súdny poriadok) takúto podmienku konania obsahuje.
So skutočnosťou nekorešponduje ani tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd ho
nevyzval na odstránenie tohto nedostatku a konal bez jeho vedomia, hoci v samotnom
rozhodnutí najvyššieho súdu sa explicitne uvádza, že sťažovateľ bol prípisom okresného
súdu z 21. marca 2007 (tento prípis bol doručený sťažovateľovi 13. apríla 2007) vyzvaný na
odstránenie tohto nedostatku do 10 dní. Súčasne bol sťažovateľ poučený o možnosti
požiadať o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, čo aj sťažovateľ uviedol, avšak
okresný súd aj krajský súd žiadosť sťažovateľa zamietli.
V súvislosti so sťažnosťou je relevantná skutočnosť, že sťažovateľ sa nesťažuje na
to, že všeobecné súdy (okresný a krajský) nevyhoveli jeho žiadosti o ustanovenie advokáta
na jeho právne zastupovanie (hoci podmienky podľa svojho názoru spĺňa), ale svoju
sťažnosť spája so zastavením konania, ktoré je právnym dôsledkom nesplnenie zákonom
ustanovenej podmienky povinného právneho zastúpenia advokátom, pričom podkladom
takého rozhodnutia nebolo posúdenie správnosti a zákonnosti, resp. ústavnosti rozhodnutia
všeobecných súdov o žiadosti o ustanovenie advokáta na právne zastupovanie účastníkov
konania (čo sťažovateľ ani nenamieta), ale len splnenie zákonom ustanovenej obligatórnej
podmienky konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozhodnutie najvyššieho
súdu je ústavne konformné, zistené skutočnosti nesignalizujú, že po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde by bolo možné
vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, bolo už bez právneho významu vyzývať sťažovateľa na odstránenie
nedostatkov (doplnenie náležitostí) sťažnosti a rozhodovať o ďalších požiadavkách
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2009