Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 134/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť I. B., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. F., B., v ktorej

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3

a práv podľa a

a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. októbra

2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra

2008 doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5, a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. b) a ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. októbra 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) rozhodol o jeho vzatí do väzby uznesením sp. zn.

zo 14. septembra 2008, ktoré bolo opreté o väzobné dôvody v zmysle § 71 ods. 1 písm. b)

. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský

súd uznesením sp. zn. zo 16. októbra 2008 zamietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o jeho sťažnosti

porušil jeho právo na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a

písm. c) dohovoru, pretože podľa jeho názoru v súvislosti s dôvodmi väzby odôvodnenie

rozhodnutia je založené iba na „domnienkach, možnostiach a predpokladoch“. Podľa

sťažovateľa rozhodnutie krajského súdu v rozhodujúcej miere obsahuje len relevantné

ustanovenia , obhajobu obvinených, s ktorou sa však krajský súd

nevysporiadal, pričom pri odôvodnení väzobného dôvodu si osvojil závery okresného súdu

a skutočnosti zrejmé z návrhu prokurátora na vzatie do väzby.

V súvislosti s interpretáciou ustanovenia obsahujúceho prvú

skupinu dôvodov kolúznej väzby (pôsobenie na svedkov, znalcov, spoluobvinených)

sťažovateľ uvádza: „Do dnešného dňa nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by som

priamo alebo prostredníctvom tretej osoby kohokoľvek v súvislosti s mojím trestným

stíhaním kontaktoval za účelom ovplyvnenia jeho výpovede!“

Sťažovateľ cituje uznesenie krajského súdu: „Krajský súd sa taktiež stotožnil

s názorom prvostupňového súdu, že u obidvoch obvinených je dôvodná obava, že v prípade

ich ponechania na slobode, v danom prípade prepustenia na slobodu, by mohli pôsobiť

na spoluobvinených, resp. svedkov, ako aj inak mariť objasňovanie skutočností závažných

pre trestné stíhanie. Tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú predovšetkým z možnej obavy

ovplyvňovania J. R., ktorý ako jeden z páchateľov skutku podrobne usvedčuje všetkých

obvinených, ktorí jeho spáchanie popierajú.“ V nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že

krajský súd za takúto konkrétnu skutočnosť považuje telefonický rozhovor Mgr. H. (ďalej

aj „spoluobvinený“) s A. S., „... ktorý ako inšpektor oddelenia policajného zaistenia

a eskorty KR PZ Bratislava oznámil mu umiestnenie J. R. v cele policajného zaistenia

a následne sa dohodli na stretnutí. V tejto súvislosti krajský súd vzhľadom k sťažnostným

námietkam dodáva, že práve táto skutočnosť je dôvodom kolúznej väzby u obv. Mgr. M. H.,

ktorá vyplýva zo zadokumentovaného záznamu telekomunikačnej prevádzky. Je nepochybné,

že A. S. v predmetnom konaní, vzhľadom na počiatočné štádium vyšetrovania nebol ešte

vypočutý v procesnom postavení svedka, ale vyššie uvedené skutočnosti zakladajú tú

konkrétnu obavu z možného ovplyvňovania, či už A. S., v procesnom postavení svedka alebo

J. R., ktorých bude potrebné vo veci zákonným spôsobom vypočuť.“.

Sťažovateľ tieto tvrdenia krajského súdu považuje za účelové hodnotenie skutočností,

za ničím nepodložené domnienky konštruované krajským súdom s cieľom ustáliť aspoň

nejakú konkrétnu skutočnosť zakladajúcu dôvod kolúznej väzby. V súvislosti s tým sa opiera

o podrobnú skutkovú argumentáciu smerujúcu k vyvráteniu skutkových záverov krajského

súdu. Navyše krajský súd konštatuje obavu z kolúzneho konania vo vzťahu k svedkovi J. R.,

pričom podľa sťažovateľa „konkrétna skutočnosť, ktorá túto obavu odôvodňuje, sa týka len

Mgr. M. H.“.

Pokiaľ ide o druhú skupinu dôvodov kolúznej väzby (iné marenie objasňovania

skutočností závažných pre trestné stíhanie), sťažovateľ hodnotí skutočnosti, ktoré krajský

súd považuje za relevantné vo vzťahu k naplneniu týchto dôvodov, ako nedostatočné.

V záverečnej časti sťažnosti svoju argumentáciu zameriava na porušenie podmienok

spravodlivého procesu a práva na obhajobu zaručeného a ,

ako aj čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru. Podľa vyjadrenia sťažovateľa odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu je založené len na hypotetických úvahách, ktoré sa neopierajú

o relevantné konkrétne skutočnosti, ktoré by boli obsiahnuté v spisovom materiáli, a ako

také ho hodnotí ako „arbitrárne s výraznými znakmi svojvôle“. Predmetné rozhodnutie

podľa jeho názoru vôbec nereaguje na argumenty, ktoré predniesol vo svojej sťažnosti

(smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby). Krajský súd

ich mal len prevziať do svojho rozhodnutia bez toho, aby sa nimi akýmkoľvek spôsobom

zaoberal, a rozhodnutie odôvodnil iba osvojením si záverov okresného súdu prevzatých

pôvodne z návrhu prokurátora na predĺženie väzby. Rozhodnutie v takejto podobe zasahuje

podľa sťažovateľa aj do jeho práva na obhajobu, pretože mu sťažuje možnosť náležitého

odôvodnenia jeho sťažnosti.

Opierajúc sa o svoju argumentáciu sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci

takto rozhodol:

„1. Uznesením krajského súdu v Bratislave zo 16. 10. 2008 sp. zn.

a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený článok 17 ods. 1, 2 a 5, článok 46 a článok

50 ods. 3 , ako aj a ,

od. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 16. 10. 2008 sp. zn. Tpo 39/08

a uznesenie Okresného súdu Bratislava z 13. 9. 2008 sp. zn. sa zrušujú.“

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal vyjadrenie

krajského súdu, ktorý v podaní sp. zn. Spr. 3751/2008 z 29. decembra 2008 uviedol, že

sťažnosť sťažovateľa považuje za neopodstatnenú, pretože nespĺňa podmienky na jej prijatie

na ďalšie konanie. Právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k vyjadreniu krajského

súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 21. januára 2009, v ktorom zotrval na podanej

sťažnosti v plnom rozsahu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov (ďalej len „“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti)

podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom

na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 16. októbra 2008 boli porušené jeho základné práva

podľa , 2 a 5, a a práva podľa

písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi bolo

vedené väzobné trestné stíhanie (z väzby bol medzičasom prepustený - 8. januára 2009)

na tom skutkovom základe, že «23. apríla 2006 v popoludňajších hodinách,

po predchádzajúcej dohode, prišiel M. J. s I. B. a J. R. na vozidle A. s (...) evid. č. do S.,

ubytovali sa tam v Hoteli (...) do vopred pripravených izieb Mgr. M. H., s ktorým sa

v podvečerných hodinách toho istého dňa stretli v B. V B. presadli do vozidla V., ktorým

ich Mgr. M. H. odviezol na ulicu Z., kde im označil miesto spáchania skutku.

Po odchode M. H. si M. J., I. B. a J. R. pešo prešli možné únikové trasy z miesta

plánovaného skutku a vrátili sa späť do S. Dňa 24. apríla 2006 sa po prezlečení

do prinesených odevov v skorých ranných hodinách stretli M. J., I. B. a J. R. s Mgr. M.

H. pri výjazde zo S. na diaľnicu (...) a pokračovali do B. na ulicu D., kde prestúpili

do vozidla V. s nezisteným evid. č., ktoré riadil Mgr. M. H., a spoločne pokračovali

na ulicu P., kde vo vozidle čakali na príchod JUDr. T. K., ktorý v tento deň neprišiel. Dňa

25. apríla 20036 sa opäť v skorých ranných hodinách stretli na rovnakom mieste pri

výjazde zo S. na diaľnicu (...) s Mgr. M. H., ktorý prišiel na rovnakom vozidle V.

a pokračovali na ulicu D. v B., kde prestúpili do vozidla V., ktoré riadil Mgr. M. H.

a spoločne pokračovali na ulicu P., kde vo vozidle čakali na príchod JUDr. T. K. V čase

asi o 8,30 hod. prechádzal JUDr. T. K. na vozidle H. s evid. č. (...) okolo vozidla V., kedy

ho Mgr. M. H. označil za objekt útoku. Následne M. J. pristúpil k JUDr. T. K.

vystupujúcemu z vozidla na ulici Z., so slovami: „Dobrý deň, môžeme?“, a udrel ho

prineseným boxerom do tváre. V bití JUDr. T. K., aj po jeho páde na zem, pokračovali

M. J. a J. R. prinesenými boxermi do oblasti hlavy, chrbta a hrudníka. Počas

útoku, ktorý sledoval a dozeral naň Mgr. M. H., stál I B. na druhej strane Z. ulice

a dával pozor. JUDr. T. K. boli pri fyzickom útoku spôsobené mnohopočetné

pomliaždenia tváre, hlavy, hrudníka vpravo, tržno - zmliaždené rany za pravým uchom

a na temena hlavy, pomliaždenie tempromandibulárneho kĺbu 1.dx s dobou

pracovnej neschopnosti od 25. apríla 2006 do 10. mája 2006.».

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2008 z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku. Podľa citovaného ustanovenia pod písm. b) obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

V uznesení o vzatí do väzby okresný súd konštatoval danosť materiálnych

podmienok väzby a v tejto súvislosti uviedol, že o dôvodnosti stíhania sťažovateľa sa

„presvedčil“ z výpovedí svedkov, ako aj ďalšími získanými dôkazmi. Skutočnosti

zakladajúce dôvodnosť kolúznej väzby u sťažovateľa (ako aj u spoluobvineného) odôvodnil

okresný súd tak, že vo vedenom trestnom konaní sa predpokladá rozsiahle vyšetrovanie,

preto je namieste obava zo vzájomného ovplyvňovania sa spoluobvinených, ako aj

z ovplyvňovania svedkov, pričom táto hrozba sa javí reálnou predovšetkým vzhľadom

na skutočnosť, že ide o organizovanú skupinu páchateľov, ako aj na skutočnosť, že

spoluobvinení a svedkovia sa poznajú už z minulosti a o ich blízkych vzťahoch svedčí

dôkaz (záznam telekomunikačnej prevádzky) – obsah a frekvencia vzájomných

telefonických hovorov.

Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby podal sťažovateľ 29. septembra

2008 sťažnosť, v ktorej uviedol, že skutočnosti, ktoré okresný súd považuje za relevantné

vo vzťahu k ustáleniu dôvodu kolúznej väzby, považuje za nedostatočné, pretože

nepreukazujú jeho kolúzne konanie v minulosti a ich ustálenie do budúcnosti je založené

na nepodložených domnienkach.

Sťažovateľ vyvracia skutkové závery okresného súdu, na základe ktorých bola

vyvodená danosť materiálnych podmienok väzby podrobnou rozsiahlou argumentáciou.

V prvom rade sa v sťažnosti zameriava na vyvrátenie existencie dôvodov kolúznej

väzby. Sťažovateľ argumentuje, že dosiaľ nebolo preukázané, že by priamo alebo nepriamo

kohokoľvek s cieľom ovplyvnenia jeho výpovede kontaktoval. Skutočnosti, ktoré okresný

súd považuje za relevantné vo vzťahu k ustáleniu väzobného dôvodu, považuje

za nedostatočné, pretože nepreukazujú jeho kolúzne konanie v minulosti a ich ustálenie

do budúcnosti je založené na ničím nepodložených domnienkach. Sťažovateľ vyvracia

spolupôsobenie na uznesením označených spolupáchateľov. Uvádza, že obava je

odôvodnená skutočnosťou, že bol s ostatnými obvinenými príslušníkom Policajného zboru

so zaradením na pohotovostných útvaroch, pričom oboch dobre pozná. Sťažovateľ uvádza,

že od času spáchania skutku uplynulo viac ako dva a pol roka a nikdy voči sebe navzájom

nekonali kolúznym spôsobom. Jeden z nich sa dokonca nachádza vo väzbe, takže jeho

ovplyvňovanie je vylúčené. Sťažovateľ tiež vylučuje ovplyvňovanie spoluobvineným

a uvádza, že je s ním v dennom kontakte z dôvodu jeho zamestnania (osobný vodič

obvineného, pozn.). V čase spáchania skutku bola navyše miera ich osobného poznania

nulová, takže na ovplyvňovanie v tejto súvislosti ani nebol dôvod. Svedok J. R. má

obmedzenú osobnú slobodu, preto jeho kontaktovanie a ovplyvňovanie je nereálne.

V závere tiež poukazuje na podľa jeho názoru nepostačujúci časový priestor

na štúdium spisového materiálu sudcom rozhodujúcim o väzbe (keď návrh na jeho vzatie

do väzby bol doručený sudcovi pre prípravné konanie 14. septembra 2008 o 10.10 h

a výsluch začal už o 13:00 h), čo podľa neho mohlo viesť k nesprávnemu posúdeniu

existencie väzobného dôvodu, a teda k nezákonnému rozhodnutiu o jeho väzbe.

V druhom rade vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam vzatia do väzby ako súčasti

materiálnych podmienok väzby sťažovateľ prezentuje názor, podľa ktorého je jeho väzba

nezákonná vzhľadom na absenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, ktorý

sa mu kladie za vinu, a tiež vzhľadom na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku uvedeného

v uznesení o vznesení obvinenia.

Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd opiera dôvodné podozrenie zo spáchania

trestného činu výlučne o výpoveď svedka J. R., pričom upozorňuje, že výsluch tohto svedka

bol vykonaný vyšetrovateľom Policajného zboru, ktorý v danom čase nemal oprávnenie

vykonávať vyšetrovacie úkony v predmetnej trestnej veci. Sťažovateľ svojou argumentáciou

spochybňuje vierohodnosť tohto svedka, ktorý si zabezpečil výpoveďou v predmetnom

trestnom konaní dočasné odloženie trestného stíhania, a uvádza, že konanie tohto svedka je

motivované snahou vyhnúť sa viacerým trestným stíhaniam vedeným proti jeho osobe,

a preto svedok spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní, svedčí proti iným

osobám, predovšetkým proti svojim bývalým kolegom z Policajného zboru.

Trestné stíhanie vedené proti jeho osobe považuje sťažovateľ za „vyfabrikované“

a podľa neho svedčí o snahe orgánov činných v trestnom konaní kompromitovať jeho osobu

a tiež o snahe opätovne obmedziť jeho osobnú slobodu.

Sťažovateľ uvádza, že je stíhaný za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155

ods. 1 a 2 písm. a) a c) . Vychádzajúc z opisu skutku v uznesení

vyšetrovateľa a z jeho odôvodnenia je sťažovateľ toho názoru, že práve úmysel, ktorý by

podľa právnej kvalifikácie mal smerovať k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, v danom

prípade absentuje. V prípade pokusu trestného činu k následku nedôjde pre okolnosti

nezávislé od páchateľa. V uznesení sa však neuvádza, že by obvinení nemali príležitosť

trestný čin dokonať a spôsobiť tak poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, napr. že by boli

niekým vyrušení. Napokon sťažovateľ poukazuje na nedostatok fakultatívneho znaku

subjektívnej stránky trestného činu, motívu, dôvodiac tým, že poškodeného vôbec nepoznal

a ani o jeho existencii v čase skutku nevedel.

Krajský súd svojím uznesením sp. zn. zo 16. októbra 2008 sťažnosť

sťažovateľa zamietol podľa ako nedôvodnú.

V uznesení uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe boli dodržané jednak formálne, ako aj

hmotnoprávne predpoklady väzby. Na margo skutkových okolností vzatia sťažovateľa

do väzby krajský súd konštatoval, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok,

pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu

špecifikovaného v uznesení o vznesení obvinenia a existujú dôvody na podozrenie, že skutok

spáchali sťažovateľ a spoluobvinení ako členovia organizovanej skupiny, pričom tieto

skutočnosti vyplývajú zo spisového materiálu, predovšetkým z výpovede svedka

poškodeného, svedka J. R., z previerky jeho výpovede na mieste, rekognície, odborného

lekárskeho vyjadrenia, lekárskeho nálezu a ďalších listinných dôkazov. Existenciu dôvodov

kolúznej väzby odôvodnil obavou z ovplyvňovania svedka J. R., ktorý ako jeden

z páchateľov skutku spolupracuje pri objasňovaní trestnej činnosti a podrobne usvedčuje

všetkých obvinených, ktorí spáchanie skutku popierajú. Konkrétna skutočnosť

odôvodňujúca túto obavu podľa názoru krajského súdu vyplýva zo záznamu

telekomunikačnej prevádzky obsahujúceho telefonický rozhovor spoluobvineného H. s A. S.,

ktorý mu ako inšpektor oddelenia policajného zaistenia a eskorty Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Bratislave oznámil umiestnenie svedka J. R. v cele policajného

zaistenia a dohodol si s ním následné stretnutie. Uvedená skutočnosť podľa názoru

krajského súdu zakladá tiež obavu z ovplyvňovania A. S., ktorý dosiaľ v predmetnom konaní

ako svedok ešte vypočutý nebol. Ďalej krajský súd poukázal na záznamy telekomunikačnej

prevádzky potvrdzujúce kontakty, ako aj dohodnuté stretnutia sťažovateľa s rodinnými

príslušníkmi M. J. Na základe týchto skutočností krajský súd poukázal na to, že okrem

priameho ovplyvňovania svedkov, prípadne spoluobvinených, existuje aj ovplyvňovanie

nepriame. Krajský súd tiež upozornil na to, že dôvodnú obavu možno vyvodiť aj z takých

skutočností, ako sú spôsob spáchania trestného činu a osoby samotných páchateľov, pričom

nebezpečenstvo kolúzneho konania treba hodnotiť v kontexte všetkých objektívne zistených

skutočností získaných aj z iných trestných konaní. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že

zo spôsobu spáchania skutku, tak ako ho popísal svedok - poškodený, vyplýva možnosť

pôsobenia na svedkov takým spôsobom, aby došlo k mareniu objasňovania skutočností

závažných pre trestné konanie, a že nie je nevyhnutné, aby sa takéto kolúzne konanie zistilo

v čase vedeného trestného konania, pretože prostredníctvom inštitútu väzby sa má takémuto

konaniu práve zabrániť. Príprava, ako aj spôsob spáchania skutku, z ktorého sú obvinení

dôvodne podozriví, keď mali konať ako organizovaná skupina, sú tiež podľa neho

konkrétnou skutočnosťou odôvodňujúcou obavu z možného pôsobenia na svedkov.

V závere krajský súd reagoval aj na námietky uvedené v sťažnosti týkajúce sa otázky

správnosti právnej kvalifikácie skutku a uviedol, že konečné ustálenie právnej kvalifikácie

skutku bude predmetom ďalšieho dokazovania vo vedenom konaní a že túto otázku oba súdy

posudzovali iba v medziach preskúmania splnenia materiálnych podmienok väzby.

Z už citovaného ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje

ústavnú ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd.

Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ( mutatis mutandis ,

, , ).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa,

pričom bol viazaný návrhom na začatie konania ( )

jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením, prostredníctvom ktorého preklenul nedostatky

a zrejmé nesprávnosti uvedené v petite sťažnosti bez toho, aby vyzýval sťažovateľa

na opravu podania. V petite sťažnosti sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 46

bez toho, aby špecifikoval namietané porušenie práva konkrétnym odsekom tohto

článku. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ

mal na mysli základné právo na spravodlivý proces zaručené . Zrejme

nesprávne je aj označenie namietaného porušenia neexistujúceho čl. 6 ods. 4 dohovoru

v petite sťažnosti.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných na rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby) vychádzal zo skutkového

a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení okresného

súdu, ktorý poukázal na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov

a ktorého právne závery krajský súd akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd

splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby. Keďže argumentácia

sťažnosti bola zameraná na vyvrátenie splnenia hmotnoprávnych predpokladov väzby,

krajský súd svoju prieskumnú právomoc zameral predovšetkým týmto smerom. Existenciu

skutkových okolností vzatia do väzby odôvodnil s poukazom na spisový materiál týkajúci sa

predmetného trestného konania a v ňom obsiahnuté dôkazy - výpoveď svedka poškodeného,

svedka J. R. a ďalšie relevantné dôkazy. Pri odôvodňovaní kolúzneho dôvodu väzby

predostrel krajský súd celý súbor konkrétnych skutočností odôvodňujúcich kolúzne konanie

sťažovateľa (aj spoluobvineného), a síce skutočnosti vyplývajúce zo záznamov

telekomunikačnej prevádzky (informácie o kontaktoch a dohodnutých stretnutiach

sťažovateľa a spoluobvineného s rodinnými príslušníkmi jedného zo spolupáchateľov),

spôsob spáchania skutku a osoby samotných obvinených.

Pri skúmaní danosti konkrétnych skutočností odôvodňujúcich obavu kolúzneho

konania sťažovateľa postupoval krajský súd tak, že všetky konkrétne okolnosti, na ktoré

poukázal, zhodnotil vo vzájomných súvislostiach.

Z odôvodnenia väzobného rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa

nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne.

Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože

právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy

korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle,

ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie

o väzobnej otázke.

Námietka porušenia práva na osobnú slobodu zaručeného , 2 a 5 ,

ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa teda javí ako zjavne neopodstatnená a vzhľadom

na ústavnú konformnosť odôvodnenia rozhodnutia sa takouto javí aj námietka porušenia

základného práva na obhajobu zaručeného , ako aj práva zaručeného

čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej

týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné

atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,

a nie všeobecné ustanovenie .

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

článkov a dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009