Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 134/09
PDF · 320.41 KB
No categories available
IV. ÚS 134/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť I. B., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. F., B., v ktorej
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. b)
a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 39/08 a jeho uznesením zo 16. októbra
2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra
2008 doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. b) a ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tpo 39/08 a jeho uznesením zo 16. októbra 2008.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) rozhodol o jeho vzatí do väzby uznesením sp. zn. 0 Tp 459/2008
zo 14. septembra 2008, ktoré bolo opreté o väzobné dôvody v zmysle § 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský
súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 39/08 zo 16. októbra 2008 zamietol.
Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o jeho sťažnosti
porušil jeho právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1
písm. c) dohovoru, pretože podľa jeho názoru v súvislosti s dôvodmi väzby odôvodnenie
rozhodnutia je založené iba na „domnienkach, možnostiach a predpokladoch“. Podľa
sťažovateľa rozhodnutie krajského súdu v rozhodujúcej miere obsahuje len relevantné
ustanovenia Trestného poriadku, obhajobu obvinených, s ktorou sa však krajský súd
nevysporiadal, pričom pri odôvodnení väzobného dôvodu si osvojil závery okresného súdu
a skutočnosti zrejmé z návrhu prokurátora na vzatie do väzby.
V súvislosti s interpretáciou ustanovenia Trestného poriadku obsahujúceho prvú
skupinu dôvodov kolúznej väzby (pôsobenie na svedkov, znalcov, spoluobvinených)
sťažovateľ uvádza: „Do dnešného dňa nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by som
priamo alebo prostredníctvom tretej osoby kohokoľvek v súvislosti s mojím trestným
stíhaním kontaktoval za účelom ovplyvnenia jeho výpovede!“
Sťažovateľ cituje uznesenie krajského súdu: „Krajský súd sa taktiež stotožnil
s názorom prvostupňového súdu, že u obidvoch obvinených je dôvodná obava, že v prípade
ich ponechania na slobode, v danom prípade prepustenia na slobodu, by mohli pôsobiť
na spoluobvinených, resp. svedkov, ako aj inak mariť objasňovanie skutočností závažných
pre trestné stíhanie. Tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú predovšetkým z možnej obavy
ovplyvňovania J. R., ktorý ako jeden z páchateľov skutku podrobne usvedčuje všetkých
obvinených, ktorí jeho spáchanie popierajú.“ V nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že
krajský súd za takúto konkrétnu skutočnosť považuje telefonický rozhovor Mgr. H. (ďalej
aj „spoluobvinený“) s A. S., „... ktorý ako inšpektor oddelenia policajného zaistenia
a eskorty KR PZ Bratislava oznámil mu umiestnenie J. R. v cele policajného zaistenia
a následne sa dohodli na stretnutí. V tejto súvislosti krajský súd vzhľadom k sťažnostným
námietkam dodáva, že práve táto skutočnosť je dôvodom kolúznej väzby u obv. Mgr. M. H.,
ktorá vyplýva zo zadokumentovaného záznamu telekomunikačnej prevádzky. Je nepochybné,
že A. S. v predmetnom konaní, vzhľadom na počiatočné štádium vyšetrovania nebol ešte
vypočutý v procesnom postavení svedka, ale vyššie uvedené skutočnosti zakladajú tú
konkrétnu obavu z možného ovplyvňovania, či už A. S., v procesnom postavení svedka alebo
J. R., ktorých bude potrebné vo veci zákonným spôsobom vypočuť.“.
Sťažovateľ tieto tvrdenia krajského súdu považuje za účelové hodnotenie skutočností,
za ničím nepodložené domnienky konštruované krajským súdom s cieľom ustáliť aspoň
nejakú konkrétnu skutočnosť zakladajúcu dôvod kolúznej väzby. V súvislosti s tým sa opiera
o podrobnú skutkovú argumentáciu smerujúcu k vyvráteniu skutkových záverov krajského
súdu. Navyše krajský súd konštatuje obavu z kolúzneho konania vo vzťahu k svedkovi J. R.,
pričom podľa sťažovateľa „konkrétna skutočnosť, ktorá túto obavu odôvodňuje, sa týka len
Mgr. M. H.“.
Pokiaľ ide o druhú skupinu dôvodov kolúznej väzby (iné marenie objasňovania
skutočností závažných pre trestné stíhanie), sťažovateľ hodnotí skutočnosti, ktoré krajský
súd považuje za relevantné vo vzťahu k naplneniu týchto dôvodov, ako nedostatočné.
V záverečnej časti sťažnosti svoju argumentáciu zameriava na porušenie podmienok
spravodlivého procesu a práva na obhajobu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy,
ako aj čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru. Podľa vyjadrenia sťažovateľa odôvodnenie
rozhodnutia krajského súdu je založené len na hypotetických úvahách, ktoré sa neopierajú
o relevantné konkrétne skutočnosti, ktoré by boli obsiahnuté v spisovom materiáli, a ako
také ho hodnotí ako „arbitrárne s výraznými znakmi svojvôle“. Predmetné rozhodnutie
podľa jeho názoru vôbec nereaguje na argumenty, ktoré predniesol vo svojej sťažnosti
(smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby). Krajský súd
ich mal len prevziať do svojho rozhodnutia bez toho, aby sa nimi akýmkoľvek spôsobom
zaoberal, a rozhodnutie odôvodnil iba osvojením si záverov okresného súdu prevzatých
pôvodne z návrhu prokurátora na predĺženie väzby. Rozhodnutie v takejto podobe zasahuje
podľa sťažovateľa aj do jeho práva na obhajobu, pretože mu sťažuje možnosť náležitého
odôvodnenia jeho sťažnosti.
Opierajúc sa o svoju argumentáciu sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci
takto rozhodol:
„1. Uznesením krajského súdu v Bratislave zo 16. 10. 2008 sp. zn. 1 Tpo 39/08
a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený článok 17 ods. 1, 2 a 5, článok 46 a článok
50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článok 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. b),
od. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 16. 10. 2008 sp. zn. Tpo 39/08
a uznesenie Okresného súdu Bratislava z 13. 9. 2008 sp. zn. 0 Tp 459/08 sa zrušujú.“
Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal vyjadrenie
krajského súdu, ktorý v podaní sp. zn. Spr. 3751/2008 z 29. decembra 2008 uviedol, že
sťažnosť sťažovateľa považuje za neopodstatnenú, pretože nespĺňa podmienky na jej prijatie
na ďalšie konanie. Právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k vyjadreniu krajského
súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 21. januára 2009, v ktorom zotrval na podanej
sťažnosti v plnom rozsahu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti)
podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom
na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením
krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 39/08 zo 16. októbra 2008 boli porušené jeho základné práva
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi bolo
vedené väzobné trestné stíhanie (z väzby bol medzičasom prepustený - 8. januára 2009)
na tom skutkovom základe, že «23. apríla 2006 v popoludňajších hodinách,
po predchádzajúcej dohode, prišiel M. J. s I. B. a J. R. na vozidle A. s (...) evid. č. do S.,
ubytovali sa tam v Hoteli (...) do vopred pripravených izieb Mgr. M. H., s ktorým sa
v podvečerných hodinách toho istého dňa stretli v B. V B. presadli do vozidla V., ktorým
ich Mgr. M. H. odviezol na ulicu Z., kde im označil miesto spáchania skutku.
Po odchode M. H. si M. J., I. B. a J. R. pešo prešli možné únikové trasy z miesta
plánovaného skutku a vrátili sa späť do S. Dňa 24. apríla 2006 sa po prezlečení
do prinesených odevov v skorých ranných hodinách stretli M. J., I. B. a J. R. s Mgr. M.
H. pri výjazde zo S. na diaľnicu (...) a pokračovali do B. na ulicu D., kde prestúpili
do vozidla V. s nezisteným evid. č., ktoré riadil Mgr. M. H., a spoločne pokračovali
na ulicu P., kde vo vozidle čakali na príchod JUDr. T. K., ktorý v tento deň neprišiel. Dňa
25. apríla 20036 sa opäť v skorých ranných hodinách stretli na rovnakom mieste pri
výjazde zo S. na diaľnicu (...) s Mgr. M. H., ktorý prišiel na rovnakom vozidle V.
a pokračovali na ulicu D. v B., kde prestúpili do vozidla V., ktoré riadil Mgr. M. H.
a spoločne pokračovali na ulicu P., kde vo vozidle čakali na príchod JUDr. T. K. V čase
asi o 8,30 hod. prechádzal JUDr. T. K. na vozidle H. s evid. č. (...) okolo vozidla V., kedy
ho Mgr. M. H. označil za objekt útoku. Následne M. J. pristúpil k JUDr. T. K.
vystupujúcemu z vozidla na ulici Z., so slovami: „Dobrý deň, môžeme?“, a udrel ho
prineseným boxerom do tváre. V bití JUDr. T. K., aj po jeho páde na zem, pokračovali
M. J. a J. R. prinesenými boxermi do oblasti hlavy, chrbta a hrudníka. Počas
útoku, ktorý sledoval a dozeral naň Mgr. M. H., stál I B. na druhej strane Z. ulice
a dával pozor. JUDr. T. K. boli pri fyzickom útoku spôsobené mnohopočetné
pomliaždenia tváre, hlavy, hrudníka vpravo, tržno - zmliaždené rany za pravým uchom
a na temena hlavy, pomliaždenie tempromandibulárneho kĺbu 1.dx s dobou
pracovnej neschopnosti od 25. apríla 2006 do 10. mája 2006.».
Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 459/08
zo 14. septembra 2008 z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku. Podľa citovaného ustanovenia pod písm. b) obvinený môže byť vzatý do väzby
len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.
V uznesení o vzatí do väzby okresný súd konštatoval danosť materiálnych
podmienok väzby a v tejto súvislosti uviedol, že o dôvodnosti stíhania sťažovateľa sa
„presvedčil“ z výpovedí svedkov, ako aj ďalšími získanými dôkazmi. Skutočnosti
zakladajúce dôvodnosť kolúznej väzby u sťažovateľa (ako aj u spoluobvineného) odôvodnil
okresný súd tak, že vo vedenom trestnom konaní sa predpokladá rozsiahle vyšetrovanie,
preto je namieste obava zo vzájomného ovplyvňovania sa spoluobvinených, ako aj
z ovplyvňovania svedkov, pričom táto hrozba sa javí reálnou predovšetkým vzhľadom
na skutočnosť, že ide o organizovanú skupinu páchateľov, ako aj na skutočnosť, že
spoluobvinení a svedkovia sa poznajú už z minulosti a o ich blízkych vzťahoch svedčí
dôkaz (záznam telekomunikačnej prevádzky) – obsah a frekvencia vzájomných
telefonických hovorov.
Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby podal sťažovateľ 29. septembra
2008 sťažnosť, v ktorej uviedol, že skutočnosti, ktoré okresný súd považuje za relevantné
vo vzťahu k ustáleniu dôvodu kolúznej väzby, považuje za nedostatočné, pretože
nepreukazujú jeho kolúzne konanie v minulosti a ich ustálenie do budúcnosti je založené
na nepodložených domnienkach.
Sťažovateľ vyvracia skutkové závery okresného súdu, na základe ktorých bola
vyvodená danosť materiálnych podmienok väzby podrobnou rozsiahlou argumentáciou.
V prvom rade sa v sťažnosti zameriava na vyvrátenie existencie dôvodov kolúznej
väzby. Sťažovateľ argumentuje, že dosiaľ nebolo preukázané, že by priamo alebo nepriamo
kohokoľvek s cieľom ovplyvnenia jeho výpovede kontaktoval. Skutočnosti, ktoré okresný
súd považuje za relevantné vo vzťahu k ustáleniu väzobného dôvodu, považuje
za nedostatočné, pretože nepreukazujú jeho kolúzne konanie v minulosti a ich ustálenie
do budúcnosti je založené na ničím nepodložených domnienkach. Sťažovateľ vyvracia
spolupôsobenie na uznesením označených spolupáchateľov. Uvádza, že obava je
odôvodnená skutočnosťou, že bol s ostatnými obvinenými príslušníkom Policajného zboru
so zaradením na pohotovostných útvaroch, pričom oboch dobre pozná. Sťažovateľ uvádza,
že od času spáchania skutku uplynulo viac ako dva a pol roka a nikdy voči sebe navzájom
nekonali kolúznym spôsobom. Jeden z nich sa dokonca nachádza vo väzbe, takže jeho
ovplyvňovanie je vylúčené. Sťažovateľ tiež vylučuje ovplyvňovanie spoluobvineným
a uvádza, že je s ním v dennom kontakte z dôvodu jeho zamestnania (osobný vodič
obvineného, pozn.). V čase spáchania skutku bola navyše miera ich osobného poznania
nulová, takže na ovplyvňovanie v tejto súvislosti ani nebol dôvod. Svedok J. R. má
obmedzenú osobnú slobodu, preto jeho kontaktovanie a ovplyvňovanie je nereálne.
V závere tiež poukazuje na podľa jeho názoru nepostačujúci časový priestor
na štúdium spisového materiálu sudcom rozhodujúcim o väzbe (keď návrh na jeho vzatie
do väzby bol doručený sudcovi pre prípravné konanie 14. septembra 2008 o 10.10 h
a výsluch začal už o 13:00 h), čo podľa neho mohlo viesť k nesprávnemu posúdeniu
existencie väzobného dôvodu, a teda k nezákonnému rozhodnutiu o jeho väzbe.
V druhom rade vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam vzatia do väzby ako súčasti
materiálnych podmienok väzby sťažovateľ prezentuje názor, podľa ktorého je jeho väzba
nezákonná vzhľadom na absenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, ktorý
sa mu kladie za vinu, a tiež vzhľadom na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku uvedeného
v uznesení o vznesení obvinenia.
Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd opiera dôvodné podozrenie zo spáchania
trestného činu výlučne o výpoveď svedka J. R., pričom upozorňuje, že výsluch tohto svedka
bol vykonaný vyšetrovateľom Policajného zboru, ktorý v danom čase nemal oprávnenie
vykonávať vyšetrovacie úkony v predmetnej trestnej veci. Sťažovateľ svojou argumentáciou
spochybňuje vierohodnosť tohto svedka, ktorý si zabezpečil výpoveďou v predmetnom
trestnom konaní dočasné odloženie trestného stíhania, a uvádza, že konanie tohto svedka je
motivované snahou vyhnúť sa viacerým trestným stíhaniam vedeným proti jeho osobe,
a preto svedok spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní, svedčí proti iným
osobám, predovšetkým proti svojim bývalým kolegom z Policajného zboru.
Trestné stíhanie vedené proti jeho osobe považuje sťažovateľ za „vyfabrikované“
a podľa neho svedčí o snahe orgánov činných v trestnom konaní kompromitovať jeho osobu
a tiež o snahe opätovne obmedziť jeho osobnú slobodu.
Sťažovateľ uvádza, že je stíhaný za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155
ods. 1 a 2 písm. a) a c) Trestného zákona. Vychádzajúc z opisu skutku v uznesení
vyšetrovateľa a z jeho odôvodnenia je sťažovateľ toho názoru, že práve úmysel, ktorý by
podľa právnej kvalifikácie mal smerovať k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, v danom
prípade absentuje. V prípade pokusu trestného činu k následku nedôjde pre okolnosti
nezávislé od páchateľa. V uznesení sa však neuvádza, že by obvinení nemali príležitosť
trestný čin dokonať a spôsobiť tak poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, napr. že by boli
niekým vyrušení. Napokon sťažovateľ poukazuje na nedostatok fakultatívneho znaku
subjektívnej stránky trestného činu, motívu, dôvodiac tým, že poškodeného vôbec nepoznal
a ani o jeho existencii v čase skutku nevedel.
Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 1 Tpo 39/08 zo 16. októbra 2008 sťažnosť
sťažovateľa zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.
V uznesení uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe boli dodržané jednak formálne, ako aj
hmotnoprávne predpoklady väzby. Na margo skutkových okolností vzatia sťažovateľa
do väzby krajský súd konštatoval, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok,
pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu
špecifikovaného v uznesení o vznesení obvinenia a existujú dôvody na podozrenie, že skutok
spáchali sťažovateľ a spoluobvinení ako členovia organizovanej skupiny, pričom tieto
skutočnosti vyplývajú zo spisového materiálu, predovšetkým z výpovede svedka
poškodeného, svedka J. R., z previerky jeho výpovede na mieste, rekognície, odborného
lekárskeho vyjadrenia, lekárskeho nálezu a ďalších listinných dôkazov. Existenciu dôvodov
kolúznej väzby odôvodnil obavou z ovplyvňovania svedka J. R., ktorý ako jeden
z páchateľov skutku spolupracuje pri objasňovaní trestnej činnosti a podrobne usvedčuje
všetkých obvinených, ktorí spáchanie skutku popierajú. Konkrétna skutočnosť
odôvodňujúca túto obavu podľa názoru krajského súdu vyplýva zo záznamu
telekomunikačnej prevádzky obsahujúceho telefonický rozhovor spoluobvineného H. s A. S.,
ktorý mu ako inšpektor oddelenia policajného zaistenia a eskorty Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Bratislave oznámil umiestnenie svedka J. R. v cele policajného
zaistenia a dohodol si s ním následné stretnutie. Uvedená skutočnosť podľa názoru
krajského súdu zakladá tiež obavu z ovplyvňovania A. S., ktorý dosiaľ v predmetnom konaní
ako svedok ešte vypočutý nebol. Ďalej krajský súd poukázal na záznamy telekomunikačnej
prevádzky potvrdzujúce kontakty, ako aj dohodnuté stretnutia sťažovateľa s rodinnými
príslušníkmi M. J. Na základe týchto skutočností krajský súd poukázal na to, že okrem
priameho ovplyvňovania svedkov, prípadne spoluobvinených, existuje aj ovplyvňovanie
nepriame. Krajský súd tiež upozornil na to, že dôvodnú obavu možno vyvodiť aj z takých
skutočností, ako sú spôsob spáchania trestného činu a osoby samotných páchateľov, pričom
nebezpečenstvo kolúzneho konania treba hodnotiť v kontexte všetkých objektívne zistených
skutočností získaných aj z iných trestných konaní. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že
zo spôsobu spáchania skutku, tak ako ho popísal svedok - poškodený, vyplýva možnosť
pôsobenia na svedkov takým spôsobom, aby došlo k mareniu objasňovania skutočností
závažných pre trestné konanie, a že nie je nevyhnutné, aby sa takéto kolúzne konanie zistilo
v čase vedeného trestného konania, pretože prostredníctvom inštitútu väzby sa má takémuto
konaniu práve zabrániť. Príprava, ako aj spôsob spáchania skutku, z ktorého sú obvinení
dôvodne podozriví, keď mali konať ako organizovaná skupina, sú tiež podľa neho
konkrétnou skutočnosťou odôvodňujúcou obavu z možného pôsobenia na svedkov.
V závere krajský súd reagoval aj na námietky uvedené v sťažnosti týkajúce sa otázky
správnosti právnej kvalifikácie skutku a uviedol, že konečné ustálenie právnej kvalifikácie
skutku bude predmetom ďalšieho dokazovania vo vedenom konaní a že túto otázku oba súdy
posudzovali iba v medziach preskúmania splnenia materiálnych podmienok väzby.
Z už citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje
ústavnú ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd.
Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 38/09).
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa,
pričom bol viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)
jednak jeho petitom, ale aj odôvodnením, prostredníctvom ktorého preklenul nedostatky
a zrejmé nesprávnosti uvedené v petite sťažnosti bez toho, aby vyzýval sťažovateľa
na opravu podania. V petite sťažnosti sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 46
ústavy bez toho, aby špecifikoval namietané porušenie práva konkrétnym odsekom tohto
článku. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľ
mal na mysli základné právo na spravodlivý proces zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy. Zrejme
nesprávne je aj označenie namietaného porušenia neexistujúceho čl. 6 ods. 4 dohovoru
v petite sťažnosti.
Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných na rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby) vychádzal zo skutkového
a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení okresného
súdu, ktorý poukázal na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov
a ktorého právne závery krajský súd akceptoval.
Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd
splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby. Keďže argumentácia
sťažnosti bola zameraná na vyvrátenie splnenia hmotnoprávnych predpokladov väzby,
krajský súd svoju prieskumnú právomoc zameral predovšetkým týmto smerom. Existenciu
skutkových okolností vzatia do väzby odôvodnil s poukazom na spisový materiál týkajúci sa
predmetného trestného konania a v ňom obsiahnuté dôkazy - výpoveď svedka poškodeného,
svedka J. R. a ďalšie relevantné dôkazy. Pri odôvodňovaní kolúzneho dôvodu väzby
predostrel krajský súd celý súbor konkrétnych skutočností odôvodňujúcich kolúzne konanie
sťažovateľa (aj spoluobvineného), a síce skutočnosti vyplývajúce zo záznamov
telekomunikačnej prevádzky (informácie o kontaktoch a dohodnutých stretnutiach
sťažovateľa a spoluobvineného s rodinnými príslušníkmi jedného zo spolupáchateľov),
spôsob spáchania skutku a osoby samotných obvinených.
Pri skúmaní danosti konkrétnych skutočností odôvodňujúcich obavu kolúzneho
konania sťažovateľa postupoval krajský súd tak, že všetky konkrétne okolnosti, na ktoré
poukázal, zhodnotil vo vzájomných súvislostiach.
Z odôvodnenia väzobného rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa
nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne.
Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože
právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy
korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle,
ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie
o väzobnej otázke.
Námietka porušenia práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,
ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa teda javí ako zjavne neopodstatnená a vzhľadom
na ústavnú konformnosť odôvodnenia rozhodnutia sa takouto javí aj námietka porušenia
základného práva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva zaručeného
čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej
čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné
atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,
a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených
článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2009