Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 174/08
PDF · 242.59 KB
No categories available
I. ÚS 174/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 174/08-43
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2009 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
o sťažnosti JUDr. P. L., V., zastúpeného advokátom JUDr. I. S., V., M., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 252/2001 a postupom Krajského súdu v Žiline
v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Co 274/2004 a sp. zn. 8 Co 173/2006 takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. P. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 252/2001 a postupom Krajského súdu v Žiline
v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Co 274/2004 a sp. zn. 8 Co 173/2006 p o r u š e n é
b o l o .
2. JUDr. P. L. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. JUDr. P. L. úhradu trov právneho zastúpenia n e p r i z n á v a .
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31.
decembra 2007 doručená a 22. februára 2008 na výzvu ústavného súdu doplnená sťažnosť
JUDr. P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. S., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 252/2001 a postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.
8 Co 274/2004 a sp. zn. 8 Co 173/2006.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ 9. júla 2001
podal okresnému súdu návrh na začatie konania o určenie neplatnosti výpovede danej mu
N. ú. p. - K. ú. p. v Ž. podľa § 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce, ktoré neskôr rozšíril aj
o nárok na náhradu mzdy. Podľa tvrdení sťažovateľa v sťažnosti konanie trvá viac ako šesť
rokov, k prieťahom v konaní dochádza tak postupom okresného súdu, ako aj krajského
súdu.
3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol prehľad úkonov vykonaných okresným
súdom aj krajským súdom a navrhol, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:
„Okresný súd v Martine, v konaní vedenom na Okresnom súde v Martine pod
spis. zn. 10 C 252/2001 a Krajský súd v Žiline v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline
pod spis. zn. 8 Co 274/2004 a pod spis. zn. 8 Co 173/2006 porušili právo JUDr. P. L., aby
sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Okresnému súdu v Martine, v konaní vedenom pod spis. zn. 10 C 252/2001 sa
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
JUDr. P. L., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 180 000,- Sk,
ktorú sú Okresný súd v Martine a Krajský súd v Žiline spolu s trovami konania povinní
zaplatiť spoločne a nerozdielne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
4. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením sp. zn. I. ÚS 174/08 z 22. mája
2008 ju prijal na ďalšie konanie.
5. Ústavný súd listom z 8. decembra 2008 vyzval predsedov okresného súdu
a krajského súdu, aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu JUDr.
A. K. vo vyjadrení sp. zn. Spr. 1148/08 z 19. decembra 2008 (ústavnému súdu doručenom
2. januára 2009) okrem iného uviedla:
„Všeobecne k predmetnej veci chcem uviesť, že žalobou podanou na tunajšom súde
dňa 9. 7. 2001 sa žalobca proti žalovanému, v tom čase N. ú. p. B., K. ú. p. v Ž., domáhal
určenia neplatnosti výpovede, ktorá bola daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa
16. 3. 2001 pre sústavné menej závažné porušovanie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal
dopustiť troma skutkami v zmysle ust. § 46 ods. 1 písm. f) vtedy platného Zákonníka práce.
Súčasne požadoval priznať náhradu mzdy podľa vtedy platného ust. § 61 ods. 1 Zákonníka
práce. Žaloba napadla 9. 7. 2001 a frekvencia úkonov v prvom roku konania zodpovedá
vtedajšej zaťaženosti zákonnej sudkyne pre senát 10 C, ktorej len v roku 2000 napadlo
do senátu 618 žalôb a v roku 2001 490 žalôb. Konanie ovplyvnila aj právna zložitosť sporu
a náročnosť dokazovania, kde bolo vypočutých väčšie množstvo svedkov, súd sa musel
oboznamovať s početnými internými normatívnymi inštrukciami a vnútornými predpismi
žalovaného, u ktorého navyše došlo v priebehu konania k transformácii a k zmene
žalovaného na základe Zák. č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych
vecí, rodiny a služieb v zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol
zrušený N. ú. p. a boli vytvorené ú. p., s. v. a r. a ú. p., s. v. a r. Súčasne boli prijaté nové
právne normy upravujúce aj odmeňovanie zamestnancov vykonávajúcich štátnu službu,
verejnú službu a neskôr zákon o výkone práce vo verejnom záujme, pričom súvisiace
mzdové predpisy upravujúce odmeňovanie pracovníkov podliehajúcich režimu týmto
zákonom musel súd aplikovať pri výpočte náhrady mzdy, ktorú nakoniec priznal žalobcovi.
O zložitosti právneho posúdenia nakoniec svedčí aj odôvodnenie rozsudkov, ktoré súd
vo veci postupne vydal. Poukazujem na skutočnosť, že vec je právoplatne skončená
a právoplatnosť rozsudok nadobudol 15. 3. 2008. Predtým súd rozhodoval dvoma
medzitýmnymi rozsudkami o neplatnosti výpovede.“ Predsedníčka okresného súdu
vo svojom vyjadrení ďalej uviedla podrobný prehľad úkonov vykonaných vo veci
a oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Predseda krajského súdu JUDr. J. K. listom sp. zn. Spr. 832/2008 z 12. januára 2009
predložil ústavnému súdu vyjadrenia predsedníčky senátu JUDr. T. R. k sťažnosti, v ktorých
sa ku konaniu sp. zn. 8 Co 274/2004 uvádza: „... rozhodnutie krajského súdu bolo vydané
v primeranej lehote (5 mesiacov) od jeho pridelenia. Rozhodnutie nebolo písomne
vyhotovené z objektívnych dôvodov na strane sudkyne - spravodajkyne (čerpanie dovolenky,
ktorému predchádzala dlhodobá práceneschopnosť a následne opätovná
práceneschopnosť)“, a z týchto dôvodov považuje sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú.
Podobne označila za neodôvodnenú sťažnosť aj v časti smerujúcej proti konaniu krajského
súdu pod sp. zn. 8 Co 173/2006, v ktorom došlo k zrušeniu termínu pojednávania
z organizačných dôvodov. S upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom
súhlasil aj krajský súd.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci
od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov
k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci a jej prerokovanie vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je
určená povahou tohto základného práva, nepovažoval ani za vhodný, ani za nevyhnutný
procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci,
t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdov bolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 410/03, I. ÚS 65/04 a II.
ÚS 109/07).
II.
6. Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, k nej pripojených príloh, vyjadrenia
predsedu okresného súdu a krajského súdu a skutočností vyplývajúcich zo spisu okresného
súdu sp. zn. 10 C 252/2001 a zberných spisov krajského súdu sp. zn. 8 Co 274/2004
a sp. zn. 8 Co 173/2006 ústavný súd zistil tento priebeh konania:
Konanie vedené okresným súdom začalo návrhom sťažovateľa na určenie neplatnosti
výpovede podľa § 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce podaným okresnému súdu 9. júla
2001. Okresný súd 16. novembra 2001 vyzval sťažovateľa na oznámenie zložky N. ú. p.,
od ktorého dostal výpoveď, a jej kópiu. Prvé pojednávanie vo veci nariadil okresný súd
na 11. september 2002. Pojednávanie bolo pre práceneschopnosť sťažovateľa odročené
na 29. október 2002. Na tomto pojednávaní boli vypočutí účastníci konania a svedkyňa. Dňa
25. novembra 2002 sťažovateľ doplnil žalobný návrh a 11. decembra 2002 okresný súd
vyzval odporcu na predloženie mzdového listu sťažovateľa. Ďalšie pojednávanie nariadené
na 15. január 2003 bolo odročené na 23. január 2003. Okresný súd opätovne vypočul
účastníkov konania a svedkov a pojednávanie odročil na 20. marec 2003. Po vznesení
námietky zaujatosti konajúcej sudkyne sťažovateľom okresný súd pojednávanie odročil
na neurčito a 5. júna 2003 spis predložil na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd
uznesením sp. zn. 6 NcC 26/03 z 30. júna 2003 rozhodol, že konajúca sudkyňa JUDr. G.
nie je vylúčená z rozhodovania veci. Spis bol okresnému súdu vrátený 24. júla 2003. Ďalšie
pojednávanie vo veci okresný súd nariadil na 5. december 2003 a následne ho odročil
na 18. december 2003. Pojednávanie bolo odročené na 19. december 2003, ale pre
nezabezpečenie svedkov bolo následne odročené na 9. január 2004 a toto pre organizačné
zmeny po zrušení N. ú. p. na 6. február 2004. Na v poradí desiatom pojednávaní vo veci
okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil z dôvodu vyhlásenia
rozsudku na 11. február 2004. Okresný súd vo veci vyhlásil medzitýmny rozsudok č. k.
10 C 252/01-411, ktorým určil, že výpoveď daná žalobcovi (sťažovateľovi, pozn.) listom
právneho predchodcu žalovaného N. ú. p. - B., K. ú. p. v Ž. zo 16. marca 2001 je neplatná
a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá. Rozhodnutie o náhrade mzdy
a trovách konania prenechal konečnému rozsudku. Po odvolaní podanom Ú. p., s. v. a r.
v M. (na ktorý bol spor delimitovaný) bol spis 25. júna 2004 predložený krajskému súdu
na rozhodnutie o odvolaní. Pojednávanie pôvodne nariadené na 23. november 2004 bolo
odročené na 9. december 2004, na ktorom krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 274/2004
medzitýmny rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol
okresnému súdu vrátený 4. mája 2005. Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo
7. septembra 2005 a bolo odročené na 29. september 2005, keď okresný súd vyhlásil
medzitýmny rozsudok č. k. 10 C 252/2001-517, ktorým určil, že výpoveď daná
sťažovateľovi je neplatná a pracovný pomer trval do 1. mája 2002. Na základe odvolania
podaného sťažovateľom 3. marca 2006 bol spis predložený 27. marca 2006 na rozhodnutie
krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 8 Co 173/2006-20 z 30. októbra 2006 rozhodol tak,
že rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým konštatoval, že pracovný pomer trval
do 1. mája 2002, a vo výroku, ktorým zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
určenia, že jeho pracovný pomer trvá ku dňu vyhlásenia rozsudku, zrušil a v týchto častiach
vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Spis bol okresnému súdu
vrátený 17. apríla 2007. Podľa tvrdenia sťažovateľa v doplnení sťažnosti doručenej
ústavnému súdu 22. februára 2008 boli posledné úkony vo veci tieto: „Okresný súd
v Martine zvoláva pojednávanie na 23. 8. 2007 na ktorom preveruje či som sa snažil
zamestnať (preukázané), zisťuje nevyplatené čiastky mzdy (vypočítané a súdu včas
predložené) avšak rozsudok nie je vynesený. Pojednávanie je odročené na 4. 10. 2007. Dňa
4. 10. 2007 nepripravená sudkyňa nepojednáva. Súd odročený na neurčito!!!“
Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že uvedené tvrdenia sťažovateľa sa
nezakladajú na pravde, pretože okresný súd nariadil pojednávanie na 23. august 2007,
odročil ho na 4. október 2007, uvedený termín zrušil a následne nariadil nový termín
na 19. december 2007. Uvedené pojednávanie bolo odročené z dôvodu vyhlásenia rozsudku
na 21. december 2007. Rozsudok č. k. 10 C 252/2001-679, ktorým okresný súd rozhodol,
že pracovný pomer žalobcu u žalovaného končí dňom právoplatnosti rozsudku, lebo
od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával;
žalovaný je žalobcovi povinný zaplatiť náhradu mzdy v celkovej výške 1 332 195 Sk spolu
s v rozsudku uloženými úrokmi, a vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol, bol
účastníkom konania expedovaný 25. februára 2008 a právoplatným sa stal 15. marca 2008.
III.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.
8. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto troch základných kritérií:
právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup súdu (3).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj
na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.
Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
8.1 Predmetom namietaného konania bol návrh na určenie neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce a návrh na náhradu mzdy
až do skončenia pracovného pomeru. Stav neistoty týkajúci sa trvania pracovného pomeru
závažne ovplyvňuje zabezpečovanie životných potrieb účastníka konania. Ústavný súd spor
o trvanie pracovného pomeru hodnotí ako predmet konania, ktorý je právne významný pre
rozhodnutie súdu o tom, či v konaní pred všeobecným súdom došlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy. V čase
podania sťažnosti prebiehalo konanie na okresnom súde už siedmy rok. Dĺžku konania
vo veci odôvodnil okresný súd aj právnou zložitosťou sporu, náročnosťou dokazovania,
povinnosťou oboznamovať sa s početnými internými normatívnymi predpismi, ako aj novou
právnou úpravou odmeňovania zamestnancov štátnej služby, ktoré sa v priebehu sporu
viackrát menili. Ústavný súd sa pri hodnotení podľa kritéria zložitosti posudzovanej veci
čiastočne stotožnil s tvrdeniami okresného súdu a priznal jej určitú právnu, ale najmä
skutkovú zložitosť, napriek tomu na jej základe nemožno ospravedlniť celkovú dĺžku
konania pred okresným súdom a krajským súdom.
8.2 Správanie sťažovateľa je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred okresným súdom a krajským súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu ním označeného práva.
Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 252/01 ústavný súd zistil, že aj
sťažovateľ zásadným spôsobom prispel k dĺžke konania. Nie vždy sa zúčastňoval
nariadených pojednávaní, podával nekvalifikované návrhy, na základe ktorých potom
musel následne reagovať na výzvy súdu na ich opravu a doplnenie a pod. To všetko sa tiež
negatívne prejavilo na celkovej dĺžke konania, ktorá však už nemôže ísť na ťarchu
všeobecných súdov.
8.3 Ústavný súd sa napokon zaoberal postupom okresného súdu a krajského súdu
v predmetnej občianskoprávnej veci.
Konanie vedené okresným súdom začalo návrhom sťažovateľa na určenie neplatnosti
výpovede podľa § 46 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce podaným okresnému súdu 9. júla
2001, ktorý neskôr rozšíril aj o návrh na náhradu mzdy, pričom jednotlivé úkony boli
vykonávané tak, ako to je uvedené v II. časti tohto nálezu. Ústavný súd zistil, že v období
od 26. novembra 2001 do 28. júna 2002, t. j. 7 mesiacov, bez existencie zákonnej prekážky
nevykonal okresný súd vo veci žiadny úkon. Ďalšie obdobia nečinnosti ústavný súd
nezistil, vo veci však dochádzalo k opakovanému odročovaniu pojednávaní kvôli zmenám
žalovaného subjektu i právnych predpisov v oblasti odmeňovania sťažovateľa, čo zásadným
spôsobom vplývalo na počet nariadených pojednávaní a v konečnom dôsledku znamenalo
konanie v dĺžke takmer siedmich rokov. Ústavný súd poznamenáva, že takúto celkovú dĺžku
konania o uvedenom predmete možno z ústavného hľadiska považovať už za neprijateľnú
a znamená aj porušenie ústavného práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy.
K dĺžke konania prispel svojím postupom aj krajský súd, ktorý v uvedenej veci
rozhodoval o sťažovateľom uplatnenej námietke zaujatosti sudkyne, o odvolaní proti
medzitýmnemu rozsudku z 11. februára 2004 a odvolaniu proti medzitýmnemu rozsudku
z 19. decembra 2005. Sťažovateľ nenamietal postup krajského súdu pri rozhodovaní
o námietke zaujatosti, za prieťahy v konaní označil postup krajského súdu v konaní sp. zn.
8 Co 274/2004, v ktorom mu bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní 25. júna 2004,
krajský súd o odvolaní rozhodol 9. decembra 2004, avšak spis bol okresnému súdu vrátený
na ďalšie konanie 4. mája 2005. Prieťah v konaní namietol sťažovateľ aj v konaní sp. zn.
8 Co 173/2006, v ktorom bol spis okresnému súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní
27. marca 2006, krajský súd o odvolaní rozhodol 30. októbra 2006 a spis vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie 17. apríla 2007. Z uvedeného vyplýva, že konanie o viacerých
opravných prostriedkoch na krajskom súde trvalo 21 mesiacov z celkovej dĺžky konania.
Na základe už uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom
okresného súdu a krajského súdu došlo v konaní ako celku k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy.
9. Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal okrem vyslovenia porušenia svojho
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, aby mu ústavný súd na základe
čl. 127 ods. 3 ústavy priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 180 000 Sk, ako aj
náhradu trov pred ústavným súdom.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že primeraného finančného zadosťučinenia
sa domáha predovšetkým z dôvodu, že nečinnosť uvedených súdov odďaľuje návrat
sťažovateľa na jeho pracovné miesto, spôsobuje finančnú núdzu a trápenie (rodina žije
z platu manželky - zdravotnej sestry 12 430 Sk,- mesačne) jemu i jeho trojčlennej rodine
po dobu dlhšiu ako šesť rokov“.
Vzhľadom na výrok nálezu vyslovený v bode 1. tohto nálezu, na ktorý je viazaná
možnosť priznania primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd pôvodne uvažoval
o priznaní aspoň minimálneho finančného zadosťučinenia pre sťažovateľa, ale napokon
od toho odstúpil najmä pre správanie sťažovateľa. Na základe skutočností, ktoré vyplynuli
zo spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 252/2001, a z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu
zistil, že rozsudok vo veci bol vyhlásený na pojednávaní uskutočnenom 21. decembra 2007
a právoplatnosť nadobudol 19. marca 2008. Okresný súd rozsudkom rozhodol, že pracovný
pomer žalobcu u žalovaného končí dňom právoplatnosti rozsudku, lebo od žalovaného
nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával; žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v celkovej výške 1 332 195 Sk spolu s úrokom
z omeškania stanoveným percentuálne za jednotlivé obdobia; vo zvyšku uplatneného nároku
žalobu zamietol a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške
231 620 Sk. Sťažovateľ v sťažnosti na prieťahy v konaní podanej ústavnému súdu
31. decembra 2007, resp. jeho právny zástupca v doplnenej sťažnosti doručenej ústavnému
súdu 22. februára 2008 uvedené skutočnosti neuviedli, poukázali iba na stav v konaní
do 4. októbra 2007, čím obaja ústavnému súdu zamlčali zásadnú skutočnosť, že vo veci bolo
meritórne rozhodnuté. O skutočnosti, že rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť
sťažovateľ ani právny zástupca neinformovali ústavný súd ani potom, ako im bolo doručené
uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
10. Ústavný súd rozhodol aj o nepriznaní trov právneho zastúpenia sťažovateľovi,
ktoré jeho právny zástupca vyčíslil v sume 6 732 Sk, t. j. 223,46 €, a to z dôvodu, že
považoval za preukázané, že právny zástupca žiadne úkony v mene sťažovateľa
nevykonával, pretože na výzvu ústavného súdu na doplnenie sťažnosti doručil ústavnému
súdu text pôvodnej sťažnosti doplnený iba o svoje identifikačné údaje a následne
požiadavku na úhradu trov konania.
11. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požadoval, aby ústavný súd nálezom prikázal
okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že
vo veci sp. zn. 10 C 252/2001 už bolo právoplatne rozhodnuté, ústavný súd v tejto časti
sťažnosti nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2009