Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 124/09
PDF · 178.08 KB
No categories available
III. ÚS 124/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. S. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach vydaným 13. augusta 2008
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 44/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra
2008 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj porušenie zákazu spôsobenia ujmy pre uplatňovanie základných práv a slobôd podľa
čl. 12 ods. 4 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.
2 Co 44/2008-84 z 13. augusta 2008.
Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľ bol nastupujúcim navrhovateľom
v konaní Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) o zaplatenie splátok
za predmet nájmu, ktoré si navrhovateľ uplatňoval na základe inominátnej zmluvy
s prvkami zmluvy o nájme a kúpnej zmluvy. V tomto konaní okresný súd uznesením
z 24. júla 2006 pripustil zámenu účastníka konania z pôvodného navrhovateľa
na sťažovateľa. Pôvodný navrhovateľ bol v konaní zastúpený právnym zástupcom.
V sťažnosti sa uvádza, že v oznámení o zmene účastníka na strane pôvodného navrhovateľa
doručenom okresnému súdu „bolo výslovne uvedené, že plnomocenstvo udelené pôvodným
navrhovateľom právnemu zástupcovi, nebolo sťažovateľom tomuto právnemu zástupcovi
opätovne udelené na zastupovanie“.
Okresný súd vydal 26. septembra 2007 rozsudok č. k. 38 C 50/2006-61,
v ktorom vo výroku o trovách konania rozhodol tak, že sťažovateľovi ako navrhovateľovi
priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku.
Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách napadol sťažovateľ odvolaním.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa neho vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci v otázke trov konania. Sťažovateľ v odvolaní navrhol zmeniť rozsudok v napadnutej
časti tak, aby mu bola priznaná i náhrada trov právneho zastúpenia. Odvolanie odôvodnil
tým, že v otázke náhrady trov konania vzniknutých v dôsledku právneho zastúpenia
pôvodného navrhovateľa vychádzal súd z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V priebehu prvostupňového konania došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávky
k singulárnej sukcesii. Singulárna sukcesia „v dôsledku ktorej dochádza k zmenám
na strane účastníkov konania, je procesným nástupníctvom, pri ktorom právny nástupca
vstupuje do všetkých procesných práv a povinností právneho predchodcu,
ktorého predchádzajúce úkony so zákonom zaväzujú aj nástupcu, t. j. v plnom rozsahu
aj do procesného práva na náhradu trov konania“. Prvostupňový súd sa však v odôvodnení
rozsudku s otázkou náhrady trov právneho zastúpenia pôvodného žalobcu nijako
nevysporiadal.
Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu v časti napadnutej odvolaním
sťažovateľa, teda vo výroku o trovách. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol,
že bolo „povinnosťou súdu prvého stupňa v rozhodnutí, ktorým rozhodol o pripustení
zámeny účastníkov, rozhodnúť aj o trovách vystupujúceho účastníka. Nie je možné o nich
rozhodovať v konečnom rozhodnutí, pretože v priebehu ďalšieho konania pôvodný žalobca
už nebol účastníkom konania.“. Pokiaľ v uznesení, ktorým došlo k pripusteniu zámeny
účastníkov, súd prvého stupňa nerozhodol o trovách pôvodného žalobcu podľa § 166 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“), pôvodný žalobca mal v zákonnej lehote právo podať návrh na rozhodnutie
o trovách konania. Vzhľadom na to, že „takýto návrh podaný nebol a súd prvého stupňa
svoje uznesenie v zákonom určenej lehote nedoplnil bez návrhu, v tomto štádiu konania už
nebolo možné rozhodovať o trovách pôvodného žalobcu z dôvodu uplynutia zákonnej
lehoty“. V konečnom rozhodnutí vo veci samej teda nebolo potrebné rozhodovať o trovách
pôvodného žalobcu. Okrem toho, trovy právneho zastúpenia, priznania ktorých sa
sťažovateľ domáhal, nemohli byť predmetom postúpenia pohľadávky, lebo v čase
postúpenia pohľadávky ešte pôvodnému žalobcovi priznané neboli a „postúpiť možno iba
existujúcu pohľadávku“.
Podľa názoru sťažovateľa je právne irelevantné, že nebol v konaní zastúpený
advokátom, pretože pripustením zmeny účastníka vstúpil do všetkých procesných práv
predchodcu, t. j. aj do práva na náhradu trov právneho zastúpenia. Sťažovateľ tiež považuje
za právne nevýznamnú skutočnosť, že úkony právnej pomoci, za ktoré žiadal pôvodný
navrhovateľ priznať náhradu voči odporcovi, vznikli ešte pred jeho vstupom do konania.
Argumentuje tým, že „pohľadávka, ktorá je predmetom konania, bola postúpená
so všetkými vedľajšími právami s ňou spojenými, t. j. navrhovateľ je v tomto konaní
nositeľom okrem iného aj práva na náhradu trov konania, ktoré vznikli jeho právnemu
predchodcovi. Náhrada trov konania patrí vždy účastníkovi, ktorým bol v čase vydania
rozsudku navrhovateľ.“. Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že krajský súd svojím
konaním porušil princíp spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj zákaz
spôsobenia ujmy pre uplatňovanie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 4
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní
v predmetnej veci takto rozhodol:
„Sťažnosti sa vyhovuje.
Základné právo sťažovateľa bolo podľa čl. 12 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy,
ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené tým, že Krajský súd v Košiciach,
Uznesením sp. zn.: 2Co/44/2008 zo dňa 13.08.2008 potvrdil Uznesenie Okresného súdu
v Košiciach I. č.k. 38C/50/2006 zo dňa 26.09.2007.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 2Co/44/2008 zo dňa 13.08.2008 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach, na ďalšie konanie, v ktorom bude
krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§56ods. 6 Zákona o ústavnom
súde).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv a slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06 ).
Ústavný súd je podľa svojej ustálenej judikatúry oprávnený skutkové a právne závery
všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,
že uplatňuje svoje práva a slobody.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Sťažovateľ vidí porušenie týchto svojich práv v tom, že krajský súd potvrdil
rozsudok prvostupňového súdu v časti výroku o trovách konania a nepriznal mu právo
na náhradu nákladov právneho zastúpenia, ktoré vznikli v prvostupňovom konaní jeho
právnemu predchodcovi na strane navrhovateľa. Sťažovateľ je totiž toho názoru, že trovy
právneho zastúpenia, ktoré v konaní vznikli pôvodnému navrhovateľovi, sú príslušenstvom
pohľadávky, ktorá bola naňho zmluvne postúpená, preto mu súdnym rozhodnutím mala byť
priznaná náhrada týchto trov voči odporcovi na základe plného úspechu vo veci.
Skutočnosť, že k trovám právneho zastúpenia, ktorých náhradu si uplatňuje, došlo pred jeho
vstupom do konania, považuje za právne irelevantnú.
Pre rozhodnutie ústavného súdu o petite predloženej sťažnosti bolo v dôsledku
okolností prípadu nevyhnutné zamerať pozornosť na ústavnú konformitu právnych názorov
i na nich nadväzujúceho rozhodnutia okresného súdu. Ak by totiž tieto signalizovali
možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv a krajský súd by takéto
porušenie v rámci odvolacej fázy konania nenapravil, založilo by to právomoc ústavného
súdu na prijatie predloženej sťažnosti na ďalšie konanie.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie okresného súdu i právne závery,
z ktorých toto rozhodnutie vychádza, nenaznačujú žiadnu možnosť porušenia práv
sťažovateľa charakterizujúcich ústavne relevantnú kvalitu základného práva na súdnu
ochranu. Ústavný súd bez ambície preskúmavať právne závery konajúceho súdu dospel
k názoru, že okresný súd bol povinný rozhodnúť o trovách pôvodného navrhovateľa
v rozhodnutí, ktorým pripustil zmenu účastníkov konania, pretože týmto rozhodnutím sa
konanie pre pôvodného navrhovateľa končí. Tým, že tak neurobil, však nebolo porušené
právo sťažovateľa na náhradu trov konania. Tieto trovy nemôžu byť súčasťou postúpenej
pohľadávky, pretože v čase postúpenia pohľadávky ešte pôvodnému navrhovateľovi neboli
priznané.
Podľa § 149 ods. 1 OSP ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená
náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju
advokátovi. Sťažovateľ však v konaní nebol zastúpený právnym zástupcom, jeho nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia je teda nedôvodný. Vzhľadom na to nebol naplnený
odvolací dôvod, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci.
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne
ani zjavne neodôvodnené. Krajský súd riadne preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu, vysporiadal sa s tvrdeným dôvodom odvolania a vec správne právne
posúdil. Rozhodnutím krajského súdu tak v žiadnom prípade nemohlo byť porušené právo
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
(ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2009