Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 164/09
PDF · 142.08 KB
No categories available
IV. ÚS 164/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť M. R., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 12 C 62/2008 z 28. augusta 2008
a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 357/2008 z 21. januára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. R. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2009
doručená sťažnosť M. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 62/2008
z 28. augusta 2008 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 357/2008 z 21. januára 2009 (ďalej
aj „rozsudok krajského súdu“), a to pre „nevykonanie dôkazov a nesprávnym úradným
postupom /Ústava SR čl. 48 ods. 2/“.
Zo sťažnosti a z pripojeného spisového materiálu vyplýva, že rozsudkom krajského
súdu z 21. januára 2009 bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 28. augusta 2008
vo výroku o výživnom pre M. R. – syna sťažovateľa, ako aj vo výroku o dlžnom výživnom.
Prvostupňový rozsudok nadobudol právoplatnosť 2. februára 2009, keď bol sťažovateľovi
doručený potvrdzujúci rozsudok krajského súdu.
Sťažovateľ tvrdí, že mu v jeho právnej veci pred súdom prvého stupňa „nebolo
umožnené vyjadrovať sa k návrhu svojho syna“, pretože on – sťažovateľ „právom
uplatňoval nárok, aby na výsluch k súdnemu konaniu bola predvolaná navrhovateľova
matka A. R. ..., nech o rozvode manželstva povie skrytú pravdu“.
Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že „nemá vôbec možnosť prispievať
na synovu výživu a to z dôvodov, že jeho jediným terajším zdrojom príjmu sú dávky
v hmotnej núdzi... Okrem vyživovacej povinnosti na žalobcu má... ešte vyživovaciu
povinnosť na ďalšie maloleté deti... Pokiaľ by... mal uhrádzať výživné tak, ako bol
zaviazaný súdmi, zo svojho príjmu, nezostali by mu žiadne prostriedky pre vlastnú potrebu
a tieto nestačia ani na pokrytie výživného.“.
Sťažovateľ nesúhlasí s rozsudkom krajského súdu, ktorý potvrdil prvostupňový
rozsudok, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu syna „702 Sk mesačne od 16. januára
2008 s tým, že povolil mu splátky splácať na zaostalé výživné spolu s bežným výživným
vo výške 200 Sk mesačne“, a zastáva názor, že rozhodnutiami okresného súdu i krajského
súdu bolo porušené jeho označené základné právo.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým „pozastaví
účinnosť napadnutých rozhodnutí“, zruší napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vráti
súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie, a ďalej, aby ústavný súd „na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením rozsudku, sám podľa Ústavy SR čl. 127 ods. 3 poškodeného
odkázal s uplatneným nárokom náhrady škody na samostatné konanie, s určením dikcie
zákona 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci...“.
Zároveň sťažovateľ s poukazom na stav materiálnej núdze požiadal ústavný súd
o pridelenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.
12 C 62/2008 z 28. augusta 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
8 CoP 357/2008 došlo k porušeniu jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Skôr, než môže ústavný súd pristúpiť k predbežnému prerokovaniu sťažnosti
a následnému meritórnemu rozhodnutiu, musí preskúmať, či sú splnené všetky formálne
podmienky ustanovené pre sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno
podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
Zo sťažnosti, z obsahu spisu, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý
rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 2. februára 2009. Sťažovateľ podal sťažnosť osobne do podateľne ústavného
súdu 24. apríla 2009, čo je zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
Pretože oneskorenosť podania sťažnosti nemožno odstrániť, ústavný súd sa
meritórnym preskúmaním opodstatnenosti námietok sťažovateľa uvedených v sťažnosti už
zaoberať nemohol a vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už taktiež do úvahy
rozhodovať o jeho ďalších procesných návrhoch uplatnených v návrhu na rozhodnutie
vo veci samej (napr. ustanovenie advokáta).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2009