Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 99/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť Ing. P. F., M., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. P. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Ing. P. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisíc

päťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť Ing. P. F. trovy konania v sume

223,46 (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. T. V., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 15. apríla 2009 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. F. (ďalej len „sťažovateľ“) v

časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov upraveného v (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

z 12. mája 2009 doručenom ústavnému súdu 14. mája 2009 uviedol:

„Na Okresný súd Košice II podal Krajský prokurátor v Košiciach dňa 23. 8. 1999

obžalobu na Ing. P. F., nar. ... Rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 7. 11. 2006 bol

sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania pokračujúceho trestného činu neoprávneného

obchodovania s devízovými hodnotami podľa § 118a ods. 1 písm. a), ods. 3 Trestného

zákona vo forme spolupáchateľstva podľa a bol mu podľa §

118a ods. 3 uložený trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov. Podľa

s použitím , výkon

uloženého trestu súd sťažovateľovi podmienečne odložil na skúšobnú dobu vo výmere troch

rokov. Proti rozsudku podal sťažovateľ dňa 27. 2. 2008 odvolanie do výroku o treste.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 18. 12. 2008 napadnutý rozsudok zrušil vo

výroku o treste a sťažovateľovi Ing. P. F. uložil s použitím § 40 ods. 1, ods. 2 Trestného

zákona miernejší trest odňatia slobody vo výmere štyroch mesiacov s podmienečným

odkladom na skúšobnú dobu jedného roka, čím bola vec právoplatne skončená.

V tejto súvislosti uvádzam, že sa jednalo o skutkovo a právne náročnú skupinovú

trestnú vec, súdny spis má vyše 7 000 strán, okrem sťažovateľa boli obžalované aj ďalšie tri

osoby. Je potrebné zdôrazniť, že od podania obžaloby bol vo veci činný senát JUDr. R. Š.,

JUDr. R. Š. zomrel dňa ... Po jeho smrti bola vec 3. 5. 2002 prevedená do senátu JUDr. J.

L., ktorý z dôvodu zmeny senátu, v súlade s ustanovením ,

musel vykonať nanovo celé dokazovanie. Vo veci nariadené pojednávania od 28. 10. 2003

do 7. 11. 2006 boli vykonávané plynulo, efektívne, vzhľadom na potrebu rozsiahleho

dokazovania.

V súlade s ustanovením bola vo veci predĺžená

lehota na vyhotovenie rozhodnutia zo závažných dôvodov (skutkovo a právne náročná

skupinová trestná vec, rozsudok súdu má 48 strán) do 8. 1. 2007, pričom od 8. 1. 2007 do

8. 3. 2007 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach za účelom rozhodovania

o sťažnosti spoluobžalovaného M. G. proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 22.

9. 2006 o zrušení peňažnej záruky.

S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že k prieťahom v konaní došlo

v období od 8. 3. 2007 do februára 2008, ktoré boli spôsobené technickými ťažkosťami pri

vyhotovení a doručovaní rozsudku, posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na

zváženie ústavnému súdu. ...

Sťažovateľom požadované finančné zadosťučinenie nie je podľa môjho názoru

dôvodné, jeho neistota bola odstránená odsudzujúcim rozsudkom, odvolanie bolo podané

iba v jeho prospech, takže sťažovateľ v čase podania sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej

republiky dňa 23. 7. 2008 nemohol očakávať prísnejší trest.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva upraveného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený

právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo

je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý

charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.

Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd

a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná,

je pojem „primeraná lehota“ relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej

prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby

konania ... sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci

König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom „k naplneniu práva na súdnu

ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne právoplatným rozhodnutím...“

().

Pri posudzovaní, či vo veci došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou () zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania

a spôsob, akým súd vo veci postupoval. Povahou konania treba rozumieť nielen jeho

zložitosť alebo naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na

strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného

konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach,

a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd,

vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta

v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu pre naplnenie práva zaručeného

v nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali,

prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli

(napr. ).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zistil, že obžaloba na

sťažovateľa bola podaná 23. augusta 1999 pre trestný čin machinácie pri verejnej súťaži

a verejnej dražbe podľa § 128c) písm. b) a neoprávneného obchodovania s devízovými

hodnotami v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 118a ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na väčší počet

obžalovaných a nutnosť vykonania znaleckého dokazovania, ako aj potrebu vypočutia

väčšieho množstva svedkov možno konštatovať, že trestná vec vykazovala určitý stupeň

faktickej zložitosti. Dĺžku konania ovplyvnilo aj to, že jeden z obžalovaných sa

nezúčastňoval nariadených hlavných pojednávaní, a tiež to, že okresný súd rozhodoval

v priebehu konania aj o námietke zaujatosti predsedu senátu, ktorý podal jeden

z obžalovaných ešte v septembri 2000, o sťažnostiach proti pribratiu znalca (september

2001), o návrhoch na zrušenie peňažnej záruky (december 2005, apríl a september 2006),

uložil poriadkovú pokutu svedkom za neúčasť na pojednávaniach (september 2005),

v dôsledku čoho musel o opravných prostriedkoch proti týmto rozhodnutiam rozhodovať

krajský súd, a tým sa konanie predlžovalo. V tejto súvislosti ústavný súd preto akceptoval

jeho vyjadrenie, že „sa jednalo o skutkovo a právne náročnú skupinovú trestnú vec, súdny

spis má vyše 7000 strán, okrem sťažovateľa boli obžalované ďalšie tri osoby“.

2. Pri posudzovaní „správania sťažovateľa“ ústavný súd nezistil v preskúmavanej

veci žiadnu významnú skutočnosť v správaní sťažovateľa, ktorá by mohla odôvodniť

namietanú dĺžku konania. Je pravdou, že obhajca sťažovateľa sa nezúčastnil v jednom

prípade hlavného pojednávania hneď na začiatku konania (19. septembra 2000), ale táto

skutočnosť nemala podstatný vplyv na celkovú dĺžku tohto konania. Rovnako ani predseda

okresného súdu vo svojom vyjadrení neuviedol, že by sťažovateľ svojím konaním ovplyvnil

dĺžku konania.

3. Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd zo spisu všeobecného súdu

zistil, že okresný súd v trestnej veci nepochybne konal a od podania obžaloby (august 1999)

až do 7. novembra 2006, keď vo veci rozhodol rozsudkom, nariadil až 34 pojednávaní, na

ktorých vykonal aj dokazovanie (pribral do konania znalca, vykonal výsluchy svedkov,

rozhodoval o procesných návrhoch), avšak na druhej strane ústavný súd konštatuje, že

v jeho postupe boli zistené aj obdobia nečinnosti, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku

konania. Svedčí o tom najmä to, že okresný súd bol nečinný od podania obžaloby

(23. august 1999), až do 19. septembra 2000, keď sa prvýkrát uskutočnilo hlavné

pojednávanie (nečinnosť 13 mesiacov), a takisto od vrátenia spisu v decembri 2001

z odvolacieho súdu až do 30. septembra 2003, keď vyzval sťažovateľa a ďalšieho

obžalovaného na oznámenie mien ich obhajcov (nečinnosť ďalších 21 mesiacov), a napokon

nečinnosť bola zistená aj v období od 7. novembra 2006, keď okresný súd vyniesol

rozsudok, až do 18. februára 2008, keď bol tento rozsudok vypracovaný (obdobie viac ako

15 mesiacov na vypracovanie rozsudku považuje ústavný súd aj napriek zložitosti veci za

neprimerané).

Aj keď jeho postup jednoznačne smeroval k odstráneniu právnej neistoty

sťažovateľa, jeho rozhodnutie zo 7. novembra 2006 nadobudlo právoplatnosť v spojení

s rozsudkom krajského súdu z 18. decembra 2008 až po podaní sťažnosti ústavnému súdu

(júl 2008).

S poukazom na uvedené preto ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. bolo porušené základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

III.

Sťažovateľ ďalej žiadal, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia jeho

základného práva podľa uložil krajskému súdu (ktorý v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu rozhodoval o odvolaniach obžalovaných proti rozsudku

okresného súdu), konať a prerokovať jeho trestnú vec bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania o sťažnosti krajský súd už rozhodol

právoplatne v trestnej veci sťažovateľa (18. december 2008) a rozsudok bol doručený

sťažovateľovi 24. februára 2009 a predtým 23. februára 2009 aj jeho obhajcovi, ústavný súd

už neprikazoval v zmysle všeobecnému súdu,

aby v označenej trestnej veci sťažovateľa konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáhal tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

200 000 Sk (6 638,68 €), ktoré odôvodnil najmä tým, že „súd vo veci nerozhodol a

neodstránil moju právnu neistotu. Skutočnosť, že v predmetnom súdnom konaní dochádza k

prieťahom, vyvoláva u mňa psychický stav neistoty a očakávania, mám pocit i krivdy, a to

ma negatívny vplyv nielen na moju prácu, ale i na rodinu“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

So zreteľom na to, že v trestnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

síce dochádzalo aj k zbytočným prieťahom, ale berúc do úvahy konkrétne

okolnosti danej trestnej veci, resp. jej súčasný stav (trestné konanie bolo už medzitým

právoplatne skončené), teda bol už odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa, ústavný

súd napokon dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur) pre sťažovateľa, ktoré

je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie práva

sťažovateľa primeranou satisfakciou spojenou s porušením práva sťažovateľa.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. T. V.

Sťažovateľ žiadal priznať trovy konania v celkovej sume 13 680 Sk (454,09 €), 6 650 Sk

(220,73 €) za jeden úkon právnej služby a 2 x 190 Sk (6,31 €) režijný paušál.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu trov

konania spolu v sume 223,46 € z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia, a to za dva úkony

právnej služby (príprava a prevzatie zastupovania, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom

úhrada za jeden úkon právnej služby predstavuje 105,42 € (základom pre výpočet výšky

odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk) podľa § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa tiež

dvakrát náhradu režijného paušálu po 6,31 €.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2009