Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 228/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť O., právne zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2009

osobne do podateľne doručená sťažnosť O. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 CoE

55/2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v exekučnom konaní vedenom Okresným

súdom Levice (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. v postavení povinnej.

Uznesením okresného súdu č. k. -36 zo 4. mája 2006 boli námietky

sťažovateľky proti exekúcii zamietnuté s odôvodnením, že táto ani v základnom, ale ani

v exekučnom konaní nepredložila žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali, že má voči

oprávnenej O. B. (ďalej len „oprávnená“) započítania spôsobilú pohľadávku. Okrem toho

jej pohľadávka vo výške 400 000 Sk vznikla už k 8. decembru 1995, takže k pohľadávke

oprávnenej vzniknutej v septembri 2002 bola už premlčaná, čo v zmysle § 581 ods. 2

vylučovalo jej započítanie. Ďalším uznesením okresného súdu č. k.

-47 z 8. marca 2007 bol zamietnutý návrh sťažovateľky na zastavenie

exekúcie z rovnakých dôvodov ako v uznesení zo 4. mája 2006. Na základe odvolania

sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. -97 z 29. decembra 2008 bolo

uznesenie okresného súdu potvrdené s odôvodnením, že sa stotožnil so skutkovým

a právnym záverom okresného súdu a že sťažovateľka v základnom, ale ani v exekučnom

konaní nepreukázala existenciu vzájomnej započítania schopnej pohľadávky voči

oprávnenej. Upovedomením o spôsobe vykonania exekúcie č. k. EX 359/2005-123

zo 16. februára 2009 súdna exekútorka začala realizovať exekúciu na vymoženie

pohľadávky oprávnenej predajom bližšie nešpecifikovaných nehnuteľností.

Sťažovateľka najskôr voči súdnej exekútorke (3. februára 2006), a potom aj vo

vzťahu k všeobecnému súdu (14. augusta 2006), ale aj voči oprávnenej ihneď potom, ako sa

dozvedela, že voči nej bola zahájená exekúcia 10. januára 2006, vzniesla a uplatnila proti

vymáhanému nároku vo výške 407 011 Sk na započítanie svoju vzájomnú pohľadávku vo

výške 400 000 Sk, ktorá sa na započítanie hodila. Podľa ustálenej súdnej judikatúry

námietku započítania možno uplatniť aj vzájomnou pohľadávkou povinného voči

oprávnenému bez ohľadu na to, či táto vzájomná pohľadávka vznikla pred vydaním

rozhodnutia, ktoré je podkladom exekúcie, alebo až po jeho vydaní. Zánik pohľadávky

spôsobuje síce kompenzačný prejav, avšak zánik pohľadávky nastane okamihom, keď sa obe

pohľadávky stretnú (stretli). Ak sa stretla pohľadávka oprávneného, ktorá mu bola priznaná

vykonávaným rozhodnutím, s pohľadávkou povinného až po vydaní vykonávaného

rozhodnutia, bolo namieste zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného

poriadku. Ak však došlo k stretnutiu pohľadávok pred vydaním vykonávaného rozhodnutia,

čo je aj v danom prípade, potom bolo namieste exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku. Námietku premlčania vzájomnej pohľadávky možno s úspechom

uplatniť iba vtedy, ak bola vzájomná pohľadávka premlčaná už v čase, keď sa pohľadávky

stretli. Z hľadiska doby zániku vzájomných pohľadávok započítaním nie je rozhodujúce,

kedy bol prejav smerujúci na započítanie urobený, resp. kedy došiel druhému účastníkovi.

Právo vzniesť kompenzačnú námietku sa nepremlčuje. Z uvedených zásad vyplýva, že

závery krajského súdu o takzvanom nepredložení listiny o existencii pohľadávky

sťažovateľky voči oprávnenej (berúc do úvahy list z 10. januára 2006) a o premlčaní jej

pohľadávky sú jednak nelogické (pohľadávka buď neexistuje alebo existuje a je premlčaná),

ale aj svojvoľné, lebo nemajú žiadnu oporu v súdnom spise a v právnom poriadku. Sú iba

špekuláciou vo vzťahu k procesným námietkam sťažovateľky. Vzájomná pohľadávka vznikla

v rovnakom období ako pohľadávka oprávnenej, a to pri budovaní plynofikácie obidvoch

obcí, ktorú vykonávala výlučne sťažovateľka, ktorá aj vybavovala určitú refundáciu zo

štátnych prostriedkov, o ktorú sa oprávnená začala zaujímať až potom, ako sťažovateľka

refundáciu získala. Znamená to, že obe pohľadávky v čase ich stretu vzájomne existovali.

Možno preto konštatovať, že postupom krajského súdu sa zasiahlo do označených práv

sťažovateľky.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu

z 29. decembra 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 412,10 eur.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -36 zo 4. mája 2006 vyplýva, že ním

boli zamietnuté námietky sťažovateľky proti exekúcii. Upovedomenie súdnej exekútorky

o začatí exekúcie zo 17. januára 2006 bolo sťažovateľke doručené 23. januára 2006.

Sťažovateľka podala v zákonnej lehote proti exekúcii námietky, v ktorých uviedla, že voči

oprávnenej eviduje vzájomnú a započítania schopnú pohľadávku vo výške 400 000 Sk, ktorú

si voči oprávnenej započítala jednostranným úkonom 10. januára 2006. V dôsledku tejto

skutočnosti navrhla exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Uvedená pohľadávka vznikla tým, že sťažovateľka odkúpila od P. d. Ž. (ďalej len

„družstvo“) za sumu 1 200 006 Sk regulačnú stanicu, ktorú splatila odpustením

lokalizačných poplatkov za dva roky po 600 003 Sk a túto využíva aj oprávnená, avšak sa

odmietla podieľať na jej zabezpečení. Z tohto dôvodu eviduje sťažovateľka voči oprávnenej

pohľadávku v rozsahu 1/5, čo predstavuje 240 000 Sk. Zvyšok pohľadávky vo výške 160 000

Sk predstavujú náklady vo výške 1/10, ktoré vznikli sťažovateľke vybudovaním plynofikácie

aj pre oprávnenú v celkovej výške 1 600 000 Sk, a tieto neboli zo strany S., a. s., uhradené.

Oprávnená vo svojom vyjadrení k námietkam sťažovateľky uviedla, že tieto nie sú právne

dôvodné a sú iba účelovo podané. Z dikcie § 50 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že

úspešnosť námietok sťažovateľky závisí od preukázania okolností, ktoré spôsobili zánik

celého vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo iných dôvodov, pre

ktoré je exekúcia neprípustná. Sťažovateľka sa domáha zastavenia exekúcie, pokiaľ ide o

istinu 400 000 Sk, pričom však nárok oprávnenej je širší. Preto súd podaným námietkam

podľa ich obsahu nemôže vyhovieť. Oprávnená navrhla pripojiť spis okresného súdu sp. zn.

, z obsahu ktorého vyplýva, že sťažovateľka aj v tomto konaní uvádzala

okolnosti popísané v námietkach, ale súd ich vyhodnotil ako nedôvodné. Pohľadávka

oprávnenej vyplýva z dohody o združení finančných prostriedkov, ako aj z dodatku č. 1,

v zmysle ktorých k zmene dojednanej ceny diela môže dôjsť len preukázaním zvýšenia cien

materiálu. To však ani v priebehu vykonávania diela, ale ani neskôr nebolo zo strany

sťažovateľky ako investora požadované a k žiadnej ďalšej zmene dohody o zvýšení ceny

nedošlo. Sťažovateľka žiaden iný prejav smerujúci k započítaniu pohľadávok voči

oprávnenej neurobila. Bližšie nešpecifikovala, z akého právneho vzťahu by mali pohľadávky

pochádzať, kedy vznikli, ani kedy nastal okamih stretu pohľadávok spôsobilých na

započítanie. Zároveň namietla premlčanie pohľadávky sťažovateľky vo výške 400 000 Sk.

Na základe uvedených skutočností oprávnená navrhla námietky sťažovateľky zamietnuť.

Podľa názoru okresného súdu sú námietky neopodstatnené. Po vydaní exekučného titulu

nenastali žiadne okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku a nie je tu ani iný

dôvod, pre ktorý by bola exekúcia neprípustná. Sťažovateľka síce uskutočnila voči

oprávnenej jednostranným právnym úkonom 10. januára 2006 započítanie pohľadávky vo

výške 400 000 Sk, avšak nie je preukázané, kedy táto pohľadávka vznikla, z akého právneho

dôvodu a kedy malo dôjsť k stretu vzájomných pohľadávok. Sťažovateľka ani v základnom,

ale ani v exekučnom konaní nepredložila žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali, že

má voči oprávnenej započítania spôsobilú pohľadávku. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 9 C

81/2004 vyplýva, že medzi oprávnenou a sťažovateľkou došlo 5. apríla 1994 k uzatvoreniu

dohody o združení finančných prostriedkov na plynofikáciu, a to na rozšírenie projektu

plynofikácie sťažovateľky o prípojku plynového rozvodu pre oprávnenú. Podľa dodatku č. 1

oprávnená poskytla sťažovateľke finančné prostriedky vo výške 407 011 Sk. Zo zmluvy

o prevode hmotného investičného majetku uzatvorenej medzi sťažovateľkou a S., š. p., B.

(ďalej len „štátny podnik“) 8. decembra 1995, ktorou bola odovzdaná plynofikácia

sťažovateľky a prípojka pre oprávnenú, je nesporne preukázané, že obstarávacia cena diela

bola 4 967 525 Sk. Táto pozostávala zo sumy 3 716 289 Sk pre O. H., 418 500 Sk pre O. K.

a 832 736 Sk pre štátny podnik. Sťažovateľke boli v zmysle uznesenia vlády na náhradu

časti nákladov na plynárenské zariadenia poskytnuté finančné prostriedky vo výške

1 193 789 Sk ako kompenzácia nákladov. Z celkovej obstarávacej sumy bol odpočítaný

príspevok štátneho podniku vo výške 832 736 Sk, príspevok Štátneho fondu životného

prostredia vo výške 2 941 000 Sk a zvyšok 1 193 789 Sk bol vyplatený sťažovateľke. V tejto

sume bola zahrnutá aj čiastka pre oprávnenú vo výške 407 011 Sk. Finančné prostriedky

boli sťažovateľke poskytnuté v septembri 2002. Sťažovateľka si v čase dokončenia

a odovzdania diela neuplatnila voči oprávnenej žiadnu pohľadávku ako náhradu za zvýšené

náklady, ktoré jej vznikli pri budovaní plynofikácie. Odpustenie lokalizačných poplatkov

družstva vo výške 1 200 000 Sk, za ktoré sťažovateľka získala regulačnú stanicu,

a zakúpenie novej regulačnej stanice pre družstvo, ktoré mali predstavovať zvýšené náklady

pri budovaní plynofikácie, neboli zakomponované ani v dohode o združení finančných

prostriedkov z 5. apríla 1994, ani v žiadnom dodatku k tejto dohode. Činnosť sťažovateľky

voči družstvu sa netýka oprávnenej a skutočnosť, že sťažovateľka odpustila poplatky z dane

z nehnuteľností družstvu a zakúpila regulačnú stanicu, sú pre oprávnenú bezvýznamné.

Navyše treba uviesť, že pohľadávka sťažovateľky vo výške 400 000 Sk, ktorú si započítala,

by vznikla až k 8. decembru 1995, keď bolo dielo plynofikácie dané do užívania

a odovzdané štátnemu podniku, a pohľadávka oprávnenej vznikla v septembri 2002, keď

boli vrátené finančné prostriedky v zmysle uznesenia vlády ako náhrada za plynárenské

zariadenia. Z uvedeného je zrejmé, že v čase stretnutia pohľadávok bola domnelá

pohľadávka sťažovateľky premlčaná, a preto ju v zmysle § 581 ods. 2 Občianskeho

zákonníka nemožno započítať.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -47 z 8. marca 2007 vyplýva, že ním

bol zamietnutý návrh sťažovateľky ako povinnej na zastavenie exekúcie. Návrh sťažovateľky

na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku sa odvolával na

námietky voči exekúcii, ktoré boli zamietnuté uznesením okresného súdu č. k. 9 Er

684/2005-36 zo 4. mája 2006. Námietky proti exekúcii podala z dôvodu, že voči oprávnenej

má vzájomnú pohľadávku vo výške 400 000 Sk, ktorú si započítala jednostranným úkonom

z 10. januára 2006 doručeným oprávnenej 3. februára 2006. Sťažovateľka uviedla, že podľa

ustálenej súdnej praxe dôjde k započítaniu vzájomnej pohľadávky bez ohľadu na to, či táto

vzájomná pohľadávka vznikla pred vydaním rozhodnutia, ktoré je podkladom exekúcie,

alebo až po jeho vydaní. Zánik nastane okamihom, keď sa obe pohľadávky stretli. V návrhu

ďalej uviedla, že celá investičná akcia plynofikácie oprávnenej ležala na pleciach

sťažovateľky, ktorá ju zabezpečovala zo svojho majetku. Na plynofikáciu vynaložila celkovú

sumu 6 567 525 Sk, z ktorej jej štátom bola refundovaná suma 4 967 525 Sk. Z toho vyplýva,

že z jej strany aj pri nevrátení sumy oprávnenej išlo o „stratovú investíciu“ vo výške 1 600

000 Sk. Sťažovateľka navrhla, aby bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a v zmysle § 57

ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavená. Oprávnená vo svojom vyjadrení k návrhu

sťažovateľky uviedla, že dôvody, ktoré sťažovateľka uvádza, sú zjavne neopodstatnené

a sťažovateľka má svojimi podaniami v úmysle len zdržiavať priebeh exekúcie. Obsah

dôvodov návrhu je rovnaký ako v námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré

už súd zamietol. Sťažovateľka si neuplatňovala priznanie eventuálnej pohľadávky

prostredníctvom súdu a žiadny iný prejav smerujúci k započítaniu pohľadávky neurobila.

Neuviedla, kedy by malo dôjsť k stretu pohľadávok spôsobilých na započítanie. Uviedla tiež,

že pohľadávka sťažovateľky by bola dávno premlčaná, pričom premlčanie by nastalo pred

vznikom pohľadávky oprávnenej (september 2002), a preto vzniesla námietku premlčania.

Podľa názoru okresného súdu skutočnosti vyplývajúce zo spisového materiálu okresného

súdu sp. zn. (ktoré okresný súd opakovane uvádza v rovnakom znení ako

v uznesení zo 4. mája 2006) umožňujú záver, že sťažovateľka nepreukázala vznik

pohľadávky uplatnenej na započítanie, ale ani to, kedy a z akého právneho titulu mala

vzniknúť a kedy malo dôjsť k stretnutiu pohľadávok. Sťažovateľka ani v základnom, ale ani

v exekučnom konaní nepredložila žiadne listinné dôkazy preukazujúce, že má voči

oprávnenej započítania spôsobilú pohľadávku. Okrem toho vzhľadom na námietku

premlčania uplatnenú oprávnenou je tiež podstatné, že prípadná pohľadávka sťažovateľky

titulom zvýšených nákladov súvisiacich s plynofikáciou mohla vzniknúť až 8. decembra

1995, keď nadobudlo právoplatnosť kolaudačné rozhodnutie. K stretnutiu pohľadávok by

malo dôjsť v septembri 2002, keď boli poskytnuté finančné prostriedky v zmysle uznesenia

vlády ako náhrada za plynárenské zariadenia a keď aj vznikla pohľadávka oprávnenej. Na

základe uvedeného treba dospieť k záveru, že údajná pohľadávka sťažovateľky bola

premlčaná.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -97 z 29. decembra 2008 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -47 z 8. marca 2007.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne zistil skutkový stav a urobil aj správny

právny záver, pričom uznesenie aj správne odôvodnil. Krajský súd sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením uznesenia okresného súdu, a preto sa s poukazom na ustanovenie

(v znení účinnom od 15. októbra 2008)

obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia bez toho, aby

tieto dôvody opakoval. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na

dôvody odvolania uvádzané sťažovateľkou treba uviesť, že sťažovateľka v základnom ani

v exekučnom konaní nepreukázala existenciu vzájomnej započítania schopnej pohľadávky

voči oprávnenej.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti sú dva argumenty sťažovateľky. Predovšetkým namieta záver

o tom, že v základnom, resp. exekučnom konaní nepredložila žiadne listinné dôkazy

preukazujúce jej započítania spôsobilú pohľadávku. V skutočnosti totiž podaním

z 10. januára 2006 svoju pohľadávku na započítanie riadne uplatnila. Okrem toho nesúhlasí

s právnym záverom, podľa ktorého jej pohľadávka na započítanie má byť premlčaná.

Ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Predovšetkým treba uviesť, že sťažovateľka sa domáhala zastavenia exekúcie na

základe rovnakých skutkových a právnych argumentov dvakrát. Najprv tak urobila

v súvislosti s námietkami proti upovedomeniu o začatí exekúcie, o ktorých okresný súd

právoplatne rozhodol uznesením č. k. -36 zo 4. mája 2006. Nič nenasvedčuje

tomu, že by sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu okresného súdu sťažnosť

ústavnému súdu. Druhýkrát sa tak stalo návrhom sťažovateľky na zastavenie exekúcie,

o ktorom bolo rozhodnuté uzneseniami okresného súdu č. k. -47 z 8. marca

2007 a krajského súdu č. k. -97 z 29. decembra 2008.

Všeobecné súdy v oboch prípadoch dospeli v podstate k rovnakým záverom. Hoci

sťažovateľka okrem podania z 10. januára 2006, ktorým započítaciu námietku uplatnila,

nijaké dôkazy nepredložila, resp. neoznačila, okresný súd na základe procesnej iniciatívy

oprávnenej pripojil spis sp. zn. a zistil z neho skutočnosti, na základe ktorých

vyhodnotil pohľadávku sťažovateľky ako nepreukázanú. To je hlavný dôvod, na základe

ktorého nevyhovel ani v jednom prípade požiadavke sťažovateľky na zastavenie exekúcie.

Okrem toho dospel v oboch prípadoch aj k alternatívnemu záveru, že pohľadávku

sťažovateľky treba považovať za premlčanú v zmysle uplatnenej námietky oprávnenej.

Na základe uvedeného tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého uplatnením započítacej

námietky z 10. januára 2006 splnila svoju povinnosť preukázať existenciu pohľadávky,

nemôže byť považované za akceptovateľné. Uplatnenie započítacej námietky samo osebe

môže byť dostačujúce napríklad vtedy, ak pohľadávka, ktorá sa má započítať, bola

právoplatne prisúdená (judikovaná), prípadne vtedy, ak protistrana pohľadávku uznáva,

resp. ju nepopiera. Nič z toho však v tomto prípade nie je dané.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti a charakter sťažnostnej námietky závery

všeobecných súdov o nepreukázaní existencie (dôvodnosti) pohľadávky sťažovateľky sa

v žiadnom prípade nejavia ako arbitrárne, či zjavne neodôvodnené. Opierajú sa o skutkový

stav zistený v inom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , ktorý

sťažovateľka v podanej sťažnosti, ale ani v predchádzajúcom konaní pred všeobecnými

súdmi vecne nijako nespochybnila.

S prihliadnutím na tieto závery z pohľadu ústavného súdu už nie je potrebné zaoberať

sa otázkou prípadného premlčania uplatneného nároku sťažovateľky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009