Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 224/09
PDF · 257.51 KB
No categories available
II. ÚS 224/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. V., PhD., B., zastúpeného G., k. s., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a princípu právnej istoty zaručeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo
69/2008 z 11. februára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. E. V., PhD., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2009
doručená sťažnosť JUDr. E. V., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a princípu právnej istoty zaručeného čl. 1
ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Sžo 69/2008 z 11. februára 2009 (ďalej tiež „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplynuli najmä tieto relevantné skutočnosti: «(...) Dopravný podnik B.,
akciová spoločnosť, so sídlom B., identifikačné číslo... (ďalej len „obstarávateľ“) dňa 20. 2.
2006 uverejnil výzvu na predkladanie podprahovej zákazky „Vymáhanie pohľadávok za
porušenie tarifnoprepravných podmienok“. Išlo pritom o nadlimitnú zákazku, pre ktorú sa z
dôvodu druhu obstarávaných služieb (neprioritné právne služby) použili postupy zadávania
podprahových zákaziek podľa ust. § 25 ods. 2 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom
obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 25/2006 Z. z.“). Do 3. 3. 2006 obstarávateľ odovzdal súťažné podklady 13
záujemcom.
Podľa výzvy na prekladanie ponúk obstarávateľa ako aj podľa jeho súťažných
podkladov bola kritériom hodnotenia ponúk najnižšia cena podľa ust. § 35 ods. 1 písm. b)
zákona č. 25/2006 Z. z.(...). Z textu návrhu mandátnej zmluvy priloženej k súťažným
podkladom pritom vyplýva, že odmena mandatára (úspešného uchádzača) mala pozostávať
z dvoch zložiek, a to paušálnej odmeny(...) a tarifnej odmeny, spočívajúcej v náhrade
nákladov (trov) právneho zastúpenia prisúdených súdom a uhradených dlžníkom(...).
Pre prípad situácie, že dvaja uchádzači ponúknu rovnakú vyhodnocovaciu cenu si
obstarávateľ vyhradil vybrať ako úspešného toho uchádzača, ktorý bude mať vyšší počet
vymáhaných pohľadávok(...).
V návrhu na plnenie kritérií zo dňa 13. 3. 2006 ponúkol sťažovateľ obstarávateľovi
cenu pre účely hodnotenia ponuky, t. j. výšku úhrady mandanta za poskytovanie
požadovaných služieb v rozsahu podľa mandátnej zmluvy stanovenú v sume 0 Sk (bez DPH
aj s DPH), pričom mandatár (sťažovateľ) sa okrem toho zaviazal, že poskytne mandantovi
(obstarávateľovi) bonus formou zmluvného daru vo výške 10 % zo sumy vymožených a
zaplatených trov právneho zastúpenia. (...)
Dňa 27. 4. 2006 bolo sťažovateľovi doručené oznámenie obstarávateľa zo dňa 26. 4.
2006 o výsledku vyhodnotenia ponúk, v zmysle ktorého bola ponuka sťažovateľa
vyhodnotená ako neúspešná a ako najúspešnejšia bola vyhodnotená ponuka účastníka
verejného obstarávania - JUDr. V. K., B. (...)
V odôvodnení tohto oznámenia obstarávateľ uviedol, že v predmetnej zákazke
verejného obstarávania bolo stanovené jediné kritérium na vyhodnotenie ponúk - cena.
Podľa obstarávateľa komisia pri vyhodnocovaní ponúk postupovala podľa ust. § 42 zákona
č. 25/2006 Z. z. a spôsobom určeným v súťažných podkladoch(...).
Obstarávateľ ďalej uviedol, že na základe ním stanovených kritérií nebolo možné
sťažovateľom ponúkaný bonus vo forme daru zahrnúť do hodnotenia, nakoľko by komisia
konala v rozpore so základnými princípmi verejného obstarávania.
U uchádzačov s rovnakou a zároveň najnižšou vyhodnocovacou cenou obstarávateľ
údajne zostavil poradie podľa počtu vymáhaných pohľadávok v zmysle(...) súťažných
podkladov. Nakoľko sa ponuka sťažovateľa podľa obstarávateľa umiestnila na štvrtom
mieste, obstarávateľ ju neprijal. (...)
Proti tomuto výsledku vyhodnotenia ponúk podal sťažovateľ v zmysle ust. § 136
zákona č. 25/2006 Z. z. dňa 3. 5. 2006 žiadosť o nápravu, ktorú obstarávateľ listom zo dňa
4. 5. 2006 zamietol (ďalej len „Oznámenie o zamietnutí“). (...)
V dôsledku zamietnutia žiadosti o nápravu podal sťažovateľ námietky proti výsledku
vyhodnotenia ponúk a návrhov podľa ust. § 138 ods. 2 písm. f) zákona č. 25/2006 Z. z.
datované ku dňu 15. 5. 2006. Sťažovateľ v týchto námietkach odmietol dôvody, pre ktoré
obstarávateľ nevyhovel jeho žiadosti o nápravu. (...)
Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len „Úrad“) tieto námietky sťažovateľa
rozhodnutím sp. zn. 667-227-7000/2006 zo dňa 15. 6. 2006 (ďalej len „Rozhodnutie“)
zamietol. (...)
Sťažovateľ napadol Rozhodnutie žalobou zo dňa 22. 6. 2006 (ďalej len „Žaloba“).
V žalobe sťažovateľ namietal, že Rozhodnutie je nezákonné, pričom:
a) vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisov [§ 250j
ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení
(ďalej len „O. s. p.“)],
b) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 250j ods. 2 písm. a)
O. s. p.] ako aj
c) je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov [§ 250j ods. 2 písm. d) O. s. p.]. (...)
Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1 S 256/2006 zo dňa 7. 2. 2008 (ďalej len
„Rozsudok“) zamietol Žalobu.
V odôvodnení súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil správnym názorom Úradu,
podľa ktorého postup sťažovateľa pri splnení kritérií, konkrétne žalobcom navrhnutá cena
0 Sk vrátane daru vo výške 10 % z vymožených pohľadávok, je v rozpore so zákonom
č. 25/2006 Z. z. Postup pri zadávaní zákazky je podľa súdu upravený v súťažných
podkladoch, ktoré sú záväzné pre všetkých účastníkov verejného obstarávania. Predstavujú
ohraničený záves a konanie účastníkov tohto procesu, ktorý nie je možné porušiť, nakoľko
by došlo údajne k porušeniu zákona č. 25/2006 Z. z.
Podľa názoru súdu pri verejnom obstarávaní ponúknutý bonus zo strany sťažovateľa,
je pri verejnom obstarávaní absolútne neakceptovateľný. Darovacia zmluva je totiž právny
úkon, ktorého uzavretie sa odvíja od dohody zmluvných partnerov, darcu a obdarovaného.
Darovanie je podľa súdu vlastne bezodplatné, to znamená, že ak obdarovaný dar prijme,
nezaväzuje sa poskytnúť nijakú protihodnotu daru. (...)
Sťažovateľ napadol Rozsudok odvolaním zo dňa 12. 3. 2008. (...)
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 69/2008
zo dňa 11. 2. 2009 (ďalej len „Odvolací rozsudok“) Rozsudok potvrdil, pričom odôvodnenie
Odvolacieho rozsudku spočíva na štyroch okruhoch argumentácie, a síce:
a) Vo vzťahu k stanoveniu kritéria hodnotenia ponúk, ktorým bola iba paušálna
odmena, a nie aj odmena tarifná, odvolací súd uviedol, že obstarávateľ v súlade so
zákonom č. 25/2006 Z. z. určil, že jediným hodnotiacim kritériom na vyhodnotenie ponúk je
cena, pričom cenu si obstarávateľ stanovil ako výšku paušálnej odmeny. Ohľadne
dodatkového kritéria obstarávateľa stanoveného pre prípad, že dvaja uchádzači budú mať
rovnakú vyhodnocovaciu cenu a podľa ktorého sa víťazom súťaže stane uchádzač, ktorý
bude mať v rámci predložených dokladov vyšší počet vymáhaných pohľadávok, odvolací
súd uviedol, že jeho stanovenie je v súlade s ust. § 35 ods. 3 druhá veta zákona č. 25/2006
Z. z, ako aj čl. 55 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES z 31. 4. 2004.
b) Odvolací súd sa ďalej stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že sťažovateľom
ponúkaný bonus (formou zmluvného daru) je pri verejnom obstarávaní absolútne
neakceptovateľný. Logickým výkladom tejto ponuky sťažovateľa možno podľa odvolacieho
súdu dospieť k záveru, že žalobca (sťažovateľ) viazal poskytnutie zmluvného daru na svoju
úspešnosť vo verejnom obstarávaní, čo je podľa súdu neakceptovateľné. Odvolací súd sa pri
tom nestotožnil s názormi sťažovateľa ohľadne jeho cenovej ponuky, že v prípade ním
ponúknutého bonusu ako zmluvného daru nejde o klasické darovanie.
c) Odvolací súd neprihliadal na sťažovateľom predložené metodické usmernenie
Úradu č. 141-2000/2007 zo dňa 29. 1. 2007 (ďalej len „Metodické usmernenie“) a ani
rozhodnutia Úradu(...). Vo vzťahu k Metodickému usmerneniu uviedol, že ide o vnútorný akt
verejnej správy, ktorý smeruje dovnútra určitého systému orgánov verejnej správy.
Zaväzuje len podriadené subjekty, prípadne adresátov, pričom podľa odvolacieho súdu nie
sú pre súd záväzné. Na rozhodnutia Úradu odvolací súd neprihliadol z dôvodu, že s
predmetnou vecou nesúvisia.
d) Odvolací súd neprihliadol ani na napadnutú nedostatočnosť odôvodnenia
Rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu je totiž Rozsudok riadne odôvodnený, podrobne
odpovedal na všetky pre vec dôležité argumenty žalobcu (sťažovateľa), jeho odôvodnenie je
v súlade s ustanovením ust. § 157 ods. 2 0. s. p.»
V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ podrobne poukázal najmä na judikatúru
ústavného súdu súvisiacu s čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 ústavy, pričom zaujal stanovisko, že
napadnutý rozsudok „princípom práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právneho
štátu nezodpovedá“, a preto ho treba považovať za arbitrárny najmä z týchto dôvodov, ktoré
tiež rozsiahle rozviedol:
„(...) Argumentácia sťažovateľa spochybňujúca zákonnosť verejného obstarávania
obstarávateľa spočívala v namietaní nasledovných okolností:
a) porušenie ust. § 35 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. tým, že cena za
poskytované právne služby bola na účely hodnotenia ponúk rozdelená na časť, ktorá bola
kritériom hodnotenia ponúk (paušálna odmena) a časť ktorá týmto kritériom nebola (tarifná
odmena),
b) porušenie ust. § 35 ods. 1 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. tým, že bolo stanovené
pravidlo uplatnenia kritéria najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých
uchádzačov,
c) ak by aj obstarávateľ bol oprávnený stanoviť pravidlo uplatnenia kritéria najnižšej
ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých uchádzačov [viď písm. b)] takým
pravidlom uplatnenia kritéria najnižšej ceny nemohol byť počet vymáhaných pohľadávok
jednotlivými uchádzačmi.
(...) Podľa názoru sťažovateľa výklad a uplatnenie zákona č. 25/2006 Z. z. [najmä
jeho ust. § 35 ods. 1 písm. b)] odvolacím súdom v tom smere, že obstarávateľ mohol
stanoviť ako kritérium hodnotenia ponúk paušálnu odmenu (pri opomenutí tarifnej
odmeny), napriek tomu, že zákon č. 25/2006 Z. z. [ust. § 35 ods. 1 písm. b)] takéto delenie
ceny nepripúšťa, je arbitrárne a teda aj protiústavné, nakoľko popiera jednu zo základných
zásad výkladu kogentných predpisov (medzi ktoré patrí aj zákon č. 25/2006 Z. z.), podľa
ktorej sa možno od nich odchýliť iba v prípadoch, ak to umožňujú. Táto okolnosť spolu s
absolútnym nedostatkom odôvodnenia tohto záveru odvolacím súdom (spolu s absenciou
akéhokoľvek odôvodnenia tejto otázky súdom prvého stupňa a nedostatočným odôvodnením
v Rozhodnutí) zakladajú každá samostatne porušenie základného práva sťažovateľa na
súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
(...) Z odôvodnenia Odvolacieho rozsudku je zrejmé, že odvolací súd podložil
oprávnenie obstarávateľa stanoviť v súťažných podkladoch pravidlo uplatnenia kritéria
najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých uchádzačov ustanovením
zákona, resp. smernice (§ 35 ods. 3 druhá veta zákona č. 25/2006 Z. z., čl. 55 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES z 31. 4. 2004), ktoré sa na tento prípad
nevzťahuje. Odvolací súd teda na daný prípad aplikoval nerelevantnú právnu normu (viď
nález IV ÚS 77/02). Ak by pritom odvolací súd aplikoval na daný prípad ust. § 35 ods. 1
písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. spolu so zásadou, že od kogentných predpisov sa nemožno
odchýliť pokiaľ to neumožňujú, nepochybne by dospel k ústavne súladnému záveru, že
obstarávateľ nebol oprávnený v súťažných podkladoch určiť pravidlo uplatnenia kritéria
najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých uchádzačov. Odvolací
rozsudok, ktorý sa opieral o opačný záver, vychádzajúc z právnej normy, ktorá sa na daný
prípad nevzťahovala, zakladá celkom zjavné porušenie základného práva sťažovateľa na
súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
(...) Odvolací súd(...) rozhodol o podanom odvolaní bez toho, aby vyriešil otázku či
pravidlom uplatnenia kritéria najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk
viacerých uchádzačov mohol byť v danej veci vyšší počet nimi vymáhaných pohľadávok.
Svedčí o tom odôvodnenie Odvolacieho rozsudku, v ktorom nie je o riešení tejto otázky ani
len zmienka. (...) Neriešenie právnej otázky či v súťaži na poskytovanie právnych služieb,
týkajúcich sa vymáhania pohľadávok obstarávateľa, mohol byť pravidlom uplatnenia
kritéria najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých uchádzačov počet
nimi vymáhaných pohľadávok a teda aj neodôvodnenie tejto okolností v odôvodnení
Odvolacieho rozsudku zakladá porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu, garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Išlo pri tom
o zásadnú otázku, nakoľko ak by súd dospel k záveru, že počet vymáhaných pohľadávok ako
pravidlo uplatnenia kritéria najnižšej ceny bolo neprípustné, musel by zmeniť Rozsudok
a následne zrušiť Rozhodnutie (§ 250ja ods. 4 O. s. p.).
(...) Z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty mal(...) Úrad v Rozhodnutí
vysvetliť dôvody, pre ktoré v danom prípade nepristúpil k nariadeniu zrušenia použitého
postupu zadávania zákazky obstarávateľa podľa ust. § 139 ods. 2 písm. a) zákona
č. 25/2006 Z. z. napriek tomu, že „dodatkovým kritériom hodnotenia ponúk“ pri rovnosti
najnižších ponukových cien bola neprípustná okolnosť, vyšší počet vymáhaných
pohľadávok. Nevysvetlenie týchto dôvodov v Rozhodnutí malo byť dôvodom pre zmenu
Rozsudku a zrušenie Rozhodnutia Odvolacím rozsudkom (§ 250ja ods. 4 O. s. p.). Keďže sa
tak nestalo možno konštatovať, že Odvolacím rozsudkom došlo k porušeniu práva
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky aj z tohto aspektu, pričom v tomto prípade došlo aj k porušeniu čl. 1 ods. 1
(...) Vychádzajúc zo(...) súťažných podkladov, v ktorých je jasne uvedené, že
kritériom hodnotenia ponúk je cena (nie jedna z vyššie uvedených zložiek ceny) je zrejmé, že
ponuka sťažovateľa aj ohľadne tarifnej odmeny formou zmluvného daru nebola v žiadnom
prípade nad rámec súťažných podkladov. Opačný záver odvolacieho súdu ako aj súdu
prvého stupňa ako aj Úradu preto nie je správny. (...) je zrejmé, že cenová ponuka
sťažovateľa v Návrhu v časti, týkajúcej sa tarifnej odmeny, znamená, že sťažovateľ navrhol,
aby obstarávateľovi pripadalo 10 % zo súdom prisúdených a od dlžníka vymožených trov
právneho zastúpenia. Za použitia ust. § 266 a nasl. Obch. zák. je teda zrejmý takýto výklad
sťažovateľom ponúkaného zmluvného daru(...).
Odvolací súd však v odôvodnení Odvolacieho rozsudku, podobne ako súd prvého
stupňa analyzoval bonus vo forme zmluvného daru v rozpore s vyššie uvedeným výkladom
pričom vychádzal z toho, že malo ísť o klasické darovanie. Takýto záver však nevyplýva
zo žiadnych podaní sťažovateľa.
Je teda zrejmé, že prijaté právne závery odvolacieho Rozsudku, závery Rozsudku ako
aj závery Rozhodnutia sú so zreteľom na skutkový stav arbitrárne.
(...) Sťažovateľ vo svojom odvolaní napadol nepreskúmateľnosť Rozsudku.
Sťažovateľ považoval Rozsudok za nepreskúmateľný z dôvodu, že súd prvého stupňa sa
nijakým spôsobom nevysporiadal:
a) s námietkou sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným a ani
b) s námietkou sťažovateľa o nepreskúmateľnosti Rozhodnutia pre nedostatok
dôvodov.
Odôvodnenie Odvolacieho rozsudku neobsahuje konkrétne odpovede na tieto
námietky sťažovateľa. Odvolací rozsudok teda neuvádza či odvolací súd skúmal či
odôvodnenie Rozsudku obsahovalo vysporiadanie sa súdu prvého stupňa s označenými
námietkami sťažovateľa a či toto vysporiadanie sa bolo dostatočné.
Namiesto toho odvolací Rozsudok iba všeobecne konštatuje, že Rozsudok je riadne
odôvodnený. Sťažovateľ však tento záver nepovažuje za dostatočný a preskúmateľný a preto
aj zastáva názor, že odôvodnenie Odvolacieho rozsudku ohľadne jeho námietok
o nepreskúmateľnosti Rozsudku zakladá porušenie jeho práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ďalej treba uviesť, že námietky sťažovateľa o nepreskúmateľnosti Rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov(...) neboli súdmi riadne posúdené, vyriešené a teda ani odôvodnené.
Daná skutočnosť preto rovnako zakladá porušenie základného práva sťažovateľa
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Rovnako neboli súdmi riadne posúdené námietky sťažovateľa o nesprávnom právnom
posúdení veci žalovaným(...).“
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 69/2008 zo dňa
11. 2. 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 256/2006-
52 zo dňa 7. 2. 2008 bolo porušené základné právo JUDr. E. V., PhD. vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a to za súčasného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 69/2008 zo dňa 11. 2.
2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť JUDr. E. V., PhD. všetky
trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 23 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná judikatúra).
Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie princípu právnej istoty
zaručeného v čl. 1 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z 11. februára
2009 sp. zn. 2 Sžo 69/2008.
Pokiaľ ide o námietky porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie princípu právnej
istoty zaručeného v čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, tieto
spočívajú v podstate v tom, že „námietky sťažovateľa o nepreskúmateľnosti Rozhodnutia
pre nedostatok dôvodov(...) neboli súdmi riadne posúdené, vyriešené a teda ani
odôvodnené. (...) Rovnako neboli súdmi riadne posúdené námietky sťažovateľa
o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným(...).“ .
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy).
Ústavný súd vzhľadom na svoju ustálenú judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v odôvodnení rozsudku súd
uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz
v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaného článku
ústavy však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť
každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju
argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu najmä vyplýva:
«V predmetnej právnej veci je predmetom konania posúdenie správnosti aplikácie
príslušných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní žalovaným ako aj krajským súdom
ako súdom prvého stupňa.
Pri zadávaní zákaziek podľa zákona o verejnom obstarávaní sa uplatňujú princípy
rovnakého zaobchádzania, nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, transparentnosti
a princíp hospodárnosti a efektívnosti (§ 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní). Tieto
princípy korešpondujú s princípmi verejného obstarávania podľa ustanovenia čl. 10
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES zo dňa 31. marca 2004 o koordinácii
postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva,
energetiky, dopravy a poštových služieb, čl. 2 a bodu 46 preambuly Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2004/18/ES zo dňa 31. marca 2004 o koordinácii postupov pri zadávaní
verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na
služby.
Princíp rovnakého zaobchádzania znamená, že každý záujemca alebo uchádzač
dostáva informácie rovnakým spôsobom, v rovnakom čase a v rovnakom obsahu. Pre
princíp nediskriminácie platí, že nemôžu byť stanovované podmienky, ktoré by niektorého
z uchádzačov alebo záujemcov zvýhodňovali a iného naopak znevýhodňovali a pritom by
nemali objektívnu súvislosť s predmetom a realizáciou zákazky. Princíp transparentnosti
vyžaduje stanovenie jednoznačných postupových krokov a ich písomné zachytenie pre
potrebu spätnej kontroly. Princíp hospodárnosti sa viaže na ekonomickú výhodnosť ponuky
a princíp efektívnosti na časový priebeh verejného obstarávania. V prípade princípu
hospodárnosti ekonomická výhodnosť neznamená nutnosť získať predmet zákazky za
najnižšiu cenu.
Obstarávateľ - Dopravný podnik B., a. s. - vyhlásil verejné obstarávanie, ktorého
predmetom bolo „Vymáhanie pohľadávok za porušenie tarifno-prepravných podmienok“
(podprahová zákazka). Obstarávateľ preto v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní
určil, že jediným hodnotiacim kritériom na vyhodnotenie ponúk je cena, pričom cenu si
obstarávateľ stanovil ako výšku paušálnej odmeny. V čl. VIII. ods. 3 súťažných podkladov si
obstarávateľ upravil pravidlo, podľa ktorého v prípade, že dvaja uchádzači predložia
ponuku s rovnakou vyhodnocovacou cenou, víťazom súťaže sa stane ten, ktorý bude mať v
rámci predložených dokladov podľa bodu 12 výzvy vyšší počet vymáhaných pohľadávok.
Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní verejný obstarávateľ
a obstarávateľ vyhodnocuje ponuky na základe kritérií na vyhodnotenie ponúk. Ponuky sa
vyhodnocujú na základe ekonomicky najvýhodnejšej ponuky alebo najnižšej ceny. Podľa
ods. 3 citovaného ustanovenia ak sa ponuky vyhodnocujú na základe ekonomicky
najvýhodnejšej ponuky, verejný obstarávateľ a obstarávateľ určí jednotlivé kritériá
súvisiace s predmetom zákazky, ktorými sú najmä cena, technické vyhotovenie, funkčné
charakteristiky, environmentálne charakteristiky, prevádzkové náklady, efektívnosť
prevádzkových nákladov, pozáručný servis a technická pomoc, lehota dodania tovaru.
Verejný obstarávateľ a obstarávateľ okrem jednotlivých kritérií určí aj pravidlá uplatnenia
kritérií, ktorými zabezpečí kvalitatívne rozlíšenie splnenia jednotlivých kritérií. Verejným
obstarávateľom a obstarávateľom určené pravidlá uplatnenia kritérií musia byť
nediskriminačné a musia podporovať čestnú hospodársku súťaž. Verejný obstarávateľ
a obstarávateľ určí každému z kritérií podľa odseku 3 relatívnu váhu, ktorú možno vyjadriť
určením intervalu s príslušným maximálnym rozpätím. Z uvedeného vyplýva, že
obstarávateľ pri určení hodnotiaceho kritéria dodržal ustanovenie § 35 zákona o verejnom
obstarávaní. Pravidlo, ktoré by sa uplatnilo v prípade, že dvaja uchádzači predložia ponuku
s rovnakou vyhodnocovacou cenou, t. j. víťazom sa mal stať ten, kto bude mať v rámci
predložených dokladov vyšší počet vymáhaných pohľadávok, nie je v rozpore so zákonom
o verejnom obstarávaní. Ide o pravidlá uplatnenia kritérií, ktorými sa zabezpečí kvalitatívne
rozlíšenie splnenia jednotlivých kritérií, tak ako to predpokladá ustanovenie § 35 ods. 3
druhá veta zákona o verejnom obstarávaní a čl. 55 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2004/17/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov obstarávania subjektov
pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom krajského súdu, že
žalobcom ponúknutý bonus je pri verejnom obstarávaní absolútne neakceptovateľný.
Žalobca v návrhu na plnenie kritérií uviedol, že „navrhovaná cena pre účely hodnotenia
ponuky, t. j. výšky úhrady mandanta za poskytovanie požadovaných služieb v rozsahu podľa
mandátnej zmluvy, ktorá je prílohou tohto materiálu, je 0,- eur (pôvodne 0,- Sk), mandatár
okrem toho poskytne mandantovi bonus formou zmluvného daru vo výške 10% zo sumy
vymožených a zaplatených trov právneho zastúpenia“. Z takto formulovanej ponuky žalobcu
jednoznačne vyplýva, že ju rozdelil na dve časti: 1/ navrhovaná cena pre účely hodnotenia
ponuky je 0,- eur (pôvodne 0,- Sk), 2/ zmluvný dar vo výške 10% zo sumy vymožených
a zaplatených trov právneho zastúpenia. Podľa synonymického slovníka slovenčiny (tretie,
nezmenené vydanie, Veda 2004) slovo „okrem“ vyjadruje rozmnožovanie, zväčšovanie
počtu niečoho, zvyšovanie miery deja a pod., vyjadruje jestvovanie, prítomnosť, konanie
niekoho, niečoho súčasne s jestvovaním, prítomnosťou, konaním niekoho, niečoho iného;
synonymami sú „okrem toho“, „ďalej“, „potom“, „ešte“, „navyše“ a pod. Logickým
výkladom tejto ponuky možno dospieť k záveru, že žalobca viazal poskytnutie zmluvného
daru na svoju úspešnosť vo verejnom obstarávaní, čo je neakceptovateľné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v prípade ním
ponúknutého bonusu ako zmluvného daru nejde o klasické darovanie. Najvyšší súd
Slovenskej republiky poukazuje na to, že žalobca sám v návrhu pomenoval kategóriu
poskytovaného bonusu - zmluvný dar. Zmluvný dar môže byť predmetom len darovacej
zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu. Aj keď Obchodný zákonník v ustanoveniach
§ 266 a nasl. obsahuje niektoré ustanovenia o právnych úkonoch, ide o všeobecné
vymedzenie pojmov. Darovacia zmluva nie je v Obchodnom zákonníku špecificky upravená,
a preto na základe ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka je pri jej
právnej úprave potrebné vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka, konkrétne z jeho
ustanovení § 628 - § 630. Podstatou darovacej zmluvy je darcom niečo bezplatne
prenechané alebo sľúbené obdarovanému, ktorý tento dar alebo sľub prijíma. K uzavretiu
takejto zmluvy v predmetnej právnej veci nedošlo, pretože obstarávateľ (v postavení
obdarovaného) s ňou nesúhlasil a považoval ju za neakceptovateľnú a rozpornú s princípmi
verejného osbtarávania. Ponúknutie daru zo strany žalobcu je nad rámec súťažných
podkladov. Krajský súd preto správne poukázal na existenciu synalagmatického právneho
vzťahu, ktorého uzavretie sa odvíja od dohody zmluvných partnerov, darcu a
obdarovaného.
V prípade, že žalobca chápe poskytnutie zmluvného daru ako odmenu v rámci
mandátnej zmluvy, nemožno sa s takýmto výkladom zmluvného daru stotožniť. Podstatou
mandátnej zmluvy podľa ustanovení § 566 a nasl. Obchodného zákonníka je záväzok
mandatára, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť
uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti
a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. Odplata môže byť dohodnutá fixnou
sumou alebo percentuálnym vyjadrením. V predmetnej právnej veci by bolo možné rozumieť
odplatou práve sumu 0,- eur (pôvodne 0,- Sk), pričom pri ďalších vyjadreniach už žalobca
vnáša do tejto zmluvy prvky darovacej zmluvy, s ktorou opätovne musí obdarovaný
(obstarávateľ) súhlasiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k metodickému usmerneniu žalovaného č. 141-
2000/2007 zo dňa 1. marca 2007, na ktoré sa žalobca odvoláva, uvádza, že ide o vnútorný
akt verejnej správy, ktorý smeruje dovnútra určitého systému orgánov verejnej správy.
Zaväzuje len podriadené útvary, prípadne adresátov (normatívne inštrukcie, usmernenia,
služobné pokyny). Tieto akty nie sú všeobecne záväzné, nie sú prameňom správneho práva
a preto nemôžu byť pre súd záväzné. Úrad pre verejné obstarávanie poskytuje v súvislosti
s aplikáciou zákona o verejnom obstarávaní metodické usmernenie pre verejných
obstarávateľov a obstarávateľov, čo jednoznačne vyjadruje charakter usmernení ako
vnútorného aktu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na
ustanovenie čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sudcovia sú pri
výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, z toho vyplýva, že nie sú viazaní
nielen podzákonnými normami, ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku
Slovenskej republiky (III. ÚS 64/2000). Na margo tejto otázky Najvyšší súd Slovenskej
republiky poukazuje na to, že žalobcom napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa
15. júna 2006, kým predložené metodické usmernenie bolo vydané až dňa 1. marca 2007.
K žalobcom predloženým rozhodnutiam žalovaného v iných veciach č. 886-117-
7000/2007 z 27. augusta 2007, č. 995-134-7000/2007 zo 14. septembra 2007 a č. 1038-158-
7000/2008 z 9. októbra 2008 Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že tieto rozhodnutia
sa týkajú nejednoznačného definovania požiadavky obstarávateľa, dvoch rozličných
spôsobov hodnotenia ponúk, ktoré si navzájom odporujú, a uplatniteľnosti návrhu na
plnenie kritéria, ktoré však s predmetnou právnou vecou nesúvisia. Obstarávateľ presne
špecifikoval svoje požiadavky a vo verejnom obstarávaní neboli uplatnené dva rozličné
spôsoby hodnotenia ponúk, ktoré by si navzájom odporovali. Napokon, Najvyšší súd
Slovenskej republiky nie je oprávnený v tomto konaní posudzovať žalobcom predložené
rozhodnutia žalovaného, pretože nie sú predmetom prebiehajúceho súdneho
preskúmavacieho konania, a navyše bez znalosti spisových materiálov, ktoré s týmito tromi
rozhodnutiami žalovaného, označenými v úvode tohto odseku, súvisia.
Pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský
súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané,
úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných
zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na
zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný
pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy
(m. m. II. ÚS 127/07). (...)
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec
dôležité argumenty žalobcu, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo
k porušeniu práva žalobcu na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá možnosť konať pred
súdom. (...)»
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu v danej veci je
zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo, a preto ho aj ústavný súd považuje
za konformný s čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s princípom právnej istoty zaručenej v čl. 1
ods. 1 ústavy. Najvyšší súd dal sťažovateľovi dostatočnú a legitímnu odpoveď na „dva
okruhy skutočností“, ktoré opakovane v rámci účinných prostriedkov nápravy namietal, a to
v prvom rade na námietku, že „jeho ponuka bola v súlade so súťažnými podkladmi, a preto
mala byť vyhodnotená ako víťazná“, a taktiež na jeho nosnú námietku, že v okolnostiach
danej veci došlo k porušeniu „zákona č. 25/2006 Z. z. vo verejnom obstarávaní
obstarávateľa“.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd preskúmal napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č. k. 1 S 256/06-52 zo 7. februára 2008 a vo vzťahu ku kľúčovým
otázkam spornej veci, konkrétne k pravidlu, ktoré sa uplatnilo v prípade, že dvaja uchádzači
predložia ponuku s rovnakou vyhodnocovacou cenou, k sťažovateľom poskytnutému
bonusu – zmluvnému daru, metodickému usmerneniu žalovaného a predloženým
rozhodnutiam v iných veciach zaujal podrobné stanovisko. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s vysloveným názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označených
článkov ústavy. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa
predovšetkým s právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou
a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Podľa názoru
ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne
v právomoci najvyššieho súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno
dospieť ani k záveru, že by bol výklad najvyššieho súdu z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. princípov, ktoré sťažovateľ namieta. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho
súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,
ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý
právny záver najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takého nedostatky
nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2009