Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 224/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. V., PhD., B., zastúpeného G., k. s., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a princípu právnej istoty zaručeného v

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo

69/2008 z 11. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. E. V., PhD., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2009

doručená sťažnosť JUDr. E. V., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a princípu právnej istoty zaručeného

ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 11. februára 2009 (ďalej tiež „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplynuli najmä tieto relevantné skutočnosti: «(...) Dopravný podnik B.,

akciová spoločnosť, so sídlom B., identifikačné číslo... (ďalej len „obstarávateľ“) dňa 20. 2.

2006 uverejnil výzvu na predkladanie podprahovej zákazky „Vymáhanie pohľadávok za

porušenie tarifnoprepravných podmienok“. Išlo pritom o nadlimitnú zákazku, pre ktorú sa z

dôvodu druhu obstarávaných služieb (neprioritné právne služby) použili postupy zadávania

podprahových zákaziek podľa ust. o verejnom

obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“). Do 3. 3. 2006 obstarávateľ odovzdal súťažné podklady 13

záujemcom.

Podľa výzvy na prekladanie ponúk obstarávateľa ako aj podľa jeho súťažných

podkladov bola kritériom hodnotenia ponúk najnižšia cena podľa ust. § 35 ods. 1 písm. b)

(...). Z textu návrhu mandátnej zmluvy priloženej k súťažným

podkladom pritom vyplýva, že odmena mandatára (úspešného uchádzača) mala pozostávať

z dvoch zložiek, a to paušálnej odmeny(...) a tarifnej odmeny, spočívajúcej v náhrade

nákladov (trov) právneho zastúpenia prisúdených súdom a uhradených dlžníkom(...).

Pre prípad situácie, že dvaja uchádzači ponúknu rovnakú vyhodnocovaciu cenu si

obstarávateľ vyhradil vybrať ako úspešného toho uchádzača, ktorý bude mať vyšší počet

vymáhaných pohľadávok(...).

V návrhu na plnenie kritérií zo dňa 13. 3. 2006 ponúkol sťažovateľ obstarávateľovi

cenu pre účely hodnotenia ponuky, t. j. výšku úhrady mandanta za poskytovanie

požadovaných služieb v rozsahu podľa mandátnej zmluvy stanovenú v sume 0 Sk (bez DPH

aj s DPH), pričom mandatár (sťažovateľ) sa okrem toho zaviazal, že poskytne mandantovi

(obstarávateľovi) bonus formou zmluvného daru vo výške 10 % zo sumy vymožených a

zaplatených trov právneho zastúpenia. (...)

Dňa 27. 4. 2006 bolo sťažovateľovi doručené oznámenie obstarávateľa zo dňa 26. 4.

2006 o výsledku vyhodnotenia ponúk, v zmysle ktorého bola ponuka sťažovateľa

vyhodnotená ako neúspešná a ako najúspešnejšia bola vyhodnotená ponuka účastníka

verejného obstarávania - JUDr. V. K., B. (...)

V odôvodnení tohto oznámenia obstarávateľ uviedol, že v predmetnej zákazke

verejného obstarávania bolo stanovené jediné kritérium na vyhodnotenie ponúk - cena.

Podľa obstarávateľa komisia pri vyhodnocovaní ponúk postupovala podľa ust. § 42 zákona

č. a spôsobom určeným v súťažných podkladoch(...).

Obstarávateľ ďalej uviedol, že na základe ním stanovených kritérií nebolo možné

sťažovateľom ponúkaný bonus vo forme daru zahrnúť do hodnotenia, nakoľko by komisia

konala v rozpore so základnými princípmi verejného obstarávania.

U uchádzačov s rovnakou a zároveň najnižšou vyhodnocovacou cenou obstarávateľ

údajne zostavil poradie podľa počtu vymáhaných pohľadávok v zmysle(...) súťažných

podkladov. Nakoľko sa ponuka sťažovateľa podľa obstarávateľa umiestnila na štvrtom

mieste, obstarávateľ ju neprijal. (...)

Proti tomuto výsledku vyhodnotenia ponúk podal sťažovateľ v zmysle ust. § 136

dňa 3. 5. 2006 žiadosť o nápravu, ktorú obstarávateľ listom zo dňa

4. 5. 2006 zamietol (ďalej len „Oznámenie o zamietnutí“). (...)

V dôsledku zamietnutia žiadosti o nápravu podal sťažovateľ námietky proti výsledku

vyhodnotenia ponúk a návrhov podľa ust.

datované ku dňu 15. 5. 2006. Sťažovateľ v týchto námietkach odmietol dôvody, pre ktoré

obstarávateľ nevyhovel jeho žiadosti o nápravu. (...)

Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len „Úrad“) tieto námietky sťažovateľa

rozhodnutím sp. zn. zo dňa 15. 6. 2006 (ďalej len „Rozhodnutie“)

zamietol. (...)

Sťažovateľ napadol Rozhodnutie žalobou zo dňa 22. 6. 2006 (ďalej len „Žaloba“).

V žalobe sťažovateľ namietal, že Rozhodnutie je nezákonné, pričom:

a) vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisov [§ 250j

ods. 2 písm. b) v platnom znení

(ďalej len „“)],

b) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 250j ods. 2 písm. a)

] ako aj

c) je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov [ ]. (...)

Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 7. 2. 2008 (ďalej len

„Rozsudok“) zamietol Žalobu.

V odôvodnení súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil správnym názorom Úradu,

podľa ktorého postup sťažovateľa pri splnení kritérií, konkrétne žalobcom navrhnutá cena

0 Sk vrátane daru vo výške 10 % z vymožených pohľadávok, je v rozpore so zákonom

č. Postup pri zadávaní zákazky je podľa súdu upravený v súťažných

podkladoch, ktoré sú záväzné pre všetkých účastníkov verejného obstarávania. Predstavujú

ohraničený záves a konanie účastníkov tohto procesu, ktorý nie je možné porušiť, nakoľko

by došlo údajne k porušeniu

Podľa názoru súdu pri verejnom obstarávaní ponúknutý bonus zo strany sťažovateľa,

je pri verejnom obstarávaní absolútne neakceptovateľný. Darovacia zmluva je totiž právny

úkon, ktorého uzavretie sa odvíja od dohody zmluvných partnerov, darcu a obdarovaného.

Darovanie je podľa súdu vlastne bezodplatné, to znamená, že ak obdarovaný dar prijme,

nezaväzuje sa poskytnúť nijakú protihodnotu daru. (...)

Sťažovateľ napadol Rozsudok odvolaním zo dňa 12. 3. 2008. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozsudkom sp. zn.

zo dňa 11. 2. 2009 (ďalej len „Odvolací rozsudok“) Rozsudok potvrdil, pričom odôvodnenie

Odvolacieho rozsudku spočíva na štyroch okruhoch argumentácie, a síce:

a) Vo vzťahu k stanoveniu kritéria hodnotenia ponúk, ktorým bola iba paušálna

odmena, a nie aj odmena tarifná, odvolací súd uviedol, že obstarávateľ v súlade so

určil, že jediným hodnotiacim kritériom na vyhodnotenie ponúk je

cena, pričom cenu si obstarávateľ stanovil ako výšku paušálnej odmeny. Ohľadne

dodatkového kritéria obstarávateľa stanoveného pre prípad, že dvaja uchádzači budú mať

rovnakú vyhodnocovaciu cenu a podľa ktorého sa víťazom súťaže stane uchádzač, ktorý

bude mať v rámci predložených dokladov vyšší počet vymáhaných pohľadávok, odvolací

súd uviedol, že jeho stanovenie je v súlade s ust. druhá veta

Z. z, ako aj čl. 55 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES z 31. 4. 2004.

b) Odvolací súd sa ďalej stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že sťažovateľom

ponúkaný bonus (formou zmluvného daru) je pri verejnom obstarávaní absolútne

neakceptovateľný. Logickým výkladom tejto ponuky sťažovateľa možno podľa odvolacieho

súdu dospieť k záveru, že žalobca (sťažovateľ) viazal poskytnutie zmluvného daru na svoju

úspešnosť vo verejnom obstarávaní, čo je podľa súdu neakceptovateľné. Odvolací súd sa pri

tom nestotožnil s názormi sťažovateľa ohľadne jeho cenovej ponuky, že v prípade ním

ponúknutého bonusu ako zmluvného daru nejde o klasické darovanie.

c) Odvolací súd neprihliadal na sťažovateľom predložené metodické usmernenie

Úradu č. 141-2000/2007 zo dňa 29. 1. 2007 (ďalej len „Metodické usmernenie“) a ani

rozhodnutia Úradu(...). Vo vzťahu k Metodickému usmerneniu uviedol, že ide o vnútorný akt

verejnej správy, ktorý smeruje dovnútra určitého systému orgánov verejnej správy.

Zaväzuje len podriadené subjekty, prípadne adresátov, pričom podľa odvolacieho súdu nie

sú pre súd záväzné. Na rozhodnutia Úradu odvolací súd neprihliadol z dôvodu, že s

predmetnou vecou nesúvisia.

d) Odvolací súd neprihliadol ani na napadnutú nedostatočnosť odôvodnenia

Rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu je totiž Rozsudok riadne odôvodnený, podrobne

odpovedal na všetky pre vec dôležité argumenty žalobcu (sťažovateľa), jeho odôvodnenie je

v súlade s ustanovením ust. § 157 ods. 2 0. s. p.»

V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ podrobne poukázal najmä na judikatúru

ústavného súdu súvisiacu s a , pričom zaujal stanovisko, že

napadnutý rozsudok „princípom práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právneho

štátu nezodpovedá“, a preto ho treba považovať za arbitrárny najmä z týchto dôvodov, ktoré

tiež rozsiahle rozviedol:

„(...) Argumentácia sťažovateľa spochybňujúca zákonnosť verejného obstarávania

obstarávateľa spočívala v namietaní nasledovných okolností:

a) porušenie ust. tým, že cena za

poskytované právne služby bola na účely hodnotenia ponúk rozdelená na časť, ktorá bola

kritériom hodnotenia ponúk (paušálna odmena) a časť ktorá týmto kritériom nebola (tarifná

odmena),

b) porušenie ust. tým, že bolo stanovené

pravidlo uplatnenia kritéria najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých

uchádzačov,

c) ak by aj obstarávateľ bol oprávnený stanoviť pravidlo uplatnenia kritéria najnižšej

ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých uchádzačov [viď písm. b)] takým

pravidlom uplatnenia kritéria najnižšej ceny nemohol byť počet vymáhaných pohľadávok

jednotlivými uchádzačmi.

(...) Podľa názoru sťažovateľa výklad a uplatnenie [najmä

jeho ust. § 35 ods. 1 písm. b)] odvolacím súdom v tom smere, že obstarávateľ mohol

stanoviť ako kritérium hodnotenia ponúk paušálnu odmenu (pri opomenutí tarifnej

odmeny), napriek tomu, že [ust. ] takéto delenie

ceny nepripúšťa, je arbitrárne a teda aj protiústavné, nakoľko popiera jednu zo základných

zásad výkladu kogentných predpisov (medzi ktoré patrí aj ), podľa

ktorej sa možno od nich odchýliť iba v prípadoch, ak to umožňujú. Táto okolnosť spolu s

absolútnym nedostatkom odôvodnenia tohto záveru odvolacím súdom (spolu s absenciou

akéhokoľvek odôvodnenia tejto otázky súdom prvého stupňa a nedostatočným odôvodnením

v Rozhodnutí) zakladajú každá samostatne porušenie základného práva sťažovateľa na

súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v .

(...) Z odôvodnenia Odvolacieho rozsudku je zrejmé, že odvolací súd podložil

oprávnenie obstarávateľa stanoviť v súťažných podkladoch pravidlo uplatnenia kritéria

najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých uchádzačov ustanovením

zákona, resp. smernice ( druhá veta , smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES z 31. 4. 2004), ktoré sa na tento prípad

nevzťahuje. Odvolací súd teda na daný prípad aplikoval nerelevantnú právnu normu (viď

nález ). Ak by pritom odvolací súd aplikoval na daný prípad ust. § 35 ods. 1

písm. b) spolu so zásadou, že od kogentných predpisov sa nemožno

odchýliť pokiaľ to neumožňujú, nepochybne by dospel k ústavne súladnému záveru, že

obstarávateľ nebol oprávnený v súťažných podkladoch určiť pravidlo uplatnenia kritéria

najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých uchádzačov. Odvolací

rozsudok, ktorý sa opieral o opačný záver, vychádzajúc z právnej normy, ktorá sa na daný

prípad nevzťahovala, zakladá celkom zjavné porušenie základného práva sťažovateľa na

súdnu a inú právnu ochranu zaručené .

(...) Odvolací súd(...) rozhodol o podanom odvolaní bez toho, aby vyriešil otázku či

pravidlom uplatnenia kritéria najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk

viacerých uchádzačov mohol byť v danej veci vyšší počet nimi vymáhaných pohľadávok.

Svedčí o tom odôvodnenie Odvolacieho rozsudku, v ktorom nie je o riešení tejto otázky ani

len zmienka. (...) Neriešenie právnej otázky či v súťaži na poskytovanie právnych služieb,

týkajúcich sa vymáhania pohľadávok obstarávateľa, mohol byť pravidlom uplatnenia

kritéria najnižšej ceny pre prípad rovnakých cenových ponúk viacerých uchádzačov počet

nimi vymáhaných pohľadávok a teda aj neodôvodnenie tejto okolností v odôvodnení

Odvolacieho rozsudku zakladá porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu, garantovaného . Išlo pri tom

o zásadnú otázku, nakoľko ak by súd dospel k záveru, že počet vymáhaných pohľadávok ako

pravidlo uplatnenia kritéria najnižšej ceny bolo neprípustné, musel by zmeniť Rozsudok

a následne zrušiť Rozhodnutie ( ).

(...) Z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty mal(...) Úrad v Rozhodnutí

vysvetliť dôvody, pre ktoré v danom prípade nepristúpil k nariadeniu zrušenia použitého

postupu zadávania zákazky obstarávateľa podľa ust. § 139 ods. 2 písm. a) zákona

č. napriek tomu, že „dodatkovým kritériom hodnotenia ponúk“ pri rovnosti

najnižších ponukových cien bola neprípustná okolnosť, vyšší počet vymáhaných

pohľadávok. Nevysvetlenie týchto dôvodov v Rozhodnutí malo byť dôvodom pre zmenu

Rozsudku a zrušenie Rozhodnutia Odvolacím rozsudkom ( ). Keďže sa

tak nestalo možno konštatovať, že Odvolacím rozsudkom došlo k porušeniu práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky aj z tohto aspektu, pričom v tomto prípade došlo aj k porušeniu čl. 1 ods. 1

.

(...) Vychádzajúc zo(...) súťažných podkladov, v ktorých je jasne uvedené, že

kritériom hodnotenia ponúk je cena (nie jedna z vyššie uvedených zložiek ceny) je zrejmé, že

ponuka sťažovateľa aj ohľadne tarifnej odmeny formou zmluvného daru nebola v žiadnom

prípade nad rámec súťažných podkladov. Opačný záver odvolacieho súdu ako aj súdu

prvého stupňa ako aj Úradu preto nie je správny. (...) je zrejmé, že cenová ponuka

sťažovateľa v Návrhu v časti, týkajúcej sa tarifnej odmeny, znamená, že sťažovateľ navrhol,

aby obstarávateľovi pripadalo 10 % zo súdom prisúdených a od dlžníka vymožených trov

právneho zastúpenia. Za použitia ust. § 266 a nasl. Obch. zák. je teda zrejmý takýto výklad

sťažovateľom ponúkaného zmluvného daru(...).

Odvolací súd však v odôvodnení Odvolacieho rozsudku, podobne ako súd prvého

stupňa analyzoval bonus vo forme zmluvného daru v rozpore s vyššie uvedeným výkladom

pričom vychádzal z toho, že malo ísť o klasické darovanie. Takýto záver však nevyplýva

zo žiadnych podaní sťažovateľa.

Je teda zrejmé, že prijaté právne závery odvolacieho Rozsudku, závery Rozsudku ako

aj závery Rozhodnutia sú so zreteľom na skutkový stav arbitrárne.

(...) Sťažovateľ vo svojom odvolaní napadol nepreskúmateľnosť Rozsudku.

Sťažovateľ považoval Rozsudok za nepreskúmateľný z dôvodu, že súd prvého stupňa sa

nijakým spôsobom nevysporiadal:

a) s námietkou sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným a ani

b) s námietkou sťažovateľa o nepreskúmateľnosti Rozhodnutia pre nedostatok

dôvodov.

Odôvodnenie Odvolacieho rozsudku neobsahuje konkrétne odpovede na tieto

námietky sťažovateľa. Odvolací rozsudok teda neuvádza či odvolací súd skúmal či

odôvodnenie Rozsudku obsahovalo vysporiadanie sa súdu prvého stupňa s označenými

námietkami sťažovateľa a či toto vysporiadanie sa bolo dostatočné.

Namiesto toho odvolací Rozsudok iba všeobecne konštatuje, že Rozsudok je riadne

odôvodnený. Sťažovateľ však tento záver nepovažuje za dostatočný a preskúmateľný a preto

aj zastáva názor, že odôvodnenie Odvolacieho rozsudku ohľadne jeho námietok

o nepreskúmateľnosti Rozsudku zakladá porušenie jeho práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

.

Ďalej treba uviesť, že námietky sťažovateľa o nepreskúmateľnosti Rozhodnutia pre

nedostatok dôvodov(...) neboli súdmi riadne posúdené, vyriešené a teda ani odôvodnené.

Daná skutočnosť preto rovnako zakladá porušenie základného práva sťažovateľa

zaručeného v .

Rovnako neboli súdmi riadne posúdené námietky sťažovateľa o nesprávnom právnom

posúdení veci žalovaným(...).“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

11. 2. 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

52 zo dňa 7. 2. 2008 bolo porušené základné právo JUDr. E. V., PhD. vyplývajúce z čl. 46

ods. 1 a to za súčasného porušenia

Slovenskej republiky.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 11. 2.

2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť JUDr. E. V., PhD. všetky

trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn.

a v ňom citovaná judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeného v a porušenie princípu právnej istoty

zaručeného v postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z 11. februára

2009 sp. zn. .

Pokiaľ ide o námietky porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

a na spravodlivé súdne konanie podľa a porušenie princípu právnej

istoty zaručeného v napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, tieto

spočívajú v podstate v tom, že „námietky sťažovateľa o nepreskúmateľnosti Rozhodnutia

pre nedostatok dôvodov(...) neboli súdmi riadne posúdené, vyriešené a teda ani

odôvodnené. (...) Rovnako neboli súdmi riadne posúdené námietky sťažovateľa

o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným(...).“ .

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

).

Ústavný súd vzhľadom na svoju ustálenú judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd

uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril

odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz

v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné

dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaného článku

však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť

každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju

argumentáciu (mutatis mutandis ).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu najmä vyplýva:

«V predmetnej právnej veci je predmetom konania posúdenie správnosti aplikácie

príslušných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní žalovaným ako aj krajským súdom

ako súdom prvého stupňa.

Pri zadávaní zákaziek podľa zákona o verejnom obstarávaní sa uplatňujú princípy

rovnakého zaobchádzania, nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, transparentnosti

a princíp hospodárnosti a efektívnosti (§ 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní). Tieto

princípy korešpondujú s princípmi verejného obstarávania podľa ustanovenia čl. 10

smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES zo dňa 31. marca 2004 o koordinácii

postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva,

energetiky, dopravy a poštových služieb, čl. 2 a bodu 46 preambuly Smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2004/18/ES zo dňa 31. marca 2004 o koordinácii postupov pri zadávaní

verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na

služby.

Princíp rovnakého zaobchádzania znamená, že každý záujemca alebo uchádzač

dostáva informácie rovnakým spôsobom, v rovnakom čase a v rovnakom obsahu. Pre

princíp nediskriminácie platí, že nemôžu byť stanovované podmienky, ktoré by niektorého

z uchádzačov alebo záujemcov zvýhodňovali a iného naopak znevýhodňovali a pritom by

nemali objektívnu súvislosť s predmetom a realizáciou zákazky. Princíp transparentnosti

vyžaduje stanovenie jednoznačných postupových krokov a ich písomné zachytenie pre

potrebu spätnej kontroly. Princíp hospodárnosti sa viaže na ekonomickú výhodnosť ponuky

a princíp efektívnosti na časový priebeh verejného obstarávania. V prípade princípu

hospodárnosti ekonomická výhodnosť neznamená nutnosť získať predmet zákazky za

najnižšiu cenu.

Obstarávateľ - Dopravný podnik B., a. s. - vyhlásil verejné obstarávanie, ktorého

predmetom bolo „Vymáhanie pohľadávok za porušenie tarifno-prepravných podmienok“

(podprahová zákazka). Obstarávateľ preto v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní

určil, že jediným hodnotiacim kritériom na vyhodnotenie ponúk je cena, pričom cenu si

obstarávateľ stanovil ako výšku paušálnej odmeny. V čl. VIII. ods. 3 súťažných podkladov si

obstarávateľ upravil pravidlo, podľa ktorého v prípade, že dvaja uchádzači predložia

ponuku s rovnakou vyhodnocovacou cenou, víťazom súťaže sa stane ten, ktorý bude mať v

rámci predložených dokladov podľa bodu 12 výzvy vyšší počet vymáhaných pohľadávok.

Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní verejný obstarávateľ

a obstarávateľ vyhodnocuje ponuky na základe kritérií na vyhodnotenie ponúk. Ponuky sa

vyhodnocujú na základe ekonomicky najvýhodnejšej ponuky alebo najnižšej ceny. Podľa

ods. 3 citovaného ustanovenia ak sa ponuky vyhodnocujú na základe ekonomicky

najvýhodnejšej ponuky, verejný obstarávateľ a obstarávateľ určí jednotlivé kritériá

súvisiace s predmetom zákazky, ktorými sú najmä cena, technické vyhotovenie, funkčné

charakteristiky, environmentálne charakteristiky, prevádzkové náklady, efektívnosť

prevádzkových nákladov, pozáručný servis a technická pomoc, lehota dodania tovaru.

Verejný obstarávateľ a obstarávateľ okrem jednotlivých kritérií určí aj pravidlá uplatnenia

kritérií, ktorými zabezpečí kvalitatívne rozlíšenie splnenia jednotlivých kritérií. Verejným

obstarávateľom a obstarávateľom určené pravidlá uplatnenia kritérií musia byť

nediskriminačné a musia podporovať čestnú hospodársku súťaž. Verejný obstarávateľ

a obstarávateľ určí každému z kritérií podľa odseku 3 relatívnu váhu, ktorú možno vyjadriť

určením intervalu s príslušným maximálnym rozpätím. Z uvedeného vyplýva, že

obstarávateľ pri určení hodnotiaceho kritéria dodržal ustanovenie § 35 zákona o verejnom

obstarávaní. Pravidlo, ktoré by sa uplatnilo v prípade, že dvaja uchádzači predložia ponuku

s rovnakou vyhodnocovacou cenou, t. j. víťazom sa mal stať ten, kto bude mať v rámci

predložených dokladov vyšší počet vymáhaných pohľadávok, nie je v rozpore so zákonom

o verejnom obstarávaní. Ide o pravidlá uplatnenia kritérií, ktorými sa zabezpečí kvalitatívne

rozlíšenie splnenia jednotlivých kritérií, tak ako to predpokladá ustanovenie § 35 ods. 3

druhá veta zákona o verejnom obstarávaní a čl. 55 smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2004/17/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov obstarávania subjektov

pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom krajského súdu, že

žalobcom ponúknutý bonus je pri verejnom obstarávaní absolútne neakceptovateľný.

Žalobca v návrhu na plnenie kritérií uviedol, že „navrhovaná cena pre účely hodnotenia

ponuky, t. j. výšky úhrady mandanta za poskytovanie požadovaných služieb v rozsahu podľa

mandátnej zmluvy, ktorá je prílohou tohto materiálu, je 0,- eur (pôvodne 0,- Sk), mandatár

okrem toho poskytne mandantovi bonus formou zmluvného daru vo výške 10% zo sumy

vymožených a zaplatených trov právneho zastúpenia“. Z takto formulovanej ponuky žalobcu

jednoznačne vyplýva, že ju rozdelil na dve časti: 1/ navrhovaná cena pre účely hodnotenia

ponuky je 0,- eur (pôvodne 0,- Sk), 2/ zmluvný dar vo výške 10% zo sumy vymožených

a zaplatených trov právneho zastúpenia. Podľa synonymického slovníka slovenčiny (tretie,

nezmenené vydanie, Veda 2004) slovo „okrem“ vyjadruje rozmnožovanie, zväčšovanie

počtu niečoho, zvyšovanie miery deja a pod., vyjadruje jestvovanie, prítomnosť, konanie

niekoho, niečoho súčasne s jestvovaním, prítomnosťou, konaním niekoho, niečoho iného;

synonymami sú „okrem toho“, „ďalej“, „potom“, „ešte“, „navyše“ a pod. Logickým

výkladom tejto ponuky možno dospieť k záveru, že žalobca viazal poskytnutie zmluvného

daru na svoju úspešnosť vo verejnom obstarávaní, čo je neakceptovateľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v prípade ním

ponúknutého bonusu ako zmluvného daru nejde o klasické darovanie. Najvyšší súd

Slovenskej republiky poukazuje na to, že žalobca sám v návrhu pomenoval kategóriu

poskytovaného bonusu - zmluvný dar. Zmluvný dar môže byť predmetom len darovacej

zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu. Aj keď v ustanoveniach

§ 266 a nasl. obsahuje niektoré ustanovenia o právnych úkonoch, ide o všeobecné

vymedzenie pojmov. Darovacia zmluva nie je v špecificky upravená,

a preto na základe ustanovenia druhá veta je pri jej

právnej úprave potrebné vychádzať z ustanovení , konkrétne z jeho

ustanovení § 628 - § 630. Podstatou darovacej zmluvy je darcom niečo bezplatne

prenechané alebo sľúbené obdarovanému, ktorý tento dar alebo sľub prijíma. K uzavretiu

takejto zmluvy v predmetnej právnej veci nedošlo, pretože obstarávateľ (v postavení

obdarovaného) s ňou nesúhlasil a považoval ju za neakceptovateľnú a rozpornú s princípmi

verejného osbtarávania. Ponúknutie daru zo strany žalobcu je nad rámec súťažných

podkladov. Krajský súd preto správne poukázal na existenciu synalagmatického právneho

vzťahu, ktorého uzavretie sa odvíja od dohody zmluvných partnerov, darcu a

obdarovaného.

V prípade, že žalobca chápe poskytnutie zmluvného daru ako odmenu v rámci

mandátnej zmluvy, nemožno sa s takýmto výkladom zmluvného daru stotožniť. Podstatou

mandátnej zmluvy podľa ustanovení a nasl. je záväzok

mandatára, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť

uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti

a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. Odplata môže byť dohodnutá fixnou

sumou alebo percentuálnym vyjadrením. V predmetnej právnej veci by bolo možné rozumieť

odplatou práve sumu 0,- eur (pôvodne 0,- Sk), pričom pri ďalších vyjadreniach už žalobca

vnáša do tejto zmluvy prvky darovacej zmluvy, s ktorou opätovne musí obdarovaný

(obstarávateľ) súhlasiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k metodickému usmerneniu žalovaného č. 141-

2000/2007 zo dňa 1. marca 2007, na ktoré sa žalobca odvoláva, uvádza, že ide o vnútorný

akt verejnej správy, ktorý smeruje dovnútra určitého systému orgánov verejnej správy.

Zaväzuje len podriadené útvary, prípadne adresátov (normatívne inštrukcie, usmernenia,

služobné pokyny). Tieto akty nie sú všeobecne záväzné, nie sú prameňom správneho práva

a preto nemôžu byť pre súd záväzné. Úrad pre verejné obstarávanie poskytuje v súvislosti

s aplikáciou zákona o verejnom obstarávaní metodické usmernenie pre verejných

obstarávateľov a obstarávateľov, čo jednoznačne vyjadruje charakter usmernení ako

vnútorného aktu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na

ustanovenie , podľa ktorého sudcovia sú pri

výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, z toho vyplýva, že nie sú viazaní

nielen podzákonnými normami, ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku

Slovenskej republiky (). Na margo tejto otázky Najvyšší súd Slovenskej

republiky poukazuje na to, že žalobcom napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa

15. júna 2006, kým predložené metodické usmernenie bolo vydané až dňa 1. marca 2007.

K žalobcom predloženým rozhodnutiam žalovaného v iných veciach č. 886-117-

7000/2007 z 27. augusta 2007, č. 995-134-7000/2007 zo 14. septembra 2007 a č. 1038-158-

7000/2008 z 9. októbra 2008 Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že tieto rozhodnutia

sa týkajú nejednoznačného definovania požiadavky obstarávateľa, dvoch rozličných

spôsobov hodnotenia ponúk, ktoré si navzájom odporujú, a uplatniteľnosti návrhu na

plnenie kritéria, ktoré však s predmetnou právnou vecou nesúvisia. Obstarávateľ presne

špecifikoval svoje požiadavky a vo verejnom obstarávaní neboli uplatnené dva rozličné

spôsoby hodnotenia ponúk, ktoré by si navzájom odporovali. Napokon, Najvyšší súd

Slovenskej republiky nie je oprávnený v tomto konaní posudzovať žalobcom predložené

rozhodnutia žalovaného, pretože nie sú predmetom prebiehajúceho súdneho

preskúmavacieho konania, a navyše bez znalosti spisových materiálov, ktoré s týmito tromi

rozhodnutiami žalovaného, označenými v úvode tohto odseku, súvisia.

Pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský

súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané,

úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných

zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na

zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný

pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy

(m. m. ). (...)

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec

dôležité argumenty žalobcu, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2

, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo

k porušeniu práva žalobcu na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá možnosť konať pred

súdom. (...)»

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu v danej veci je

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo, a preto ho aj ústavný súd považuje

za konformný s , ako aj s princípom právnej istoty zaručenej v

ods. 1 . Najvyšší súd dal sťažovateľovi dostatočnú a legitímnu odpoveď na „dva

okruhy skutočností“, ktoré opakovane v rámci účinných prostriedkov nápravy namietal, a to

v prvom rade na námietku, že „jeho ponuka bola v súlade so súťažnými podkladmi, a preto

mala byť vyhodnotená ako víťazná“, a taktiež na jeho nosnú námietku, že v okolnostiach

danej veci došlo k porušeniu „ vo verejnom obstarávaní

obstarávateľa“.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd preskúmal napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Bratislave č. k. -52 zo 7. februára 2008 a vo vzťahu ku kľúčovým

otázkam spornej veci, konkrétne k pravidlu, ktoré sa uplatnilo v prípade, že dvaja uchádzači

predložia ponuku s rovnakou vyhodnocovacou cenou, k sťažovateľom poskytnutému

bonusu – zmluvnému daru, metodickému usmerneniu žalovaného a predloženým

rozhodnutiam v iných veciach zaujal podrobné stanovisko. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s vysloveným názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označených

článkov . Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa

predovšetkým s právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou

a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Podľa názoru

ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne

v právomoci najvyššieho súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno

dospieť ani k záveru, že by bol výklad najvyššieho súdu z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. princípov, ktoré sťažovateľ namieta. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho

súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s a kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,

ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny záver najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takého nedostatky

nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2009