Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 234/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť V. V., M., zastúpeného advokátkou JUDr. L. A., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo V. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. V. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť V. V. trovy právneho zastúpenia

v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právnej

zástupkyne advokátky JUDr. L. A., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 29. júla 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. V. (ďalej len

„sťažovateľ“) podľa Z.

z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Na základe výziev ústavného súdu z 29. júla 2008 a 28. apríla 2009 okresný súd vo

svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. z 20. mája 2009 k priebehu

konania okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ podal na tunajšom súde dňa 16. 2. 2000 žalobu proti žalovanej: S., š. p.,

ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 30.021,20 Sk s príslušenstvom titulom náhrady škody,

ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku vadne vykonanej opravy brzdovej sústavy na jeho

motorovom vozidle zn. ..., ktorú vykonala žalovaná.

Súd 13. 3. 2000 vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na začatie

konania.

V rámci prípravy pojednávania v súlade s ust. súd doručil žalobu

žalovanej, aby sa k nej vyjadrila. Vyjadrenie žalovanej následne odoslal žalobcovi a jeho

právnej zástupkyni. Prvé pojednávanie vo veci nariadil na deň 14. 11. 2002, avšak ešte pred

jeho uskutočnením súd preročil termín pojednávania na deň 16. 1. 2003.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 16. 1. 2003.

Druhé pojednávanie sa uskutočnilo 22. 5. 2003, na ktorom, na návrh žalobcu z 30. 1.

2003, súd vydal uznesenie, ktorým pripustil vstup E. V. do konania na strane žalobcu s tým,

že bude vystupovať ako žalobkyňa v 2. rade. Súd pojednávanie odročil na deň 6. 11. 2003 z

dôvodu, že účastníci prejavili ochotu riešiť vec mimosúdnou cestou.

Súd dňa 9. 10. 2003 písomne vyzval účastníkov na oznámenie, či uzavreli mimosúdnu

dohodu, pretože súdu nebola táto skutočnosť známa, napriek tomu, že súd na pojednávaní

dňa 22. 5. 2003 uložil právnej zástupkyni žalobcov oznámiť výsledok mimosúdneho riešenia

sporu v lehote 60 dní.

Tretie pojednávanie bolo bez prejednania veci dňa 6. 11. 2003 odročené pre

neprítomnosť žalobcov a ich právnej zástupkyne. Právna zástupkyňa žalobcov písomne

ospravedlnila svoju neprítomnosť a neprítomnosť svojho klienta na predmetnom

pojednávaní písomným podaním doručeným súdu 4. 11. 2003, t. j. dva dni pred

pojednávaním.

Štvrté pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 18. 3. 2004, bolo odročené za účelom

nariadenia znaleckého dokazovania.

Uznesením č. k. -81 zo dňa 23. 8. 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 30. 9. 2004, súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru doprava cestná, z

odvetvia technický stav cestných vozidiel.

Súd dňa 26. 10. 2004 zaslal spis súdnemu znalcovi za účelom podania znaleckého

posudku.

Súd dňa 23. 2. 2005 zaslal účastníkom znalecký posudok na vyjadrenie.

Súd dňa 20. 12. 2005 vyzval žalobcov, aby oznámili, či trvajú na nariadení

kontrolného znaleckého dokazovania.

Uznesením č. k. -126 zo dňa 20. 1. 2006 súd priznal znalcovi Ing. V.

znalečné za podaný znalecký posudok.

Uznesením č. k. -127 zo dňa 20. 1. 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 6. 2. 2006, súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru doprava

cestná, z odvetvia technický stav cestných vozidiel.

Vec bola dňa 25. 5. 2006 pridelená inému zákonnému sudcovi.

Súd dňa 16. 10. 2006 zaslal účastníkom kontrolný znalecký posudok na vyjadrenie.

Uznesením č. k. -155 zo dňa 12. 3. 2007 súd priznal znalcovi Ing. B.

znalečné za podaný znalecký posudok.

Súd dňa 4. 5. 2007 preročil termín piateho pojednávania vo veci z 25. 5. 2007 na deň

23. 11. 2007 na žiadosť žalobcu v 1. rade podanú dňa 20. 4. 2007, v zmysle ktorej žalobca v

1. rade oznámil súdu, že v deň pojednávania bude na zahraničnej služobnej ceste, a že

mimo územia Slovenskej republiky bude až do konca októbra 2007. Piate pojednávanie vo

veci sa uskutočnilo dňa 23. 11. 2007.

Súd dňa 2. 1. 2008 vyzval žalovanú na oznámenie presnej adresy príslušnej

autoopravovne, od ktorej si súd mal zadovážiť listinné dôkazy navrhnuté žalovanou.

Šieste pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 17. 1. 2008.

Siedme pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 12. 5. 2008.

Ôsme pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 28. 5. 2008, na ktorom súd vyhlásil

rozsudok č. k. -208, rovnopis ktorého bol účastníkom odoslaný v zákonnej 30 -

dňovej lehote.

Keďže proti rozsudku tunajšieho súdu žalobcovia podali odvolanie, súd dňa 26. 6.

2008 uznesením vyzval odvolateľov na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a

žalovanej zaslal rovnopis odvolania na vyjadrenie.

Vec bola spolu so spisom predložená odvolaciemu súdu dňa 5. 8. 2008.

O odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu tunajšieho súdu odvolací súd rozhodol

na pojednávaní dňa 16. 4. 2009, na ktorom vyhlásil rozsudok č. k. -246,

ktorým potvrdil zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa a účastníkom nepriznal náhradu

trov odvolacieho konania.

Spis sp. zn. bol odvolacím súdom vrátený tunajšiemu súdu dňa 18. 5.

2009. Tunajší súd ešte v ten istý deň odoslal účastníkom rozhodnutie odvolacieho súdu.

Vzhľadom na neprípustnosť odvolania proti rozsudku odvolacieho súdu, bude predmetná

vec právoplatne skončená okamihom jeho doručenia všetkým účastníkom konania.

Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej,

nakoľko na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké

dokazovanie. Na návrh žalobcov súd nariadil aj kontrolné znalecké dokazovanie. Druhé

pojednávanie súd odročil z dôvodu, že účastníci prejavili vôľu uzavrieť mimosúdnu dohodu,

ku ktorej v konečnom dôsledku nedošlo. Tretie pojednávanie súd odročil pre neprítomnosť

žalobcov a ich právnej zástupkyne, ktorú ospravedlnili pracovnou neschopnosťou žalobcu v

1. rade. Štvrté pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

Termín piateho pojednávania súd preročil na žiadosť žalobcu v 1. rade, ktorý sa mal po

dobu cca 6 mesiacov zdržiavať v zahraničí. Tieto skutočnosti a tiež zmena v osobe

zákonného sudcu značne prispeli k predĺženiu konania.

Na základe uvedeného hodnotím sťažnosť ako nedôvodnú.“

Obsah spisu okresného súdu predloženého k previerke 27. mája 2009 potvrdzuje

úkony uvedené vo vyjadrení okresného súdu, a preto ich ústavný súd považuje za

preukázané.

Právna zástupkyňa sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu zaujala stanovisko

podaním z 28. mája 2009, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 29. mája 2009. V ňom sa

okrem iného uvádza:

„Tiež trváme na podanom návrhu v celom rozsahu, pričom nesúhlasíme s doloženým

vyjadrením Okresného súdu Košice I, kde odporca uvádza, že sťažnosť sťažovateľa je

nedôvodná. Tu poukazujeme hlavne na skutočnosť, že dňa 09. 07. 2002 podal sťažovateľ

predsedovi Okresného súdu Košice I. sťažnosť o prešetrenie dôvodnosti prieťahov v konaní.

Na túto žiadosť dostal navrhovateľ odpoveď listom zo dňa 30. 07. 2002, v ktorom

predseda OS Košice I. JUDr. M. priznáva, že k prieťahom v konaní došlo, pričom prieťahy

odôvodňuje značnou zaťaženosťou súdu a vybavujúcej sudkyne.

S poukazom na uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po

prerokovaní veci rozhodol o veci nálezom tak, ako sme to Ústavnému súdu SR uviedli v

návrhu na začatie konania zo dňa 09. 07. 2008.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu“ (, ).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadnil

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií

ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia peňažnej sumy z titulu

náhrady škody, ktorú porušením právnej povinnosti podľa § 420 ods. 1 Občianskeho

zákonníka (vadnou opravou motorového vozidla) mal spôsobiť žalovaný. Ústavný súd

konštatuje, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov

a vec nie je právne zložitá. Skutková zložitosť bola síce ovplyvnená čiastočne tým, že

v priebehu konania musel okresný súd nariadiť znalecké dokazovanie a kontrolné znalecké

dokazovanie, čo mohlo mať čiastočný vplyv na dĺžku konania, ako na to poukázal okresný

súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, ale iba tieto okolnosti nemôžu ospravedlniť viac ako

deväťročné trvanie sporu.

2. Ústavný súd po posúdení správania sťažovateľa ako žalobcu v prvom rade dospel

k záveru, že aj sťažovateľ mal svoj čiastočný podiel na predĺžení tohto konania, ako to

uviedol okresný súd k sťažnosti, pretože z dôvodu jeho síce ospravedlnenej neúčasti boli

odročené až tri pojednávania (6. november 2003, 25. máj 2007 a 17. januára 2008). Takisto

na priebeh konania mala vplyv tá skutočnosť, že 22. mája 2003 okresný súd odročil

pojednávanie z dôvodu, že účastníci prejavili vôľu uzavrieť mimosúdnu dohodu, ale jeho

právna zástupkyňa reagovala na uznesenie z tohoto pojednávania po stanovenej 60-dňovej

lehote (výsledok mimosúdneho urovnania sporu oznámila až 21. októbra 2003), i to až po

urgencii okresného súdu (9. október 2003).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom vzniknuté

prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. I keď ústavný

súd konštatuje, že v priebehu deväťročného konania zistil iba jedno väčšie obdobie

nečinnosti, a to od 26. apríla 2000, keď zaslal sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného

k žalobe, až do 16. januára 2003, keď sa uskutočnilo prvé pojednávanie (nečinnosť viac ako

32 mesiacov). Ústavný súd pri komplexnom skúmaní predmetného konania konštatuje,

že nemohol prehliadnuť najmä to, že občianske súdne konanie, ktoré trvalo tak dlho, ako to

bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za

nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v . Preto ústavný súd nemohol

akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd vyslovil, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa .

III.

Hoci ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa okresným súdom v konaní vedenom

pod sp. zn. , neprikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,

vzhľadom na to, že okresný súd 18. mája 2009 už iba doručoval účastníkom konania

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu

z 28. mája 2008 o zamietnutí žaloby sťažovateľa.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

200 000 Sk (6 638,78 €) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných

Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa

čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na dĺžku konania okresného súdu v právnej veci vedenej

pod sp. zn. a zistené zbytočné prieťahy, berúc do úvahy hodnotenie správania

sťažovateľa v časti II bode 2 nálezu, ako aj skutočnosť, že v konaní už medzitým bol

odstránený stav právnej neistoty účastníkov, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 €

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou

JUDr. L. A. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky

priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá

bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,42 € (za jeden

úkon právnej služby) a 2 x 6,30 € režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume

223,46 €.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009