Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 252/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. februára 2009, uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 2. októbra 2008 a uznesením Okresného súdu

Zvolen č. k. -391 z 9. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2009

doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. februára 2009, rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 2. októbra 2008 a rozhodnutím Okresného súdu Zvolen (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -391 z 9. januára 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol okresným súdom v konaní vedenom pod

sp. zn. zo 4. apríla 2008 uznaný vinným z trestného činu nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi podľa a , za čo bol odsúdený

na päť rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia. Na základe podaného opravného prostriedku

sťažovateľom krajský súd uznesením v konaní vedenom pod sp. zn.

z 2. októbra 2008 sťažnosť zamietol. Toto rozhodnutie dovolaním napadol sťažovateľ,

najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. z 11. februára 2009 ho však

odmietol. Následne okresný súd uznesením z 9. januára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodol, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia

(rozsudok tohto súdu sp. zn. z 30. júna 2006) neosvedčil, a nariadil mu

vykonať trest odňatia slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú

dobu 4 roky. Zaradil ho do výkonu trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ ďalej uviedol: «Právny záver všeobecných súdov o tom, že sa zo strany

sťažovateľa jednalo o naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty zločinu podľa § 172

ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. a) Tr. zák., je v extrémnom rozpore so skutkovým zistením

všeobecných súdov, lebo z vykonaného dokazovania nemožno bez porušenia princípu

prezumpcie neviny vyvodiť, že sťažovateľ obchodoval s drogami, keď pre tento záver

svedčila len účelová výpoveď tzv. korunnej svedkyne L. M., ktorá bola tzv. spolupracujúcou

obvinenou, ale doteraz neodsúdenou, lebo si svoju „beztrestnosť“ vykupovala účelovým

svedectvom. V konaní vypočutí viacerí svedkovia potvrdili, že nie sťažovateľ, ale L. M. bola

distribútorkou drog v okolí D. a H., no zatiaľ beztrestne. Bolo by zaujímavé zistiť, prečo je

tomu tak a prečo je dovolené beztrestne klamať - viď jej tvrdenie, že drogy pre ňu kupoval

aj J. H., ktorý to vzápätí poprel - a nevyvodiť z toho aspoň priaznivé dôsledky pre

sťažovateľa, keď už nie potrestať dílera drog, ktorým L. M. bezpochyby bola. Ide

o neprípustné kupčenie so spravodlivosťou, čo je v rozpore aj s .

Uvedenú situáciu si uvedomovali aj súdy, ktoré „kompenzovali“ hodnotenie dôkazov

v neprospech sťažovateľa, uložením trestu hlboko pod dolnú sadzbu v zmysle obľúbenej

„trestňáckej“ zásady, in dubio mitius(...) Zmienená kompenzácia sa však mala premietnuť

do neodsúdenia sťažovateľa, pretože výpoveď korunnej svedkyne a spolupracujúcej

obvinenej nebola podporená žiadnym priamym či nepriamym dôkazom a teda k odsúdeniu

sťažovateľa nemohlo dôjsť výlučne na základe predmetnej výpovede L. M., ktorá ju ešte aj

účelovo menila (porov. Doorson p. Holandsku z 23. 6. 1996 ap.).

Za tejto situácie sa teda mal dovolací súd zaoberať meritórne námietkami

uplatnenými sťažovateľom v dovolaní, a tak odstrániť právoplatné rozhodnutie krajského

súdu(...)»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva J. P. na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivý súdny proces a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd boli porušené uznesením

Najvyššieho súdu SR z 11. 2. 2009, sp. zn. .

2. Základné práva J. P. na súdnu ochranu podľa a na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v spojení s právom na prezumpciu neviny,

garantovaných a Dohovoru a , boli

porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. 10. 2008, sp. zn. .

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. 2. 2009, sp. zn. a uznesenie

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. 10. 2008, sp. zn. a naň nadväzujúce

uznesenie Okresného súdu vo Zvolene z 9. 1. 2009, č. k. -391 zrušuje a vec

vracia KS Banská Bystrica.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť J. P. trovy právneho zastúpenia v sume 248,70

EUR (odmena za dva úkony právnej pomoci + DPH) na účet jeho právnej zástupkyne

JUDr. E. Ľ. do 1 mesiaca od doručenia nálezu(...)“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

A. Sťažovateľ napadol uznesenie okresného súdu č. k. -391 z 9. januára

2009, ktorým bolo vyslovené, že sa neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia,

a bolo mu uložené vykonať trest odňatia slobody v trvaní troch rokov.

Toto uznesenie sťažovateľ prevzal 26. januára 2009 s poučením o možnosti podať

proti nemu sťažnosť.

Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa na ďalšie

konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v , t. j.

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ).

Pretože napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26. januára 2009,

predmetná sťažnosť bola podaná v čase (6. mája 2009), keď už dávno uplynula lehota

ustanovená v . Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu. Z uvedených

dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

B. Sťažovateľ namietal aj rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 2. októbra 2008.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ,

môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých

je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže

domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, ak o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo

slobody je oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho

práva, porušenie ktorého sťažovateľ namietal, t. j. základného práva na spravodlivé súdne

konanie, k porušeniu ktorého malo dôjsť dôsledkom nedostatočného odôvodnenia

a nesprávneho právneho posúdenia rozhodnutím krajského súdu, neposkytujú všeobecné

súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné

právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práva.

Sťažovateľ využil možnosť zákonného opravného prostriedku – dovolania proti

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní

vedenom pod sp. zn. 11. februára 2009. Sťažovateľ sa tak domohol účinnej

ochrany ním označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého

porušenie namietal, pretože mal účinný prostriedok, ktorý mu poskytol na jeho ochranu čl. 6

ods. 1 dohovoru. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o dovolaní teda v tomto prípade

(vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd

sťažnosť v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv

napadnutým rozhodnutím krajského súdu, po predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

C. Sťažovateľ napokon namietal aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. februára 2009.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (muatius mutandis rozhodnutie

a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciu

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v ustanovení ,

teda že zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu, dovolateľ

v dovolaní neuviedol, akým spôsobom malo byť jeho právo na obhajobu porušené. Z obsahu

predloženého spisu vyplýva, že v trestnej veci obvineného P. bolo trestné stíhanie začaté

17. marca 2007, kedy vznikol i dôvod nutnej obhajoby u obvineného. Obvinený si po

prevzatí uznesenia o vznesení obvinenia chcel sám zvoliť obhajcu JUDr. B. Obhajca JUDr.

B. však odmietol obhajobu obvineného prevziať, preto obvinený súhlasil, aby mu obhajca

bol ustanovený. 17. marca 2007 mu bol ustanovený obhajca V. F. Obhajca bol vyrozumený

o všetkých úkonoch, mal možnosť zúčastniť sa ich, čo aj využil. Dovolací súd nezistil žiadne

porušenie ustanovení garantujúcich práva obvineného na obhajobu.

Dovolací dôvod uvedený v ustanovení nie je daný.

Postupom podľa môže dovolateľ napadnúť rozhodnutie

len z dôvodu, že je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V rámci dovolacieho konania

môže dovolací súd posudzovať iba právne otázky. Na riešenie skutkových otázok nie je

oprávnený. Dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého i

druhého stupňa.

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako

tretiu inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Správnosť

a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže posudzovať, pretože nie je oprávnený bez

ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám

vykonávať. Námietka nesprávnosti skutkových zistení, námietka proti rozsahu vykonaného

dokazovania, prípadne nesúhlas s tým ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať

žiadny z dovolacích dôvodov podľa . Nie je možné

s poukazom na dovolací dôvod uvedený v ustanovení

domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Správnosť

a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dovolací súd môže

posudzovať len to či súdy na zistený skutkový stav, ktorý je v dovolacom konaný daný

a nemenný aplikovali správne ustanovenia

Dovolateľ J. P., ako to vyplýva z obsahu ním podaného mimoriadneho opravného

prostriedku, vyjadruje nesúhlas s rozsahom vykonaného dokazovania a s hodnotením

vykonaných dôkazov, a to najmä vo vzťahu k výpovedi svedkyne L. M., ktorú považoval za

nevierohodnú

Z uvedeného je nepochybné, že dovolanie podané obvineným z dôvodu § 371 ods. 1

písm. i) sa neopiera o právne námietky, ale je založené výlučne na skutkových

výhradách. Ide tak o námietky, ktoré vecne nezodpovedajú zákonnému vymedzeniu

dovolacieho dôvodu podľa .“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne

s právnym posúdením a názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou všeobecných

súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť

napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky

nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tomto smere ako zjavne neopodstatnenú

odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2009