Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 252/09
PDF · 168.33 KB
No categories available
II. ÚS 252/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 4/2009 z 11. februára 2009, uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 273/08 z 2. októbra 2008 a uznesením Okresného súdu
Zvolen č. k. 4 T 69/2006-391 z 9. januára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2009
doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 4/2009
z 11. februára 2009, rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 To 273/08 z 2. októbra 2008 a rozhodnutím Okresného súdu Zvolen (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 4 T 69/2006-391 z 9. januára 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol okresným súdom v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 T 182/07 zo 4. apríla 2008 uznaný vinným z trestného činu nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie
s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený
na päť rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia. Na základe podaného opravného prostriedku
sťažovateľom krajský súd uznesením v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 273/08
z 2. októbra 2008 sťažnosť zamietol. Toto rozhodnutie dovolaním napadol sťažovateľ,
najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2009 z 11. februára 2009 ho však
odmietol. Následne okresný súd uznesením z 9. januára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 69/2006 rozhodol, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia
(rozsudok tohto súdu sp. zn. 4 T 69/2006 z 30. júna 2006) neosvedčil, a nariadil mu
vykonať trest odňatia slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu 4 roky. Zaradil ho do výkonu trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Sťažovateľ ďalej uviedol: «Právny záver všeobecných súdov o tom, že sa zo strany
sťažovateľa jednalo o naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty zločinu podľa § 172
ods. 1 písm. c) a ods. 2 písm. a) Tr. zák., je v extrémnom rozpore so skutkovým zistením
všeobecných súdov, lebo z vykonaného dokazovania nemožno bez porušenia princípu
prezumpcie neviny vyvodiť, že sťažovateľ obchodoval s drogami, keď pre tento záver
svedčila len účelová výpoveď tzv. korunnej svedkyne L. M., ktorá bola tzv. spolupracujúcou
obvinenou, ale doteraz neodsúdenou, lebo si svoju „beztrestnosť“ vykupovala účelovým
svedectvom. V konaní vypočutí viacerí svedkovia potvrdili, že nie sťažovateľ, ale L. M. bola
distribútorkou drog v okolí D. a H., no zatiaľ beztrestne. Bolo by zaujímavé zistiť, prečo je
tomu tak a prečo je dovolené beztrestne klamať - viď jej tvrdenie, že drogy pre ňu kupoval
aj J. H., ktorý to vzápätí poprel - a nevyvodiť z toho aspoň priaznivé dôsledky pre
sťažovateľa, keď už nie potrestať dílera drog, ktorým L. M. bezpochyby bola. Ide
o neprípustné kupčenie so spravodlivosťou, čo je v rozpore aj s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Uvedenú situáciu si uvedomovali aj súdy, ktoré „kompenzovali“ hodnotenie dôkazov
v neprospech sťažovateľa, uložením trestu hlboko pod dolnú sadzbu v zmysle obľúbenej
„trestňáckej“ zásady, in dubio mitius(...) Zmienená kompenzácia sa však mala premietnuť
do neodsúdenia sťažovateľa, pretože výpoveď korunnej svedkyne a spolupracujúcej
obvinenej nebola podporená žiadnym priamym či nepriamym dôkazom a teda k odsúdeniu
sťažovateľa nemohlo dôjsť výlučne na základe predmetnej výpovede L. M., ktorá ju ešte aj
účelovo menila (porov. Doorson p. Holandsku z 23. 6. 1996 ap.).
Za tejto situácie sa teda mal dovolací súd zaoberať meritórne námietkami
uplatnenými sťažovateľom v dovolaní, a tak odstrániť právoplatné rozhodnutie krajského
súdu(...)»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva J. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivý súdny proces a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd boli porušené uznesením
Najvyššieho súdu SR z 11. 2. 2009, sp. zn. 3 Tdo 4/2009.
2. Základné práva J. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v spojení s právom na prezumpciu neviny,
garantovaných čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru a čl. 1 ods. 1 ústavy, boli
porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. 10. 2008, sp. zn. 2 To 273/08.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. 2. 2009, sp. zn. 3 Tdo 4/2009 a uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. 10. 2008, sp. zn. 2 To 273/08 a naň nadväzujúce
uznesenie Okresného súdu vo Zvolene z 9. 1. 2009, č. k. 4 T 69/2006-391 zrušuje a vec
vracia KS Banská Bystrica.
4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť J. P. trovy právneho zastúpenia v sume 248,70
EUR (odmena za dva úkony právnej pomoci + DPH) na účet jeho právnej zástupkyne
JUDr. E. Ľ. do 1 mesiaca od doručenia nálezu(...)“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
A. Sťažovateľ napadol uznesenie okresného súdu č. k. 4 T 69/2006-391 z 9. januára
2009, ktorým bolo vyslovené, že sa neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia,
a bolo mu uložené vykonať trest odňatia slobody v trvaní troch rokov.
Toto uznesenie sťažovateľ prevzal 26. januára 2009 s poučením o možnosti podať
proti nemu sťažnosť.
Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie
konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j.
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).
Pretože napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26. januára 2009,
predmetná sťažnosť bola podaná v čase (6. mája 2009), keď už dávno uplynula lehota
ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu. Z uvedených
dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene.
B. Sťažovateľ namietal aj rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2 To 273/08
z 2. októbra 2008.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy,
môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých
je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže
domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, ak o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo
slobody je oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho
práva, porušenie ktorého sťažovateľ namietal, t. j. základného práva na spravodlivé súdne
konanie, k porušeniu ktorého malo dôjsť dôsledkom nedostatočného odôvodnenia
a nesprávneho právneho posúdenia rozhodnutím krajského súdu, neposkytujú všeobecné
súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné
právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práva.
Sťažovateľ využil možnosť zákonného opravného prostriedku – dovolania proti
napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 4/2009 11. februára 2009. Sťažovateľ sa tak domohol účinnej
ochrany ním označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého
porušenie namietal, pretože mal účinný prostriedok, ktorý mu poskytol na jeho ochranu čl. 6
ods. 1 dohovoru. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o dovolaní teda v tomto prípade
(vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd
sťažnosť v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv
napadnutým rozhodnutím krajského súdu, po predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
C. Sťažovateľ napokon namietal aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Tdo 4/2009 z 11. februára 2009.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (muatius mutandis rozhodnutie III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciu
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:
„Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.,
teda že zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu, dovolateľ
v dovolaní neuviedol, akým spôsobom malo byť jeho právo na obhajobu porušené. Z obsahu
predloženého spisu vyplýva, že v trestnej veci obvineného P. bolo trestné stíhanie začaté
17. marca 2007, kedy vznikol i dôvod nutnej obhajoby u obvineného. Obvinený si po
prevzatí uznesenia o vznesení obvinenia chcel sám zvoliť obhajcu JUDr. B. Obhajca JUDr.
B. však odmietol obhajobu obvineného prevziať, preto obvinený súhlasil, aby mu obhajca
bol ustanovený. 17. marca 2007 mu bol ustanovený obhajca V. F. Obhajca bol vyrozumený
o všetkých úkonoch, mal možnosť zúčastniť sa ich, čo aj využil. Dovolací súd nezistil žiadne
porušenie ustanovení Trestného poriadku garantujúcich práva obvineného na obhajobu.
Dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. nie je daný.
Postupom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. môže dovolateľ napadnúť rozhodnutie
len z dôvodu, že je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V rámci dovolacieho konania
môže dovolací súd posudzovať iba právne otázky. Na riešenie skutkových otázok nie je
oprávnený. Dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého i
druhého stupňa.
Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako
tretiu inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Správnosť
a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže posudzovať, pretože nie je oprávnený bez
ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám
vykonávať. Námietka nesprávnosti skutkových zistení, námietka proti rozsahu vykonaného
dokazovania, prípadne nesúhlas s tým ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať
žiadny z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Nie je možné
s poukazom na dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku
domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Správnosť
a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dovolací súd môže
posudzovať len to či súdy na zistený skutkový stav, ktorý je v dovolacom konaný daný
a nemenný aplikovali správne ustanovenia trestného zákona
Dovolateľ J. P., ako to vyplýva z obsahu ním podaného mimoriadneho opravného
prostriedku, vyjadruje nesúhlas s rozsahom vykonaného dokazovania a s hodnotením
vykonaných dôkazov, a to najmä vo vzťahu k výpovedi svedkyne L. M., ktorú považoval za
nevierohodnú
Z uvedeného je nepochybné, že dovolanie podané obvineným z dôvodu § 371 ods. 1
písm. i) Tr. por. sa neopiera o právne námietky, ale je založené výlučne na skutkových
výhradách. Ide tak o námietky, ktoré vecne nezodpovedajú zákonnému vymedzeniu
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.“
Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne
s právnym posúdením a názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom
dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov
najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu
je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou všeobecných
súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť
napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky
nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tomto smere ako zjavne neopodstatnenú
odmietnuť.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2009