Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 182/09
PDF · 223.52 KB
No categories available
III. ÚS 182/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. P., B.,
v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I sp. zn. 1 Pv 1183/05
z 18. februára 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009
doručená sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (v petite ho však neuvádza, pozn.)
uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“)
sp. zn. 1 Pv 1183/05 z 18. februára 2009, ktorým zamietla jeho sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
Policajného zboru B. (ďalej len „vyšetrovateľ“) z 20. júna 2008 sp. zn. ČVS: ORP-
1421/OEK-B1-2005.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „podal v roku 2005 trestné
oznámenie na Mgr. S. M..., ktorá sa dňa 5. decembra 2003 na notárskom úrade JUDr. M.
K..., notárskou zápisnicou..., zaviazala zaplatiť sťažovateľovi sumu vo výške 1 612 488 Sk
do 15. mája 2006. Keďže... nesplatila včas splátku 11 000 Sk splatnú 15. marca 2004, podal
sťažovateľ na Mgr. S. M. dňa 3. augusta 2005 návrh na vykonanie exekúcie...
Sťažovateľ podal trestné oznámenie na Mgr. S. M. z dôvodu, že napriek uvedenej
vykonateľnej pohľadávke, zakladateľskou listinou zo 7. júla 2005 založila obchodnú
spoločnosť M. s. r. o..., pričom ako zakladateľ v mesiaci júl 2005 splatila základné imanie
200 000 Sk tejto spoločnosti, namiesto toho, aby splatila svoj vykonateľný dlh voči
sťažovateľovi.
Na základe trestného oznámenia sťažovateľa bolo dňa 6. decembra 2005
vyšetrovateľom... pre uvedený skutok začaté proti neznámemu páchateľovi trestné stíhanie
pre trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom v čase spáchania skutku. Uznesením
vyšetrovateľa zo dňa 30. apríla 2007 bolo toto trestné stíhanie zastavené z dôvodu,
že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Na základe sťažnosti
sťažovateľa prokurátor toto uznesenie vyšetrovateľa zrušil a vrátil vyšetrovateľovi.
Dňa 25. júna 2008 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie vyšetrovateľa zo dňa
20. júna 2008 ČVS: ORP-1421/OEK-B1-2005 KV..., ktorým vyšetrovateľ trestné stíhanie
vo veci zastavil, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že Mgr. S. M. sa nedopustila poškodzovania
veriteľa, pretože peniaze, ktoré na založenie svojej obchodnej spoločnosti použila, údajne
nemali byť jej, ale jej sestry, resp. jej otca.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť, v ktorej sťažovateľ
namietal, že vyšetrovateľ nesprávne právne posúdil zistené skutkové okolnosti a neodstránil
rozpory medzi účelovými výpoveďami jednotlivých svedkov, okrem iných Mgr. S. M., M. M.
(sestra Mgr. S. M.), Ing. J. M. (otec Mgr. S. M.) a JUDr. P. A.. Sťažovateľ namietal, že
svedkovia vypovedajú odlišne o okolnostiach pri založení spoločnosti. Svedok JUDr. P. A.
vo svojej výpovedi uviedol, že bol v kontakte s M. M., ktorá prejavila vôľu založiť
spoločnosť pre seba, a následne kvôli tomu, že bola v zahraničí, oslovila cez neho svoju
sestru S. M. Avšak Mgr. S. M. pri svojej výpovedi uviedla, že to bola vlastne ona, ktorá sa
rozhodla spoločnosť založiť v mene sestry, a že to bola práve ona, ktorá skontaktovala
JUDr. A. Sťažovateľ tak v sťažnosti namietal, že jednotlivé výpovede sú účelové a že v
skutočnosti sa v priebehu vyšetrovania preukázalo, že to bol celkom jednoznačne práve
majetok Mgr. S. M., ktorý bol použitý na založenie spoločnosti namiesto toho, aby sa z neho
plnila vykonateľná pohľadávka sťažovateľa.
Dňa 6. marca 2009 bolo sťažovateľovi doručené napadnuté rozhodnutie, ktorým
okresná prokuratúra sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa zamietla
pre jej údajnú nedôvodnosť. S námietkami vo vzťahu k odstráneniu rozporov medzi
výpoveďami svedkov sa okresná prokuratúra vysporiadala veľmi stručne v dvoch odsekoch
na str. 3 napadnutého rozhodnutia (druhý a tretí odsek), a to spôsobom, ktorý vykazuje
známky zjavnej svojvôle. Z akých dôvodov predstavuje napadnuté rozhodnutie okresnej
prokuratúry neprípustný zásah do základných práv sťažovateľa uvádza sťažovateľ v ďalšej
časti tejto sťažnosti...
Sťažovateľ na základe vyššie popísaného skutkového stavu namieta, že napadnutým
rozhodnutím okresnej prokuratúry v spojení s predmetným uznesením vyšetrovateľa došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 13 dohovoru v spojení
s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a právom na ochranu majetku podľa čl. 1
Protokolu č. 1 k dohovoru...
Okresná prokuratúra sa bez akejkoľvek relevantnej opory priklonila k záveru,
že spoločnosť M., s. r. o., bola zakladaná Mgr. S. M. pre M. M. Tomuto záveru
bezprostredne odporujú preukázané skutkové okolnosti, konkrétne fakt, že spoločnosť
založila Mgr. S. M. vo vlastnom mene a vo vlastnom mene vyhlásila tiež splatenie vkladu
vo výške 200 000 Sk. Toto všetko pritom vykonala v čase, keď bola povinná plniť
z vykonateľnej pohľadávky sťažovateľa voči nej.
Okrem toho, k právnemu záveru, že Mgr. S. M. sa nedopustila trestného činu
poškodzovania práv sťažovateľa ako veriteľa, dospela prokuratúra aj na základe
skutkových okolností, ktoré samé osebe preukazujú, že k tomuto trestnému činu došlo.
Uvedené je zjavné z toho, že Mgr. S. M. v čase, keď bola povinná plniť sťažovateľovi z jeho
vykonateľnej pohľadávky, svoj obchodný podiel previedla na sestru M. M. Keďže exekúciu
je možné viesť aj na obchodný podiel, prevod tohto obchodného podielu prima facie
vykazuje všetky známky skutkovej podstaty predmetného trestného činu. Skutočnosť,
že práve takouto okolnosťou podporuje prokuratúra svoj záver o absencii znakov
protiprávneho konania v postupe Mgr. S. M. dokumentuje zjavnú aplikačnú svojvôľu
a absenciu práve tých záruk právnej ochrany, ktorých prítomnosť v postupe
a rozhodnutiach príslušných orgánov verejnej moci chápe ustálená judikatúra ústavného
súdu ako nevyhnutný predpoklad ich súladu s požiadavkami čl. 46 ústavy.
Pokiaľ ide o dopad na vlastnícke práva sťažovateľa, postupom okresnej prokuratúry
bol sťažovateľ zbavený účinnej možnosti domáhať sa právnej ochrany pred takým konaním,
ktoré bezprostredne smerovalo k poškodeniu tých jeho práv, ktoré majú majetkových
charakter. Pokiaľ by okresná prokuratúra svojim postupom sťažovateľa tejto ochrany
nebola zbavila, zostala by zachovaná jeho možnosť usilovať o reálnu a účinnú právnu
ochranu jeho práv ako veriteľa vo vzťahu k dlžníčke Mgr. S. M.
Okresná prokuratúra tak svojím zjavne arbitrárnym rozhodnutím odoprela
sťažovateľovi takú právnu ochranu jeho majetku, akú požadujú vyššie citované ustanovenia
ústavy a dohovoru a tým ho pripravila aj o účinný prostriedok nápravy porušenia jeho práv
inou fyzickou osobou. Bez ohľadu na intenzitu a bezprostrednosť zásahu do vlastníckych
práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, je zrejmé, že okresná prokuratúra napadnutým
rozhodnutím porušila právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom rozhodne takto:
„1. Základné právo Ing. P. M. na súdnu inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku
podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I. zo dňa 18. februára 2009, č. k. 1 Pv 1183/05-
30, porušené bolo.
2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I. zo dňa 18. februára 2009,
č. k. 1 Pv 1183/05-30, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnej prokuratúre Bratislava I.
na ďalšie konanie.
3. Ing. P. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000 eur (slovom tritisíc
eur), ktoré mu je Okresná prokuratúra Bratislava I. povinná zaplatiť do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresná prokuratúra Bratislava I. je povinná uhradiť Ing. P. M. trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť i návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá
za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.
1. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (čl. 20 ods. 1 ústavy v petite
sťažovateľ nenamieta, pozn.).
Podstatou tejto časti sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v dôsledku ktorého malo dôjsť
aj k zásahu do práva na ochranu jeho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením
okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 1183/05 z 18. februára 2009.
Sťažovateľ namietal, že jeho označené práva boli porušené tým, že okresná
prokuratúra zamietla jeho sťažnosť ako nedôvodnú proti uzneseniu vyšetrovateľa, ktorým
zastavil trestné stíhanie v trestnej veci, v ktorej podal trestné oznámenie na neznámeho
páchateľa. Rozhodnutie okresnej prokuratúry je podľa neho arbitrárne a zjavne
neodôvodnené.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti najprv skúmal, či súčasťou práva
na súdnu a inú právnu ochranu je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní (v tomto
prípade prokuratúry) začať trestné konanie voči osobe označenej oznamovateľom
(poškodenou osobou) v oznámení podanom a posudzovanom vtedy ešte podľa § 158 ods. 1
zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších
predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“), a zistil, že to tak
nie je.
Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už viackrát uviedol, že právo fyzickej osoby
na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného
oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho
nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd upravených v tejto hlave
ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 198/03).
Domáhanie sa ochrany základného práva pred iným orgánom ochrany práva
prichádza do úvahy iba za predpokladu, že v okolnostiach konkrétneho prípadu základné
právo, porušenie ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba namieta, existuje.
Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo (a už vôbec nie
ústavnoprávny nárok) oznamovateľa trestného činu na začatie trestného stíhania proti osobe
označenej v trestnom oznámení ako páchateľ trestného činu. Aj keď podľa Trestného
poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie
otázky, či sú splnené podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe
skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených preverovaním
trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných
orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov).
Rovnako súčasťou tohto práva nie je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať
konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľ ako
oznamovateľ trestného činu mal zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa jeho
oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán (v tomto prípade okresná prokuratúra)
zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave
(II. ÚS 88/99, III. ÚS 324/05, III. ÚS 176/07 a III. ÚS 162/08). Oznamovateľ má právo
byť oboznámený s opatreniami prijatými na základe jeho oznámenia a má tiež právo žiadať
prokurátora o preskúmanie postupu vyšetrovateľa po podaní oznámenia (podľa § 158 ods. 3
Trestného poriadku). Procesným oprávneniam oznamovateľa (poškodenej osoby) však
nezodpovedá aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní začať trestné konanie
na základe jeho oznámenia.
Podľa ústavného súdu by o porušení už označených práv bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní nevenovali trestnému oznámeniu
sťažovateľa pozornosť, ktorú vyžaduje zákon (obdobne napr. III. ÚS 16/06).
Uvedené orgány však v okolnostiach daného prípadu trestné oznámenie sťažovateľa
preverili, t. j. preskúmali prípadnú trestnú zodpovednosť osoby, ktorá mala podľa
sťažovateľa konať s úmyslom obohatiť sa na jeho škodu tým, že ho uviedla do omylu,
resp. využila jeho omyl (vykonali dokazovanie vypočutím poškodeného i viacerých
svedkov), a na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že v uvedenom prípade
nedošlo k naplneniu materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát
trestného činu konkrétnou osobou.
Okresná prokuratúra sa v označenom konaní zaoberala sťažnosťou sťažovateľa
a vyhodnotila ju tak, že ju odmietla ako nedôvodnú, pričom sťažovateľovi oznámila,
že postup a právne závery vyšetrovateľa pri vybavení trestného oznámenia boli zákonné.
Okresná prokuratúra svoje rozhodnutie odôvodnila okrem iného takto: „Trestný čin
poškodzovania veriteľa podľa § 256 Trestného zákona účinného v čase skutku spácha,
kto čo aj len čiastočne: zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že
a) zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni čo aj
len časť svojho majetku,
b) zaťaží vec, ktorá je predmetom záväzku, alebo ju prenajme,
c) predstiera alebo uzná neexistujúce právo alebo záväzok, alebo postúpi svoju pohľadávku,
alebo prevezme dlh iného, i keď na to. nebol povinný ani oprávnený, alebo
d) predstiera zmenšenie svojho majetku alebo jeho zánik.
Ako vyplýva z výsluchov svedkov S. M., M. M., Ing. J. M. a JUDr. P. A. spoločnosť
M., s r. o. bola zakladaná pre M. M. Finančné prostriedky vo výške 200. 000,- Sk, použité
ako vklad do základného imania spoločnosti, boli vlastníctvom M. M., ktorá si ich na tento
účel požičala od svojho otca. Túto skutočnosť vo svojich výpovediach potvrdili S. M., M. M.
i Ing. J. M.
Keďže finančné prostriedky použité pri založení spoločnosti M., s. r. o. podľa
zabezpečených dôkazov nepatrili ani spoločnosti M., a. s. ani S. M., nemohlo ich vložením
do základného imania spoločnosti M., s. r. o. dôjsť k skráteniu uspokojenia pohľadávok
Ing. P. M. voči spoločnosti M., a. s. a S. M.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sa stotožňujem s názorom vyšetrovateľa,
že nedošlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa
podľa § 256 odsek 1 písmeno a), odsek 4 písmeno b) Trestného zákona účinného v čase
skutku po objektívnej stránke a rozhodnutie vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania
považujem za dôvodné a zákonné...“
Ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresnej prokuratúry je síce stručné,
ale na druhej strane aj jasné a zrozumiteľné, a preto nevidí dôvod na prehodnocovanie
jej záverov obsiahnutých v jej uznesení bez ohľadu na argumenty sťažovateľa, že výpovede
svedkov boli účelové a neboli odstránené niektoré rozpory v ich výpovediach.
Keďže právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie
obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu týchto práv uvedeným uznesením
okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pv 1183/05 z 18. februára 2009 nemohlo dôjsť.
V nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že uznesením okresnej prokuratúry došlo
k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd konštatuje, že čl. 13 dohovoru sa vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa
jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv
garantovaných dohovorom (m. m. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Boyle
a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52).
V okolnostiach tohto prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.
Preto napadnuté konanie okresnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej
príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy
pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ktoré neodôvodňujú v danom prípade
ani možnosť porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa
aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2009