Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 182/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. P., B.,

v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, ako aj práv podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I sp. zn.

z 18. februára 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009

doručená sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj základného práva podľa (v petite ho však neuvádza, pozn.)

uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“)

sp. zn. z 18. februára 2009, ktorým zamietla jeho sťažnosť proti

uzneseniu vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva

Policajného zboru B. (ďalej len „vyšetrovateľ“) z 20. júna 2008 sp. zn. ČVS: ORP-

1421/OEK-B1-2005.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „podal v roku 2005 trestné

oznámenie na Mgr. S. M..., ktorá sa dňa 5. decembra 2003 na notárskom úrade JUDr. M.

K..., notárskou zápisnicou..., zaviazala zaplatiť sťažovateľovi sumu vo výške 1 612 488 Sk

do 15. mája 2006. Keďže... nesplatila včas splátku 11 000 Sk splatnú 15. marca 2004, podal

sťažovateľ na Mgr. S. M. dňa 3. augusta 2005 návrh na vykonanie exekúcie...

Sťažovateľ podal trestné oznámenie na Mgr. S. M. z dôvodu, že napriek uvedenej

vykonateľnej pohľadávke, zakladateľskou listinou zo 7. júla 2005 založila obchodnú

spoločnosť M. s. r. o..., pričom ako zakladateľ v mesiaci júl 2005 splatila základné imanie

200 000 Sk tejto spoločnosti, namiesto toho, aby splatila svoj vykonateľný dlh voči

sťažovateľovi.

Na základe trestného oznámenia sťažovateľa bolo dňa 6. decembra 2005

vyšetrovateľom... pre uvedený skutok začaté proti neznámemu páchateľovi trestné stíhanie

pre trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) zákona

č. v znení účinnom v čase spáchania skutku. Uznesením

vyšetrovateľa zo dňa 30. apríla 2007 bolo toto trestné stíhanie zastavené z dôvodu,

že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Na základe sťažnosti

sťažovateľa prokurátor toto uznesenie vyšetrovateľa zrušil a vrátil vyšetrovateľovi.

Dňa 25. júna 2008 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie vyšetrovateľa zo dňa

20. júna 2008 ČVS: ORP-1421/OEK-B1-2005 KV..., ktorým vyšetrovateľ trestné stíhanie

vo veci zastavil, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že Mgr. S. M. sa nedopustila poškodzovania

veriteľa, pretože peniaze, ktoré na založenie svojej obchodnej spoločnosti použila, údajne

nemali byť jej, ale jej sestry, resp. jej otca.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu vyšetrovateľa sťažnosť, v ktorej sťažovateľ

namietal, že vyšetrovateľ nesprávne právne posúdil zistené skutkové okolnosti a neodstránil

rozpory medzi účelovými výpoveďami jednotlivých svedkov, okrem iných Mgr. S. M., M. M.

(sestra Mgr. S. M.), Ing. J. M. (otec Mgr. S. M.) a JUDr. P. A.. Sťažovateľ namietal, že

svedkovia vypovedajú odlišne o okolnostiach pri založení spoločnosti. Svedok JUDr. P. A.

vo svojej výpovedi uviedol, že bol v kontakte s M. M., ktorá prejavila vôľu založiť

spoločnosť pre seba, a následne kvôli tomu, že bola v zahraničí, oslovila cez neho svoju

sestru S. M. Avšak Mgr. S. M. pri svojej výpovedi uviedla, že to bola vlastne ona, ktorá sa

rozhodla spoločnosť založiť v mene sestry, a že to bola práve ona, ktorá skontaktovala

JUDr. A. Sťažovateľ tak v sťažnosti namietal, že jednotlivé výpovede sú účelové a že v

skutočnosti sa v priebehu vyšetrovania preukázalo, že to bol celkom jednoznačne práve

majetok Mgr. S. M., ktorý bol použitý na založenie spoločnosti namiesto toho, aby sa z neho

plnila vykonateľná pohľadávka sťažovateľa.

Dňa 6. marca 2009 bolo sťažovateľovi doručené napadnuté rozhodnutie, ktorým

okresná prokuratúra sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa zamietla

pre jej údajnú nedôvodnosť. S námietkami vo vzťahu k odstráneniu rozporov medzi

výpoveďami svedkov sa okresná prokuratúra vysporiadala veľmi stručne v dvoch odsekoch

na str. 3 napadnutého rozhodnutia (druhý a tretí odsek), a to spôsobom, ktorý vykazuje

známky zjavnej svojvôle. Z akých dôvodov predstavuje napadnuté rozhodnutie okresnej

prokuratúry neprípustný zásah do základných práv sťažovateľa uvádza sťažovateľ v ďalšej

časti tejto sťažnosti...

Sťažovateľ na základe vyššie popísaného skutkového stavu namieta, že napadnutým

rozhodnutím okresnej prokuratúry v spojení s predmetným uznesením vyšetrovateľa došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa a dohovoru v spojení

s právom vlastniť majetok podľa a právom na ochranu majetku podľa

Protokolu č. 1 k dohovoru...

Okresná prokuratúra sa bez akejkoľvek relevantnej opory priklonila k záveru,

že spoločnosť M., s. r. o., bola zakladaná Mgr. S. M. pre M. M. Tomuto záveru

bezprostredne odporujú preukázané skutkové okolnosti, konkrétne fakt, že spoločnosť

založila Mgr. S. M. vo vlastnom mene a vo vlastnom mene vyhlásila tiež splatenie vkladu

vo výške 200 000 Sk. Toto všetko pritom vykonala v čase, keď bola povinná plniť

z vykonateľnej pohľadávky sťažovateľa voči nej.

Okrem toho, k právnemu záveru, že Mgr. S. M. sa nedopustila trestného činu

poškodzovania práv sťažovateľa ako veriteľa, dospela prokuratúra aj na základe

skutkových okolností, ktoré samé osebe preukazujú, že k tomuto trestnému činu došlo.

Uvedené je zjavné z toho, že Mgr. S. M. v čase, keď bola povinná plniť sťažovateľovi z jeho

vykonateľnej pohľadávky, svoj obchodný podiel previedla na sestru M. M. Keďže exekúciu

je možné viesť aj na obchodný podiel, prevod tohto obchodného podielu prima facie

vykazuje všetky známky skutkovej podstaty predmetného trestného činu. Skutočnosť,

že práve takouto okolnosťou podporuje prokuratúra svoj záver o absencii znakov

protiprávneho konania v postupe Mgr. S. M. dokumentuje zjavnú aplikačnú svojvôľu

a absenciu práve tých záruk právnej ochrany, ktorých prítomnosť v postupe

a rozhodnutiach príslušných orgánov verejnej moci chápe ustálená judikatúra ústavného

súdu ako nevyhnutný predpoklad ich súladu s požiadavkami .

Pokiaľ ide o dopad na vlastnícke práva sťažovateľa, postupom okresnej prokuratúry

bol sťažovateľ zbavený účinnej možnosti domáhať sa právnej ochrany pred takým konaním,

ktoré bezprostredne smerovalo k poškodeniu tých jeho práv, ktoré majú majetkových

charakter. Pokiaľ by okresná prokuratúra svojim postupom sťažovateľa tejto ochrany

nebola zbavila, zostala by zachovaná jeho možnosť usilovať o reálnu a účinnú právnu

ochranu jeho práv ako veriteľa vo vzťahu k dlžníčke Mgr. S. M.

Okresná prokuratúra tak svojím zjavne arbitrárnym rozhodnutím odoprela

sťažovateľovi takú právnu ochranu jeho majetku, akú požadujú vyššie citované ustanovenia

a dohovoru a tým ho pripravila aj o účinný prostriedok nápravy porušenia jeho práv

inou fyzickou osobou. Bez ohľadu na intenzitu a bezprostrednosť zásahu do vlastníckych

práv sťažovateľa podľa , je zrejmé, že okresná prokuratúra napadnutým

rozhodnutím porušila právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom rozhodne takto:

„1. Základné právo Ing. P. M. na súdnu inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na účinný prostriedok nápravy podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku

podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I. zo dňa 18. februára 2009, č. k.

30, porušené bolo.

2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I. zo dňa 18. februára 2009,

č. k. -30, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnej prokuratúre Bratislava I.

na ďalšie konanie.

3. Ing. P. M. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000 eur (slovom tritisíc

eur), ktoré mu je Okresná prokuratúra Bratislava I. povinná zaplatiť do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresná prokuratúra Bratislava I. je povinná uhradiť Ing. P. M. trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť i návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, ).

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá

za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.

1. K sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dodatkového protokolu ( v petite

sťažovateľ nenamieta, pozn.).

Podstatou tejto časti sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , v dôsledku ktorého malo dôjsť

aj k zásahu do práva na ochranu jeho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením

okresnej prokuratúry sp. zn. z 18. februára 2009.

Sťažovateľ namietal, že jeho označené práva boli porušené tým, že okresná

prokuratúra zamietla jeho sťažnosť ako nedôvodnú proti uzneseniu vyšetrovateľa, ktorým

zastavil trestné stíhanie v trestnej veci, v ktorej podal trestné oznámenie na neznámeho

páchateľa. Rozhodnutie okresnej prokuratúry je podľa neho arbitrárne a zjavne

neodôvodnené.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti najprv skúmal, či súčasťou práva

na súdnu a inú právnu ochranu je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní (v tomto

prípade prokuratúry) začať trestné konanie voči osobe označenej oznamovateľom

(poškodenou osobou) v oznámení podanom a posudzovanom vtedy ešte podľa § 158 ods. 1

o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších

predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“), a zistil, že to tak

nie je.

Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už viackrát uviedol, že právo fyzickej osoby

na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného

oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy a ani ho

nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd upravených v tejto hlave

(m. m. , , , ).

Domáhanie sa ochrany základného práva pred iným orgánom ochrany práva

prichádza do úvahy iba za predpokladu, že v okolnostiach konkrétneho prípadu základné

právo, porušenie ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba namieta, existuje.

Z ustanovení však nemožno vyvodiť subjektívne právo (a už vôbec nie

ústavnoprávny nárok) oznamovateľa trestného činu na začatie trestného stíhania proti osobe

označenej v trestnom oznámení ako páchateľ trestného činu. Aj keď podľa Trestného

poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie

otázky, či sú splnené podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe

skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených preverovaním

trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných

orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov).

Rovnako súčasťou tohto práva nie je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať

konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľ ako

oznamovateľ trestného činu mal zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa jeho

oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán (v tomto prípade okresná prokuratúra)

zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave

(, , a ). Oznamovateľ má právo

byť oboznámený s opatreniami prijatými na základe jeho oznámenia a má tiež právo žiadať

prokurátora o preskúmanie postupu vyšetrovateľa po podaní oznámenia (podľa § 158 ods. 3

). Procesným oprávneniam oznamovateľa (poškodenej osoby) však

nezodpovedá aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní začať trestné konanie

na základe jeho oznámenia.

Podľa ústavného súdu by o porušení už označených práv bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní nevenovali trestnému oznámeniu

sťažovateľa pozornosť, ktorú vyžaduje zákon (obdobne napr. ).

Uvedené orgány však v okolnostiach daného prípadu trestné oznámenie sťažovateľa

preverili, t. j. preskúmali prípadnú trestnú zodpovednosť osoby, ktorá mala podľa

sťažovateľa konať s úmyslom obohatiť sa na jeho škodu tým, že ho uviedla do omylu,

resp. využila jeho omyl (vykonali dokazovanie vypočutím poškodeného i viacerých

svedkov), a na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že v uvedenom prípade

nedošlo k naplneniu materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát

trestného činu konkrétnou osobou.

Okresná prokuratúra sa v označenom konaní zaoberala sťažnosťou sťažovateľa

a vyhodnotila ju tak, že ju odmietla ako nedôvodnú, pričom sťažovateľovi oznámila,

že postup a právne závery vyšetrovateľa pri vybavení trestného oznámenia boli zákonné.

Okresná prokuratúra svoje rozhodnutie odôvodnila okrem iného takto: „Trestný čin

poškodzovania veriteľa podľa účinného v čase skutku spácha,

kto čo aj len čiastočne: zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že

a) zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni čo aj

len časť svojho majetku,

b) zaťaží vec, ktorá je predmetom záväzku, alebo ju prenajme,

c) predstiera alebo uzná neexistujúce právo alebo záväzok, alebo postúpi svoju pohľadávku,

alebo prevezme dlh iného, i keď na to. nebol povinný ani oprávnený, alebo

d) predstiera zmenšenie svojho majetku alebo jeho zánik.

Ako vyplýva z výsluchov svedkov S. M., M. M., Ing. J. M. a JUDr. P. A. spoločnosť

M., s r. o. bola zakladaná pre M. M. Finančné prostriedky vo výške 200. 000,- Sk, použité

ako vklad do základného imania spoločnosti, boli vlastníctvom M. M., ktorá si ich na tento

účel požičala od svojho otca. Túto skutočnosť vo svojich výpovediach potvrdili S. M., M. M.

i Ing. J. M.

Keďže finančné prostriedky použité pri založení spoločnosti M., s. r. o. podľa

zabezpečených dôkazov nepatrili ani spoločnosti M., a. s. ani S. M., nemohlo ich vložením

do základného imania spoločnosti M., s. r. o. dôjsť k skráteniu uspokojenia pohľadávok

Ing. P. M. voči spoločnosti M., a. s. a S. M.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sa stotožňujem s názorom vyšetrovateľa,

že nedošlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa

podľa písmeno a), písmeno b) účinného v čase

skutku po objektívnej stránke a rozhodnutie vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania

považujem za dôvodné a zákonné...“

Ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresnej prokuratúry je síce stručné,

ale na druhej strane aj jasné a zrozumiteľné, a preto nevidí dôvod na prehodnocovanie

jej záverov obsiahnutých v jej uznesení bez ohľadu na argumenty sťažovateľa, že výpovede

svedkov boli účelové a neboli odstránené niektoré rozpory v ich výpovediach.

Keďže právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie

obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva

sťažovateľa podľa , k porušeniu týchto práv uvedeným uznesením

okresnej prokuratúry sp. zn. z 18. februára 2009 nemohlo dôjsť.

V nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že uznesením okresnej prokuratúry došlo

k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd konštatuje, že čl. 13 dohovoru sa vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv

garantovaných dohovorom (m. m. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Boyle

a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52).

V okolnostiach tohto prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Preto napadnuté konanie okresnej prokuratúry nesignalizuje žiadnu možnosť priamej

príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy

pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ktoré neodôvodňujú v danom prípade

ani možnosť porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009