Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 190/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. V., t. č. bytom, Holandsko, zastúpeného advokátom

JUDr. J. D., B., pre namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 30 ods. 1

v spojení s , a 2 a

v súvislosti s voľbou prezidenta Slovenskej republiky

21. marca 2009 a 4. apríla 2009, a to nečinnosťou Národnej rady Slovenskej republiky

pri zosúladení o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej

republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov

v znení neskorších predpisov s pozitívnym záväzkom Slovenskej republiky zabezpečiť

dostupnosť uplatnenia základného práva občanov zúčastňovať sa na správe verejných vecí

slobodnou voľbou svojich zástupcov a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2009

doručená sťažnosť Ing. V. V. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená písomným podaním

z 31. mája 2009 doručeným ústavnému súdu 5. júna 2009, ktorou namietal porušenie

základného práva zaručeného v (ďalej len

„ústava“) v spojení s , a 2 a v súvislosti

s voľbou prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) 21. marca 2009 a 4. apríla

2009 nečinnosťou Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“

pri zosúladení o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej

republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o voľbe

prezidenta“) s pozitívnym záväzkom Slovenskej republiky zabezpečiť dostupnosť

uplatnenia základného práva občanov zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou

voľbou svojich zástupcov.

Sťažovateľ je občanom Slovenskej republiky s trvalým bydliskom v K. Do 15. marca

2009 však pôsobil v I. v Holandsku. Následne, 16. marca 2009 mal opäť nastúpiť

do zamestnania v Ú. v K., čo mu však bolo znemožnené pôrodom jeho manželky 18. marca

2009. Sťažovateľ nemá novonarodené dieťa zapísané v cestovnom pase vydanom

Slovenskou republikou a v dôsledku zdĺhavo prebiehajúceho administratívneho postupu

v súvislosti s vydaním rodného listu dieťaťa a jeho následným zápisom do cestovného pasu

je nútený bez svojho zavinenia zotrvávať aj s rodinou v Holandsku.

V dôsledku uvedených skutočností nemohol hlasovať vo voľbách prezidenta

konaných 21. marca 2009 a následne 4. apríla 2009, a to kvôli zákonnej úprave podmienok

účasti v týchto voľbách.

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietol porušenie

základného práva zaručeného v v spojení s ,

a 2, ako aj legislatívnou nečinnosťou národnej rady spočívajúcou v tom,

že nevykonala takú zmenu , ktorou by zabezpečila

odstránenie diskriminácie časti voličov podmienkou „... a zdržiavajú sa v deň voľby

na území Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ tvrdí, že nevylúčila žiaden orgán verejnej moci spod oprávnenia

fyzickej osoby alebo právnickej osoby domáhať sa ochrany svojho základného práva alebo

slobody prostredníctvom sťažnosti podľa . Rovnako neobmedzila konanie

o sťažnosti iba na ochranu ústavnosti vo fáze aplikácie práva. Aj národná rada sa môže

dopustiť porušenia základného práva alebo slobody priznaných fyzickej osobe alebo

právnickej osobe. Národná rada je jediným zákonodarným a ústavodarným orgánom

Slovenskej republiky. Za neuvedenie § 1 ods. 2 zákona o voľbe prezidenta do súladu

s označenými ustanoveniami preto nemôže prevziať zodpovednosť iný štátny orgán.

K vlastnostiam materiálneho právneho štátu patrí povinnosť orgánov štátu nielen

základné práva a slobody formálne priznať, ale ich aj reálne zaručiť prijatím právnych úprav

umožňujúcich oprávneným osobám domáhať sa základných práv a slobôd v

priznanom rozsahu. Európsky súd pre ľudské práva na margo tejto povinnosti v súvislosti

so svojou rozhodovacou činnosťou uviedol, že účelom Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd je zaručiť práva, ktoré „sú praktické a efektívne“. Nesplnenie tejto

povinnosti v dôsledku legislatívnej nečinnosti príslušného orgánu štátu má za následok

konanie proti danému štátu pred orgánmi Rady Európy (napr. Gaskin case. Series A, č. 160,

s. 20, § 49; A. v. The United Kingdom. Reports 1998-VI, s. 2699, § 22 a mnoho ďalších)

aj Európskej únie (napr. Andrea Francovich and others v. Italian Republic. Joined Cases

C-6/90 and C-9/90. ECR, 1-5364). Slovenská republika pri budovaní materiálneho právneho

štátu akceptovala povinnosť legislatívnej aktivity, keď v praxi uplatňovania základných

práv a slobôd, napr. v súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, akceptovala

doktrínu o pozitívnom záväzku štátu zabezpečiť dostupnosť základných práv a slobôd

(napr. , , , , ). Na základe

doktríny o pozitívnom záväzku štátu vyslovil ústavný súd napr. porušenie práva

na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky v dôsledku nečinnosti ústredného orgánu

štátnej správy () alebo porušenie práva na súkromný a rodinný život nečinnosťou

okresného úradu (). Doktrína o pozitívnom záväzku štátu nemá povahu kritéria

slúžiaceho iba na preukázanie ústavnosti aplikácie práva orgánmi verejnej moci

v individuálnych prípadoch alebo na preukázanie ústavnosti právnej normy, resp.

zákonodarného procesu. Je taktiež hodnotiacim kritériom v prípade, ak národná rada svojou

legislatívnou nečinnosťou alebo svojou čiastočnou, a preto nedostatočnou legislatívnou

činnosťou nezabezpečí dostupnosť základného práva alebo slobody pre oprávnenú osobu.

Taký stav nastal v okolnostiach prípadu, keď národná rada síce schválila 18. marca 1999

zákon o voľbe prezidenta, ale v zákone schválila podmienku výkonu volebného práva –

zdržiavať sa v deň voľby na území Slovenskej republiky, a túto podmienku nikdy zo zákona

neodstránila.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto

rozhodol:

«1. Právo sťažovateľa zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou

svojich zástupcov priznané čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 101 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13

ods. 4 vo voľbe prezidenta Slovenskej republiky 21. marca

2009 a 4. apríla 2009 porušené bolo.

2. Národná rada Slovenskej republiky je povinná ustanovenie § 1 ods. 2 zák.

č. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní

o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

v rozsahu formulácie „a zdržiavajú sa v deň voľby na území Slovenskej republiky“ uviesť

do súladu s , a 2 a .

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva primerané finančné

zadosťučinenie 3.000 (slovom: tritisíc) euro. Národná rada Slovenskej republiky je povinná

vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej

republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 301 (slovom:

tristo jeden) euro, ktorú je Národná rada Slovenskej republiky povinná vyplatiť advokátovi

JUDr. J. D., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu

Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý

jej JUDr. J. D. uvedie.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť podľa je osobitným právnym prostriedkom nápravy,

na základe ktorého ústavný súd poskytuje ústavnú ochranu fyzickým osobám alebo

právnickým osobám pred neoprávnenými zásahmi majúcimi podobu právoplatného

rozhodnutia, opatrenia či charakter iného zásahu do základných práv alebo slobôd

sťažovateľov (napr. postupu alebo nečinnosti orgánu verejnej moci v konaní), ak o ochrane

týchto práv nerozhoduje všeobecný súd a sťažovateľ ju nedosiahol ani po vyčerpaní

účinných a dostupných právnych prostriedkov nápravy, na uplatnenie ktorých ho

oprávňoval zákon.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných námietok

zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.).

Pokiaľ takéto konkrétne skutočnosti v argumentácii sťažovateľa obsiahnuté nie sú,

ústavný súd sťažnosť odmietne v súlade s ustanovením

(napr. , ).

Podľa sťažovateľa má postup národnej rady vo vzťahu k ustanoveniu § 1 ods. 2

povahu legislatívnej nečinnosti, pretože s pozitívnym záväzkom

štátu vyplývajúcim z je konformná iba taká právotvorná aktivita

zákonodarcu, ktorou sa príjme právna úprava ustanovujúca podmienky faktickej dostupnosti

volebného práva bez neopodstatnených obmedzení.

Vylúčenie voličov z účasti na voľbe prezidenta, ak sa v deň voľby nezdržiavajú

na území Slovenskej republiky, predstavuje však podľa sťažovateľa obmedzenie aktívneho

volebného práva, ktoré nezachováva podstatu a zmysel tohto základného práva (čl. 13 ods. 4

).

Povinnosťou demokratického štátu je podľa sťažovateľa ochrana volebného práva.

Moderná spoločnosť má k dispozícii niekoľko možností na zabezpečenie dostupnosti

aktívneho volebného práva aj pre voličov, ktorí sa v deň volieb zdržiavajú mimo územia

štátu. Vylúčením tejto skupiny voličov z možnosti hlasovať národná rada absolútne

uprednostnila ekonomický záujem štátu (znížiť ekonomickú náročnosť volieb)

pred ochranou základného práva občanov zúčastňovať sa na správe verejných vecí voľbou

svojich zástupcov, čím porušila princíp spravodlivej rovnováhy oboch chránených hodnôt

a obmedzila označené základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom diskriminujúc

časť voličov ( a 2 ).

Sťažovateľ navyše poukázal na znenie , podľa ktorého

prezidenta volia občania Slovenskej republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním

na päť rokov. Právo voliť prezidenta majú občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady

Slovenskej republiky.

Pokiaľ z ustanovenia vyplýva, že právo voliť

prezidenta majú občania Slovenskej republiky, ktorí v deň voľby dovŕšili 18 rokov veku

a zdržiavajú sa v deň voľby na území Slovenskej republiky, z ustanovení § 2 ods. 1, § 10

ods. 1 a , , o voľbách do Národnej rady Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov vyplýva, že právo voliť do národnej rady má každý

občan Slovenskej republiky, ktorý najneskôr v deň volieb dovŕšil 18 rokov veku. Osobitný

zoznam voličov, ktorí nemajú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, vedie Mestská

časť Bratislava-Petržalka. Volič môže voliť na území Slovenskej republiky vo volebnom

okrsku, v ktorého zozname voličov je zapísaný, alebo v ktoromkoľvek inom volebnom

okrsku na základe voličského preukazu okrem volebného okrsku utvoreného podľa § 12

ods. 5. Mimo územia Slovenskej republiky môže volič voliť prostredníctvom pošty.

Prostredníctvom pošty môže voliť volič, ktorý nemá trvalý pobyt na území Slovenskej

republiky a ktorý bol na základe žiadosti zapísaný do osobitného zoznamu voličov podľa

§ 10, ako aj volič, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, no v čase volieb sa

zdržiava mimo jej územia a o voľbu prostredníctvom pošty požiada obec, v ktorej má trvalý

pobyt.

Argumentácia obsiahnutá v sťažnosti by bola relevantným dôvodom na posúdenie

súladu ustanovenia so sťažovateľom označenými

ustanoveniami v konaní o súlade právnych predpisov podľa v spojení

s ustanoveniami až , na iniciovanie ktorého však

sťažovateľ, ako fyzická osoba, nie je procesne aktívne legitimovaný ( ako aj

a ).

Z hľadiska podmienok konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa neuviedol sťažovateľ dostatočné dôvody

na záver, že postup národnej rady vo vzťahu k ustanoveniu § 1 ods. 2 zákona

č. mohol predstavovať zásah do jeho základných práv vo forme nečinnosti

( ). Národná rada by ako zákonodarný orgán mohla v súvislosti

s výkonom svojej zákonodarnej právomoci zasiahnuť do základných práv a slobôd

spôsobom preskúmateľným ústavným súdom v rámci konania podľa , iba ak

by neupravila určité právne vzťahy, na úpravu ktorých bola splnomocnená ,

ústavným zákonom prípadne zákonom, predovšetkým v dôsledku opomenutia prijať

príslušný právny predpis s právnou silou zákona, pričom dôsledkom takéhoto legislatívneho

opomenutia by bolo znemožnenie uplatnenia základných práv oprávnenými subjektami (ich

nositeľmi).

Pokiaľ národná rada v rámci svojej zákonodarnej právomoci určitý okruh právnych

vzťahov výslovne upravila, ako sa stalo aj v prípade ustanovenia § 1 ods. 2 zákona

č. , nemôže ísť o legislatívne opomenutie, resp. nečinnosť zákonodarcu, ktorá

by mohla byť premetom skúmania v zmysle .

Súlad obsahu ustanovenia zákona s , ústavným zákonom alebo

s kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, a tým aj ústavnú konformnosť uplatnenia

zákonodarnej právomoci národnou radou môže ústavný súd preskúmavať iba v rámci

konania o súlade podľa .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú

neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009