Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 266/09
PDF · 230.91 KB
No categories available
IV. ÚS 266/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., PhD., Š., zastúpeného advokátom JUDr. M. S.,
CSc., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k.
20 Cb 116/2004-325 z 10. septembra 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre
č. k. 15 Cob 21/2009-369 z 8. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. B., PhD., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2009
doručená sťažnosť Ing. J. B., PhD., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. M. S., CSc., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného
súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 Cb 116/2004-325 z 10. septembra 2008
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Cob
21/2009-369 z 8. apríla 2009.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v súdnom konaní sa návrhom z 21. júna
2004 právny predchodca sťažovateľa Ing. L. B. podnikajúci pod obchodným menom Ing. L.
B. – B., Š., a neskôr sťažovateľ návrhom z 19. februára 2007 domáhal proti žalovanému
v 1. rade Z., a. s., N., a žalovanému v 2. rade Mesto Š., zaplatenia sumy 946 000 Sk
s príslušenstvom z dôvodu náhrady škody, ktorá mala vzniknúť neplnením inominátnej
zmluvy z 23. marca 1993 uzavretej medzi právnym predchodcom sťažovateľa a Z. mesta Š.
Touto zmluvou sa právny predchodca sťažovateľa zaviazal vykonať odborné spracovanie
tvorby a aktualizácie digitálnej mapy mesta Š. Základom na uzatvorenie zmluvy z 23. marca
199 bola zmluva o dielo z 21. júla 1992, ktorú uzavrel pôvodný navrhovateľ s Mestom Š.
V roku 1994 malo dôjsť k vypovedaniu zmluvy z 23. marca 1993, avšak právnemu
predchodcovi sťažovateľa výpoveď nebola doručená. Sťažovateľ uviedol, že zmluva bola
platná najmenej do roku 2001 a jeho právny predchodca si nárok na náhradu nákladov,
ktoré vynaložil na splnenie tejto zmluvy, uplatnil včas v rámci štvorročnej premlčacej
lehoty.
Sťažovateľ v priebehu konania vzal späť žalobu proti žalovanému v 1. rade
a požadovanú náhradu škody zúžil len na cenu meracieho prístroja zakúpeného jeho
právnym predchodcom, ktorým mal realizovať presné merania technických sietí mesta
podľa zmluvy o dielo a jej dodatku č. 1. Keďže tieto merania neboli realizované, nákup
prístroja bol zbytočný. Podľa tvrdenia sťažovateľa žalovaný v 2. rade v konaní nedokázal
predložiť dôkaz o objednávke plnenia k zmluve o dielo, ale zavádzajúco predkladal doklady
o úhradách na základe mandátnej zmluvy, ktorú uzavrel s právnym predchodcom
sťažovateľa v roku 1995, ktorý sa touto zmluvou sťažovateľovi zaviazal zhromažďovať
a spracovať dáta pre geodeticko-grafickú časť mestského informačného systému (MIS).
Okresný súd rozsudkom č. k. 20 Cb 116/2004-325 z 10. septembra 2008 konanie
proti žalovanému v 1. rade na základe späťvzatia návrhu zastavil a proti žalovanému
v 2. rade žalobu zamietol.
Sťažovateľ s rozsudkom okresného súdu nesúhlasí z týchto dôvodov:
«Prvostupňový súd si osvojil názor, že som nepredložil žiadne dôkazy o tom, že môj
neb. brat nedostal objednávku geodetických prác na spracovaní technickej mapy mesta,
pričom žalovaný v 2. rade vraj doložil listinné dôkazy, že poskytol žalobcovi plnenie za
týmto účelom v rozsahu 2.029.752,- Sk.
Až do posledného pojednávania, z ktorého som sa vopred zo zdravotných dôvodov
ospravedlnil nik mnou uplatňovaný nárok nespochybnil. Žalovaní nemohli, logicky,
preukázať neexistujúce objednávky.
Hoci som sa na predposlednom pojednávaní ospravedlnil, že sa pojednávania
v danom termíne nemôžem zo zdravotných dôvodov zúčastniť (pre nevyhnutné každoročné
liečenie) nebol termín pojednávania odročený keďže - podľa sudkyne - nemalo byť na ňom
nič podstatné, len dokladované údajné doručenie výpovede zmluvy a doloženie
„neexistujúcich“ faktúr za vykonávané geodetické práce zo strany žalovaného 2).
Aj keď prvostupňový súd nakoniec neuznal platnosť výpovede zmluvy o dielo mestom
Š., vôbec nebral do úvahy množstvo pochybení vo výpovedi žalovaného a v jeho
predložených „dôkazoch“.
Pokiaľ ide o dokladovanie výkonov, okresný súd pokladal za nepreukazné kópie faktúr,
lízingovú zmluvu, splátkový kalendár a zaúčtovanie výdavkov z účtovníctva, ktoré bolo
podkladom pre daňové priznanie môjho právneho predchodcu, pričom však akceptoval
kópie listov z knihy došlých faktúr od žalobcu 2) ako hodnoverný dôkaz o platbách za
výkony geodetickej činnosti - konkrétnych meraní - ako hlavný dôkaz v neprospech žalobcu.
... Pochybenie prvostupňového súdu spočívalo v tom, že nerozlíšil činnosť
zodpovedného geodeta priamym meraním technickej infraštruktúry, od plnenia mandátnej
zmluvy.
Prvostupňový súd nedostatočne vykonal dokazovanie, keď nepovažoval za potrebné
si overiť svedeckou výpoveďou úplne protichodné tvrdenia žalobcu a žalovaného 2), ktoré
bolo možné preukázať zamestnancami mesta dotknutými touto činnosťou, vrátane Ing.
Chatrnúcha jednoducho sčítal výdavky mesta - z hľadiska žaloby irelevantné - ktoré
považoval omylom za dostatočné, pričom sa vôbec netýkali predmetu žaloby. Až do
posledného pojednávania nebol spochybňovaný žiadnymi dôkazmi zo strany žalovaného 2).
Podľa názoru žalobcu odvolanie je dôvodné a napadnutý rozsudok Okresného súdu
vykazuje viaceré pochybenia:
- rozsudok bol vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,
- súd neumožnil žalobcovi vyjadriť sa k „dôkazom“, ktoré on považoval za rozhodné,
pri žalobcovej ospravedlnenej neprítomnosti,
- prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
- napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.»
Krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 20 Cb/116/2004-
325 z 10. septembra 2008 potvrdil rozsudkom č. k. 15 Cob 21/2009-369 z 8. apríla 2009.
Podľa sťažovateľa «Krajský súd vôbec nezohľadnil argumenty žalobcu uvedené
v odvolaní, pričom žalovaný 2) sa k odvolaniu ani písomne, ani ústne na pojednávaní
nevyjadril. Hoci predseda senátu ho vyzval, aby sa k bodom odvolania vyjadril. Jediná,
opakovaná obrana žalovaného 2) bola v premlčaní nároku. ...
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobca nepreukázal žiadnym
hodnoverným spôsobom výšku ušlého zisku. Toto konštatovanie krajského súdu je odťažité,
pretože v tomto spore ide o náhradu za nevyužitý drahý merací prístroj - ako nevyhnutný
prostriedok k splneniu zmluvného záväzku, ktorý žalovaný 2) jednoznačne a preukazne
nedodržal. V tomto spore, prízvukujem, nebol uplatnený nárok na ušlý zisk.
Pokiaľ okresný i krajský súd zhodne v rozsudkoch tvrdia, že žalovaný nepreukázal, že
nebolo požadované plnenie od zhotoviteľa v dohodnutom rozsahu - oba súdy prehliadli, že
dôkazné bremeno mal znášať žalovaný 2). O neexistujúcich objednávkach zhotoviteľ a jeho
právny nástupca, logicky, predložiť dôkaz nemohli.
Súdy naopak za postačujúce dôkazy považovali nikým nepodpísané kópie nejasných
a nešpecifikovaných dokladov a výpisov z evidencie faktúr vystavených na iný predmet
plnenia.
Argumentácia súdu, že predmetný zakúpený merací prístroj mohol môj neb. brat
využívať aj mimo predmet sporu je neadekvátna. Môj neb. brat mal zmluvne garantovanú
zákazku, na ktorú bol merací prístroj účelovo zaobstaraný. Náklad presahujúci 1 mil. Sk bol
v r . 1992 veľmi vysoký výdavok, ktorý si mohol môj právny predchodca dovoliť, bez
veľkého podnikateľského rizika, len vtedy, ak mal zaistenú zmluvne dodávku geodetických
prác.
Tvrdenie, že neb. brat sa mohol živiť a j inou činnosťou, ktorú mal v živnostenskom
liste v kontexte žalobného nároku vôbec neobstojí.
Prízvukujem, že v danom spore nejde o a nešlo o úhradu ušlého zisku, čo odkláňalo
argumentáciu súdov do nesúvisiacej roviny.
Uvádzanie „murárskych prác“ namiesto meračských prác svedčí o istom povrchnom
prístupe k predmetnému sporu.».
Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy „v porušovaní povinnosti súdov pri vykonávaní dokazovania podľa ust. § 120
a nasl. o. s. p. Jednak súdy prehliadli, že dôkazné bremeno spočíva aj na žalovanom 2), keď
mal preukazovať predloženie objednávok k meracím prácam podľa zmluvy o dielo. Súdy
akceptovali dôkazy – výpisy z evidencie faktúr a iné nepreukázané doklady žalobcu 2), čím
porušili ust. § 125 o. s. p, ktoré stanovuje dôkazy (a v judikatúre ich formu) a nenáležite
vyhodnotili predložené dôkazy“.
Preto sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že „Rozsudok Okresného súdu
v Nitre č. k. 20/Cb/116/2004-325 zo dňa 10. 9. 2008 v spojitosti s rozsudkom Krajského
súdu v Nitre č. k. 15 Cob/21/2009-369 zo dňa 8. 4. 2009 nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127
ods. 1 ústavy ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci sťažnosť v časti
smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, pretože proti postupu a rozhodnutiu súdu
okresného súdu mal sťažovateľ k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil,
a teda bolo v právomoci krajského súdu preskúmať v rámci odvolacieho konania postup
a rozhodnutie súdu prvého stupňa, a tým poskytnúť ochranu základnému právu, ktorého
porušenie sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti.
Vo zvyšnej časti sa ústavný súd zaoberal posúdením, či argumenty sťažovateľa by
mohli byť v príčinnej súvislosti s možným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy. Podstata
námietok sťažovateľa v súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v jeho nespokojnosti s rozsahom dokazovania a hodnotením vykonaných
dôkazov, na základe ktorého podľa sťažovateľa všeobecné súdy dospeli k nesprávnym
skutkovým a právnym záverom.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.
Ústavný súd už rovnako vyslovil, že z ústavného princípu nezávislosti súdov vyplýva
zásada voľného hodnotenia dôkazov [§ 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“)]. Ak všeobecný súd pri svojom rozhodovaní rešpektuje ustanovenie § 132 OSP,
neprichádza do úvahy, aby ústavný súd opätovne „prehodnocoval“ hodnotenie dôkazov
všeobecných súdov. Ústavnému súdu totiž neprislúcha posudzovať celkovú zákonnosť
rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná, ale jeho úlohou je zistiť, či napadnutým
rozhodnutím nebolo zasiahnuté do ústavou zaručených základných práv alebo slobôd
sťažovateľa. V tomto zmysle sa ústavný súd nezaoberá právnou argumentáciou
všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci (IV. ÚS 370/04).
Sťažovateľ uplatňoval v súdnom konaní nárok na náhradu škody podľa § 373 a nasl.
Obchodného zákonníka. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa uvedeného
ustanovenia je porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Splnenie
podmienok na vznik žalovaného nároku musí preukázať žalobca, a teda jeho zaťažuje
dôkazné bremeno, a to v tom rozsahu, ktorý je určený hmotnoprávnou normou, ktorá sa má
aplikovať na daný právny vzťah. Sťažovateľ ako žalobca mal povinnosť preukázať svoj
nárok, teda mal povinnosť v súdnom konaní preukázať splnenie všetkých predpokladov na
vznik zodpovednosti za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka.
Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 20 Cb 116/2004 z 10. septembra 2008 vyplýva, že
okresný súd na základe späťvzatia návrhu zastavil konanie proti žalovanému v 1. rade
a žalobu proti žalovanému v 2. rade zamietol s odôvodnením, že sťažovateľ ako žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti
žalovaným v 2. rade („že žalovaný v 2. rade nepožadoval plnenie v dohodnutom rozsahu“),
a aj v prípade, že by bolo preukázané porušenie zmluvnej povinnosti, sťažovateľ
nepreukázal výšku škody.
Krajský súd podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne
správny a s poukazom na § 219 ods. 2 OSP prevzal jeho odôvodnenie do svojho
rozhodnutia. Krajský súd sa stotožnil s týmto právnym záverom okresného súdu:
„Žalobca svoj uplatnený nárok kvalifikoval ako náhradu škody, ktorá mu vznikla
porušením zmluvnej povinnosti žalovaným v 2. rade (keďže proti žalovanému v 1. rade
zobral žalobu späť). Pri priznaní náhrady škody je potrebné splnenie troch predpokladov:
protiprávny úkon - porušenie zmluvnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
porušením povinnosti a vznikom škody.
Právny predchodca žalobcu a žalovaný v 2. rade uzatvorili dve zmluvy: 1.) zmluvu
o dielo zo dňa 21. 7. 2002 (správne má byť zo dňa 21. 7. 1992, pozn.) a 2.) mandátnu
zmluvu zo dňa 6. 12. 1995. Podľa žalobcu mala jeho právnemu predchodcovi vzniknúť
škoda porušením povinnosti upravenej v čl. II zmluvy o dielo a v čl. I Dodatku č. 1 k zmluve
o dielo tým, že žalovaný v 2. rade nepožadoval pravidelné plnenie od zhotoviteľa
v dohodnutom rozsahu. Porušenie tejto povinnosti žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal,
nepredložil súdu žiadne dôkazy, naopak z listinných dôkazov predložených žalovaným
v 2. rade vyplýva, že žalobcovi poskytol plnenie v rozsahu 2.029.752,- Sk.
Zo zmluvy o dielo ako i z mandátnej zmluvy vyplývali žalovanému v 2. rade i ďalšie
povinnosti (napr.: povinnosť dielo prevziať, zaplatenie ceny diela, zaplatenie odmeny),
avšak ich nesplnenie žalobca nenamietal).
I v prípade, že by v konaní bolo preukázané, že došlo k porušeniu zmluvnej
povinnosti žalovaným v 2. rade, žalobca žiadnym hodnoverným dôkazom nepreukázal výšku
uplatnenej škody a ušlého zisku vo výške 946.000,- Sk. Výpočet uvedený v písomnom podaní
zo dňa 19. 2. 2007 (čl. 57) nemožno považovať za preukázaný, pretože žalobca v ňom iba
odhaduje jednotlivé položky bez toho, aby ich preukázal, resp. označil dôkazy. Súd nemal za
preukázané napríklad to, že právny predchodca žalobcu zamestnával tri osoby, obdobie,
v ktorom mak byť zamestnané, výšku ich príjmu, cenu školení, termíny pracovných porád
a rokovaní, cenu za účasť na rokovaní, nebola preukázaná ani výška nájomného za
kancelárske priestory a podobne. Žalobca nepreukázal, že žalovaný v 2. rade nepožadoval
plnenie v dohodnutom rozsahu.
Z právneho hľadiska vec posúdil podľa ustanovenia § 373 a nasl. Obchodného
zákonníka o náhrade škody.
Podľa právneho názoru prvostupňového súdu žalobca v tomto konaní neuniesol
dôkazné bremeno a preto súd jeho žalobu zamietol.“
Ústavný súd rešpektujúc voľné hodnotenie dôkazov konajúceho súdu uvádza, že
proces hodnotenia dôkazov nemôže byť prejavom svojvôle a jeho kontrola je zaručená
prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku, v ktorom má súd podľa § 157 ods. 2 OSP
uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako
vec právne posúdil, pričom zákon ukladá súdu povinnosť dbať na presvedčivosť
odôvodnenia.
Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,
akými úvahami sa krajský súd riadil pri hodnotení dôkazov, zhrnul, k akým skutkovým
záverom dospel na základe vykonaného dokazovania, a s poukazom na § 120 ods. 1 OSP
vysvetlil dôvod, pre ktorý považoval tvrdenia sťažovateľa za nepreukázané, a na základe
toho dospel k záveru, že sťažovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno. Právne závery
krajského súdu nie sú v zjavnom rozpore zo zisteným skutkovým stavom a logické úvahy,
ktorými dospel k záveru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi porušením zmluvnej
povinnosti a vznikom škody, nemožno považovať za výsledok svojvôle pri interpretácii
a aplikácii relevantnej hmotnoprávnej normy.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že v konaní neboli vypočutí zamestnanci žalovaného
v 2. rade na účel odstránenia rozporov medzi jeho tvrdeniami a tvrdeniami žalovaného
v 2. rade, z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ navrhoval v konaní vypočuť
svedkov alebo by navrhoval vykonanie iných dôkazov. Naopak, ústavný súd zo súdneho
spisu zistil, že sťažovateľ na predposlednom pojednávaní pred okresným súdom konanom
11. augusta 2008 nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Na poslednom
pojednávaní konanom 8. septembra 2008 sa sťažovateľ nezúčastnil, pričom v spise sa
nenachádza záznam o tom, že by svoju neprítomnosť vopred ospravedlnil alebo žiadal
o odročenie pojednávania. Na pojednávaní bol prítomný jeho právny zástupca, ktorý po
poučení podľa § 120 ods. 4 OSP vyhlásil, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania.
Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého
sťažovateľ namieta, sa možno domáhať len v medziach a za podmienok ustanovených
zákonmi, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1
ústavy). Z obsahu súdneho spisu a z napadnutého rozsudku však vyplýva, že sťažovateľ
neuplatnil svoje práva pred všeobecnými súdmi v medziach príslušného zákona, a preto ani
nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu v súvislosti s nevykonaním
dôkazov, pokiaľ sťažovateľ vykonanie dôkazov ani nenavrhol, čím si nesplnil dôkaznú
povinnosť podľa § 120 ods. 1 OSP.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že „krajský súd nezohľadnil argumenty žalobcu
uvedené v odvolaní“. Ústavný súd aj v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa
ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov, ani to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 22/05).
Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu netrpí nedostatkami, ktoré by
mohli byť v príčinnej súvislosti so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu.
Preto krajskému súdu ako súdu odvolaciemu postačovalo pri rozhodovaní o podanom
odvolaní v súlade s § 219 ods. 2 OSP vyjadriť súhlas s právnymi závermi okresného súdu
a poukázať na odôvodnenie jeho rozsudku a v ňom obsiahnuté hodnotenie dôkazov. V tejto
súvislosti ústavný súd konštantne judikuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Ústavný súd po posúdení námietok sťažovateľa dospel k záveru, že rozhodnutie
krajského súdu (posudzované v súvislosti s rozsudkom okresného súdu) netrpí takými
nedostatkami tvrdenými sťažovateľom, ktoré by znamenali porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Reálne uplatnenie a garantovanie základného
práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05), a preto
ústavný súd sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol na predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júla 2009