Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 266/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., PhD., Š., zastúpeného advokátom JUDr. M. S.,

CSc., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k.

-325 z 10. septembra 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre

č. k. -369 z 8. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. B., PhD., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2009

doručená sťažnosť Ing. J. B., PhD., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. S., CSc., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) rozsudkom Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. -325 z 10. septembra 2008

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Cob

21/2009-369 z 8. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v súdnom konaní sa návrhom z 21. júna

2004 právny predchodca sťažovateľa Ing. L. B. podnikajúci pod obchodným menom Ing. L.

B. – B., Š., a neskôr sťažovateľ návrhom z 19. februára 2007 domáhal proti žalovanému

v 1. rade Z., a. s., N., a žalovanému v 2. rade Mesto Š., zaplatenia sumy 946 000 Sk

s príslušenstvom z dôvodu náhrady škody, ktorá mala vzniknúť neplnením inominátnej

zmluvy z 23. marca 1993 uzavretej medzi právnym predchodcom sťažovateľa a Z. mesta Š.

Touto zmluvou sa právny predchodca sťažovateľa zaviazal vykonať odborné spracovanie

tvorby a aktualizácie digitálnej mapy mesta Š. Základom na uzatvorenie zmluvy z 23. marca

199 bola zmluva o dielo z 21. júla 1992, ktorú uzavrel pôvodný navrhovateľ s Mestom Š.

V roku 1994 malo dôjsť k vypovedaniu zmluvy z 23. marca 1993, avšak právnemu

predchodcovi sťažovateľa výpoveď nebola doručená. Sťažovateľ uviedol, že zmluva bola

platná najmenej do roku 2001 a jeho právny predchodca si nárok na náhradu nákladov,

ktoré vynaložil na splnenie tejto zmluvy, uplatnil včas v rámci štvorročnej premlčacej

lehoty.

Sťažovateľ v priebehu konania vzal späť žalobu proti žalovanému v 1. rade

a požadovanú náhradu škody zúžil len na cenu meracieho prístroja zakúpeného jeho

právnym predchodcom, ktorým mal realizovať presné merania technických sietí mesta

podľa zmluvy o dielo a jej dodatku č. 1. Keďže tieto merania neboli realizované, nákup

prístroja bol zbytočný. Podľa tvrdenia sťažovateľa žalovaný v 2. rade v konaní nedokázal

predložiť dôkaz o objednávke plnenia k zmluve o dielo, ale zavádzajúco predkladal doklady

o úhradách na základe mandátnej zmluvy, ktorú uzavrel s právnym predchodcom

sťažovateľa v roku 1995, ktorý sa touto zmluvou sťažovateľovi zaviazal zhromažďovať

a spracovať dáta pre geodeticko-grafickú časť mestského informačného systému (MIS).

Okresný súd rozsudkom č. k. -325 z 10. septembra 2008 konanie

proti žalovanému v 1. rade na základe späťvzatia návrhu zastavil a proti žalovanému

v 2. rade žalobu zamietol.

Sťažovateľ s rozsudkom okresného súdu nesúhlasí z týchto dôvodov:

«Prvostupňový súd si osvojil názor, že som nepredložil žiadne dôkazy o tom, že môj

neb. brat nedostal objednávku geodetických prác na spracovaní technickej mapy mesta,

pričom žalovaný v 2. rade vraj doložil listinné dôkazy, že poskytol žalobcovi plnenie za

týmto účelom v rozsahu 2.029.752,- Sk.

Až do posledného pojednávania, z ktorého som sa vopred zo zdravotných dôvodov

ospravedlnil nik mnou uplatňovaný nárok nespochybnil. Žalovaní nemohli, logicky,

preukázať neexistujúce objednávky.

Hoci som sa na predposlednom pojednávaní ospravedlnil, že sa pojednávania

v danom termíne nemôžem zo zdravotných dôvodov zúčastniť (pre nevyhnutné každoročné

liečenie) nebol termín pojednávania odročený keďže - podľa sudkyne - nemalo byť na ňom

nič podstatné, len dokladované údajné doručenie výpovede zmluvy a doloženie

„neexistujúcich“ faktúr za vykonávané geodetické práce zo strany žalovaného 2).

Aj keď prvostupňový súd nakoniec neuznal platnosť výpovede zmluvy o dielo mestom

Š., vôbec nebral do úvahy množstvo pochybení vo výpovedi žalovaného a v jeho

predložených „dôkazoch“.

Pokiaľ ide o dokladovanie výkonov, okresný súd pokladal za nepreukazné kópie faktúr,

lízingovú zmluvu, splátkový kalendár a zaúčtovanie výdavkov z účtovníctva, ktoré bolo

podkladom pre daňové priznanie môjho právneho predchodcu, pričom však akceptoval

kópie listov z knihy došlých faktúr od žalobcu 2) ako hodnoverný dôkaz o platbách za

výkony geodetickej činnosti - konkrétnych meraní - ako hlavný dôkaz v neprospech žalobcu.

... Pochybenie prvostupňového súdu spočívalo v tom, že nerozlíšil činnosť

zodpovedného geodeta priamym meraním technickej infraštruktúry, od plnenia mandátnej

zmluvy.

Prvostupňový súd nedostatočne vykonal dokazovanie, keď nepovažoval za potrebné

si overiť svedeckou výpoveďou úplne protichodné tvrdenia žalobcu a žalovaného 2), ktoré

bolo možné preukázať zamestnancami mesta dotknutými touto činnosťou, vrátane Ing.

Chatrnúcha jednoducho sčítal výdavky mesta - z hľadiska žaloby irelevantné - ktoré

považoval omylom za dostatočné, pričom sa vôbec netýkali predmetu žaloby. Až do

posledného pojednávania nebol spochybňovaný žiadnymi dôkazmi zo strany žalovaného 2).

Podľa názoru žalobcu odvolanie je dôvodné a napadnutý rozsudok Okresného súdu

vykazuje viaceré pochybenia:

- rozsudok bol vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu,

- súd neumožnil žalobcovi vyjadriť sa k „dôkazom“, ktoré on považoval za rozhodné,

pri žalobcovej ospravedlnenej neprítomnosti,

- prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam,

- napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.»

Krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu č. k.

325 z 10. septembra 2008 potvrdil rozsudkom č. k. -369 z 8. apríla 2009.

Podľa sťažovateľa «Krajský súd vôbec nezohľadnil argumenty žalobcu uvedené

v odvolaní, pričom žalovaný 2) sa k odvolaniu ani písomne, ani ústne na pojednávaní

nevyjadril. Hoci predseda senátu ho vyzval, aby sa k bodom odvolania vyjadril. Jediná,

opakovaná obrana žalovaného 2) bola v premlčaní nároku. ...

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobca nepreukázal žiadnym

hodnoverným spôsobom výšku ušlého zisku. Toto konštatovanie krajského súdu je odťažité,

pretože v tomto spore ide o náhradu za nevyužitý drahý merací prístroj - ako nevyhnutný

prostriedok k splneniu zmluvného záväzku, ktorý žalovaný 2) jednoznačne a preukazne

nedodržal. V tomto spore, prízvukujem, nebol uplatnený nárok na ušlý zisk.

Pokiaľ okresný i krajský súd zhodne v rozsudkoch tvrdia, že žalovaný nepreukázal, že

nebolo požadované plnenie od zhotoviteľa v dohodnutom rozsahu - oba súdy prehliadli, že

dôkazné bremeno mal znášať žalovaný 2). O neexistujúcich objednávkach zhotoviteľ a jeho

právny nástupca, logicky, predložiť dôkaz nemohli.

Súdy naopak za postačujúce dôkazy považovali nikým nepodpísané kópie nejasných

a nešpecifikovaných dokladov a výpisov z evidencie faktúr vystavených na iný predmet

plnenia.

Argumentácia súdu, že predmetný zakúpený merací prístroj mohol môj neb. brat

využívať aj mimo predmet sporu je neadekvátna. Môj neb. brat mal zmluvne garantovanú

zákazku, na ktorú bol merací prístroj účelovo zaobstaraný. Náklad presahujúci 1 mil. Sk bol

v r . 1992 veľmi vysoký výdavok, ktorý si mohol môj právny predchodca dovoliť, bez

veľkého podnikateľského rizika, len vtedy, ak mal zaistenú zmluvne dodávku geodetických

prác.

Tvrdenie, že neb. brat sa mohol živiť a j inou činnosťou, ktorú mal v živnostenskom

liste v kontexte žalobného nároku vôbec neobstojí.

Prízvukujem, že v danom spore nejde o a nešlo o úhradu ušlého zisku, čo odkláňalo

argumentáciu súdov do nesúvisiacej roviny.

Uvádzanie „murárskych prác“ namiesto meračských prác svedčí o istom povrchnom

prístupe k predmetnému sporu.».

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 „v porušovaní povinnosti súdov pri vykonávaní dokazovania podľa ust.

a nasl. Jednak súdy prehliadli, že dôkazné bremeno spočíva aj na žalovanom 2), keď

mal preukazovať predloženie objednávok k meracím prácam podľa zmluvy o dielo. Súdy

akceptovali dôkazy – výpisy z evidencie faktúr a iné nepreukázané doklady žalobcu 2), čím

porušili ust. § 125 o. s. p, ktoré stanovuje dôkazy (a v judikatúre ich formu) a nenáležite

vyhodnotili predložené dôkazy“.

Preto sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že „Rozsudok Okresného súdu

v Nitre č. k. -325 zo dňa 10. 9. 2008 v spojitosti s rozsudkom Krajského

súdu v Nitre č. k. -369 zo dňa 8. 4. 2009 nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1

“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127

ods. 1 ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci sťažnosť v časti

smerujúcej proti rozsudku okresného súdu, pretože proti postupu a rozhodnutiu súdu

okresného súdu mal sťažovateľ k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil,

a teda bolo v právomoci krajského súdu preskúmať v rámci odvolacieho konania postup

a rozhodnutie súdu prvého stupňa, a tým poskytnúť ochranu základnému právu, ktorého

porušenie sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti.

Vo zvyšnej časti sa ústavný súd zaoberal posúdením, či argumenty sťažovateľa by

mohli byť v príčinnej súvislosti s možným porušením . Podstata

námietok sťažovateľa v súvislosti s porušením základného práva podľa

spočíva v jeho nespokojnosti s rozsahom dokazovania a hodnotením vykonaných

dôkazov, na základe ktorého podľa sťažovateľa všeobecné súdy dospeli k nesprávnym

skutkovým a právnym záverom.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Ústavný súd už rovnako vyslovil, že z ústavného princípu nezávislosti súdov vyplýva

zásada voľného hodnotenia dôkazov [ (ďalej len

„OSP“)]. Ak všeobecný súd pri svojom rozhodovaní rešpektuje ustanovenie ,

neprichádza do úvahy, aby ústavný súd opätovne „prehodnocoval“ hodnotenie dôkazov

všeobecných súdov. Ústavnému súdu totiž neprislúcha posudzovať celkovú zákonnosť

rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná, ale jeho úlohou je zistiť, či napadnutým

rozhodnutím nebolo zasiahnuté do zaručených základných práv alebo slobôd

sťažovateľa. V tomto zmysle sa ústavný súd nezaoberá právnou argumentáciou

všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci ().

Sťažovateľ uplatňoval v súdnom konaní nárok na náhradu škody podľa § 373 a nasl.

. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa uvedeného

ustanovenia je porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu, vznik

škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Splnenie

podmienok na vznik žalovaného nároku musí preukázať žalobca, a teda jeho zaťažuje

dôkazné bremeno, a to v tom rozsahu, ktorý je určený hmotnoprávnou normou, ktorá sa má

aplikovať na daný právny vzťah. Sťažovateľ ako žalobca mal povinnosť preukázať svoj

nárok, teda mal povinnosť v súdnom konaní preukázať splnenie všetkých predpokladov na

vznik zodpovednosti za škodu podľa .

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 10. septembra 2008 vyplýva, že

okresný súd na základe späťvzatia návrhu zastavil konanie proti žalovanému v 1. rade

a žalobu proti žalovanému v 2. rade zamietol s odôvodnením, že sťažovateľ ako žalobca

neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti

žalovaným v 2. rade („že žalovaný v 2. rade nepožadoval plnenie v dohodnutom rozsahu“),

a aj v prípade, že by bolo preukázané porušenie zmluvnej povinnosti, sťažovateľ

nepreukázal výšku škody.

Krajský súd podľa potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne

správny a s poukazom na prevzal jeho odôvodnenie do svojho

rozhodnutia. Krajský súd sa stotožnil s týmto právnym záverom okresného súdu:

„Žalobca svoj uplatnený nárok kvalifikoval ako náhradu škody, ktorá mu vznikla

porušením zmluvnej povinnosti žalovaným v 2. rade (keďže proti žalovanému v 1. rade

zobral žalobu späť). Pri priznaní náhrady škody je potrebné splnenie troch predpokladov:

protiprávny úkon - porušenie zmluvnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi

porušením povinnosti a vznikom škody.

Právny predchodca žalobcu a žalovaný v 2. rade uzatvorili dve zmluvy: 1.) zmluvu

o dielo zo dňa 21. 7. 2002 (správne má byť zo dňa 21. 7. 1992, pozn.) a 2.) mandátnu

zmluvu zo dňa 6. 12. 1995. Podľa žalobcu mala jeho právnemu predchodcovi vzniknúť

škoda porušením povinnosti upravenej v čl. II zmluvy o dielo a v čl. I Dodatku č. 1 k zmluve

o dielo tým, že žalovaný v 2. rade nepožadoval pravidelné plnenie od zhotoviteľa

v dohodnutom rozsahu. Porušenie tejto povinnosti žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal,

nepredložil súdu žiadne dôkazy, naopak z listinných dôkazov predložených žalovaným

v 2. rade vyplýva, že žalobcovi poskytol plnenie v rozsahu 2.029.752,- Sk.

Zo zmluvy o dielo ako i z mandátnej zmluvy vyplývali žalovanému v 2. rade i ďalšie

povinnosti (napr.: povinnosť dielo prevziať, zaplatenie ceny diela, zaplatenie odmeny),

avšak ich nesplnenie žalobca nenamietal).

I v prípade, že by v konaní bolo preukázané, že došlo k porušeniu zmluvnej

povinnosti žalovaným v 2. rade, žalobca žiadnym hodnoverným dôkazom nepreukázal výšku

uplatnenej škody a ušlého zisku vo výške 946.000,- Sk. Výpočet uvedený v písomnom podaní

zo dňa 19. 2. 2007 (čl. 57) nemožno považovať za preukázaný, pretože žalobca v ňom iba

odhaduje jednotlivé položky bez toho, aby ich preukázal, resp. označil dôkazy. Súd nemal za

preukázané napríklad to, že právny predchodca žalobcu zamestnával tri osoby, obdobie,

v ktorom mak byť zamestnané, výšku ich príjmu, cenu školení, termíny pracovných porád

a rokovaní, cenu za účasť na rokovaní, nebola preukázaná ani výška nájomného za

kancelárske priestory a podobne. Žalobca nepreukázal, že žalovaný v 2. rade nepožadoval

plnenie v dohodnutom rozsahu.

Z právneho hľadiska vec posúdil podľa ustanovenia § 373 a nasl. Obchodného

zákonníka o náhrade škody.

Podľa právneho názoru prvostupňového súdu žalobca v tomto konaní neuniesol

dôkazné bremeno a preto súd jeho žalobu zamietol.“

Ústavný súd rešpektujúc voľné hodnotenie dôkazov konajúceho súdu uvádza, že

proces hodnotenia dôkazov nemôže byť prejavom svojvôle a jeho kontrola je zaručená

prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku, v ktorom má súd podľa

uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril

odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako

vec právne posúdil, pričom zákon ukladá súdu povinnosť dbať na presvedčivosť

odôvodnenia.

Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,

akými úvahami sa krajský súd riadil pri hodnotení dôkazov, zhrnul, k akým skutkovým

záverom dospel na základe vykonaného dokazovania, a s poukazom na

vysvetlil dôvod, pre ktorý považoval tvrdenia sťažovateľa za nepreukázané, a na základe

toho dospel k záveru, že sťažovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno. Právne závery

krajského súdu nie sú v zjavnom rozpore zo zisteným skutkovým stavom a logické úvahy,

ktorými dospel k záveru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi porušením zmluvnej

povinnosti a vznikom škody, nemožno považovať za výsledok svojvôle pri interpretácii

a aplikácii relevantnej hmotnoprávnej normy.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že v konaní neboli vypočutí zamestnanci žalovaného

v 2. rade na účel odstránenia rozporov medzi jeho tvrdeniami a tvrdeniami žalovaného

v 2. rade, z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ navrhoval v konaní vypočuť

svedkov alebo by navrhoval vykonanie iných dôkazov. Naopak, ústavný súd zo súdneho

spisu zistil, že sťažovateľ na predposlednom pojednávaní pred okresným súdom konanom

11. augusta 2008 nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Na poslednom

pojednávaní konanom 8. septembra 2008 sa sťažovateľ nezúčastnil, pričom v spise sa

nenachádza záznam o tom, že by svoju neprítomnosť vopred ospravedlnil alebo žiadal

o odročenie pojednávania. Na pojednávaní bol prítomný jeho právny zástupca, ktorý po

poučení podľa vyhlásil, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania.

Základného práva na súdnu ochranu podľa , porušenie ktorého

sťažovateľ namieta, sa možno domáhať len v medziach a za podmienok ustanovených

zákonmi, ktoré toto ustanovenie vykonávajú ( v spojení s

). Z obsahu súdneho spisu a z napadnutého rozsudku však vyplýva, že sťažovateľ

neuplatnil svoje práva pred všeobecnými súdmi v medziach príslušného zákona, a preto ani

nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu v súvislosti s nevykonaním

dôkazov, pokiaľ sťažovateľ vykonanie dôkazov ani nenavrhol, čím si nesplnil dôkaznú

povinnosť podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že „krajský súd nezohľadnil argumenty žalobcu

uvedené v odvolaní“. Ústavný súd aj v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa

ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov, ani to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu netrpí nedostatkami, ktoré by

mohli byť v príčinnej súvislosti so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu.

Preto krajskému súdu ako súdu odvolaciemu postačovalo pri rozhodovaní o podanom

odvolaní v súlade s vyjadriť súhlas s právnymi závermi okresného súdu

a poukázať na odôvodnenie jeho rozsudku a v ňom obsiahnuté hodnotenie dôkazov. V tejto

súvislosti ústavný súd konštantne judikuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd po posúdení námietok sťažovateľa dospel k záveru, že rozhodnutie

krajského súdu (posudzované v súvislosti s rozsudkom okresného súdu) netrpí takými

nedostatkami tvrdenými sťažovateľom, ktoré by znamenali porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa . Reálne uplatnenie a garantovanie základného

práva na súdnu ochranu neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby

všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. , ), a preto

ústavný súd sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol na predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2009