Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 116/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra

Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P.,

Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a namietaného

porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd výrokom uznesenia Krajského súdu v Žiline vydaného 31. októbra 2008 v konaní

vedenom pod sp. zn. o trovách konania a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a jej právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline vydaným 31. októbra 2008

v konaní vedenom pod sp. zn. vo výroku o trovách konania p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline vydané 31. októbra 2008 v konaní vedenom

pod sp. zn. vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov), ktoré j e Krajský súd

v Žiline p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátke JUDr. M. P., Ž., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -13 z 21. apríla 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., Ž. (ďalej len

„sťažovateľ“), v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a namietaného

porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vydaným 31. októbra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn.

. Vo zvyšnej časti ústavný súd predloženú sťažnosť sťažovateľa odmietol

pre nedostatok právomoci.

Sťažovateľ doručil 12. augusta 2008 Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný

súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia proti odporcom Ing. L. P. a L. P., obaja

bytom K. (ďalej len „odporcovia“). V tomto návrhu sťažovateľ žiadal, aby okresný súd

zakázal odporcom „odstrániť, poškodiť, prerušiť, preložiť, odpojiť od prívodu elektrickej

energie káblovú prípojku nízkeho napätia uloženú na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat.

2

území K. parc. č. 6/24 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 000 m

a to aj prostredníctvom tretích osôb“ a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o určenie,

že predmetná nehnuteľnosť je zaťažená v návrhu konkretizovaným vecným bremenom.

Zároveň sťažovateľ okresnému súdu navrhol uložiť odporcom povinnosť zaplatiť trovy

konania.

Okresný súd uznesením č. k. -27 z 2. septembra 2008 vyhovel návrhu

sťažovateľa a nariadil predbežné opatrenie v navrhovanej podobe, pričom súčasne uložil

sťažovateľovi povinnosť podať do 30 dní od doručenia uznesenia určovaciu žalobu.

O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že odporcov zaviazal spoločne a nerozdielne

zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 1 000 Sk, čo zdôvodnil poukazom

na skutočnosť nevyčíslenia trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva

právnym zástupcom sťažovateľa.

Odporcovia doručili 22. septembra 2008 okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu

o nariadení predbežného opatrenia, v ktorom navrhli, aby krajský súd ako súd odvolací

zmenil napadnuté uznesenie okresného súdu tak, že návrh sťažovateľa zamietne. Požadovali

tiež zaviazať sťažovateľa na náhradu trov konania.

Sťažovateľ na základe výzvy doručil 2. októbra 2008 okresnému súdu vyjadrenie

k podanému odvolaniu odporcov. V ňom okrem vyjadrenia k meritu sporu a okrem návrhu

na potvrdenie prvostupňového uznesenia navrhol „zaviazať odporcov v rade 1) a 2)

aj na znášanie odvolacích trov konania a nášho právneho zastupovania“.

Krajský súd po predložení spisu na rozhodnutie o podanom odvolaní 31. októbra

2008 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a zároveň sťažovateľovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Výrok o trovách konania o odvolaní zdôvodnil krajský súd

tak, že sťažovateľ „mal v prejednávanej veci plný úspech, avšak trovy odvolacieho konania

si nevyčíslil podľa a odvolací súd mu preto ich náhradu nepriznal“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu zdôvodnil sťažovateľ porušenie ním

označených základných práv a práv tým, že krajský súd nerešpektoval ustanovenie § 151

ods. 4 v znení platnom a účinnom v čase

rozhodovania krajského súdu (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd

ho nevyzval na vyčíslenie trov konania tak, ako mu to ukladá uvedené ustanovenie

. Vec tak podľa jeho názoru nebola správne právne

posúdená, čím „došlo k nesprávnemu a nespravodlivému rozhodnutiu... Krajského súdu

v Žiline.“. Výrok uznesenia krajského súdu označil sťažovateľ za rozporný so zákonom.

Po čiastočnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 12. mája 2009 vyzval

predsedu krajského súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie

súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Predseda krajského súdu doručil 5. júna 2009 ústavnému súdu vyjadrenie, ktorého

prílohou je vyjadrenie vec prerokúvajúcej predsedníčky senátu JUDr. R. V uvedenom

vyjadrení sa k spornej otázke nepriznania trov odvolacieho konania sťažovateľovi uvádza,

že na základe uplatnenia si trov odvolacieho konania sťažovateľom „odvolací súd bol toho

názoru, že aj keď mal navrhovateľ v prejednávanej veci plný úspech, trovy odvolacieho

konania si nevyčíslil, a preto mu ich náhradu ani nepriznal“. Ďalej predsedníčka senátu

dôvodila tvrdením, že sťažovateľ bol „zastúpený kvalifikovaným zástupcom, ktorý pokiaľ

chcel, aby mu bola náhrada trov právneho zastúpenia priznaná, mal si tieto súčasne

s podaním vyjadrenia k odvolaniu vyčísliť. Tak ako využil právo sa vyjadriť k odvolaniu

nemohla byť pre neho záťaž vyčísliť trovy konania. S ohľadom na predmet veci – vydanie

predbežného opatrenia pred začatím konania ( ) ani splnomocnený

zástupca nemohol mať pochybnosti, že na odvolacom súde sa vec skončí bez nariadenia

pojednávania.“. S týmto vyjadrením sa predseda krajského súdu stotožnil, oznámil,

že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania, a zaslal ústavnému súdu vyžiadaný

spis krajského súdu i spis okresného súdu.

Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 29. júna 2009 právnej zástupkyni

sťažovateľa s možnosťou zaujať stanovisko. Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila

10. júla 2009 ústavnému súdu stanovisko, v ktorom zopakovala argumentáciu

z odôvodnenia sťažnosti zdôrazňujúc skutočnosť, že krajský súd porušil ,

„nakoľko nás nevyzval na vyčíslenie trov konania napriek tomu, že my sme si tieto

uplatnili“. V stanovisku je vyjadrený súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. , ), že obsah

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná

vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom

konaní (). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi

predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie.

Zásadná námietka sťažovateľa proti postupu a následne aj rozhodnutiu krajského

súdu o trovách odvolacieho konania sa zakladala na tvrdení, že krajský súd nerešpektoval

ustanovenie a pred rozhodnutím o trovách odvolacieho konania nevyzval

sťažovateľa na vyčíslenie uplatnených trov.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh

spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných

dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu

prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho

zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom

prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto

účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje

a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov

do troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.

Citované ustanovenia , a sú pre konajúci súd záväznými

pravidlami upravujúcimi postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania. Z tohto hľadiska

ich možno chápať ako procesné garancie realizovateľnosti práva účastníka na náhradu trov

konania, ktoré mu ( ) vzhľadom na okolnosti

konkrétneho prípadu priznáva.

rozlišuje rozhodovanie o povinnosti nahradiť trovy

konania a rozhodovanie o výške prisúdených trov konania. Toto rozlišovanie má aj svoje

formálne vyjadrenie, keď predpokladá situáciu, v ktorej konajúci

súd v meritórnom rozhodnutí rozhodne len o povinnosti nahradiť trovy konania (§ 151

ods. 1 prvá veta ) a až neskôr samostatným uznesením prizná účastníkovi konania

majúcemu právo na náhradu trov trovy v konkrétnej sume (§ 151 ods. 1 druhá veta a § 151

ods. 2 ). Rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania je podmienené procesnou

aktivitou účastníka spočívajúcou v návrhu, aby mu súd priznal náhradu trov konania voči

protistrane, kým rozhodnutie o priznaní náhrady trov v konkrétnej sume podmieňuje

vyčíslením trov účastníkom konania v lehote ustanovenej

zákonom, ktorá plynie od vyhlásenia meritórneho rozhodnutia. V oboch prípadoch je tak

rozhodovanie o náhrade trov konania založené na dispozičnej zásade. Jedinú výnimku

predstavuje , ktorý v prípade nevyčíslenia trov zo strany účastníka konania

ukladá súdu výlučne na základe prisúdenia náhrady trov konania povinnosť ex offo skúmať

sumu trov konania vyplývajúcu zo súdneho spisu. Oficialita však v tomto prípade nezahŕňa

povinnosť súdu skúmať trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia.

Naznačený model sa uplatňuje aj pri meritórnych rozhodnutiach, ktoré

sa nevyhlasujú, a teda účastník konania objektívne nemá možnosť dozvedieť

sa o skutočnosti zakladajúcej plynutie lehoty na vyčíslenie prisúdených trov konania.

V takom prípade je povinnosťou konajúceho súdu vyzvať účastníka konania, ktorý

má právo na náhradu trov konania, na vyčíslenie prisúdených trov. Len takýmto postupom

možno zabezpečiť v procesnej fáze rozhodovania o náhrade trov konania rovnosť

účastníkov konania, v ktorom sa meritórne rozhodnutie vyhlasuje, a účastníkov konania,

v ktorom sa rozhodnutie vo veci nevyhlasuje.

Z vyžiadaných súdnych spisov ústavný súd zistil, že v sťažovateľovom prípade išlo

o rozhodovanie o nariadení predbežného opatrenia pred začatím konania o merite veci.

Rozhodovanie o nariadení predbežného opatrenia tak procesne tvorilo samostatné konanie,

v ktorom uznesenie o nariadení predbežného opatrenia z pohľadu aplikácie ustanovení

o trovách konania predstavovalo rozhodnutie, ktorým

sa konanie končí. Úlohou krajského súdu pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania

bolo dôsledne postupovať podľa už citovaných ustanovení .

Z obsahu vyžiadaného spisu je zrejmé, že sťažovateľ vo svojom vyjadrení

doručenom okresnému súdu 2. októbra 2008 navrhol, aby mu odvolací súd priznal nárok

na náhradu trov konania proti odporcom. V spojení s úspechom v odvolacom konaní

tak splnil podmienky na priznanie náhrady trov konania voči odporcom. Povinnosťou

krajského súdu tak bolo priznať sťažovateľovi náhradu trov konania o odvolaní. Krajský

súd však takto nepostupoval, keď s odkazom na skutočnosť nevyčíslenia trov konania

do momentu rozhodnutia o podanom odvolaní sťažovateľovi ako úspešnému účastníkovi

konania náhradu trov konania nepriznal.

Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Z už uvedeného právneho názoru ústavného súdu i zo zistení plynúcich

z predložených súdnych spisov možno jednoznačne uzavrieť, že rozhodnutie krajského súdu

o odvolaní sťažovateľa nie je vo výroku o náhrade trov konania v súlade s príslušnými

ustanoveniami . Nezákonnosť predmetného výroku

má v okolnostiach prípadu za následok aj porušenie sťažovateľovho základného práva

na súdnu ochranu, pretože krajský súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal

napriek tomu, že splnil všetky zákonom určené podmienky (úspech v spore a uplatnenie

nároku na náhradu trov konania) na jej priznanie. Preto ústavný súd rozhodol o porušení

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie tak,

ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie

krajského súdu vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a vec mu podľa § 56 ods. 3

písm. b) vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom konaní krajského súdu bude jeho úlohou opätovne prerokovať

sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu trov odvolacieho konania a rozhodnúť o ňom.

Bude pritom povinný dôsledne rešpektovať rozlišovanie rozhodnutia o priznaní náhrady

trov konania na jednej strane a rozhodnutia o priznaní náhrady trov konania v konkrétnej

sume na strane druhej. Pritom bude povinný vziať do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ

o priznanie náhrady trov konania požiadal, i keď ich výšku nevyčíslil. Preto bude krajský

súd povinný postupovať v súlade s ustanovením . V závislosti od

procesnej reakcie sťažovateľa bude potom úlohou krajského súdu buď priznať

sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v uplatnenej sume, alebo rozhodnúť podľa

.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa

garantovaného mu a listiny aj o porušení jeho práva

na spravodlivé súdne konanie, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 20 000 Sk (po prepočte 663,88 €). Sťažovateľ túto svoju

žiadosť zdôvodnil protiprávnosťou rozhodnutia o náhrade trov konania, „v dôsledku čoho

nám vzniká škoda spočívajúca v zaplatených trovách konania“.

Z citovaného textu vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie sa môže,

ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam,

kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne

a zákonne upraveným spôsobom (napr. ). Podľa názoru ústavného súdu

je ochrana základného práva sťažovateľa účinne poskytnutá tým, že o ním uplatnenom

nároku na náhradu trov odvolacieho konania bude krajský súd opätovne konať, a to v súlade

s právnymi názormi ústavného súdu, rešpektujúc pri tom nepochybné skutkové okolnosti

posudzovaného prípadu. Preto ústavný súd návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia nevyhovel.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 8 011 Sk. V stanovisku

doručenom ústavnému súdu 10. júla 2009 sumu požadovanej náhrady trov konania zvýšil

na 412,03 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny

za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu

predstavuje 190 Sk.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok

na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008 (prevzatie

a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť) v celkovej sume 6 732 Sk

(čo po prepočte predstavuje 223,46 €) (bod 3 výroku tohto nálezu). Vyjadrenie právnej

zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 10. júla 2009 hodnotí ústavný súd

ako neprinášajúce žiadne nové skutočnosti či právne názory, ktoré mohli mať vplyv

na rozhodnutie ústavného súdu, preto náhradu trov tohto procesného úkonu sťažovateľovi

nepriznal.

Právna zástupkyňa sťažovateľa preukázala, že je platiteľom dane z priadnej hodnoty

podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,

preto ústavný súd pripočítal k priznanej sume trov konania 19 %. V súhrne tak priznaná

náhrada trov predstavuje sumu 265,92 €.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009