Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 219/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009

predbežne prerokoval sťažnosť S., V., zastúpeného advokátom JUDr. F. Ch., K., ktorou

namietalo porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 2 v spojení s a porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozhodnutím Správy finančnej kontroly K. č. k. z 22. septembra

2004, postupom a rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky

č. k. MF/013614/2004-911 z 23. novembra 2004, postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -35 z 23. mája 2007 a postupom a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. septembra 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca

2009 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2

(ďalej len „“) a porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Správy finančnej kontroly K. (ďalej len „správa

finančnej kontroly“) č. k. z 22. septembra 2004 (ďalej len „rozhodnutie

správy finančnej kontroly“), postupom a rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) č. k. MF/013614/2004-911 z 23. novembra

2004 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva financií“), postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -35 z 23. mája 2007 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. septembra 2008 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľ na odôvodnenie sťažnosti doslovne uviedol:

„Podanie návrhu na povolenie obnovy konania zo dňa 20. 8. 2004. Príloha č. 1...

Správa finančnej kontroly K. – rozhodnutie zo dňa 22. 9. 2004 č. 3/535/2002/163.

Príloha č. 2...

Proti predchádzajúcemu rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie Správe finančnej

kontrole K. 14. 10. 2004 s petitom tam uvedeným. Príloha č. 3...

Odvolávací orgán MF Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 23. 11. 2004

č. MF/013614/2004/911 zamietol odvolanie obnovy konania č. 3/535/2002/163 zo dňa

22. 9. 2004, ktoré zamieta obnovu konania a nepovoľuje. Príloha č. 4...

Následne sťažovateľ podal žalobu proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu

na Najvyšší súd SR zo dňa 26. 12. 2004, čo bolo v rámci príslušnosti postúpené na KS

v Bratislave, ktorý svojim rozhodnutím sp. zn. -35 zamietol. Príloha č. 5 a 6...

Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie dňa 3. 07. 2007 s petitom zrušenia

rozhodnutia I. st. správneho súdu a vec vrátenia na ďalšie konanie a zároveň s návrhom

aby odvolávací súd zrušil rozhodnutie MF Slovenskej republiky č. 013614/2004/911 zo dňa

23. 11. 2004 s alternatívou aby vo veci rozhodol sám. Príloha č. 7...

Rozsudok NS Slovenskej republiky sp. zn. , ktorý došiel Krajskému súdu

Bratislava 24. 10. 2008 bol rozsudkom Krajského súdu Bratislava dňa 23. 05. 2007

č. konania potvrdený. Príloha č. 8...

Do pozornosti Ústavnému súdu dáva sťažovateľ podnet na preskúmanie rozhodnutia

správy finančnej kontroly K... č. 3/535/2002/163 zo dňa 16. 09. 2002 s akcentom na článok

9. Príloha č. 9...

Stručné zhrnutie základných a ľudských práv, ktoré boli porušené.

Súd pozná právo (iura novit curia a je majstrom práva the court is master of law)

má sa na mysli súd všeobecný. Sťažovateľ tým mieri na to, či je daná právomoc Ústavného

súdu ( a ) a domnieva sa, že je nevyhnutnosť nástupu

subsidiárnej právomoci Ústavného súdu SR proti úkonom všeobecných súdov ktoré

s prepáčením a úctou k ním pokladá za nesprávne a nezákonné (per nefas a per peram).

Vážený Ústavný súd je nadbytočné aby sťažovateľ odpisoval ako právnická osoba

porušenie svojich základných práv a slobôd zakotvených v článku 2 ods. 2 SR

a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv v spojení s medzinárodnými právnymi

dokumentmi, preto sťažovateľ považuje účelnejšie a hospodárnejšie, aby sa ÚS

zo skutkovým stavom oboznámil bez ďalších duplicitných komentárov v tejto sťažnosti,

vzhľadne ÚS to čo sťažovateľ pokladá za porušenie SR, ktoré sa zakladá

na 2 rovinách.

Prvou je rovina neznalosti zákona o rozpočtových pravidlách, ktorú porušila správa

finančnej kontroly KE (viď. Príloha č. 9) a následne celá v kontexte, pretože sťažovateľ

alfou a omegou len a len pomohol sociálnemu a pedagogickému aspektu vrátané rozpočtu

SR svojej organizácii s hlbokým sociálnym cítením pre rozvíjajúcu sa generáciu.

Druhou rovinou je, že sťažovateľ bol zastrašovaný a opätovne prosím s prepáčením

neschopnosťou úradníkov, ktorý neovládajú zásady etiky a práva. Veď iba štátnemu

rozpočtu svojím konaním pomohol preto sa začal brániť, aby na tejto druhej rovine trestno

právnej, v ktorej mu štátne súdne organy nevyhoveli. Všetko je uvedené v prílohách

sťažovateľa...

ÚS SR po podrobnom oboznámení sa s obsahom tejto sťažnosti, po zabezpečení

si kompletného originálneho a žurnalizovaného spisu iste vzhliadne (vrátane súvisiacich

uvedených konaní), že porušovatelia základného práva sťažovateľa ako (právnickej osoby)

poznačenej v tejto sťažnosti interpretovali a aplikovali zákony spôsobom, že účinky takej

interpretácie a aplikácie nie sú zlučiteľné s SR alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pretože ako už bolo

naznačené je vylúčená právomoc všeobecných sudov na strane jednej a účinky tejto

právomoci (v tomto prípade) všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné zo súvisiacimi ústavno

právnymi princípmi alebo úpravou príslušnej medzinárodnej zmluvy. Je to výlučne

v právomoci ústavného súdu posúdiť rozhodnutia, ktoré sú súčasťou tejto ústavnej sťažnosti

najme v prílohe č. 2, 4, 6, 8.

Podľa názoru sťažovateľa, porušovateľa jeho základného práva garantovaného

SR im contreto článkom 46 ods. 2 v spojení s v spojení s

Dohovorom o ochrane ľudských práv svojim konaním a vydanými rozhodnutiami vytvorili

explicitnú kontradikciu a nezlučiteľnosť s označenými vnútroštátnymi a medzinárodno-

právnymi normami.

Podľa názoru sťažovateľa všetky napadnuté rozhodnutia, ktoré sú súčasťou tejto

sťažnosti sú nezákonné a nesprávne a tým sú proti ústavné. Zaoberajú sa rozborom

vo svojich odôvodneniach čiastkových a nepodstatných skutkových okolností v náväznosti

na to, žiaľ obsahujú nesprávne právne posúdenia veci, ako keby sa odchýlili od veci samej,

ako keby nevedeli pochopiť v akej ťažkej situácii sa nachádzalo školstvo ako také,

či už to v dôsledku chyby voľnej diškrécie alebo či to robili zjavne. V domnienke sťažovateľa

extrémne nelogicky so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti.

Aké to môže byť porušenie rozpočtových pravidiel, keď sťažovateľ v rozpočtovom

obdoby splnil podmienku účelovej a časovej viazanosti finančných prostriedkov nad rámec

štátnych dotácii, predsa sa musí starať o svojich žiakov po všetkých stránkach...

Je na mieste podrobiť kontrole všetky napadnute rozhodnutia subjektov ÚS SR

čo sa už nedá urobiť v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc s uvedeného

je sťažovateľ toho názoru, že je tu spojenie medzi rozhodnutiami a odôvodneniami

správnych aj súdnych orgánov a namietaním porušením základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na súdnu a inú právnu ochranu v spojení čl. 6

ods. 2 a SR.“

3. Návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit sťažnosti) sťažovateľ formuloval takto:

„Na základe opísaného skutkového a právneho stavu veci sťažovateľ v súlade s § 20

ods. 3 Z. z. o ÚS formuluje návrh na rozhodnutie o veci samej, ktorá je podaná v ústavno

zákonnej dvojmesačnej lehote a ktorá spĺňa formálne a obsahové náležitosti ústavnej

sťažnosti tak, že postupom, prejednávaním a rozhodnutiami napadnutých subjektoch

označených v úvode sťažnosti

BOLO PORUŠENÉ SŤAŽOVATELOVO ZÁKLADNÉ PRÁVO

1. Na spravodlivé súdne a iné konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd;

2. Na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení čl. 2 ods. 2 ÚS SR;

3. Sťažovateľ sa domáha aj adekvátneho finančného zadosťučinenia podľa čl. 46

ods. 3 ÚS SR vo výške 50 000,- Euro, ktoré budú použité na výchovu a vzdelávanie

v školskej organizácii.

4. Právny zástupca JUDr. Mgr. F. Ch. si uplatňuje trovy právneho zastúpenia podľa

vyhlášky MS SR vo výške 330 Euro, ktoré v blízkej dobe vyšpecifikuje, pokiaľ ho ústavný

súd nevyzve na túto špecifikáciu na verejnom zasadnutí a pojednávaní, o ktoré a priori

sťažovateľ žiada.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

5. Ústavný súd podľa o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) každý návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania

každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa

) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť je z hľadiska formulácie

jej odôvodnenia, ako aj formulácie návrhu na rozhodnutie vo veci samej na hranici

minimálnych kritérií. Odôvodnenie sťažnosti založené na tvrdení sťažovateľa, ktorý

„... považuje za účelnejšie a hospodárnejšie, aby sa ÚS zo skutkovým stavom oboznámil

bez ďalších duplicitných komentárov v tejto sťažnosti“, je z pohľadu ústavného súdu

neakceptovateľné, pretože je povinnosťou sťažovateľa zastúpeného advokátom, aby sám

odôvodnil namietané zásahy do svojich práv alebo slobôd. Taktiež formulácia petitu

sťažnosti nezodpovedá , keď sa sťažovateľ v merite veci domáha len

vyslovenia porušenia svojich práv bez toho, aby súčasne žiadal, aby ústavný súd zrušil ním

napádané rozhodnutia správnych orgánov (správa finančnej kontroly, ministerstvo financií)

a súdov (krajský súd, najvyšší súd). Návrh na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia nie je v rozpore s odôvodnený vôbec

(tvrdenie, že tieto prostriedky budú použité na „výchovu a vzdelávanie v školskej

organizácii“ ústavný súd nepovažuje za odôvodnenie takéhoto návrhu). Z tohto pohľadu

teda sťažnosť nemá náležitosti predpísané , čo je síce

odstrániteľný nedostatok sťažnosti, avšak ústavný súd v záujme procesnej hospodárnosti

z ďalej uvedených dôvodov sťažovateľa na odstránenie nedostatkov nevyzýval.

7. Primárnou podmienkou na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné

meritórne prerokovanie a rozhodnutie je existencia právomoci ústavného súdu

o nej rozhodnúť. Ako totiž vyplýva z , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudských

práv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd (vrátane práva na súdnu a inú právnu ochranu)

nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd, ktorý v rámci svojej

a zákonom zverenej právomoci môže poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred namietaným

porušením jeho práv a slobôd. Ak takýto súd existuje, jeho právomoc predchádza

právomoci ústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie

a meritórne o nej rozhodnúť (mutatis mutandis , ).

8. Právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutie správy finančnej kontroly

a rozhodnutie ministerstva financií mal krajský súd v konaní začatom na podklade žaloby

sťažovateľa, ktorou sa domáhal ich preskúmania podľa V. časti Občianskeho súdneho

poriadku. Preto ústavný súd v zmysle princípu subsidiarity nemá právomoc preskúmavať

tieto rozhodnutia správnych orgánov v konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základných práv a slobôd ich postupom a rozhodnutím.

Právomoc preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba

sťažovateľa proti rozhodnutiu správneho orgánu zamietnutá, mal v rámci riadneho

inštančného postupu najvyšší súd v odvolacom konaní iniciovanom sťažovateľom.

Aj v tomto smere je teda vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto z dôvodu nedostatku právomoci odmietol sťažnosť v časti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu správy finančnej kontroly, postupu a rozhodnutiu

ministerstva financií a proti postupu a rozsudku krajského súdu.

9. V právomoci ústavného súdu tak ostalo výlučne posúdenie, či postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľa, čo by

odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné meritórne prerokovanie

a rozhodnutie.

10. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne

zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho

posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má

dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).

K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné,

navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva,

pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou

(). Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, nie však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane ústavný súd uviedol (napr. ),

ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti

ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia

sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

a 5 a zákonom ( ).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

12. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstatnom uviedol:

«Rozhodnutím č. MF/013614/2004-911 zo dňa 23. 11. 2004 žalovaný správny orgán

zamietol odvolanie proti rozhodnutiu Správy finančnej kontroly K. č. 3/535/2002/163 zo

dňa 22. 09. 2004, ktorým bol návrh žalobcu na obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. b)

o správnom konaní (správny poriadok) zamietnutý a obnova konania

nebola povolená.

Svoje rozhodnutie o nepovolení obnovy konania žalovaný odôvodnil tým,

že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí riešil výhradne nezákonné použitie

prostriedkov Štátneho rozpočtu Slovenskej republiky účastníkom konania, t. j. právnickou

osobou – viď o rozpočtových pravidlách (ďalej

na účely tohto rozsudku len „“). Za prostriedky poskytnuté zo štátneho

rozpočtu Slovenskej republiky vo forme príspevku je podľa žalovaného výhradne

zodpovedný účastník konania, tzn. žalovaný a nie fyzická osoba – jej riaditeľ...

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca žalobu zo dňa 18. 01. 2005, ktorá bola

po svojom doručení na Najvyšší súd Slovenskej republiky odstúpená na Krajský súd

v Bratislave ako súd vecne príslušný.

Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie

žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu a po prejednaní dospel

k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa , pretože rozhodnutie

a postup žalovaného boli v súlade so zákonom.

Predovšetkým sa stotožnil s názorom žalovaného, že neposudzoval trestnú

zodpovednosť bývalého riaditeľa žalobcu, pretože predmetom rozhodnutia bolo

dodržiavanie rozpočtovej disciplíny žalobcu ako príspevkovej organizácie vo vzťahu

k štátnemu rozpočtu. Aj v prípade, že by trestné stíhanie nebolo odložené z dôvodu

premlčania, správny orgán nemohol určiť za účastníka konania a zodpovedného bývalého

riaditeľa žalobcu, nakoľko takýto postup by bol v rozpore s hmotnoprávnou normou,

na základe ktorej rozhodoval. K veci krajský súd ešte poznamenal, že rozhodnutím

vyšetrovateľa, na ktoré žalobca poukazuje, nebolo rozhodnuté o tom, že bol spáchaný

trestný čin, ani to, kto ho spáchal, takže takéto rozhodnutie nemohlo maž podstatný vplyv

na návrh na obnovu napadnutého rozhodnutia.

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 16. 02. 2004 proti rozsudku prvostupňového súdu

žalobca po tom, čo podrobne citoval niektoré pasáže z odôvodnenia krajského súdu,

vyjadril nesúhlas s jeho záverom, že z hľadiska výsledkov následnej finančnej kontroly

posudzovanie trestnej zodpovednosti riaditeľa žalobcu ako predbežnej otázky pred vydaním

rozhodnutia v správnom konaní neprichádzalo vôbec do úvahy, pretože to nepatrí do

kompetencie správneho orgánu.

Žalobca sa tiež nestotožňuje ani s ďalšou úvahou krajského súdu, a to že pokiaľ

by aj trestné stíhanie nebolo odložené z dôvodu premlčania, nemohol by správny orgán

určiť za účastníka konania a zodpovedného bývalého riaditeľa žalobcu, nakoľko takýto

postup by bol v rozpore s hmotnoprávnou normou, na základe ktorej rozhodoval.

Žalobca ďalej vo svojom odvolaní namietal argumentáciu krajského súdu, že žalobca

si mohol uplatniť nárok na vrátenie neoprávnene použitých prostriedkov spolu s penále

od bývalého riaditeľa žalobcu Ing. P., nakoľko uplatnenie náhrady škody

v občianskoprávnom, poprípade v trestnoprávnom konaní je neuplatniteľné vzhľadom

na zreteľnú absenciu účinných právnych prostriedkov.

Rovnako žalobca sa vo svojom odvolaní venoval teoretickému objasneniu ust. § 158

bližšie rozvedených pod písm. a) až f) so záverom, že vyšetrovateľ

OR PZ ÚJ a KP M. vo svojom uznesení jednoznačne dospel k zisteniu, že Ing. M. P. svojím

konaním jednoznačne naplnil skutkovú podstatu trestného činu porušovania povinnosti pri

správe cudzieho majetku podľa a a nič podľa žalobcu

nemení na tejto trestnej činnosti, že trestné stíhanie bolo v zmysle § 159 ods. 2 trestného

poriadku odložené...

Žalobca popri vyslovení požiadavky, aby sa odvolací súd oboznámil dôkladne

s kompletným a zažurnalizovaným administratívnym a súdnym spisom (konkrétne listiny

vymenované v odvolaní pod č. 1 až 11), požadoval zrušenie rozsudku krajského súdu a vec

vrátiť na ďalšie konanie. Súčasne žalobca navrhuje zrušiť napadnuté správne rozhodnutie

žalovaného alebo alter. požaduje, aby súd vo veci rozhodol sám...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd... dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom, a preto

v medziach odvolacích dôvodov a argumentov postupom podľa rozsudok

krajského súdu potvrdil...

Najvyšší súd po dôkladnom sa oboznámení so spisom konštatuje, že podstatou

odvolania ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného

v správnom konaní, je vyriešenie otázky, či žalobcovi po predložení uznesenia OR PZ

ÚJ a KP M. ČVS: ORP-598/OEK-MI-2004 zo dňa 12. 07. 2004 vznikol nárok na obnovu

správneho konania v zmysle § 62 ods. 1 písm. b) Správneho poriadku, ktorá je základom

pre celé toto konanie.

Z ust. § 62 ods. 1 písm. b) Správneho poriadku, na ktoré sa žalobca ako na hlavný

dôvod obnovy konania odvoláva, vyplýva, že konanie pred správnym orgánom ukončené

rozhodnutím, ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka konania okrem iného obnoví,

ak rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol

inak.

Podľa mienky žalobcu predbežnou otázkou, ktorou sa mal žalovaný ako aj pred ním

prvostupňový správny orgán počas svojej kontrolnej činnosti zaoberať, mala byť predbežná

otázka, ktorú OR PZ ÚJ a KP M. vo svojom uznesení riešil, tzn. či činnosť Ing. M. P.

vo funkcii riaditeľa žalobcu naplnila skutkové znaky v rozhodnutí naznačeného trestného

činu alebo naopak ho menovaný nespáchal.

Najvyšší súd však vzhľadom na žalobcom namietané ust. § 5 a § 6 ods. 3, § 11 a 13

ods. 2 písm. k) v súlade so závermi krajského súdu ako aj žalovaného

poukazuje na to, že citované uznesenie okresného úradu vyšetrovania skutočne nepotvrdilo

a ani potvrdiť nemohlo, že v prípade žalobcu nedošlo k porušeniu mu vyplývajúcich

povinností z ust. v spoj. s a zák. Naopak

z odôvodnenia tohto uznesenia jednoznačne vyplýva, že samotné rozhodnutie bolo vydané

orgánom činným v trestnom konaní, ktorý nemal právomoc vydať meritórne rozhodnutie

vo veci viny a trestu fyzickej osoby a ktorý procesným výrokom odložil trestné stíhanie,

nakoľko je neprípustné.

Navyše skutočnosť, či jednotlivec v rámci štruktúry príspevkovej organizácie by bol

svojou nezákonnou činnosťou priamo zodpovedný, resp. by bol príčinou prečo táto

organizácia nesprávne nakladá s prostriedkami tejto organizácie, je v tejto veci celkom

irelevantná, nakoľko právne predpisy (najmä ) pri vyhodnocovaní

účelu a zákonnosti nakladania s verejnými financiami prihliadajú iba na činnosť

jednotlivých subjektov a nie na vzťahy, ktoré sú založené alebo sa odvíjajú od ich vnútornej

štruktúry. Je iba vnútornou vecou a tým aj zodpovednosťou každého subjektu, ktorý čerpá

verejné financie, ako si usporiada svoje vnútorné vzťahy, aby zabezpečil plnenie svojich

povinností, ktoré mu vyplývajú z nižšie citovaných zákonných ustanovení.

Podľa platného v čase nakladania s peňažnými

prostriedkami (1998 až 2001) je možné rozpočtové prostriedky použiť do konca

rozpočtového roka, a to len na účely, na ktoré boli určené zákonom o štátnom rozpočte

na príslušný rozpočtový rok alebo určené podľa tohto zákona.

Podľa v hore citovanom znení rozpočtové

prostriedky sa môžu používať len na určené účely a na krytie nevyhnutných potrieb

a opatrení vyplývajúcich z osobitných predpisov. Rozpočtová organizácia a príspevková

organizácia sú povinné pri používaní prostriedkov štátneho rozpočtu zachovávať

maximálnu hospodárnosť a efektívnosť ich použitia. Rozpočtová organizácia a príspevková

organizácia môžu používať peňažné prostriedky, s ktorými disponujú, len na účely, na ktoré

sú určené, a na krytie opatrení nevyhnutných na zabezpečenie nerušeného chodu

organizácie. Úhrady, na ktoré sa rozpočtová organizácia a príspevková organizácia

zaviažu v bežnom roku, nesmú prekračovať ich rozpočtované výdavky na tento rok.

Podľa v hore citovanom znení náklady príspevkovej

organizácie n a podnikateľskú činnosť musia byť kryté výnosmi z nej. Prostriedky získané

touto činnosťou používa príspevková organizácia na skvalitňovanie služieb poskytovaných

v oblasti hlavnej činnosti.

Preto pri posudzovaní správnosti aplikácie cit. zákonných ustanovení nedošlo

k pochybeniu ani zo strany krajského súdu ani žalovaného, keď vo svetle týchto záverov

obnovu konania nepovolili. K zvyšným námietkam a argumentom žalobcu, ktoré sú vo svetle

tohto záveru irelevantné, tzn. k nutnosti dokazovaním náležitým spôsobom zistiť skutkový

stav v zmysle zásady plnej jurisdikcie, k nesprávnosti názoru krajského súdu o uplatnení

nároku na vrátenie neoprávnene použitých prostriedkov od bývalého riaditeľa

v trestnoprávnom konaní a tiež k účinku aplikácie ust. na závery

predchádzajúceho správneho konania, sa najvyšší súd v zmysle zásady procesnej

hospodárnosti nebude vyjadrovať.

Najvyšší súd ako súd odvolací vzhľadom na smerovanie argumentov uplatnených

žalobcom v jeho odvolaní uvádza, že napadnuté rozhodnutie žalovaného má formálne

i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie

správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky

vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými

zisteniami a právnymi závermi zistenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca

je zodpovedný za hospodárenie so zverenými prostriedkami verejných financií.»

13. K rozsudku najvyššieho súdu a jeho odôvodneniu ústavný súd uvádza,

že je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku,

prečo najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol tak,

že tento potvrdil. Neprislúcha ústavnému súdu ďalej rozvíjať alebo podporovať správnosť

právnych záverov najvyššieho súdu.

Pre potrebu náležitého odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd iba stručne dodáva:

14. V pôvodnom správnom konaní (v roku 2002) bola sťažovateľovi ako právnickej

osobe právoplatným rozhodnutím uložená sankcia za porušenie rozpočtovej disciplíny.

V roku 2004 vyšetrovateľ Policajného zboru ako orgán činný v trestnom konaní o trestnom

oznámení sťažovateľa na jeho bývalého riaditeľa pre podozrenie z trestného činu

porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1 a 3 Trestného

zákona rozhodol tak, že trestnú vec odložil, pretože trestné stíhanie je z dôvodu premlčania

neprípustné. V tom vidí sťažovateľ dôvod na obnovu správneho konania, pričom sa snaží

navodiť záver, že subjektom, ktorý mal byť napadnutými rozhodnutiami správnych orgánov

sankcionovaný za porušenie rozpočtovej disciplíny, mal byť bývalý riaditeľ sťažovateľa ako

fyzická osoba, a nie sťažovateľ ako právnická osoba.

Takýto pohľad na vec však nemôže obstáť, keďže nemá žiaden právny základ.

Predovšetkým predmetné rozhodnutie vyšetrovateľa nie je, a v právnom štáte (čl. 1 ods. 1

) ani nemôže byť, rozhodnutím o vine bývalého riaditeľa sťažovateľa, o ktorej

by mohol rozhodnúť len nezávislý súd ( ). Rovnako (a čo je podstatne

dôležitejšie) takéto rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní je vo vzťahu

k sankcionovaniu porušenia rozpočtovej disciplíny rozpočtovou organizáciou alebo

príspevkovou organizáciou právne úplne irelevantné.

Subjektom, ktorému sa prostriedky štátneho rozpočtu poskytujú, je konkrétna

rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia. Preto aj v prípade porušenia

rozpočtovej disciplíny je to vždy táto organizácia ako právnická osoba, s ktorou správa

finančnej kontroly koná ako s účastníkom správneho konania a ktorej v zákonom

ustanovených prípadoch uloží zákonnú sankciu.

Spájanie zodpovednosti za porušenie rozpočtovej disciplíny organizácie a prípadnou

trestnou zodpovednosťou jej riaditeľa je spájaním nespojiteľného a zamieňaním

nezameniteľného. Každá právna zodpovednosť má svoje zákonné predpoklady, ktorých

naplnenie sa môže skúmať v rôznych druhoch právnych procesov. Ani prípadné právoplatné

rozhodnutie súdu o vine štatutárneho orgánu právnickej osoby hospodáriacej

s prostriedkami štátneho rozpočtu z konkrétneho trestného činu (k čomu v prípade bývalého

riaditeľa sťažovateľa ani nedošlo) nemôže viesť k „presunu“ právnej zodpovednosti

za porušenie rozpočtovej disciplíny z právnickej osoby na jej štatutárny orgán.

V prípade sťažovateľa preto neostáva ústavnému súdu iné než konštatovať,

že jeho úvahy smerujúce k zamieňaniu dvoch rôznych druhov právnej zodpovednosti

sú v platnom právnom prostredí Slovenskej republiky neprijateľné a vylúčené.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

). Preto ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku

najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to,

že sťažnosti by bolo vyhovené (primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009