Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 207/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. B.,

B., s. r.o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája

2009 doručená sťažnosť spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde („práva na súdnu ochranu“) podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 24. februára 2009.

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola

odporcom v konaní o zaplatenie sumy 47 486 Sk (1 576,25 €) s príslušenstvom zo zmluvy

o dielo uzatvorenej so spoločnosťou K., s. r. o., T. (navrhovateľom).

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

1. „... Krajský súd Bratislava ako odvolací súd o podanom odvolaní odporcu proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava II., č. k. -154 zo dňa 12. 04. 2007,

ktorým Okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 47.486,- Sk

spolu s úrokom z omeškania vo výške 15 % ročne od 17. 07. 2004 do zaplatenia a zaplatiť

navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 50.175,30 Sk na účet právneho zástupcu

navrhovateľa, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, rozhodol tak,

že predmetný rozsudok Okresného súdu potvrdil. Rozsudok Krajského súdu,

č. k. -184, bol odporcovi doručený dňa 16. 11. 2007, čím nadobudol

právoplatnosť.“

2. „Dňa 27. 07. 2007 došlo k zmene konateľa spoločnosti (navrhovateľa) na základe

rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti, na ktorom bola z funkcie konateľa

odvolaná p. M. K. Zmena v osobe konateľa nakoniec vyplýva aj z výpisu z obchodného

registra, podľa ktorého odo dňa 27. 07. 2007 figuruje ako jediný konateľ spoločnosti len

p. Dr. Ing. V. M...“

3. „Dňa 16. 10. 2007 sa uskutočnilo pojednávanie nariadené Krajským súdom

Bratislava. Na tomto pojednávaní sa zúčastnila ako účastník konania na procesnej strane

navrhovateľa p. M. K., ktorá, ako to vyplýva z uvedeného, v tom čase už takmer tri mesiace

nebola oprávnená konať za navrhovateľa, a rovnako nebola ani spoločníčkou spoločnosti

(navrhovateľa)...“

a) „Krajský súd Bratislava opomenul svoju povinnosť pred začatím pojednávania

vyriešiť si základnú otázku, či sú splnené všetky podmienky, za ktorých možno vo veci konať.

Konkrétne pochybil prednostne skúmať naplnenie podmienky procesnej spôsobilosti

účastníkov konania, a to samotnou verifikáciou osôb oprávnených konať za procesné strany

(Krajský súd vykonal iba identifikáciu účastníkov konania predložením občianskeho

preukazu). Pritom údaj o osobe vykonávajúcej pôsobnosť štatutárneho orgánu v konkrétnej

spoločnosti je súdu známy z výpisu z obchodného registra. Ide totiž o skutočnosť, ktorá

je súdu známa z jeho činnosti, a teda ako taká ani nemusí byť predmetom dokazovania.

V záujme odstránenia tohto nedostatku podmienky konania odvolací súd mal vyzvať

navrhovateľa, aby sa podieľal na konaní prostredníctvom osoby vykonávajúcej pôsobnosť

štatutárneho orgánu, a to najneskôr dovtedy, kým súd vydal rozhodnutie vo veci samej.

Krajský súd však túto výzvu neuskutočnil, čím jednoznačne pochybil, nakoľko bez toho aby

si zo zákona zisťoval, či uvedená procesná podmienka konania je splnená, vydal

rozhodnutie vo veci samej. Súčasne odvolací súd svojim postupom odňal možnosť konať

pred súdom navrhovateľovi prostredníctvom osoby vykonávajúcej pôsobnosť štatutárneho

orgánu (Dr. Ing. V. M.) a uplatniť na pojednávaní všetky zákonom anticipované procesné

práva účastníka konania najmä vyjadriť sa k veci, ktorá bola predmetom konania,

navrhovať doplnenie dokazovania, byť zúčastneným na všetkých procesných úkonoch

odvolacieho súdu a robiť na nich prednesy. Namiesto toho odvolací súd konal s osobou,

ktorá v tom čase nebola v žiadnom právnom vzťahu k spoločnosti; uspokojil

sa s jej vyjadreniami, ktoré v žiadnom prípade nemožno považovať za prednesy

navrhovateľa, resp. sa uspokojil s vyjadreniami právneho zástupcu, ktorý v rámci prípravy

pojednávania ako aj počas pojednávania postavil svoju obhajobu na pokynoch

a vyjadreniach osoby neoprávnenej dávať ich za navrhovateľa, hoci plnomocenstvo

právneho zástupcu na zastupovanie žalobcu v konaní pred odvolacím súdom bolo v tom

čase odvolané platne a záväzne konajúcim (novým) štatutárnym orgánom...“

(K zvýraznenej časti poslednej vety ústavný súd poznamenáva, že ide o novú

skutočnosť, ktorú sťažovateľka neuviedla, resp. ktorou neargumentovala v odvolacom

a ani v dovolacom konaní.)

b) „... Sťažovateľ má za to, že právny zástupca žalobcu v čase konania pojednávania

pred Krajským súdom dňa 16. 10. 2007 vedel o odvolaní plnomocenstva, a teda mal urobiť

vhodné právne úkony vo vzťahu ku konajúcemu súdu. Naproti tomu p. M. K. ako aj právny

zástupca navrhovateľa zavádzali konajúci súd, že sú oprávnení konať za žalobcu pred

Krajským súdom Bratislava.“

4. «Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 24. 02.

2009, ktorým rozhodol o odmietnutí dovolania, konštatoval, citujeme: „Skutočnosť,

že sa pojednávania zúčastnila (popri riadne splnomocnenom právnom zástupcovi žalobcu)

aj osoba, ktorá v čase pojednávania vo veci nebola konateľkou žalobcu, nie je takou

skutočnosťou, s akou zákon spája dovolací dôvod podľa , pretože

žalovanému nebola odňatá možnosť uplatňovať jeho procesné práva.“

S uvedeným tvrdením Najvyššieho súdu SR sťažovateľ nesúhlasí. Máme za to,

že chybným postupom dovolacieho súdu vznikla účastníkovi konania ujma na jeho právach

na súdnu ochranu práve tým, že osoba oprávnená konať za navrhovateľa bola vylúčená

z úkonov dispozície konaním, resp. úkonov dispozície predmetom prebiehajúceho konania.

Tým, že sa navrhovateľovi odoprelo právo tlmočiť vôľu cez oprávneného štatutárneho

orgánu, resp. riadne splnomocneného právneho zástupcu, mohlo dôjsť aj k materiálnej,

resp. formálnej ujme na procesných právach odporcu, pričom nemožno vylúčiť, že keby

sa konateľovi navrhovateľa poskytla postupom súdu plná možnosť na prednesy a vyjadrenia

vo veci, mohlo to viesť v konečnom dôsledku k odlišnej úprave vzájomných hmotno

právnych vzťahov účastníkov konania rozhodnutím Krajského súdu... Žalovaný má za to,

že rozhodnutím Najvyššieho súdu bolo porušené právo na súdnu ochranu žalovaného, práve

preto, že svojim rozhodnutím, ktorým odmietol dovolanie žalovaného, odobril konanie

na odvolacom súde, v rámci ktorého odporca realizoval svoje procesné práva vo vzťahu

k nesprávne zastúpeného navrhovateľa. Žalovaný bol vylúčený z možnosti uzatvoriť

s navrhovateľom mimosúdnu dohodu, čím by sa hmotnoprávny vzťah medzi účastníkmi

konania mohol založiť odlišne od toho, ktorý bol založený rozhodnutiami nižšie inštančných

súdov. Toto tvrdenie žalovaný opiera o stanovisko p. M. (konateľa navrhovateľa v čase

pojednávania na Krajskom súde), ktorý uznal nárok žalovaného ohľadne odstúpenia

od zmluvy o dielo, čo bolo predmetom konania na nižšie postavených súdoch. Podobne

má sťažovateľ za to, že keby sa dala možnosť navrhovateľovi uplatňovať procesné práva

prostredníctvom oprávnenej osoby, resp. riadne splnomocneného právneho zástupcu,

priebeh dokazovania sa mohol vyvíjať inak. Žalovaný mohol uplatňovať návrhy

na dokazovanie v kontexte procesných úkonov, realizovaných navrhovateľom

prostredníctvom oprávnenej osoby, resp. riadne splnomocneného právneho zástupcu.

Najvyšší súd SR sa relevantnými ustanoveniami upravujúcimi podmienky konania

dôsledne neriadil a napriek procesnej nespôsobilosti navrhovateľa potvrdil rozsudok

odvolacieho súdu.»

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 24. 02. 2009, č. k.: , porušil

základné právo spoločnosti I., s. r. o. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 02. 2009, č. k.: ,

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti I., s. r. o. sa priznáva náhrada trov konania o podanej sťažnosti

na porušenie práva na súdnu ochranu podľa pred

Ústavným súdom SR.“

II.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný požiadal právneho

zástupcu sťažovateľky o predloženie ďalších na prerokovávanú vec sa vzťahujúcich

písomností, ktoré považuje za relevantné následne citovať.

1. „Dovolanie odporcu proti rozsudku Krajského súdu Bratislava,

č. k. -184 zo dňa 16. 10. 2007“ zo 14. decembra 2007, v ktorom sťažovateľka

uviedla:

„... Odporca dovolanie odôvodňuje v zmysle ust. ,

nakoľko v konaní došlo k vade jednak podľa vzhľadom na to,

že navrhovateľ ako účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený

a jednak podľa vzhľadom na to, že účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom...

Dňa 27. 07. 2007 došlo k zmene konateľa spoločnosti (navrhovateľa) na základe

rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti, na ktorom bola z funkcie konateľa

odvolaná p. M. K. Zmena v osobe konateľa nakoniec vyplýva aj z výpisu z obchodného

registra, podľa ktorého odo dňa 27. 07. 2007 figuruje ako jediný konateľ spoločnosti len

p. Dr. Ing. V. M...

Dňa 16. 10. 2007 sa uskutočnilo pojednávanie nariadené Krajským súdom

Bratislava. Na tomto pojednávaní sa zúčastnila ako účastník konania na procesnej strane

navrhovateľa p. M. K., ktorá, ako to vyplýva z uvedeného, v tom čase už takmer tri mesiace

nebola oprávnená konať za navrhovateľa, a rovnako nebola ani spoločníčkou spoločnosti

(navrhovateľa)...

Jednou z procesných podmienok konania, na ktorú súd prihliada v každom štádiu

konania, je procesná spôsobilosť účastníka konania ( ), ktorá je odvodená

od spôsobilosti byť účastníkom konania. Navrhovateľovi ako právnickej osobe - obchodnej

spoločnosti je priznaná právna subjektivita podľa .

Na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 16. 10. 2007, teda už po zmene konateľa

spoločnosti (navrhovateľa), po identifikácii vykonanej predsedom senátu preukázaním

občianskeho preukazu odvolaná konateľka v konaní pred Krajským súdom naďalej

uskutočňovala procesné úkony za navrhovateľa. P. M. K. na pojednávaní vystupovala

naďalej v pozícii konateľa navrhovateľa napriek tomu, že takmer tri mesiace jej muselo byť

známe, že už nemá oprávnenie uskutočňovať za navrhovateľa procesné úkony s účinkami,

ktoré navrhovateľa mali zaväzovať...

Krajský súd Bratislava opomenul svoju povinnosť pred začatím pojednávania

vyriešiť si základnú otázku, či sú splnené všetky podmienky, za ktorých možno vo veci konať.

Konkrétne pochybil prednostne skúmať naplnenie podmienky procesnej spôsobilosti

účastníkov konania, a to samotnou verifikáciou osôb oprávnených konať za procesné strany

(Krajský súd vykonal iba identifikáciu účastníkov konania predložením občianskeho

preukazu). Pritom údaj o osobe vykonávajúcej pôsobnosť štatutárneho orgánu v konkrétnej

spoločnosti je súdu známy z výpisu z obchodného registra. Ide totiž o skutočnosť, ktorá

je súdu známa z jeho činností, a teda ako taká ani nemusí byť predmetom dokazovania...

Súčasne odvolací súd svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom navrhovateľovi

prostredníctvom osoby vykonávajúcej pôsobnosť štatutárneho orgánu (Dr. Ing. V. M.)

a uplatniť na pojednávaní všetky zákonom anticipované procesné práva účastníka konania

najmä vyjadriť sa k vecí, ktorá bola predmetom konania, navrhovať doplnenie dokazovania,

byť zúčastneným na všetkých procesných úkonoch odvolacieho súdu a robiť na nich

prednesy. Namiesto toho odvolací súd konal s osobou, ktorá v tom čase nebola v žiadnom

právnom vzťahu k spoločnosti; uspokojil sa s jej vyjadreniami, ktoré v žiadnom prípade

nemožno považovať za prednesy navrhovateľa, resp. sa uspokojil s vyjadreniami právneho

zástupcu, ktorý v rámci prípravy pojednávania ako aj počas pojednávania postavil svoju

obhajobu na pokynoch a vyjadreniach osoby neoprávnenej dávať ich za navrhovateľa.

Máme za to, že chybným postupom odvolacieho súdu vznikla účastníkovi konania ujma

na jeho právach práve tým, že osoba oprávnená konať za navrhovateľa bola vylúčená

z úkonov dispozície konaním, resp. úkonov dispozície predmetom prebiehajúceho konania.

Tým, že sa navrhovateľovi odoprelo právo tlmočiť vôľu cez oprávneného štatutárneho

orgánu, mohlo dôjsť aj k materiálnej, resp. formálnej ujme na procesných právach odporcu,

pričom nemožno vylúčiť, že keby sa konateľovi navrhovateľa poskytla postupom súdu plná

možnosť na prednesy a vyjadrenia vo veci, mohlo to viesť v konečnom dôsledku k odlišnej

úprave vzájomných hmotnoprávnych vzťahov účastníkov konania rozhodnutím Krajského

súdu. Domnievame sa, že súčasný konateľ nemal ani vedomosť minimálne o nariadenom

pojednávaní na Krajskom súde v Bratislave, čim bol jednoznačne zavádzaný zo strany

odvolanej konateľky a právneho zástupcu navrhovateľa.

Krajský súd v Bratislave sa relevantnými ustanoveniami upravujúcimi podmienky

konania dôsledne neriadil a napriek procesnej nespôsobilosti navrhovateľa potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa, čím vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby odstránil

nedostatok procesnej podmienky spôsobilosti jedného z účastníkov konania samostatne

konať pred súdom. Ustanovenie spája prípustnosť dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu s takými hrubými vadami konania i rozhodnutia, ktoré

ho robia zmätočným. Pretože v čase vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu tento konal

s účastníkom - navrhovateľom, ktorý nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

a tak svojim postupom odňal možnosť účastníkovi konania (navrhovateľovi) konať pred

súdom osobou oprávnenou, je daný dôvod na podanie dovolania podľa § 241 ods. 2

písm. a) s použitím a “

2. List navrhovateľky (t. j. spoločnosti D., s. r. o.) z 13. marca 2008 adresovaný

najvyššiemu súdu:

„Vec:

Oznámenie o odvolaní splnomocnenia pre JUDr. J. C. zo dňa 30. 7. 2007

Spoločnosť D. s. r. o., IČO... týmto podaním oznamuje, že listom zo dňa 30. 07. 07

(v prílohe), spoločnosť D. s. r. o. so sídlom v B., (do 27. 07. 07 pod názvom K. spol. s. r. o.

so sídlom v T...), IČO:..., oznámila JUDr. J. C., advokátovi, T., odvolanie splnomocnenia

jeho osoby ako právneho zástupcu spoločnosti vo všetkých záležitostiach, týkajúcich sa tejto

spoločnosti, vrátane zastupovania pred súdmi. Zároveň bol vyzvaný, aby sa zdržal

akýchkoľvek krokov, ktoré by mohli poškodiť obchodné záujmy a dobré meno našej

spoločnosti.

Vzhľadom na to, že odvolanie splnomocnenia sa generálne vzťahovalo aj na toto

konanie, pričom oznámenie o tejto skutočnosti osobitne do spisu doložené nebolo z dôvodu,

že o takomto spore sme neboli informovaní, dávame Vám uvedené na vedomie

a oznamujeme, že JUDr. J. C. odvolala spoločnosť D. s. r. o. splnomocnenie

na zastupovanie aj v tomto konkrétnom konaní...“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. februára 2009.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka

vidí porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa predovšetkým

tým, že „Najvyšší súd sa relevantnými ustanoveniami upravujúcimi podmienky konania

dôsledne neriadil a napriek procesnej nespôsobilosti navrhovateľa potvrdil rozsudok

odvolacieho súdu“.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 označeným uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní sťažovateľky sp. zn.

z 24. februára 2009 sú zlúčiteľné s označeným článkom .

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich

relevantných (v rozsahu podanej sťažnosti, pozn.) častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:

1. „... Žalovaný podal proti odvolaciemu rozsudku v zákonnej lehote dovolanie

podaním zo dňa 14. decembra 2007.

Z odôvodnenia dovolania vyplýva, že bolo podané s poukazom na ust. § 237 písm. c),

f) v spojení s ustanoveniami , , , a

ods. 1 Obč. Z. Poukázal na to, že na pojednávam dňa 16. októbra 2007, naďalej

uskutočňovala procesné úkony odvolaná konateľka žalobcu. Odvolací súd opomenul pred

začatím pojednávania vyriešiť základnú podmienku, či sú splnené všetky podmienky,

za ktorým možno vo veci konať, teda neskúmal splnenie procesnej spôsobilosti účastníkov

konania. Dovolateľ zastáva názor, že chybným postupom odvolacieho súdu vznikla

účastníkovi ujma na jeho právach tým, že osoba oprávnená konať za žalobcu bola z úkonov

dispozície konaním vylúčená.

Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie podľa § 243b

ods. 2 a priznať žalovanému trovy konania.“

2. „Najvyšší súd ... dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom zákon dovolanie pripúšťa len vo výslovne uvedených

prípadoch upravených v až (správne malo byť , pozn.)

Z dôvodov uvedených v , je možné dovolaním napadnúť každé

rozhodnutie odvolacieho súdu, a to bez ohľadu na povahu predmetu konania. Pre

prípustnosť dovolania podľa nie je rozhodujúce, či k vade konania došlo pred

odvolacím súdom, alebo pred súdom prvého stupňa. Ak však odvolací súd odstránil vadu

konania, ku ktorej došlo pred súdom prvého stupňa, nie je možné k nej prihliadnuť.

Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, nie je tiež daná iba tvrdením

dovolateľa, ale len skutočnosťou, že k vade v zmysle § 237 skutočne došlo.

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom, sa rozumie taký postup súdu, ktorým

účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny

poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov.“

Vychádzajúc z obsahu dovolania (námietok, resp. argumentácie sťažovateľky)

najvyšší súd formuloval rozhodujúcu skutočnosť, na základe ktorej dospel k svojmu

právnemu záveru takto:

„Skutočnosť, že sa pojednávania zúčastnila (popri riadne splnomocnenom právnom

zástupcovi žalobcu) aj osoba, ktorá v čase pojednávania vo veci nebola konateľkou žalobcu,

nie je takou skutočnosťou s akou zákon spája dovolací dôvod podľa ,

pretože žalovanému nebola odňatá možnosť uplatňovať jeho procesné práva.

Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým

procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že účastníkovi

(žalovanému) bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237

písm. f) Taktiež neboli zistené ani iné vady konania, pre ktoré by zakladali postup

podľa “ [K uvedenému pozri konštatáciu ústavného súdu v poznámke

vyslovenej k poslednej vete bodu 3 a) I. časti odôvodnenia.]

„Pokiaľ ide o dovolacie dôvody podľa platí, že prípustnosť dovolania

proti zmeňujúcemu rozsudku, je založená rozdielnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, prípustnosť je tiež daná v prípade, ak sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Zákon tiež pripúšťa

dovolanie v prípade, ak bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa a odvolací súd

dovolanie pripustil z dôvodu, že ide o rozhodnutie zásadného právneho významu [§ 238

ods. 3 písm. a) ].

Žalovaný podal dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, pričom

odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania, preto neboli splnené podmienky pre podanie

dovolania ani podľa ust.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie podľa § 218

ods. 1 písm. c) v spojení s ust. odmietol...“

Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd

sa námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v podanom dovolaní, zaoberal v rozsahu, ktorý

postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú zo skutočností známych

vo veci konajúcim súdom v čase jeho rozhodovania, najmä z argumentácie sťažovateľky

a ňou v tom čase produkovaných dôkazov. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozhodnutím (a odôvodnením rozhodnutia) najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľky.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom

prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným právom, sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti uviedla ako významný dôvod porušenia označeného

základného práva nedostatočné zisťovanie podmienok konania krajským súdom

a aj najvyšším súdom, ktoré vychádzalo z toho, že navrhovateľa (žalobcu) zastupoval

advokát, ktorému nový štatutárny zástupca odvolal splnomocnenie na zastupovanie

spoločnosti, ústavný súd poznamenáva, že uvedenou skutočnosťou sťažovateľka

neargumentovala (nenamietala) v odvolacom a ani v dovolacom konaní, ale až vo svojej

sťažnosti podanej ústavnému súdu. [Pozri bod 3 a) I. časti odôvodnenia a bod 1 II. časti

odôvodnenia).

Keďže išlo o novú skutočnosť podstatného významu, ktorá nebola sťažovateľkou

uplatnená v konaní pred všeobecnými súdmi (t. j. tieto súdy o nej nekonali

a nerozhodovali), ústavný súd na ňu nemohol pri svojom rozhodovaní prihliadnuť

vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z . Z uvedeného

dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Nad rámec uvedeného ústavný súd v súvislosti s odvolaním splnomocnenia

pre advokáta dodáva, že toto bolo navrhovateľom (spoločnosť D., s. r. o.) všeobecným

súdom prvýkrát oznámené až prípisom doručeným najvyššiemu súdu 20. marca 2008 (bod 2

časti II odôvodnenia), keď sa stalo „voči súdu účinné“ (§ 28 ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009