Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 262/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B.,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2

a práva zaručeného Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009

doručená sťažnosť Ing. T. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval od 9. mája 2005

ako navrhovateľ v konaní o ochranu osobnosti vedenom pred okresným súdom. Za odporcu

v tomto konaní sťažovateľ označil Ing. T. N., B. (ďalej len „odporca“). Odporca ako vedúci

služobného úradu na Úrade vlády Slovenskej republiky rozhodnutím č. 6957/2004

z 18. marca 2004 zmenil štátnozamestnanecký pomer sťažovateľa ako štátneho zamestnanca

tak, že ho zaradil mimo štátnu službu. Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozhodnutiu

odvolanie. Keďže vedúci služobného úradu ako orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal,

odvolaniu sám nevyhovel, predložil podľa druhej vety

o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v rozhodnom

čase (ďalej len „zákon o štátnej službe“) odvolanie spolu so spisovým materiálom

odvolaciemu orgánu – Úradu pre štátnu službu (ďalej len „Úrad“). Predsedovi Úradu však

prvostupňový orgán so spisovým materiálom zaslal i sprievodný list, s obsahom ktorého tiež

oboznámil predsedu disciplinárnej komisie Úradu, keďže sa proti sťažovateľovi viedlo

aj disciplinárne konanie.

Podľa názoru sťažovateľa „neoprávnený, protizákonný zásah do mojej osobnosti

zo strany Ing. N.– odporcu spočíva najmä v tom, že menovaný bez toho, aby mu to zákon

o štátnej službe alebo iný zákon ukladal, či umožňoval, neoprávnene vyhotovil a predložil

dva listy č. 9997/2004 zo dňa 23. 4. 2004 s nepravdivými a klamlivými údajmi“. Sťažovateľ

totiž tvrdí, že „zákonnou povinnosťou odporcu ako prvostupňového správneho orgánu...

podľa ustanovenia § 137 ods. 7 zákona o štátnej službe bolo bez zbytočného odkladu

predložiť moje odvolanie spolu so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu, v danom

prípade predsedovi Úradu... a nie vtedajšiemu predsedovi odvolacej disciplinárnej komisie

Úradu...“. Tieto názory a tvrdenia viedli sťažovateľa k podaniu žaloby o ochranu osobnosti

na okresnom súde.

Okresný súd rozsudkom č. k. -244 z 18. januára 2006 žalobu

sťažovateľa zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania. Svoje

rozhodnutie okresný súd oprel o nedostatok pasívnej legitimácie odporcu, pretože „napísal

predmetný list v rámci úradného konania vo veci štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu,

podľa 11 hlavy zákona o štátnej službe v platnom znení“, a preto „nie je nositeľom

procesného postavenia žalovaného“.

V rozsudku okresný súd tiež uviedol, že vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby

„v odôvodnení rozsudku neuvádza, či obsah listov bol alebo nebol spôsobilý vyvolať zásah

do osobnostných práv žalobcu, chránených ustanovením .

Žalovaný v citovanom liste podal stanovisko na základe akých skutkových okolností vydal

rozhodnutie č. 6957/2004 a prečo odvolanie nemieni vyhovieť v rámci autoremedúry.“.

Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním z 28. februára 2006,

ktoré odôvodnil tvrdením, že okresný súd „dostatočne neskúmal na strane žalovaného stav

vyplývajúci z hmotného práva (napr. zákon o štátnej službe, Správny poriadok, SR),

že tento je subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania“. Podľa sťažovateľa

z napadnutého rozsudku „nie je známe na základe akých konkrétnych a preukázaných

skutočností dospel súd k výroku o pasívnej legitimácii žalovaného“. Sťažovateľ tiež tvrdil,

že „z úrovne súdu došlo k porušeniu vyhl. MS SR č. tým,

že z písomností, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, bol odcudzený druhý list č. 9997/2004

z 23. 4. 2004, ktorý svojvoľne vyhotovil žalovaný...“, pričom „práve na tomto druhom...

liste žalovaného bola taktiež postavená moja žaloba o ochranu mojej osobnosti“.

Ďalej sťažovateľ vo svojom odvolaní dôvodil, že hoci 10. októbra 2005 „predložil

súdu... písomnú žiadosť o uplatnenie práva na prednesenie a doplnenie... konkrétnych

návrhov pre vykonanie dokazovania na pojednávaní dňa 17. 10. 2005“, „tieto predložené

návrhy samosudkyňa bezdôvodne ignorovala, dôkazom čoho je skutočnosť, že o mojich

návrhoch pre vykonanie dokazovania nie je žiadna zmienka v zápisnici o pojednávaní“.

Vo vzťahu k dokazovaniu pred okresným súdom sťažovateľ namietal, že „z odôvodnenia

rozsudku nie je zrejmé, aké konkrétne dôkazy boli vykonané vo vzťahu k zamietnutiu mojej

žaloby s poukázaním na pasívnu legitimáciu žalovaného“.

Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku okresného súdu napokon namietal,

že z obsahu jeho odôvodnenia „je nesporné, že súd si osvojil a argumentoval v odôvodnení

rozsudku s niektorými zavádzajúcimi, klamlivými výrokmi – výpoveďami svedkov

a to JUDr. P. a JUDr. H. Súdu je dostatočne známe a preukázané, že títo svedkovia

žalovaného sú osobami nedôveryhodnými nakoľko sa podieľali na mojom nezákonnom

vydávaní rozhodnutí o mojom prepustení zo stálej štátnej služby a i t. č. sú na nich podané

trestné oznámenia o možnom spáchaní trestných činov. Preto je nesprávne, že súd

si v rozpore s ust. osvojil ich klamlivé a krivé výpovede a uvádza ich aj

vo svojom odôvodnení rozsudku. Navyše súd si účelovo prispôsobil, upravil výrok svedka

JUDr. H., čím súd tak porušil ...“.

Sťažovateľ doručil 22. apríla 2008 predsedníčke krajského súdu „sťažnosť

na zbytočné prieťahy v súdnom konaní, č. k. “. Predsedníčka krajského súdu

v odpovedi z 12. júna 2008 zhodnotila podanú sťažnosť ako dôvodnú.

Rozsudkom č. k. -325 z 25. novembra 2008 krajský súd odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a nepriznal odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd stotožnil s právnym

názorom súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v predmetnom

konaní, pričom doplnil, že v sporných listoch odporca «neprezentoval... svoje súkromné

názory, ale podal svoje „stanovisko“ k odvolaniu žalobcu, pričom konal v rámci činnosti

vedúceho služobného úradu – Úradu vlády SR. Aj vzhľadom na charakter listiny

obsahujúcej predmetné výroky (stanovisko k odvolaniu vypracované v súvislosti

s predložením disciplinárneho spisu odvolaciemu orgánu), nie je vyhotovenie týchto listov

takým výnimočným chovaním žalovaného, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako vybočenie

z realizácie činnosti právnickej, či fyzickej osoby, ktoré by bolo možné považovať

za tzv. exces, za ktorý by bol občianskoprávnymi sankciami voči dotknutej fyzickej osobe

postihnutý priamo žalovaný.».

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ voči rozsudku okresného súdu

v podstate zopakoval námietky, ktoré už boli obsahom jeho odvolania. Rozsudok

odvolacieho súdu napadol tvrdením, že krajský súd „formálne prevzal výsledky

z nevykonaného, klamlivého dokazovania Okresného súdu Bratislava V, ktoré však

sťažovateľ preukazným spôsobom spochybnil tým, že predložil listinné dôkazy o tom,

že nikdy sa na Úrade vlády, ale ani v disciplinárnej komisii nevyhotovovali obdobne hanlivé

stanoviská k odvolaniu jednotlivých ich rozhodnutí v rámci postúpenia spisového materiálu

odvolaciemu správnemu orgánu“. Sťažovateľ je toho názoru, že „odvolací súd v podstate

nevykonal ani jedno dokazovanie vo vzťahu k... námietkam sťažovateľa, uvedených

v odvolaní...“.

Sťažovateľ navyše v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol, že zákonná sudkyňa

na okresnom súde „v rámci postúpenia spisu na odvolací senát kraja vedome nezaložila

do spisu dva rovnaké hanlivé spisy pod č. 9997/2004 zo dňa 23. 04. 2004 s rovnakým

obsahom voči osobe sťažovateľa“. Vzhľadom na to sťažovateľ adresoval 19. apríla 2006

predsedníčke krajského súdu list, v ktorom na tento nedostatok upozornil. Sťažnosť

na zákonnú sudkyňu spolu s podnetom na začatie disciplinárneho konania proti nej

adresoval aj ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky. Na sťažnosť reagoval predseda

okresného súdu listom z 15. apríla 2008, v ktorom k námietke o chýbajúcich listinných

dôkazoch v spise uviedol, že „list zo dňa 23. 4. 2004 adresovaný Úradu pre štátnu službu,

Ľ. P... bol založený v spise bez žurnalizácie“. Predseda okresného súdu túto skutočnosť

zdôvodnil tým, že „k žurnalizácii tohto dôkazu nedošlo, nakoľko pri prečítaní obsahu

dôkazu č. l. 274-275 sa“ asistentka „domnievala, že tento dôkaz bol daný duplicitne.

Nevšimla si, že hoci obsah listov je totožný, je adresovaný inej osobe.“. Podľa názoru

predsedu okresného súdu „zo strany súdu došlo k administratívnej chybe, ale to nemohlo

ovplyvniť rozhodovanie, keď namietané dôkazy v spise boli a sudca sa s nimi vysporiadal“.

Sťažovateľ požiadal predsedníčku krajského súdu o prešetrenie vybavenia jeho

sťažnosti predsedom okresného súdu. V odpovedi z 20. mája 2008 zhodnotila

podpredsedníčka krajského súdu neopodstatnenosť žiadosti sťažovateľa, keď zistila,

že predseda okresného súdu podanú sťažnosť vybavil riadne.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu poukázal na skutočnosť,

že 26. novembra 2008 podal na krajskom súde „návrh na doplnenie zápisnice + námietky

účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania“. Krajský súd o tomto návrhu

rozhodol tak, že mu uznesením č. k. -322 zo 16. decembra 2008 nevyhovel.

Svoje rozhodnutie zdôvodnil poukazom na ustanovenie § 52 ods. 5 prvej vety vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom

a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa do zápisnice o súdnom pojednávaní zapíše

len podstatný obsah výpovedí a prednesov, ako aj názorom, že námietku nesprávnej

protokolácie je prítomný účastník konania oprávnený uplatniť „najneskôr do skončenia

predmetného pojednávania“, čo sťažovateľ nevyužil. Sťažovateľ je toho názoru, že týmto

uznesením predsedníčka senátu krajského súdu „porušila ust. § 40 ods. 3, ale aj ust. § 117

ods. 1, 2 tým, že nevykonala účinné opatrenie a vec nepostúpila na rozhodnutie

nadriadenému senátu“.

Napokon sťažovateľ v predloženej sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď podľa jeho názoru „zbytočné

prieťahy v rozhodovaní odvolacieho súdu sú evidentné z priložených listinných dôkazov,

ktoré uznala aj predsedníčka KS a trvali vyše 32 mesiacov“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd meritórne rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo Ing. T. L. priznané podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: a postupom Okresného súdu

Bratislava V. v konaní vedenom pod č. k. porušené bolo

2. Základné právo Ing. T. L. priznané podľa , ods. 2 postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. a postupom

Okresného súdu Bratislava V. v konaní vedenom pod č. k. porušené bolo

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn.: -325 zo dňa 25. 11.

2008 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. pod sp. zn.: -244 zo dňa 18. 01.

2006, Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia na nové konanie

4. Ing. T. L. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 13 333.- €

(slovom trinásťtisíctristotridsaťtri eur), ktoré sú povinní Okresný súd Bratislava V.

a Krajský súd v Bratislave vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

rovným dielom

5. Okresný súd Bratislava V. a Krajský súd v Bratislave súd povinní zaplatiť

rovným dielom trov právneho zastúpenia Ing. T. L. v sume 882,23 € (slovom

osemstoosemdesiatdva eur) na účet právneho zástupcu JUDr. P. Č. do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ doručil 1. júna 2009 ústavnému súdu podanie označené ako „Doplnenie

ústavnej sťažnosti zo dňa 25. 03. 2009“, v ktorom informoval, že jeho podnet a opakovaný

podnet na podanie mimoriadneho dovolania bol Krajskou prokuratúrou v B. a následne

i Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky vybavený so záverom, že „nie sú splnené

zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti napádajúcej rozsudok okresného súdu č. k. -244

z 18. januára 2006 ústavný súd poukazuje na citovaný ,

ktorý podmieňuje právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb zistením, že ochranu tam uvedeným právam a slobodám neposkytuje

iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá dostatok právomoci na poskytnutie takejto

ochrany a predbežne prerokúvanú sťažnosť musí odmietnuť (ide o tzv. princíp subsidiarity

právomoci ústavného súdu). Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok okresného súdu bol

rozhodnutím súdu prvého stupňa, mal sťažovateľ možnosť podať proti nemu riadny opravný

prostriedok – odvolanie, na základe ktorého ochranu základným právam, ktorých porušenie

v prvostupňovom konaní sťažovateľ tvrdil, bol oprávnený poskytnúť krajský súd ako súd

odvolací. To vylučuje právomoc ústavného súdu konať o predloženej sťažnosti v uvedenej

časti, preto v tomto rozsahu ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

K časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich označených

základných práv i ďalších ustanovení a dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -325 z 25. novembra 2008, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd

pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom,

aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Ťažiskovou námietkou sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie bolo tvrdenie, že „odvolací

súd neumožnil sťažovateľovi predniesť a doplniť svoje prednesy, návrhy, námietky

na vedenie tohto konania predsedom odvolacieho senátu, neumožnil sťažovateľovi na záver

pojednávania zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu, ale ani k právnej stránke

veci“. To potom malo mať za následok aj ústavnoprávne významné nedostatky v kvalite

odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

K uvedenej sťažnostnej námietke ústavný súd použijúc svoju judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok, uvádza, že priebeh odvolacej fázy konania sa nemusí v každom

konkrétnom prípade vyznačovať dokazovaním. Ak súd prvého stupňa objasní skutkový stav

veci v miere nevzbudzujúcej žiadne pochybnosti z hľadiska skutkového základu následného

prvostupňového rozhodnutia a ak v odvolaní účastník konania neuvedie žiadne dôkazy,

ktoré má na mysli v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pre spravodlivé rozhodnutie odvolacieho súdu

môže postačovať prerokovanie odvolania bez uskutočnenia dokazovania s tým,

že v rozhodnutí o odvolaní sa druhostupňový súd obmedzí na stotožnenie sa so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvostupňového. Ústavný súd sa tak nevyhnutne musel zamerať

na posúdenie konania pred okresným súdom a pred krajským súdom ako jedného celku.

V prvostupňovej fáze posudzovaného konania sťažovateľ predložil okresnému súdu

dôkazy, ktoré mali viesť k vyhoveniu jeho žalobe. Okresný súd však žalobu zamietol

na základe zistenia, že sťažovateľom označený odporca nie je pasívne legitimovaný v spore

o ochranu osobnosti. Na takýto záver postačovali okresnému súdu dôkazy dosvedčujúce

skutočnosť zmeny štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa, skutočnosť podania

odvolania sťažovateľom a skutočnosť následného postupu odporcu v pozícii

prvostupňového orgánu v konaní podľa zákona o štátnej službe. Z týchto skutkových

záverov (ktoré mimochodom neboli medzi účastníkmi konania sporné) aj podľa názoru

ústavného súdu bolo možné rozhodnúť o sťažovateľovej žalobe bez akýchkoľvek

pochybností, a teda bez potreby vykonávania ďalších dôkazov. Preto, ak okresný súd využil

ustanovenie druhej vety (súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov

vykoná) a krajský súd jeho skutkové závery považoval za dostatočné pre rozhodnutie

o predmete konania, nemožno za žiadnych okolností uvažovať o prípadnom porušení

základných práv sťažovateľa postupom krajského súdu pri prerokúvaní podaného odvolania.

Ak v tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že okresný súd sa pri zisťovaní skutkového

stavu veci jednostranne zameral na výpovede svedkov JUDr. P. a JUDr. H., ústavný súd

poukazuje na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, v ktorom sa uvádza, že „súd vykonal

dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov Ing. J. P., Ing. T. G., Ing. A. Č., JUDr. D. P.,

JUDr. H. M., Ing. J. T. Ing. P. S., oboznámením sa so spisom NS SR č. SZ 97/2004,

rozhodnutím č. 6957/2004 zo dňa 18. 3. 2004, rozhodnutím č. zo dňa 2. 6.

2004, listom vedúceho služobného úradu č. 9997/2004 zo dňa 23. 4. 2004, ostatnými

listinnými dôkazmi...“. Okresný súd teda vykonal aj iné dôkazy, než namietané výsluchy

dvoch svedkov, vysvetlil však, že ostatné svedecké výpovede k objasneniu skutkového

stavu veci neprispeli. Navyše okresný súd celkom jasne v odôvodnení svojho rozsudku

uviedol, že vzhľadom na zamietnutie žaloby pre nedostatok pasívnej legitimácie odporcu

„v odôvodnení rozsudku neuvádza, či obsah listov bol alebo nebol spôsobilý vyvolať zásah

do osobnostných práv žalobcu, chránených ustanovením “.

Pri takto naznačených skutkových, ale aj právnych záveroch prvostupňového súdu, nebolo

potrebné vykonávanie ďalšieho dokazovania odvolacím súdom, a to obzvlášť s ohľadom

na to, že sa stotožnil s právnym posúdením veci zo strany okresného súdu.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

zdôvodňoval sťažovateľ aj nesprávnym vyhodnotením predložených listinných dôkazov,

keďže podľa jeho názoru žiaden z konajúcich súdov nevzal do úvahy skutočnosť,

že odporca ako vedúci služobného úradu zaslal sporný sprievodný list nielen odvolaciemu

orgánu, ale aj predsedovi disciplinárnej komisie Úradu. K tejto námietke ústavný súd

opätovne poukazuje na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia okresného súdu, v ktorom

uviedol, že „pokiaľ ide o zaslanie totožného listu aj predsedovi odvolacej disciplinárnej

komisie Úradu pre štátnu službu, ktorý bol aj predsedom poradnej odvolacej komisie,

z rozhodnutia o odvolaní č. z 2. 6. 2004, je zrejmé, že rozhodnutiu

o odvolaní predchádzalo prerokovanie odvolania v poradnej odvolacej komisie. Z toho

vyplýva, že s predmetným listom by sa predseda odvolacej disciplinárnej komisie oboznámil

aj z obsahu spisu, ktorého súčasťou sa tento list stal pri postúpení odvolaciemu orgánu“.

Okresný súd sa tak riadne vysporiadal aj s existenciou druhého listu. Z tohto dôvodu

ústavný súd považuje za nedôvodné aj sťažnostné námietky týkajúce sa prípadného vplyvu

administratívnych nedostatkov pri žurnalizácii druhého listu na postup a na naň nadväzujúce

rozhodnutia oboch konajúcich súdov.

Napokon ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa i s námietkou

sťažovateľa smerujúcou k samotnému právnemu posúdeniu veci okresným súdom

i krajským súdom, teda k záveru o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v predmetnom

konaní. Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ). Právny názor oboch súdov nie

je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený. Okolnosti prerokúvaného prípadu totiž nasvedčujú,

že za porušujúci označené základné práva by ho bolo možné považovať len v tom prípade,

ak by sťažovateľ nemal inú možnosť právnej ochrany proti úradnému postupu odporcu,

než je žaloba o ochranu osobnosti. I samotný okresný súd však v odôvodnení svojho

rozsudku naznačil možnosť posúdenia konania odporcu ako vedúceho služobného úradu

„podľa “.

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol ústavnému súdu vyslovenie porušenia základného

práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného

postupom krajského súdu. Túto časť svojho návrhu zdôvodnil tvrdením, že „odvolací súd

neumožnil sťažovateľovi... na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť

sa k dokazovaniu, ale ani k právnej stránke veci“.

Zo zápisnice z pojednávania odvolacieho súdu z 25. novembra 2008, ktorá tvorila

prílohu sťažnosti sťažovateľa, ústavný súd zistil, že právny zástupca sťažovateľa dostal

možnosť vyjadriť sa k meritu prerokúvanej veci, čo aj využil, keď navrhol odvolaciemu

súdu zrušiť prvostupňový rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa, pričom odkázal

na dôvody, „ktoré sú v odvolaní dostatočne skutkovo a právne podložené“. Právny zástupca

sťažovateľa tiež poukázal na to, „že je neprípustné, že súd sa riadne nezaoberal druhým

listom, ktorý bol poslaný predsedovi disciplinárnej komisie“, a zdôraznil „tú časť svojho

odvolania, že práve vo veci je dôležitý tento druhý list, ktorý bol podaný bez akéhokoľvek

zákonného podkladu“.

Je tak zrejmé, že možnosť vyjadriť sa sťažovateľ na pojednávaní krajského súdu

dostal, pričom ju využil predovšetkým odkazom na obsah podaného odvolania. Okrem toho

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namietal, že „odvolací súd nevykonal

žiadne dôkazy“. Preto jeho námietka o porušení práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom

vyvoláva vnútornú rozpornosť jeho sťažnostnej argumentácie. S poukazom na odôvodnenie

tohto uznesenia v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie tak ústavný súd nezistil žiadnu signalizáciu

príčinnej súvislosti medzi postupom krajského súdu pri prerokúvaní odvolania a základným

právom sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Preto aj v tejto časti

ústavný súd posúdil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

K návrhu sťažovateľa na vyslovenie porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu ústavný súd

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa ochrana základnému právu

zaručenému poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy,

ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi

verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť

ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

orgánu verejnej moci (napr. , , ).

Z obsahu sťažnosti i z jej príloh jednoznačne vyplýva, že konanie krajského súdu

bolo v čase doručenia sťažnosti (27. marca 2009) ústavnému súdu právoplatne ukončené.

Preto v tejto časti je sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnostnom petite napokon navrhol aj vyslovenie porušenia jeho

základného práva zaručeného . Ústavný súd z obsahu odôvodnenia

predloženej sťažnosti zistil, že v tomto prípade ide zrejme o chybu v písaní, keďže v časti

odôvodnenia sťažnosti označenej ako „porušené základné právo“ cituje sťažovateľ čl. 48

ods. 1 tak, že „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov“. Avšak ústavný súd vzhľadom na to, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde je viazaný návrhom na začatie konania, zaoberal sa aj prípadným porušením

základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu.

Sťažovateľ v predloženej sťažnosti neuviedol, v čom vidí porušenie svojho

základného práva zaručeného , hoci v

ako povinnú obsahovú náležitosť návrhu na začatie konania predpisuje jeho odôvodnenie.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,

bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia

nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu

(). Inak povedané, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu)

miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce

prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. , , ,

, ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv

zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného

založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným

spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

Sťažovateľ žiadne námietky týkajúce sa vymedzených kritérií základného práva

na zákonného sudcu v odôvodnení svojej sťažnosti nevzniesol a obsah príloh predloženej

sťažnosti ani žiadne takéto nedostatky v postupoch oboch konajúcich všeobecných súdov

nesignalizuje. Preto i v tejto časti hodnotí ústavný súd predloženú sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd preskúmal z hľadísk vyjadrených sťažovateľom v odôvodnení jeho

sťažnosti napadnuté rozhodnutie krajského súdu vo väzbe na prvostupňové rozhodnutie

okresného súdu a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení označených základných práv sťažovateľa

zaručených , prípadne k záveru o porušení práva sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto sťažnosť odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal (priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia, náhrada trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009