Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 244/09
PDF · 202.07 KB
No categories available
III. ÚS 244/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. R. K., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 129/2008 zo 16. marca
2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2009
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Obo 129/2008 zo 16. marca 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom zo dňa 16. 03. 2009 pod
č. k. 6 Obo 129/2008 v konaní o odvolaní sťažovateľa ako žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2008 č. k. 3 Cb 9/2007-173 odvolaním napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2008 č. k. 3 Cb 9/2007-173 potvrdil, a súčasne
žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozhodol o odvolaní sťažovateľa
podanému proti rozsudku súdu prvého stupňa meritórnym konečným rozsudkom bez
pojednávania (verejného prerokovania) úplne neočakávane bez toho, aby predtým podľa
§ 211 ods. 1 OSP vyzval sťažovateľa na doplnenie chýbajúcich náležitostí jeho odvolania
uvedených v § 205 ods. 1 a 2 OSP (ide o náležitosť spočívajúcu v uvedení toho, v čom
sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny), ktoré sťažovateľom podané
odvolanie evidentne nemalo, nakoľko ani Krajský súd v Bratislave nevyzval sťažovateľa
podľa § 209 ods. 1 OSP aby chýbajúce náležitosti odvolania doplnil. Vyššie-uvedené
skutočnosti sú zo súdneho spisu zrejmé. V súlade so zásadou právnej istoty sťažovateľ
očakával, že súd ho ešte pred rozhodnutím o jeho odvolaní vyzve na základe vyššie-
uvedených ustanovení OSP na doplnenie chýbajúcich náležitostí jeho odvolania, čo sa však
vôbec nestalo, pričom na základe, poslednej novely OSP odvolací súd rozhodol vo veci
samej rozsudkom dokonca bez pojednávania, a aj bez zaplatenia súdneho poplatku
za podanie odvolania sťažovateľom, čím sa rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, stal pre sťažovateľa úplne neočakávaným
bez toho, aby mu bolo umožnené svoje odvolanie doplniť o chýbajúce náležitosti, a tak
v súlade s OSP vyargumentovať dôvody ním podaného odvolania. Odvolací súd dokonca
v odôvodnení svojho rozsudku aj poukázal na to, že sťažovateľ vo svojom odvolaní
neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, z ktorých vyvodzuje dôvody pre odvolanie.
V nadväznosti na to sa sťažovateľ domnieva, že odvolací súd sa nemohol z uvedeného
dôvodu odvolaním sťažovateľa ani dostatočne zaoberať a svoj rozsudok ani dostatočne
odôvodniť, čím je odvolacie konanie postihnuté takými vadami, ktoré majú za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na vyššie-uvedené sme toho názoru, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
svojim rozsudkom zo dňa 16. 03. 2009 č. k. 6 Obo 129/2008 porušil základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko mu svojim postupom a týmto
rozhodnutím obmedzil právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.“
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení
s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 03. 2009 č. k. 6 Obo 129/2008 porušené
bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 16. 03. 2009 č. k. 6 Obo 129/2008 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu
možno hovoriť vtedy, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 55/05, I. ÚS 213/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 21/96,
Z toho postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím,
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), ako aj niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v predchádzajúcich (inštančných) konaniach všeobecného súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Obo 129/2008.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa ustanovenia § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205a ods. 1 OSP sú stanovené dôvody, podľa ktorých možno odôvodniť
odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu.
Podľa ustanovenia § 209 ods. 1 OSP sú upravené úkony súdu prvého stupňa vo veci
podaného odvolania.
Ustanovenie § 211 ods. 1 OSP upravuje konanie na odvolacom súde.
Sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu, že rozhodol rozsudkom bez pojednávania
bez toho, aby ju vyzval na doplnenie chýbajúcich náležitostí jej odvolania.
Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 Obo 129/2008 okrem iného uviedol:
«Žalovaný sa písomne vyjadril k odvolaniu žalobcu.
Má za to, že prvostupňový súd sa so všetkými skutočnosťami náležite vysporiadal
a žalovaný preto považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcu zaviazal na znášanie trov
odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie žalobcu podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v súlade
s ust. §214 ods. 2 O. s. p. a dospel k názoru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
Nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty odvodzuje z čl. VII bod 6 Koprodukčnej
zmluvy, ktorú sporové strany uzatvorili 16. novembra 1998.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že predmetná
Koprodukčná zmluva zo 16. novembra 1998 je neurčitá. V článku I. bod 2 chýba dátum
schválenia literárneho scenára filmu „...“. Z výpovede svedka Mgr. Š. D. (č. l. 163)
vyplýva, že keď Koprodukčnú zmluvu podpisoval, literárny scenár bol určite schválený.
Dátum a ani dôkaz o tejto skutočnosti nepredložil.
Zo svedeckej výpovede autora scenára S. Š. vyplýva, že jediný, kto mal možnosť jeho
scenár použiť, bola agentúra R., so spoločnosťou A. neuzatvoril žiadny zmluvný vzťah
na výrobu filmu, ani tento scenár im oficiálne neposkytol. Nedal im súhlas na použitie
scenára ani ústne, ani písomne (č. l. 77).
Z tejto výpovede svedka - autora scenára a následne zmluvy o koprodukcii
-čl. I bod 2 jednoznačne vyplýva, že spoločnosť A., s. r. o. B. v zmysle čl. III bod 8
nezabezpečila autorské práva, čím sa stala Koprodukčná zmluva nerealizovateľnou.
Odvolací súd poukazuje aj na čl. III bod 6 záväzok žalovaného uhradiť priamy
finančný vklad v splátkach v určených lehotách, ktoré žalovaný neuhradil a žalobca tejto
splátky nežiadal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,
že v konaní nebolo preukázané odstúpenie od zmluvy žalovaného, a preto žalobcovi
nevzniklo právo na zmluvnú pokutu podľa čl. VII pod 6 Koprodukčnej zmluvy. Z uvedeného
dôvodu napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny podľa ust. § 219
ods. 2 O. s. p. potvrdil.
Odvolací súd poukazuje záverom na odvolanie žalobcu, ktorý v odvolaní neuviedol
žiadne konkrétne okolnosti, z ktorých vyvodzuje dôvody pre odvolanie.»
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu uvádza,
že tento sa zreteľne a jasne vysporiadal s námietkami sťažovateľky uvedenými
v jej odvolaní. Je iluzórne, aby všeobecný súd vyzýval sťažovateľku na doplnenie
jej odvolacích dôvodov, ktoré by zvrátili zistený skutkový stav a privodili zmenu petitu
rozhodnutia v jej prospech.
V konečnom dôsledku ani v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka neuviedla
nové skutočnosti, pre ktoré by malo byť rozhodnutie najvyššieho súdu arbitrárne alebo
zjavne neodôvodnené. Aj v konaní pred ústavným súdom poukázala na zákonnú možnosť
vyzvať sťažovateľku na doplnenie odvolania.
Ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej ak rozhodnutie nevykazuje
arbitrárnosť ani svojvôľu, nemožno ho považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže
viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podobne aj nevyhovenie odvolacím dôvodom, neúspech v konaní a ani vyslovenie
iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, sa nemôže považovať
za porušenie práv a slobôd, ktoré by malo za následok odmietnutie spravodlivosti, a nemôže
viesť ani k záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd v rozsudku najvyššieho súdu nezistil, že by závery tam uvedené boli
svojvoľné alebo v zjavnom rozpore s vyneseným výrokom, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd v tomto prípade nemá žiaden dôvod zasiahnuť do rozhodnutia
najvyššieho súdu alebo jeho záverov.
Tvrdenie sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sleduje len dosiahnutie
zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno
spájať s pojmom práva na spravodlivý proces a s porušovaním jeho princípov.
V prípade sťažovateľky nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie označených základných práv a práv vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ale toto jej právo bolo v celom dôsledku realizované, aj keď v rozpore s jej vnútorným
presvedčením.
Táto vnútorná nespokojnosť s obsahom rozhodnutia všeobecného súdu nie je
dôkazom neústavnosti tohto rozhodnutia a nemá ani za následok povinnosť ústavného súdu
nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takému uplatneniu.
Také odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 OSP).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (aj odvolacieho), ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 176/05).
Vychádzajúc z týchto úvah ústavný súd nezistil žiadnu spojitosť medzi namietaným
porušením základných práv sťažovateľky a rozhodnutím najvyššieho súdu.
Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť
odmietol, bolo mimo ďalšieho právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 2009