Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 244/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. R. K., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. marca

2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2009

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 16. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom zo dňa 16. 03. 2009 pod

č. k. v konaní o odvolaní sťažovateľa ako žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2008 č. k. -173 odvolaním napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2008 č. k. -173 potvrdil, a súčasne

žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozhodol o odvolaní sťažovateľa

podanému proti rozsudku súdu prvého stupňa meritórnym konečným rozsudkom bez

pojednávania (verejného prerokovania) úplne neočakávane bez toho, aby predtým podľa

vyzval sťažovateľa na doplnenie chýbajúcich náležitostí jeho odvolania

uvedených v a (ide o náležitosť spočívajúcu v uvedení toho, v čom

sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny), ktoré sťažovateľom podané

odvolanie evidentne nemalo, nakoľko ani Krajský súd v Bratislave nevyzval sťažovateľa

podľa aby chýbajúce náležitosti odvolania doplnil. Vyššie-uvedené

skutočnosti sú zo súdneho spisu zrejmé. V súlade so zásadou právnej istoty sťažovateľ

očakával, že súd ho ešte pred rozhodnutím o jeho odvolaní vyzve na základe vyššie-

uvedených ustanovení na doplnenie chýbajúcich náležitostí jeho odvolania, čo sa však

vôbec nestalo, pričom na základe, poslednej novely odvolací súd rozhodol vo veci

samej rozsudkom dokonca bez pojednávania, a aj bez zaplatenia súdneho poplatku

za podanie odvolania sťažovateľom, čím sa rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, stal pre sťažovateľa úplne neočakávaným

bez toho, aby mu bolo umožnené svoje odvolanie doplniť o chýbajúce náležitosti, a tak

v súlade s vyargumentovať dôvody ním podaného odvolania. Odvolací súd dokonca

v odôvodnení svojho rozsudku aj poukázal na to, že sťažovateľ vo svojom odvolaní

neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, z ktorých vyvodzuje dôvody pre odvolanie.

V nadväznosti na to sa sťažovateľ domnieva, že odvolací súd sa nemohol z uvedeného

dôvodu odvolaním sťažovateľa ani dostatočne zaoberať a svoj rozsudok ani dostatočne

odôvodniť, čím je odvolacie konanie postihnuté takými vadami, ktoré majú za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na vyššie-uvedené sme toho názoru, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

svojim rozsudkom zo dňa 16. 03. 2009 č. k. porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko mu svojim postupom a týmto

rozhodnutím obmedzil právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení

s článkom 1 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 03. 2009 č. k. porušené

bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 16. 03. 2009 č. k. zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu

možno hovoriť vtedy, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

, ).

Z toho postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím,

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ), ako aj niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v predchádzajúcich (inštančných) konaniach všeobecného súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustanovenia (ďalej len „OSP“)

v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje

za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa sú stanovené dôvody, podľa ktorých možno odôvodniť

odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu.

Podľa ustanovenia sú upravené úkony súdu prvého stupňa vo veci

podaného odvolania.

Ustanovenie upravuje konanie na odvolacom súde.

Sťažovateľka vytýka najvyššiemu súdu, že rozhodol rozsudkom bez pojednávania

bez toho, aby ju vyzval na doplnenie chýbajúcich náležitostí jej odvolania.

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. okrem iného uviedol:

«Žalovaný sa písomne vyjadril k odvolaniu žalobcu.

Má za to, že prvostupňový súd sa so všetkými skutočnosťami náležite vysporiadal

a žalovaný preto považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne. Navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcu zaviazal na znášanie trov

odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

odvolanie žalobcu podľa ust. bez nariadenia pojednávania v súlade

s ust. a dospel k názoru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty odvodzuje z čl. VII bod 6 Koprodukčnej

zmluvy, ktorú sporové strany uzatvorili 16. novembra 1998.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že predmetná

Koprodukčná zmluva zo 16. novembra 1998 je neurčitá. V článku I. bod 2 chýba dátum

schválenia literárneho scenára filmu „...“. Z výpovede svedka Mgr. Š. D. (č. l. 163)

vyplýva, že keď Koprodukčnú zmluvu podpisoval, literárny scenár bol určite schválený.

Dátum a ani dôkaz o tejto skutočnosti nepredložil.

Zo svedeckej výpovede autora scenára S. Š. vyplýva, že jediný, kto mal možnosť jeho

scenár použiť, bola agentúra R., so spoločnosťou A. neuzatvoril žiadny zmluvný vzťah

na výrobu filmu, ani tento scenár im oficiálne neposkytol. Nedal im súhlas na použitie

scenára ani ústne, ani písomne (č. l. 77).

Z tejto výpovede svedka - autora scenára a následne zmluvy o koprodukcii

-čl. I bod 2 jednoznačne vyplýva, že spoločnosť A., s. r. o. B. v zmysle čl. III bod 8

nezabezpečila autorské práva, čím sa stala Koprodukčná zmluva nerealizovateľnou.

Odvolací súd poukazuje aj na čl. III bod 6 záväzok žalovaného uhradiť priamy

finančný vklad v splátkach v určených lehotách, ktoré žalovaný neuhradil a žalobca tejto

splátky nežiadal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa,

že v konaní nebolo preukázané odstúpenie od zmluvy žalovaného, a preto žalobcovi

nevzniklo právo na zmluvnú pokutu podľa čl. VII pod 6 Koprodukčnej zmluvy. Z uvedeného

dôvodu napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny podľa ust. § 219

ods. 2 potvrdil.

Odvolací súd poukazuje záverom na odvolanie žalobcu, ktorý v odvolaní neuviedol

žiadne konkrétne okolnosti, z ktorých vyvodzuje dôvody pre odvolanie.»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu uvádza,

že tento sa zreteľne a jasne vysporiadal s námietkami sťažovateľky uvedenými

v jej odvolaní. Je iluzórne, aby všeobecný súd vyzýval sťažovateľku na doplnenie

jej odvolacích dôvodov, ktoré by zvrátili zistený skutkový stav a privodili zmenu petitu

rozhodnutia v jej prospech.

V konečnom dôsledku ani v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka neuviedla

nové skutočnosti, pre ktoré by malo byť rozhodnutie najvyššieho súdu arbitrárne alebo

zjavne neodôvodnené. Aj v konaní pred ústavným súdom poukázala na zákonnú možnosť

vyzvať sťažovateľku na doplnenie odvolania.

Ústavný súd pripomína svoju judikatúru, podľa ktorej ak rozhodnutie nevykazuje

arbitrárnosť ani svojvôľu, nemožno ho považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže

viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Podobne aj nevyhovenie odvolacím dôvodom, neúspech v konaní a ani vyslovenie

iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, sa nemôže považovať

za porušenie práv a slobôd, ktoré by malo za následok odmietnutie spravodlivosti, a nemôže

viesť ani k záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd v rozsudku najvyššieho súdu nezistil, že by závery tam uvedené boli

svojvoľné alebo v zjavnom rozpore s vyneseným výrokom, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v tomto prípade nemá žiaden dôvod zasiahnuť do rozhodnutia

najvyššieho súdu alebo jeho záverov.

Tvrdenie sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sleduje len dosiahnutie

zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno

spájať s pojmom práva na spravodlivý proces a s porušovaním jeho princípov.

V prípade sťažovateľky nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie označených základných práv a práv vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ale toto jej právo bolo v celom dôsledku realizované, aj keď v rozpore s jej vnútorným

presvedčením.

Táto vnútorná nespokojnosť s obsahom rozhodnutia všeobecného súdu nie je

dôkazom neústavnosti tohto rozhodnutia a nemá ani za následok povinnosť ústavného súdu

nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takému uplatneniu.

Také odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu ( ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (aj odvolacieho), ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z týchto úvah ústavný súd nezistil žiadnu spojitosť medzi namietaným

porušením základných práv sťažovateľky a rozhodnutím najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť podľa odmietol

vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažnosť

odmietol, bolo mimo ďalšieho právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi

v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009