Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 249/09
PDF · 245.57 KB
No categories available
III. ÚS 249/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia Q., so sídlom B., zastúpeného
advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave z 12. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 253/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia Q. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2009
faxom a 11. júna 2009 poštou doručená sťažnosť občianskeho združenia Q. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva
na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 12. marca 2009 v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Cob 253/2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom z 28. marca 2007 sa sťažovateľ
domáhal na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“), aby mu Ministerstvo
školstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo školstva“ alebo „MŠ SR“) zaplatilo
peňažnú sumu 74 679,81 Sk s prísl. na základe «Zmluvy o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku č. SORO/JPD3-39/2004“, ktorej predmetom bolo poskytnutie
finančného príspevku na realizáciu projektu „I..».
Dňa 26. júla 2007 vzal sťažovateľ návrh na začatie konania späť v časti istiny,
pretože istinu mu ministerstvo zaplatilo. Dňa 5. septembra 2007 okresný súd konanie v časti
istiny zastavil a predmetom konania zostal už len nárok sťažovateľa na zaplatenie úroku
z omeškania v sume 12 721 Sk.
Dňa 4. apríla 2008 okresný súd návrh sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku
prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozhodnutie okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „Zmluvou uzatvorenou s MŠ SR
zaviazal realizovať vzdelávacie aktivity v zmysle ním predloženého projektu a MŠ SR
sa zaviazalo uhradiť mu vynaložené náklady. Celkové náklady projektu boli obmedzené
na 6.545.000,- Sk a mali byť uhradené v 24. mesačných splátkach na základe žiadosti
o platbu, ktorej prílohou mali byť účtovne doklady a dokumenty presne špecifikované
v čl. VII ods. 6 Zmluvy.
MŠ SR však svoje zmluvné záväzky neplnilo včas, niekedy bez akéhokoľvek
vysvetlenia, niekedy pod zámienkou nepredloženia potrebných dokladov zo strany
sťažovateľa, pričom sťažovateľovi okrem iného vytýkalo absenciu dokladov, ktoré
sťažovateľ nebol v zmysle čl. VII ods. 6 Zmluvy povinný predkladať. MŠ SR pritom tvrdilo,
že sťažovateľ nemôže vymáhať svoje pohľadávky súdnou cestou, nakoľko tieto sa stanú
splatné až vtedy, keď príslušné žiadosti o platbu schváli MŠ SR a Ministerstvo financií
SR...“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej podrobne analyzuje rozhodnutia okresného súdu
a krajského súdu, ich argumentáciu, s ktorou nie je spokojný, a to najmä s tým,
ako zhodnotili právny vzťah medzi sťažovateľom a MŠ SR, t. j. či ide o „vzťah
súkromnoprávny spravujúci sa ustanoveniami upravujúcimi oblasť súkromného práva
založeného na rovnosti strán v záväzkových vzťahoch..., alebo ide o vzťah založený na báze
práva verejného, ktorý sa vyznačuje výlučne aplikáciou kogentných (záväzných) právnych
noriem a teda i nerovným postavením účastníkov vyplývajúcich z takéhoto vzťahu“,
ako aj s tým, že krajský súd sa v odôvodnení rozsudku odvolal na bližšie neurčené
a konkretizované normy „komunitárneho práva“, z ktorých mal vychádzať právny vzťah
medzi sťažovateľom a ministerstvom školstva. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil
iba tak, že „súd rozhodol podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý je pre
všetkých záväzný“.
Sťažovateľ tiež uviedol, že „v odvolaní nenamietal porušenie svojho práva na súdnu
ochranu postupom OS BA III, ale domáhal sa neplatnosti čl. VII ods. 5 Zmluvy z dôvodu,
že uvedené zmluvné dojednanie ho de facto zbavuje práva na súdnu ochranu a teda je pre
rozpor s čl. 46 ods. 1 ústavy SR neplatný“.
Podľa sťažovateľa krajský súd v rozsudku nereagoval na jeho relevantné
námietky uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, najmä keď toto
rozhodnutie okresného súdu bolo povrchné a nedostatočné, iba rozvinul „argumentačnú
líniu OS BA III“.
Krajský súd «sa síce odvolal na akési predpisy komunitárneho práva, ani
v najmenšom ich však nekonkretizoval. Nelogicky a mylne posúdil právny vzťah založený
Zmluvou ako nie súkromnoprávny, ale verejnoprávny, opäť však neuviedol, aké
verejnoprávne predpisy aplikoval a akým spôsobom. KS BA tiež absolútne poprel zmysel
ústavného práva na súdnu ochranu, ktoré zredukoval iba na jeho formálnu podstatu
a vyložil ho iba ako právo podať žalobu, ktorej buď bude vyhovené, alebo bude zamietnutá.
Sporné zmluvné dojednanie čl. VIII ods. 5 Zmluvy posúdil ako nebrániace sťažovateľovi
domáhať sa jeho práv v súdnom konaní, svoje rozhodnutie však paradoxne založil na téze,
že sťažovateľ nemôže byť v konaní úspešný, pokiaľ nedôjde k predchádzajúcemu schváleniu
jeho žiadosti zo strany MŠ SR a MF SR. KS BA tiež odňal sťažovateľovi možnosť konať pred
súdom, keď rozhodol na základe právnych noriem komunitárneho práva, ktoré vo svojich
prednesoch nespomenulo ani MŠ SR, ani OS BA III. Túto vadu neodstránil ani KS BA, ktorý
opäť v súlade s ust. § 214 ods. 2 OSP, avšak v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR neprejednal
vec na pojednávaní, pričom príslušné právne normy - nekonkretizoval ani v rozsudku.
Sťažovateľ tak dodnes nevie, ktoré práve normy (t. j. tie právne predpisy, v ktorých
sú obsiahnuté) boli podkladom pre zamietnutie jeho žaloby.
Rozhodnutie KS BA je teda svojvoľné, arbitrárne a neodôvodnené, dôsledkom čoho
je priame porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Neprejednaním odvolania na pojednávaní KS BA tiež porušil právo sťažovateľa
byť prítomný pri prekovaní jeho veci a vyjadriť sa k veci garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR.
Dôsledkami svojho rozhodnutia tiež KS BA porušil právo sťažovateľa na prístup
k súdu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keď svoje rozhodnutie založil na právnom
názore, že jeho pohľadávka nie je súdne vymáhateľná bez predchádzajúceho kladného
„rozhodnutia“ MŠ SR.».
Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:
„Základné práva občianskeho združenia Q. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a konať pred súdom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 12. 03. 2009, č. k. 1 Cob 253/2008-183 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 03. 2009, č. k.
1 Cob 253/2008-183 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia k rukám
advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona
návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu z 12. marca 2009
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 253/2008, ktoré považuje najmä za arbitrárne
a neodôvodnené.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a zisťoval,
či ním mohlo dôjsť k namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa.
V tomto rozhodnutí sa okrem iného uvádza, že prvostupňový súd „z vykonaného
dokazovania, keď vypočul štatutárneho zástupcu žalobcu a jeho právneho zástupcu,
oboznámil sa s vyjadrením žalovaného a jeho prednesom a listinnými dôkazmi
predloženými účastníkmi konania zistil, že účastníci konania, žalovaný ako poskytovateľ a
žalobca ako konečný prijímateľ uzavreli dňa 29. 07. 2005 zmluvu č. SORO/JPD3-39/2004
o poskytnutí nenávratného finančného príspevku s odkazom na ust. § 269 ods. 2 Obch. zák.
a § 20 ods. 2 zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách, v preambule ktorej dohodli,
že zmluvu je potrebné interpretovať a posudzovať so zreteľom a v nadväznosti na tam
konkrétne uvedené nariadenia R. a K., ktoré sa týkajú štrukturálnych fondov, financovania
pomoci zo štrukturálnych fondov a pravidiel ich implementácie, ako aj na záväzné predpisy
Slovenskej republiky...“.
Ďalej sa tam uvádza, že okresný súd z „listu žalovaného zo dňa 08. 06. 2007 mal
preukázané, že v tento deň doručil žalovaný Ministerstvu financií SR ako platobnej jednotke
súhrnnú žiadosť o platbu spolu s čiastkovými výkazmi výdavkov projektu za obdobie
od 26. 05. 2007 do 08. 06. 2007 a z listu Ministerstva financií SR mal zase preukázané,
že táto súhrnná žiadosť bola schválená v celkovej výške zdrojov v sume 3.306.198,70 Sk
ku dňu 18. 06. 2007. Konštatoval, že pri posudzovaní veci vychádzal z ustanovení zmluvy
a najmä z jej článku VII bod 5, z ktorého vyplýva, že nárok na vyplatenie akejkoľvek platby
vznikol žalobcovi až po splnení všetkých podmienok, ktorými sú: podanie úplnej žiadosti
o platbu, ďalej, že predmetom žiadosti sú výdavky spĺňajúce všetky podmienky uvedené
v článku IV ods. 1 a 2 predmetnej zmluvy, že Ministerstvo financií SR súhrnnú žiadosť
o platbu schválilo a že žalovaný rozhodol o oprávnenosti výdavkov... a keďže žalovaný
vyplatil žalovanú istinu dňa 27. 06. 2007, nedostal sa do omeškania, preto žalobu v tejto
časti zamietol.
K tvrdeniu žalobcu, že v danom prípade je potrebné jeho nárok vyplývajúci
z predmetnej zmluvy posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka a teda podlieha
režimu súkromného práva a preto by súd nemal prihliadať na článok VII bod 5 zmluvy
uviedol, že toto tvrdenie nemôže obstáť z dôvodu, že daný právny vzťah vzhľadom
na charakter zmluvy a jej preambulu a najmä na skutočnosť, že žalobcovi sa na základe
tejto zmluvy poskytovali nenávratne verejné finančné prostriedky vo výške 100 %
z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu projektu, čo zakladá právo žalovaného
na priebežnú kontrolu ich oprávnenosti a na stanovenie zmluvnej podmienky, že nárok
na vyplatenie príspevku vzniká až schválením príslušného štátneho orgánu. Konštatoval
preto, že dojednanie v článku XV bod 5 zmluvy, podľa ktorého sa vzťah medzi zmluvnými
stranami riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, neznamená ešte, že ide o vzťah
súkromnoprávny, resp. obchodný záväzkový vzťah, keďže nespadá pod ust. § 261 Obch. zák.
V neposlednom rade poukázal na už uvedené interpretačné pravidlá predmetnej zmluvy
zakotvené v jej preambule...
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca... V dôvodoch
odvolania poukázal na článok 46 ods. 1 a 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 39
Obč. zák. a § 266 ods. 4 Obch. zák., ako i príslušné ustanovenia zmluvy o poskytnutí
nenávratného finančného príspevku č. SORO/JPD3-39/2004 a uviedol, že prvostupňový súd
sa stotožnil s výkladom článku VII bod 5 prezentovaným žalovaným, ktorý výklad zbavuje
žalobcu práva na súdnu ochranu... Spochybnil tiež záver prvostupňového súdu, že medzi
účastníkmi konania nebol založený súkromnoprávny vzťah. Poukázal na článok XV bod 5
zmluvy, ktorý do tejto zmluvy zapracoval sám žalovaný, ktorý zvolil voľbu práva
a to Obchodného zákonníka a tak podriadil túto zmluvu pod režim súkromného práva
a vyslovil názor, že ani inak urobiť nemohol, pretože žiaden verejnoprávny predpis
neupravuje právny režim poskytovania nenávratných finančných prostriedkov. Ďalej
vyslovil názor, že základným princípom súkromnoprávneho vzťahu je rovnosť strán
a je preto neplatné také zmluvné dojednanie, ktoré rovnosť strán poprie a jednu z týchto
strán urobí autoritatívnym posudzovateľom splnenia povinnosti druhou stranou. Z týchto
dôvodov označil článok VII bod 5 zmluvy za odporujúci Občianskemu a Obchodnému
zákonníku, ako aj článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a preto ho považuje za neplatný.“.
V rozhodnutí krajského súdu sa ďalej uvádza, že „Pokiaľ ide o skutkové zistenia
súdom prvého stupňa, tie neboli medzi účastníkmi sporné a ich správnosť nenapadol ani
žalobca vo svojom odvolaní, preto odvolací súd z nich vychádzal. Spornou zostala otázka
o aký právny vzťah medzi účastníkmi konania ide, teda či je to vzťah súkromnoprávny
spravujúci sa ustanoveniami upravujúcimi oblasť súkromného práva založeného na
rovnosti strán v záväzkových vzťahoch (napr. Občiansky zákonník, Obchodný zákonník,
Zákon o rodine, Zákonník práce a pod.), alebo ide o vzťah založený na báze práva
verejného, ktorý sa vyznačuje výlučne aplikáciou kogentných (záväzných) právnych noriem
a teda i nerovným postavením účastníkov vyplývajúcich z takéhoto vzťahu. Žalobca pri
potrebe aplikácie súkromného práva, teda aplikácie ust. Obchodného zákonníka,
poukazoval na zmluvné dojednanie obsiahnuté v článku XV bod 5 uvedenej zmluvy, podľa
ktorého sa zmluvné strany dohodli, že zmluvný vzťah založený touto zmluvou, sa bude riadiť
počas celej doby trvania záväzkov z nej vyplývajúcich príslušnými ustanoveniami
Obchodného zákonníka a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách (čiže ako
normou súkromného práva – Obchodný zákonník, tak aj normou práva verejného – zákon
o rozpočtových pravidlách).
V prejednávanej veci je nepochybné, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania
bol založený Zmluvou o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. SORO/JPD3-
39/2004 zo dňa 29. 07. 2005. Akákoľvek zmluva je dvojstranným právnym úkonom, ktorá
nadobúda svoju platnosť a účinnosť až súhlasným prejavom vôle zmluvných strán
s jej obsahom. Každú zmluvu je potrebné podľa všeobecnej právnej teórie vykladať
v kontexte s jej obsahom a nemožno účelovo vytrhať len niektoré jej ustanovenia.
Z predmetnej zmluvy je zrejmé, že úmyslom zmluvných strán pri výklade jej obsahu bolo
brať zreteľ na komunitárne právo zakotvené v Nariadeniach K. a R., ktorými je Slovenská
republika po vstupe do Európskej únie viazaná a ktoré sú uvedené priamo v preambule
predmetnej zmluvy a s čím žalobca podpisom zmluvy vyslovil svoj súhlas. Je nepochybné,
že tieto normy komunitárneho práva sú normami verejnými. Z tohto dôvodu je nenáležité
dovolávať sa neplatnosti článku VII bod 5 tejto zmluvy, pretože toto ustanovenie vychádza
z kogentných ustanovení Nariadení či už K. alebo R. a ide o ustanovenia práva verejného,
dotýkajúceho sa dotknutých osôb, ktorým je i žalobca, ktorý práve z fondov Európskeho
spoločenstva čerpá nemalé finančné prostriedky, rovnako i verejné finančné prostriedky zo
štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.
Rovnako je nenáležité odvolávať sa na ust. článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky... Zo spisu je zrejmé, že žalobcovi nebola odmietnutá súdna ochrana. Naopak ním
uplatnené právo bolo príslušným súdom riadne prejednané, bolo zákonným spôsobom
vykonané dokazovanie na preukázanie jeho oprávnenosti a po vyhodnotení takto
vykonaného dokazovania bolo o jeho nároku i rozhodnuté. Neobstojí tiež jeho tvrdenie
o neplatnosti niektorých článkov zmluvy, najmä článku VII bod 5 a IV bod 1 a 2.
Tu sa opätovne žiada zdôrazniť, že podľa tejto zmluvy boli poskytované verejné finančné
prostriedky a nie finančné prostriedky súkromnej spoločnosti...
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd
nielenže na základe vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci, ale
vec i správne posúdil, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219
ods. 1 O. s. p. potvrdil...“.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 1 Cob 253/2008
z 12. marca 2009 (v spojení s rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 24 Cb 72/07 zo 4. apríla
2008) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na ich výroky o zamietnutí žaloby
sťažovateľa a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred
týmito súdmi podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo ak by v prípade opravných
konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho,
aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym
rozhodnutím.
V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie označených práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov
sťažovateľa. Sťažovateľova nespokojnosť s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov nie je
dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecných súdov svojím vlastným.
Ústavný súd tiež nezistil, že by závery všeobecných súdov boli svojvoľné alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou
úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru
ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo
nepriaznivým výsledkom pre neho, čo však nemožno spájať s pojmom základného práva
na súdnu ochranu a porušovaním jeho princípov.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že krajský súd ako odvolací súd porušil jeho základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože nebral do úvahy jeho tvrdenia
a argumentáciu uvedenú v odvolaní.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé
súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne
a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na súdnu ochranu.
Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté
rozhodnutie krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky
svojvoľnosti ani arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Uvedené platí aj vtedy,
keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny
názor konajúcich súdov.
Krajský súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie
bolo dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať.
Obdobne ústavný súd k tomu poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným
súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym
základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupom a rozhodnutím
krajského súdu z 12. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 253/2008 nemohlo
dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného článku ústavy, preto jeho sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (byť prítomný na pojednávaní a vyjadriť
sa k vykonávaným dôkazom) vôbec v sťažnosti neodôvodnil a neuviedol ani súvisiace
dôkazy, ústavný súd preto v tejto časti jeho sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 2009