Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 249/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia Q., so sídlom B., zastúpeného

advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti

podľa postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave z 12. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia Q. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2009

faxom a 11. júna 2009 poštou doručená sťažnosť občianskeho združenia Q. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a základného práva

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 12. marca 2009 v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom z 28. marca 2007 sa sťažovateľ

domáhal na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“), aby mu Ministerstvo

školstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo školstva“ alebo „MŠ SR“) zaplatilo

peňažnú sumu 74 679,81 Sk s prísl. na základe «Zmluvy o poskytnutí nenávratného

finančného príspevku č. SORO/JPD3-39/2004“, ktorej predmetom bolo poskytnutie

finančného príspevku na realizáciu projektu „I..».

Dňa 26. júla 2007 vzal sťažovateľ návrh na začatie konania späť v časti istiny,

pretože istinu mu ministerstvo zaplatilo. Dňa 5. septembra 2007 okresný súd konanie v časti

istiny zastavil a predmetom konania zostal už len nárok sťažovateľa na zaplatenie úroku

z omeškania v sume 12 721 Sk.

Dňa 4. apríla 2008 okresný súd návrh sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku

prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozhodnutie okresného súdu

potvrdil.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že „Zmluvou uzatvorenou s MŠ SR

zaviazal realizovať vzdelávacie aktivity v zmysle ním predloženého projektu a MŠ SR

sa zaviazalo uhradiť mu vynaložené náklady. Celkové náklady projektu boli obmedzené

na 6.545.000,- Sk a mali byť uhradené v 24. mesačných splátkach na základe žiadosti

o platbu, ktorej prílohou mali byť účtovne doklady a dokumenty presne špecifikované

v čl. VII ods. 6 Zmluvy.

MŠ SR však svoje zmluvné záväzky neplnilo včas, niekedy bez akéhokoľvek

vysvetlenia, niekedy pod zámienkou nepredloženia potrebných dokladov zo strany

sťažovateľa, pričom sťažovateľovi okrem iného vytýkalo absenciu dokladov, ktoré

sťažovateľ nebol v zmysle čl. VII ods. 6 Zmluvy povinný predkladať. MŠ SR pritom tvrdilo,

že sťažovateľ nemôže vymáhať svoje pohľadávky súdnou cestou, nakoľko tieto sa stanú

splatné až vtedy, keď príslušné žiadosti o platbu schváli MŠ SR a Ministerstvo financií

SR...“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej podrobne analyzuje rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu, ich argumentáciu, s ktorou nie je spokojný, a to najmä s tým,

ako zhodnotili právny vzťah medzi sťažovateľom a MŠ SR, t. j. či ide o „vzťah

súkromnoprávny spravujúci sa ustanoveniami upravujúcimi oblasť súkromného práva

založeného na rovnosti strán v záväzkových vzťahoch..., alebo ide o vzťah založený na báze

práva verejného, ktorý sa vyznačuje výlučne aplikáciou kogentných (záväzných) právnych

noriem a teda i nerovným postavením účastníkov vyplývajúcich z takéhoto vzťahu“,

ako aj s tým, že krajský súd sa v odôvodnení rozsudku odvolal na bližšie neurčené

a konkretizované normy „komunitárneho práva“, z ktorých mal vychádzať právny vzťah

medzi sťažovateľom a ministerstvom školstva. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil

iba tak, že „súd rozhodol podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorý je pre

všetkých záväzný“.

Sťažovateľ tiež uviedol, že „v odvolaní nenamietal porušenie svojho práva na súdnu

ochranu postupom OS BA III, ale domáhal sa neplatnosti čl. VII ods. 5 Zmluvy z dôvodu,

že uvedené zmluvné dojednanie ho de facto zbavuje práva na súdnu ochranu a teda je pre

rozpor s SR neplatný“.

Podľa sťažovateľa krajský súd v rozsudku nereagoval na jeho relevantné

námietky uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, najmä keď toto

rozhodnutie okresného súdu bolo povrchné a nedostatočné, iba rozvinul „argumentačnú

líniu OS BA III“.

Krajský súd «sa síce odvolal na akési predpisy komunitárneho práva, ani

v najmenšom ich však nekonkretizoval. Nelogicky a mylne posúdil právny vzťah založený

Zmluvou ako nie súkromnoprávny, ale verejnoprávny, opäť však neuviedol, aké

verejnoprávne predpisy aplikoval a akým spôsobom. KS BA tiež absolútne poprel zmysel

ústavného práva na súdnu ochranu, ktoré zredukoval iba na jeho formálnu podstatu

a vyložil ho iba ako právo podať žalobu, ktorej buď bude vyhovené, alebo bude zamietnutá.

Sporné zmluvné dojednanie čl. VIII ods. 5 Zmluvy posúdil ako nebrániace sťažovateľovi

domáhať sa jeho práv v súdnom konaní, svoje rozhodnutie však paradoxne založil na téze,

že sťažovateľ nemôže byť v konaní úspešný, pokiaľ nedôjde k predchádzajúcemu schváleniu

jeho žiadosti zo strany MŠ SR a MF SR. KS BA tiež odňal sťažovateľovi možnosť konať pred

súdom, keď rozhodol na základe právnych noriem komunitárneho práva, ktoré vo svojich

prednesoch nespomenulo ani MŠ SR, ani OS BA III. Túto vadu neodstránil ani KS BA, ktorý

opäť v súlade s ust. , avšak v rozpore s SR neprejednal

vec na pojednávaní, pričom príslušné právne normy - nekonkretizoval ani v rozsudku.

Sťažovateľ tak dodnes nevie, ktoré práve normy (t. j. tie právne predpisy, v ktorých

sú obsiahnuté) boli podkladom pre zamietnutie jeho žaloby.

Rozhodnutie KS BA je teda svojvoľné, arbitrárne a neodôvodnené, dôsledkom čoho

je priame porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1

SR. Neprejednaním odvolania na pojednávaní KS BA tiež porušil právo sťažovateľa

byť prítomný pri prekovaní jeho veci a vyjadriť sa k veci garantované

SR.

Dôsledkami svojho rozhodnutia tiež KS BA porušil právo sťažovateľa na prístup

k súdu garantované SR, keď svoje rozhodnutie založil na právnom

názore, že jeho pohľadávka nie je súdne vymáhateľná bez predchádzajúceho kladného

„rozhodnutia“ MŠ SR.».

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„Základné práva občianskeho združenia Q. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a konať pred súdom podľa SR postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 12. 03. 2009, č. k. -183 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 03. 2009, č. k.

-183 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia k rukám

advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho práv podľa čl. 46

ods. 1 a postupom a rozsudkom krajského súdu z 12. marca 2009

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré považuje najmä za arbitrárne

a neodôvodnené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a zisťoval,

či ním mohlo dôjsť k namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa.

V tomto rozhodnutí sa okrem iného uvádza, že prvostupňový súd „z vykonaného

dokazovania, keď vypočul štatutárneho zástupcu žalobcu a jeho právneho zástupcu,

oboznámil sa s vyjadrením žalovaného a jeho prednesom a listinnými dôkazmi

predloženými účastníkmi konania zistil, že účastníci konania, žalovaný ako poskytovateľ a

žalobca ako konečný prijímateľ uzavreli dňa 29. 07. 2005 zmluvu č. SORO/JPD3-39/2004

o poskytnutí nenávratného finančného príspevku s odkazom na ust. § 269 ods. 2 Obch. zák.

a o rozpočtových pravidlách, v preambule ktorej dohodli,

že zmluvu je potrebné interpretovať a posudzovať so zreteľom a v nadväznosti na tam

konkrétne uvedené nariadenia R. a K., ktoré sa týkajú štrukturálnych fondov, financovania

pomoci zo štrukturálnych fondov a pravidiel ich implementácie, ako aj na záväzné predpisy

Slovenskej republiky...“.

Ďalej sa tam uvádza, že okresný súd z „listu žalovaného zo dňa 08. 06. 2007 mal

preukázané, že v tento deň doručil žalovaný Ministerstvu financií SR ako platobnej jednotke

súhrnnú žiadosť o platbu spolu s čiastkovými výkazmi výdavkov projektu za obdobie

od 26. 05. 2007 do 08. 06. 2007 a z listu Ministerstva financií SR mal zase preukázané,

že táto súhrnná žiadosť bola schválená v celkovej výške zdrojov v sume 3.306.198,70 Sk

ku dňu 18. 06. 2007. Konštatoval, že pri posudzovaní veci vychádzal z ustanovení zmluvy

a najmä z jej článku VII bod 5, z ktorého vyplýva, že nárok na vyplatenie akejkoľvek platby

vznikol žalobcovi až po splnení všetkých podmienok, ktorými sú: podanie úplnej žiadosti

o platbu, ďalej, že predmetom žiadosti sú výdavky spĺňajúce všetky podmienky uvedené

v článku IV ods. 1 a 2 predmetnej zmluvy, že Ministerstvo financií SR súhrnnú žiadosť

o platbu schválilo a že žalovaný rozhodol o oprávnenosti výdavkov... a keďže žalovaný

vyplatil žalovanú istinu dňa 27. 06. 2007, nedostal sa do omeškania, preto žalobu v tejto

časti zamietol.

K tvrdeniu žalobcu, že v danom prípade je potrebné jeho nárok vyplývajúci

z predmetnej zmluvy posudzovať podľa ustanovení a teda podlieha

režimu súkromného práva a preto by súd nemal prihliadať na článok VII bod 5 zmluvy

uviedol, že toto tvrdenie nemôže obstáť z dôvodu, že daný právny vzťah vzhľadom

na charakter zmluvy a jej preambulu a najmä na skutočnosť, že žalobcovi sa na základe

tejto zmluvy poskytovali nenávratne verejné finančné prostriedky vo výške 100 %

z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu projektu, čo zakladá právo žalovaného

na priebežnú kontrolu ich oprávnenosti a na stanovenie zmluvnej podmienky, že nárok

na vyplatenie príspevku vzniká až schválením príslušného štátneho orgánu. Konštatoval

preto, že dojednanie v článku XV bod 5 zmluvy, podľa ktorého sa vzťah medzi zmluvnými

stranami riadi ustanoveniami , neznamená ešte, že ide o vzťah

súkromnoprávny, resp. obchodný záväzkový vzťah, keďže nespadá pod ust. § 261 Obch. zák.

V neposlednom rade poukázal na už uvedené interpretačné pravidlá predmetnej zmluvy

zakotvené v jej preambule...

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca... V dôvodoch

odvolania poukázal na a 152 ods. 4 ,

Obč. zák. a § 266 ods. 4 Obch. zák., ako i príslušné ustanovenia zmluvy o poskytnutí

nenávratného finančného príspevku č. SORO/JPD3-39/2004 a uviedol, že prvostupňový súd

sa stotožnil s výkladom článku VII bod 5 prezentovaným žalovaným, ktorý výklad zbavuje

žalobcu práva na súdnu ochranu... Spochybnil tiež záver prvostupňového súdu, že medzi

účastníkmi konania nebol založený súkromnoprávny vzťah. Poukázal na článok XV bod 5

zmluvy, ktorý do tejto zmluvy zapracoval sám žalovaný, ktorý zvolil voľbu práva

a to a tak podriadil túto zmluvu pod režim súkromného práva

a vyslovil názor, že ani inak urobiť nemohol, pretože žiaden verejnoprávny predpis

neupravuje právny režim poskytovania nenávratných finančných prostriedkov. Ďalej

vyslovil názor, že základným princípom súkromnoprávneho vzťahu je rovnosť strán

a je preto neplatné také zmluvné dojednanie, ktoré rovnosť strán poprie a jednu z týchto

strán urobí autoritatívnym posudzovateľom splnenia povinnosti druhou stranou. Z týchto

dôvodov označil článok VII bod 5 zmluvy za odporujúci Občianskemu a Obchodnému

zákonníku, ako aj článku 46 a preto ho považuje za neplatný.“.

V rozhodnutí krajského súdu sa ďalej uvádza, že „Pokiaľ ide o skutkové zistenia

súdom prvého stupňa, tie neboli medzi účastníkmi sporné a ich správnosť nenapadol ani

žalobca vo svojom odvolaní, preto odvolací súd z nich vychádzal. Spornou zostala otázka

o aký právny vzťah medzi účastníkmi konania ide, teda či je to vzťah súkromnoprávny

spravujúci sa ustanoveniami upravujúcimi oblasť súkromného práva založeného na

rovnosti strán v záväzkových vzťahoch (napr. , ,

Zákon o rodine, a pod.), alebo ide o vzťah založený na báze práva

verejného, ktorý sa vyznačuje výlučne aplikáciou kogentných (záväzných) právnych noriem

a teda i nerovným postavením účastníkov vyplývajúcich z takéhoto vzťahu. Žalobca pri

potrebe aplikácie súkromného práva, teda aplikácie ust. ,

poukazoval na zmluvné dojednanie obsiahnuté v článku XV bod 5 uvedenej zmluvy, podľa

ktorého sa zmluvné strany dohodli, že zmluvný vzťah založený touto zmluvou, sa bude riadiť

počas celej doby trvania záväzkov z nej vyplývajúcich príslušnými ustanoveniami

o rozpočtových pravidlách (čiže ako

normou súkromného práva – , tak aj normou práva verejného – zákon

o rozpočtových pravidlách).

V prejednávanej veci je nepochybné, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania

bol založený Zmluvou o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. SORO/JPD3-

39/2004 zo dňa 29. 07. 2005. Akákoľvek zmluva je dvojstranným právnym úkonom, ktorá

nadobúda svoju platnosť a účinnosť až súhlasným prejavom vôle zmluvných strán

s jej obsahom. Každú zmluvu je potrebné podľa všeobecnej právnej teórie vykladať

v kontexte s jej obsahom a nemožno účelovo vytrhať len niektoré jej ustanovenia.

Z predmetnej zmluvy je zrejmé, že úmyslom zmluvných strán pri výklade jej obsahu bolo

brať zreteľ na komunitárne právo zakotvené v Nariadeniach K. a R., ktorými je Slovenská

republika po vstupe do Európskej únie viazaná a ktoré sú uvedené priamo v preambule

predmetnej zmluvy a s čím žalobca podpisom zmluvy vyslovil svoj súhlas. Je nepochybné,

že tieto normy komunitárneho práva sú normami verejnými. Z tohto dôvodu je nenáležité

dovolávať sa neplatnosti článku VII bod 5 tejto zmluvy, pretože toto ustanovenie vychádza

z kogentných ustanovení Nariadení či už K. alebo R. a ide o ustanovenia práva verejného,

dotýkajúceho sa dotknutých osôb, ktorým je i žalobca, ktorý práve z fondov Európskeho

spoločenstva čerpá nemalé finančné prostriedky, rovnako i verejné finančné prostriedky zo

štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.

Rovnako je nenáležité odvolávať sa na ust. článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky... Zo spisu je zrejmé, že žalobcovi nebola odmietnutá súdna ochrana. Naopak ním

uplatnené právo bolo príslušným súdom riadne prejednané, bolo zákonným spôsobom

vykonané dokazovanie na preukázanie jeho oprávnenosti a po vyhodnotení takto

vykonaného dokazovania bolo o jeho nároku i rozhodnuté. Neobstojí tiež jeho tvrdenie

o neplatnosti niektorých článkov zmluvy, najmä článku VII bod 5 a IV bod 1 a 2.

Tu sa opätovne žiada zdôrazniť, že podľa tejto zmluvy boli poskytované verejné finančné

prostriedky a nie finančné prostriedky súkromnej spoločnosti...

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd

nielenže na základe vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci, ale

vec i správne posúdil, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219

ods. 1 potvrdil...“.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 12. marca 2009 (v spojení s rozhodnutím okresného súdu sp. zn. zo 4. apríla

2008) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na ich výroky o zamietnutí žaloby

sťažovateľa a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred

týmito súdmi podľa až .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo ak by v prípade opravných

konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho,

aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym

rozhodnutím.

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie označených práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov

sťažovateľa. Sťažovateľova nespokojnosť s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov nie je

dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd tiež nezistil, že by závery všeobecných súdov boli svojvoľné alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou

úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru

ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo

nepriaznivým výsledkom pre neho, čo však nemožno spájať s pojmom základného práva

na súdnu ochranu a porušovaním jeho princípov.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že krajský súd ako odvolací súd porušil jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa , pretože nebral do úvahy jeho tvrdenia

a argumentáciu uvedenú v odvolaní.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé

súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie (ďalej len „OSP“),

podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne

a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu ( ). Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na súdnu ochranu.

Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté

rozhodnutie krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky

svojvoľnosti ani arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Uvedené platí aj vtedy,

keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny

názor konajúcich súdov.

Krajský súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie

bolo dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať.

Obdobne ústavný súd k tomu poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupom a rozhodnutím

krajského súdu z 12. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. nemohlo

dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného článku , preto jeho sťažnosť odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) porušenie

základného práva podľa (byť prítomný na pojednávaní a vyjadriť

sa k vykonávaným dôkazom) vôbec v sťažnosti neodôvodnil a neuviedol ani súvisiace

dôkazy, ústavný súd preto v tejto časti jeho sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí (podľa ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009