Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 293/09
PDF · 155.35 KB
No categories available
II. ÚS 293/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., H., vo veci namietaného porušenia práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 284/2008-79
zo 17. februára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2009
doručená sťažnosť M. K., H. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009, ktorou sťažovateľka navrhuje
vydať „nález, že moje právo na spravodlivý súd bolo porušené porušením č. 6 ods. 1
Dohovoru o ľudských právach a preto súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 9
Co/284/2008-79 zo dňa 17. 2. 2009, vracia rozsudok Krajskému súdu v Trnave, aby v ňom
znova konal a rozhodol“.
Ako zo sťažnosti a z pripojeného spisu Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 20 C 583/2007 vyplýva, sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníkom konania
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Vo svojej žalobe z 9. novembra 2007 uviedla,
že na základe ústnej dohody z roku 1976 spolu so svojím nebohým manželom A. K.
odkúpila spolu s domovou nehnuteľnosťou aj poľnohospodárske nehnuteľnosti v k. ú. H.,
ktoré sú predmetom konania. Predávajúci F. V. prevzal zálohu kúpnej ceny vo výške 17 000
Sk za prítomnosti svedkov – synovca A. V., jeho manželky J. V. a svokra sťažovateľky P.
K., o čom spísal A. K. písomné potvrdenie – na jednom liste je uvedený predmet kúpy a na
druhom liste podmienky vyplatenia kúpnej ceny (ďalej len „potvrdenie“). Registrovanou
zmluvou č. R I 275/76 z 18. mája 1976 bola ústna zmluva potvrdená, avšak iba pokiaľ išlo
o domovú nehnuteľnosť. Štátny notár JUDr. K., ktorý zmluvu spisoval, sťažovateľku
informoval, že právny poriadok v tom čase nepripúšťal prevod nehnuteľností, ktoré boli
združené v užívaní PD H., a odmietol zmluvu vo veci poľnohospodárskych nehnuteľností
vyhotoviť. Sťažovateľka to vnímala ako nutné zlo socialistickej kolektivizácie. F. V. svoj
spoluvlastnícky podiel v domovej nehnuteľnosti podmienil odkúpením aj zvyšných
poľnohospodárskych pozemkov. Ďalej sťažovateľka v žalobe uviedla, že 18. mája 1976
doplatila s manželom dohodnutú kúpnu cenu 36 948 Sk a pristali na to, že
poľnohospodárske nehnuteľnosti sú „naše len na základe ústnej dohody“. Druhú polovicu
domovej nehnuteľnosti odkúpila sťažovateľka s manželom od predávajúceho M. T. a jeho
manželky M. T. po ústnej dohode za 9 627 Sk registrovanou zmluvou č. R I 510/76 a R I
275/76. Poľnohospodárske nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania pred okresným
súdom, nadobudol v dedičskom konaní po neb. F. V. Československý štát – ONV N.
a v čase podania žaloby po vytvorení Registra obnovenej evidencie pozemkov v k. ú. H. sú
zapísané pre Slovenský pozemkový fond. To zistila sťažovateľka v rokoch 2004 – 2006 pri
vytváraní Registra obnovenej evidencie pozemkov. Do toho času bola presvedčená, že je
vlastníčkou predmetu sporu aj s ohľadom na to, že zaplatila riadne kúpnu cenu 36 948 Sk.
Domovú nehnuteľnosť užíva sťažovateľka nepretržite od roku 1976, poľnohospodárske
nehnuteľnosti sú v užívaní PD M., a keďže uplynula vydržacia lehota (sťažovateľka užíva
predmet sporu viac ako 30 rokov), navrhla súdu, aby určil, že je vlastníčkou predmetu
sporu. Okresnému súdu sťažovateľka predložila potvrdenie, uvedené notárske zápisnice a
čestné vyhlásenie J. V.
Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 7. mája 2008 potom, ako okresný
súd vyžiadal z katastrálneho úradu identifikácie parciel tvoriacich predmet sporu a výpisy
z príslušných listov vlastníctva, upravila petit žaloby v predmete sporu a následne podaním
doručeným okresnému súdu 10. júna 2008 i označenie žalovaného v spore v súlade s jeho
zápisom vyplývajúcim z výpisov z listov vlastníctva. Okresný súd uznesením č. k.
20 C 583/2007-47 zo 17. júna 2008 pripustil, aby z konania vystúpil doterajší žalovaný
„Slovenský pozemkový fond“ a na jeho miesto vstúpil žalovaný „Slovenská republika –
v zast. Slovenský pozemkový fond“. Uznesením č. k. 20 C 583/2007-53 z 31. júla 2008
okresný súd v súlade s návrhom sťažovateľky pripustil i zmenu petitu žaloby, pokiaľ ide
o označenie nehnuteľností tvoriacich predmet sporu údajmi o ich zápisoch na listoch
vlastníctva (parcelné čísla, druh pozemku a výmer v stave registra „E“).
Okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku č. k. 20 C 583/2007-58 zo 4. septembra 2008 je zrejmé, že
okresný súd zamietol žalobu z dôvodu, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno
o splnení všetkých podmienok vydržania podľa zákonných predpisov o vydržaní, ktoré sa
na vec vzťahovali. Nepreukázala totiž, že fakticky vec ovládala, že mala vôľu nakladať
s ňou ako s vlastnou a ani dobrú vieru, že vec jej ako držiteľovi patrí.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie 22. októbra 2008. Tvrdila, že
okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevypočul J. V., ktorá môže potvrdiť,
že neb. F. V. predmet sporu odovzdal sťažovateľke a jej manželovi. Okresný súd vec i
nesprávne právne posúdil, pretože prekážkou vydržania nie je okolnosť, že nehnuteľnosť
bola v užívaní socialistickej organizácie. Okresný súd nevzal do úvahy ani to, že
sťažovateľka mala byť dedičkou po neb. F. V.
Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009 rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho
konania. Rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009 nadobudol
právoplatnosť 19. marca 2009.
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodnila tvrdené porušenie
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009 tým, že hoci preukázala splnenie všetkých
podmienok vydržania, súdy ju neuznali za dobromyseľnú držiteľku predmetu sporu
a nevyhoveli jej žalobe. Tvrdila, že uplynutím 10-ročnej vydržacej lehoty sa stala
vlastníkom predmetu sporu aj s poukazom na to, že zaplatila za predmet sporu dohodnutú
kúpnu cenu. Ak štátny notár tvrdil, že prevod predmetu sporu nie je možný, toto jeho
tvrdenie bolo zavádzajúce. Právne predpisy platné v tom čase boli deformované a boli
zneužívané štátnymi orgánmi. Súdy svoje rozhodnutie založili práve na tom, že pre takéto
tvrdenie štátneho notára sťažovateľka nebola dobromyseľná. Toto tvrdenie však nikdy
nepresvedčilo sťažovateľku a jej manžela o tom, že by riadne nenadobudli vlastníctvo
k predmetu sporu.
Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 9. júna 2009 po jeho výzve na predloženie
splnomocnenia na zastupovanie pred ústavným súdom advokátovi žiadosť o ustanovenie
zástupcu z radov advokátov, v ktorej poukázala na to, že už okresný súd jej priznal
oslobodenie od súdnych poplatkov, iné dôvody pre ustanovenie advokáta však sťažovateľka
neuviedla.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009
uviedol:
„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi
závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom
v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Správny bol postup súdu prvého stupňa, keď návrh navrhovateľky považoval za
nedôvodný z dôvodu nesplnenia podmienok určených zákonom pre vydržanie. Súd prvého
stupňa správne posúdil, že navrhovateľka nemohla vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam vydržať, nakoľko nesplnila základné zákonné podmienky pre vydržanie,
nebola v držbe dobromyseľná, keďže bolo preukázané, že vedela, že nie je možný prevod
poľnohospodárskej pôdy v užívaní poľnohospodárskeho družstva medzi fyzickými osobami,
o čom bola poučená notárom, čo sama doznala. Tiež nesplnila podmienku faktickej držby
sporných pozemkov, keďže v čase, keď za nehnuteľnosti zaplatila kúpnu cenu a ústne sa
o ich kúpe dohodla s predávajúcim, tieto už boli v užívaní poľnohospodárskeho družstva,
takže fakticky nevstúpila do ich užívania a započítanie držby jej predchodcu nie je možné,
keďže tento bol riadnym vlastníkom predmetnej pôdy. Skutočnosti uvádzané navrhovateľkou
v odvolaní ohľadne nezrovnalosti v dedičskom konaní po F. V., odvolací súd považoval v
tomto konaní za právne irelevantné, nakoľko nároky po poručiteľovi si musia uplatňovať
jeho právni nástupcovia, dedičia, v inom konaní.
Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s.p. z dôvodu jeho vecnej správnosti
potvrdil.“
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha
vyslovenia porušenia svojho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009 s tým
odôvodnením, že nesúhlasí s právnym posúdením veci okresným súdom a ani krajským
súdom, pretože podľa jej názoru neaplikovali oba súdy ustanovenia právnych predpisov
o vydržaní v súlade s ich obsahom, a navyše nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného
dokazovania.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného
práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
V tomto prípade sa ústavný súd zaoberal posúdením toho, či krajský súd najmä pri
aplikácii ustanovení o vydržaní nepostupoval spôsobom, ktorý by bol ústavne nekonformný.
Dospel však s poukazom na podrobné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku okresného súdu
č. k. 20 C 583/2007-58 zo 4. septembra 2008, ako aj rozsudku krajského súdu č. k.
9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009 k záveru, že spôsob aplikácie týchto ustanovení
krajským súdom nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti.
Spôsob aplikácie tohto ustanovenia krajským súdom považoval ústavný súd za
súladný s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a stotožnil sa najmä s argumentáciou okresného súdu i krajského súdu.
Keďže je úplne vylúčené, aby v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu č. k.
9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009 došlo k namietanému porušeniu sťažovateľkou
označeného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
S ohľadom na skutočnosť, že v prípade sťažovateľky neboli splnené podmienky na
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, pretože sťažnosť bola zjavne neopodstatnená, ústavný
súd nevyhovel ani jej návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2009