Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 310/09
PDF · 223.92 KB
No categories available
II. ÚS 310/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť A. H., K., zastúpenej advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci
namietaného porušenia čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 39 ods. 1, 2 a 3, čl. 42 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1,
2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1,
2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Veľký Krtíš pod
sp. zn. 6 C 186/05 a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16 Co 100/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola osobne do
podateľne 5. augusta 2009 doručená sťažnosť A. H., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 39 ods. 1, 2 a 3, čl. 42 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1, 2
a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1, 2 a 3 ústavy v konaní vedenom Okresným
súdom Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 186/05 a Krajským súdom
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 16 Co 100/2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že 5. februára 2004 podala sťažovateľka ako žalobkyňa žalobu
o priznanie manželského výživného proti MUDr. K. H. (ďalej len „žalovaný“) Okresnému
súdu Košice II. Dňa 5. augusta 2005 Okresný súd Košice II vec z dôvodu miestnej
príslušnosti postúpil okresnému súdu a konanie sa viedlo pod sp. zn. 6 C 186/05.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 186/05-449 z 3. februára 2009 bola žaloba zamietnutá
s odôvodnením, že priznanie výživného sťažovateľke by bolo v rozpore s dobrými mravmi,
keďže sťažovateľka je dennou študentkou na vysokej škole, nie je evidovaná na úrade práce,
a teda si nehľadá zamestnanie. Na základe odvolania sťažovateľky, ako aj žalovaného
(do nepriznania náhrady trov konania) rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 100/2009-495
z 30. apríla 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd okrem iného uviedol,
že sťažovateľka neštuduje so súhlasom žalovaného, štúdium na vysokej škole nie je
objektívnou okolnosťou, pre ktorú by sťažovateľka nebola schopná sama sa živiť,
sťažovateľka nepožiadala o dávky v hmotnej núdzi, nie je evidovaná na úrade práce
a zrušila svoje živnostenské oprávnenie. Navyše nepožiadala ani o prešetrenie svojho
zdravotného stavu. Krajský súd označil toto správanie za rozporné s dobrými mravmi.
Počas trvania manželstva sťažovateľky a žalovaného tento doštudoval lekársku
fakultu dennou formou štúdia, počas manželstva si urobil dve atestácie, absolvoval
nespočetné množstvo školení a v roku 2004 (keď sťažovateľka začala študovať na vysokej
škole) študoval na treťom stupni vysokoškolského štúdia na Trnavskej univerzite. Nemôže
byť preto v rozpore s dobrými mravmi, ak sťažovateľka študuje a dopĺňa si vzdelanie, ktoré
práve po svadbe so žalovaným z dôvodu výchovy detí musela predčasne ukončiť. Bolo by
v rozpore so zákonom, ak by sa jej snaha študovať posudzovala ako rozpor s dobrými
mravmi. Štúdium a príprava na povolanie patrí k základným právam rovnako, ako právo na
prácu. Toto právo je postavené na rovnakú úroveň a nerozlišuje formu štúdia. Nie je ani
ničím obmedzené. Práve naopak, každá forma štúdia je upravená zákonom o vysokých
školách. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny
nemôžu právo na prácu vykonávať, teda aj každého študenta, ktorý študuje dennou formou
štúdia. Podmienky ustanoví zákon. Zákon upravuje výšku životného minima pre študenta
vysokej školy. Keďže študentov štát hmotne zabezpečuje počas štúdia, nemôže byť
v rozpore s dobrými mravmi, ak študent v čase denného štúdia nepracuje, lebo zo zákona je
po splnení podmienok hmotne zabezpečený. To, čo je zákonom upravené, nemôže byť
v rozpore s dobrými mravmi. Jediné prípustné obmedzenie v tomto smere je v zákonných
obmedzeniach týchto práv. V konaní o výživné sa sťažovateľka domáhala zákonným
postupom svojho práva na hmotné zabezpečenie, pričom iný postup neexistuje. Zákon nikde
nestanovuje obmedzenie práva študovať spočívajúceho v súhlase druhého manžela.
Zo zákona vyplýva, že študent denného štúdia nemôže byť evidovaný na úrade práce ako
žiadateľ o zamestnanie, pretože nie je nezamestnaný, je študent. Jeho postavenie študenta
vzniká prijatím na školu a končí ukončením štúdia. Je preto nesprávne, ak súd označí
študenta za nezamestnaného. Študent nemôže teda ani poberať príspevok
v nezamestnanosti. Študent nemá povinnosť hľadať si prácu. Nesplnenie neexistujúcej
povinnosti nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Všeobecným súdom zrejme nie je
jasný rozdiel medzi pojmom a postavením študenta a pojmom a postavením
nezamestnaného. Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych
a mravných noriem, ktoré osvedčujú istú nemennosť a sú rešpektované rozhodujúcou
časťou spoločnosti. Ide o etické zásady, ktoré zodpovedajú zásadám slušnosti. Je neúnosné
a právne nezdôvodniteľné, aby súd nepriznal manželské výživné a zároveň nevykonal
dokazovanie, v ktorom by bolo svedkami skutočne preukázané, že sa sťažovateľka nejakým
spôsobom voči žalovanému správala v rozpore s dobrými mravmi. Touto otázkou sa
všeobecné súdy nezaoberali, nevypočuli ani jedného svedka, iba označili úspešné štúdium
sťažovateľky na univerzite za chovanie v rozpore s dobrými mravmi, hoci to nijako nesúvisí
s osobou žalovaného, s predmetom sporu o manželské výživné, ale dokonca ani s dobrými
mravmi. Všeobecné súdy sa zaoberali iba tým, že sťažovateľka študuje a že nie je
zamestnaná. Nikdy však nebola overená jej povesť, hoci to opakovane navrhla, takže nebolo
nijako preukázané, že jej štúdium bolo naozaj dôvodom, aby takéto správanie mohlo byť
v tomto smere nejako posúdené. Správanie sťažovateľky ani počas manželstva, ani po jeho
rozpade nikdy nebolo v rozpore s dobrými mravmi a nezasiahlo do práv inej osoby. Práve
naopak, dobré mravy porušoval počas manželstva, rozvodového konania a aj po rozpade
manželstva žalovaný. Všeobecné súdy nezohľadnili skutočnosť, že manželstvo sa rozpadlo
pre permanentne sa opakujúcu neveru žalovaného počas dvadsať rokov trvajúceho
manželstva (v spise je ako dôkaz rozsudok cirkevného súdu, pričom nevera žalovaného bola
dôvodom vyhlásenia neplatnosti manželstva). V čase, keď žalovaný podal návrh na rozvod
manželstva, jeho partnerka, ktorá bola a je dosiaľ vydatá, bola v siedmom mesiaci
tehotenstva. Táto mimomanželská známosť bola jednou z príčin rozpadu manželstva. Počas
trvania sporu o manželské výživné sa žalovaný opakovane snažil ohováraním ohroziť dobrú
povesť sťažovateľky, za čo na neho bolo podané trestné oznámenie. Nebol vykonaný, ale
ani len označený žiaden dôkaz o takom konaní sťažovateľky, ktoré by malo byť v rozpore
s dobrými mravmi. Počas celého konania bola sťažovateľka znevýhodnená, permanentne
osočovaná, pričom ako jediný svedok v konaní bola bez jej vedomia a bez predvolania
vypočutá partnerka žalovaného, ktorá osobne sťažovateľku ani nepozná. O vypočutí tejto
svedkyne sa sťažovateľka dozvedela iba po nahliadnutí do spisu. Nemohla je klásť otázky
ani namietať jej prítomnosť na súde bez predvolania. Okresný súd ani raz nevykonal dôkazy
v prospech sťažovateľky, a to aj napriek tomu, že ich opakovane navrhla. Sťažovateľka je
toho názoru, že ju súd z neznámeho dôvodu znevýhodňoval a naopak zvýhodňoval
žalovaného. Podľa názoru všeobecných súdov je manželská nevera a tehotenstvo po
mesačnej známosti u dvoch ľudí, ktorí žijú v manželských zväzkoch s inými partnermi,
v súlade s dobrými mravmi a naopak, doplnenie si štúdia je v rozpore s dobrými mravmi.
Pre sťažovateľku je to šokujúci obraz spravodlivosti v spoločnosti, v ktorej žije. Príjmy
sťažovateľky zo živnosti nikdy nedosahovali životné minimum. Preto pozastavenie živnosti
v čase, keď nebola schopná splácať odvody, nebolo zrieknutím sa prospechu, ale jediným
možným spôsobom ako sa nezadĺžiť. Sťažovateľka živnosť dodnes nezrušila, ako to
nesprávne uvádzajú všeobecné súdy. Žalovaný v čase podania návrhu na manželské výživné
prestal sťažovateľke platiť výživné celkom. Preto žaloba bola jediným spôsobom ako riešiť
sociálnu situáciu sťažovateľky a jej dvoch synov. Pri dennej forme štúdia na vysokej škole
požívala sťažovateľka výhodu bezplatnosti štúdia, ako aj iných sociálnych výhod, ktoré mal
iba denný študent. Sťažovateľka je presvedčená, že štúdium na vysokej škole patrí
k rozhodnutiam, na ktoré žiadny človek nepotrebuje súhlas tretej osoby. Zásah tretej osoby
do rozhodnutia študovať je zásahom do integrity človeka a je v rozpore s čl. 12 ústavy.
Právo na vzdelanie si nevyžaduje súhlas druhého manžela a nedostatok súhlasu nemôže byť
dôvodom na nepriznanie výživného. Denná forma štúdia poskytuje študentovi väčšie
sociálne výhody (v podobe štipendií, dotácií, stravy a pod.) ako každá iná forma štúdia
a tieto sociálne výhody sú dokonca oveľa väčšie, ako prípadné sociálne dávky. Trvajú počas
celého obdobia denného štúdia. V prípade diaľkovej formy štúdia tieto sociálne výhody
neexistujú vôbec. Preto názor všeobecného súdu, podľa ktorého štúdium sťažovateľky
nebolo na prospech hospodárskej funkcie manželstva v čase jeho rozvratu, je nepresné,
zavádzajúce a hraničí s neznalosťou z oblasti príslušných predpisov. Rozsudok má súvislosť
aj so sociálnymi istotami a sociálnymi nárokmi synov sťažovateľky, lebo títo sú
posudzovaní spolu s ňou. Rozsudok znamená vlastne vznik právneho nároku na hmotnú
pomoc od štátu, čo bolo zrejme jediným účelom celého konania. Takýto rozsudok nemôže
byť v súlade s dobrými mravmi, pretože je v rozpore so štátnou sociálnou politikou
a platnými zákonmi. Sťažovateľka je presvedčená, že štúdium bolo pre ňu jediným možným
riešením zložitej situácie, v ktorej sa nie z vlastnej viny ocitla. Zároveň je najlepším
spôsobom, ako si môže v budúcnosti zabezpečiť vlastný príjem tak, aby na žiadnu sociálnu
pomoc štátu ani na výživné v budúcnosti odkázaná nebola. Celé konanie vrátane
odvolacieho prebiehalo na súdoch vzdialených 250 kilometrov od miesta bydliska
sťažovateľky. Práve z dôvodu sociálnej situácie sa sťažovateľka osobne dostaviť nemohla.
Pred vynesením rozsudku preto požiadala okresný súd o možnosť nahliadnuť do spisu
v mieste bydliska, čo jej umožnené nebolo. Krajský súd rozhodol bez nariadenia
pojednávania a stotožnil sa s okresným súdom. Uviedol tiež, že lustráciou bolo zistené, že
sudkyňa okresného súdu na krajskom súde nepracovala. V rozpore s tým však na
internetovej stránke okresného súdu túto skutočnosť sama uvádza vo svojom životopise.
Zdôvodnenie rozsudku sťažovateľku diskriminuje, keďže všeobecné súdy nevychádzali
z postavenia študenta upraveného zákonom, no napriek tomu dospeli k záveru o porušení
dobrých mravov. V skutočnosti bolo treba postupovať v prípade sťažovateľky rovnako ako
v prípade všetkých študentov denného štúdia v obdobnej sociálnej situácii. Ak nemôže byť
evidovaný na úrade práce žiadny študent denného štúdia, potom to nemožno vyžadovať ani
od sťažovateľky. To isté sa vzťahuje na neexistujúcu povinnosť pracovať. Ak mal právo na
vzdelanie žalovaný bez súhlasu sťažovateľky (čo nebolo posúdené ako rozporné s dobrými
mravmi), potom nemôže byť rovnaké správanie sťažovateľky porušením dobrých mravov.
Ak má právo na denné štúdium človek slobodný, nemôže byť toto v rozpore s dobrými
mravmi ani v prípade rozvedeného alebo rozvádzajúceho sa, alebo vydatej. Odôvodnenie
krajského súdu sťažovateľku diskriminuje ako človeka a robí z nej nesvojprávnu ženu,
o osude ktorej má rozhodovať muž (manžel), a to bez zákonného dôvodu. Žalovaný
nepotreboval súhlas sťažovateľky na štúdium ani na zvyšovanie kvalifikácie.
Keďže rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 6. júna 2009, v zákonnej
lehote žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov
ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 186/05 a krajským
súdom pod sp. zn. 16 Co 100/2009 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2009
zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 25 000 € od okresného súdu a krajského súdu, ako aj trovy právneho
zastúpenia advokátkou.
Z rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 186/05-449 z 3. februára 2009 vyplýva, že ním
bola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti žalovanému o určenie manželského výživného.
Podľa názoru okresného súdu bolo treba prihliadnuť na skutočnosť, že sťažovateľka má
vydané živnostenské oprávnenie. Výkon živnostenskej činnosti však zrušila, pričom
uviedla, že to bolo kvôli jej zdravotnému stavu. Ak je zdravotný stav sťažovateľky taký, ako
ho popisovala, potom mohla požiadať o priznanie invalidného dôchodku. Sťažovateľka
uviedla, že jej po finančnej stránke pomáha matka, brat a priatelia, pričom predložila
potvrdenie o tom, že sa snaží nájsť si prácu a že by prestúpila na diaľkovú formu štúdia
v prípade, ak by sa jej podarilo zamestnať. Tvrdila tiež, že nepoberá podporu
v nezamestnanosti, pretože študuje dennou formou štúdia. Nepreukázala však relevantným
spôsobom snahu hľadať si prácu, o čom svedčí aj to, že nie je evidovaná ako uchádzačka
o zamestnanie na úrade práce. Pokiaľ uvádzala, že sociálna dávka jej nebola priznaná
z dôvodu, že sú so žalovaným spoločne posudzovaní, treba poukázať na správu Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, podľa ktorej sťažovateľka o dávku a príspevok
v hmotnej núdzi nepožiadala. Hoci sťažovateľka tvrdí, že nemá žiadny príjem, je zrejmé, že
musí platiť výdavky súvisiace s užívaním bytu a vedením domácnosti. Študuje v dennej
forme štúdia, ktorú si môže dovoliť len taký študent, ktorý je finančne zabezpečený.
Vzhľadom na takéto správanie sťažovateľky bol okresný súd toho názoru, že priznanie
výživného zo strany žalovaného by bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov – ďalej len „zákon o rodine“).
Z rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co 100/2009-495 z 30. apríla 2009 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu okresný súd
v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver.
Krajský súd na dôvody jeho rozsudku poukazuje, v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje
a nad rámec týchto dôvodov poukazuje na niektoré ďalšie skutočnosti. Manželstvo
účastníkov bolo právoplatne rozvedené dňom 21. júna 2007. Preto nárok sťažovateľky (ak
by bol dôvodný) by bol daný iba do uvedeného dňa. Podľa § 75 ods. 2 zákona o rodine
výživné nie je možné priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto hľadiska
je preto potrebné v každom individuálnom prípade skúmať, ako manžel požadujúci výživné
sám plní alebo je ochotný plniť povinnosti vyplývajúce z manželstva. Na základe
jednotlivých zistení v tom – ktorom konkrétnom prípade súd zváži, či priznanie výživného
je v súlade s dobrými mravmi, alebo nie. Neschopnosť manžela živiť sa sám nie je daná iba
jeho zdravotným stavom, resp. pracovnou neschopnosťou ale môže spočívať aj v iných
objektívnych okolnostiach, akými sú napr. starostlivosť o deti, nezamestnanosť
z objektívnych dôvodov a pod. Sťažovateľka nie je zamestnaná z dôvodu, že interne
študuje. K takémuto internému štúdiu dennou formou na Technickej univerzite v Košiciach
pristúpila až po rozchode manželov (1. júla 2003), pričom je nepochybné, že sťažovateľka
zrušila svoje živnostenské oprávnenie takisto až po rozchode účastníkov konania. Pritom
nepožiadala o prešetrenie svojho zdravotného stavu (ktorý mal byť dôvodom, pre ktorý
prestala živnosť vykonávať), nepodala žiadosť ani o dávky v hmotnej núdzi, prípadne
o priznanie eventuálneho invalidného dôchodku. Štúdium sťažovateľky dennou formou
nebolo, a nie je v prospech hospodárskej funkcie manželstva v čase jeho rozvratu.
Sťažovateľka neštuduje so súhlasom žalovaného. Preto priznanie manželského výživného
v takomto prípade je v rozpore s dobrými mravmi. Za daného stavu dospel aj krajský súd
k záveru, že pokračovanie v internom štúdiu na vysokej škole, ktoré bráni sťažovateľke byť
zamestnanou, nie je objektívnou okolnosťou, pre ktorú sťažovateľka nie je schopná sama sa
živiť. V takomto prípade nie je možné priznať jej manželské výživné.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti rozsudku krajského súdu
č. k. 16 Co 100/2009-495 z 30. apríla 2009 dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 6 C 195/05, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, ktorý sťažovateľka aj využila, preto právomoc poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená
právomoc ústavného súdu.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 100/2009.
Sťažovateľka okrem iných námietok poukazuje na to, že jediná vypočutá svedkyňa
(partnerka žalovaného) bola vypočutá bez toho, aby bola predvolaná a aby sťažovateľka
o tom vedela, pričom o výsluchu sa dozvedela až po nahliadnutí do spisu. Nemohla preto
klásť svedkyni otázky, ale ani namietať jej prítomnosť na súde bez predvolania. Od začiatku
ju okresný súd z neznámeho dôvodu znevýhodňoval a naopak zvýhodňoval žalovaného.
Ďalej poukazuje aj na skutočnosť, že pred vynesením rozsudku požiadala okresný súd
o možnosť nahliadnuť do spisu v mieste bydliska (vzdialeného 250 km od sídla okresného
súdu), avšak nebolo jej to umožnené a okresný súd rozhodol bez toho. Krajský súd rozhodol
bez nariadenia pojednávania a bez prítomnosti sťažovateľky, pričom sa stotožnil so závermi
okresného súdu. Namieta tiež, že sudkyňa okresného súdu pracovala na krajskom súde, ako
to vyplýva z jej životopisu uverejneného na internetovej stránke okresného súdu, a preto
neobstojí tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého lustráciou bolo zistené, že sudkyňa na
krajskom súde nepracovala.
Vo vzťahu k už uvedeným námietkam sťažovateľky považuje ústavný súd sťažnosť
za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, resp. ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Námietky sťažovateľky týkajúce sa výsluchu svedkyne, žiadosti o nahliadnutie do
spisu v mieste bydliska a rozhodnutia krajského súdu bez nariadenia pojednávania
v neprítomnosti sťažovateľky znamenajú vo svojej podstate, že podľa sťažovateľky
postupom okresného súdu a krajského súdu bola jej odňatá možnosť konať pred súdom
(nemohla sa zúčastniť výsluchu svedkyne a klásť jej otázky, nemohla nahliadnuť do spisu
a nemohla osobne argumentovať v odvolacom konaní pred krajským súdom).
Námietka sťažovateľky týkajúca sa sudkyne okresného súdu, ktorá mala pracovať na
krajskom súde, znamená podľa všetkého, že podľa názoru sťažovateľky rozhodoval v jej
veci vylúčený sudca.
V prípade oboch okruhov námietok mohla sťažovateľka podať proti rozsudku
krajského súdu dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok. Dovolanie treba považovať
za účinný prostriedok na ochranu označených práv sťažovateľky, na ktorého použitie bola
sťažovateľka v zmysle § 237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku oprávnená.
Sťažovateľka dovolanie nepodala.
K uvedenému treba ešte dodať, že sťažovateľka netvrdila (a teda ani nepreukázala),
že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného
súdu vôbec neprichádzal do úvahy postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ostatné námietky sťažovateľky týkajúce sa konania vedeného krajským súdom pod
sp. zn. 16 Co 100/2009 sú zjavne neopodstatnené.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Všeobecné súdy nepovažovali za možné priznať sťažovateľke manželské výživné
s poukazom na ustanovenie § 75 ods. 2 zákona o rodine, teda z dôvodu, že priznanie
manželského výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzali pritom z takých
skutkových zistení, ktorých pravdivosť ani sťažovateľka nenamieta.
Sťažovateľka bola činná ako živnostníčka, avšak po rozchode so žalovaným (teda
ešte pred právoplatným rozvodom manželstva) prestala živnosť vykonávať (v tomto smere
krajský súd možno nepresne hovorí o zrušení živnostenského oprávnenia). Odôvodnila to
svojím zdravotným stavom, no napriek tomu neurobila kroky smerom k získaniu
prípadného invalidného dôchodku, ale ani iných nemocenských či sociálnych dávok.
Zároveň začala študovať na vysokej škole v dennej forme štúdia, čo vylučovalo možnosť
poberania sociálnych dávok z verejných zdrojov. O takomto postupe sa so žalovaným
nedohodla, resp. ten s tým nesúhlasil. V podstate z uvedených skutočností všeobecné súdy
dospeli k záveru, že priznanie manželského výživného by v danom prípade bolo v rozpore
s dobrými mravmi, pretože konanie sťažovateľky vyhodnotili ako neprospešné z hľadiska
hospodárskej funkcie manželstva nachádzajúceho sa v stave rozvratu.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať dôvody rozsudku krajského súdu
ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto ani niet dôvodu na to, aby ústavný
súd do týchto záverov zasiahol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2009