Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 310/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť A. H., K., zastúpenej advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci

namietaného porušenia čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 39 ods. 1, 2 a 3, čl. 42 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1,

2 a 3 a , ako aj a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1,

2 a 3 v konaní vedenom Okresným súdom Veľký Krtíš pod

sp. zn. a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola osobne do

podateľne 5. augusta 2009 doručená sťažnosť A. H., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 39 ods. 1, 2 a 3, čl. 42 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1, 2

a 3 a (ďalej len „“), ako aj

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s , 2 a 4 a , 2 a 3 v konaní vedenom Okresným

súdom Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že 5. februára 2004 podala sťažovateľka ako žalobkyňa žalobu

o priznanie manželského výživného proti MUDr. K. H. (ďalej len „žalovaný“) Okresnému

súdu Košice II. Dňa 5. augusta 2005 Okresný súd Košice II vec z dôvodu miestnej

príslušnosti postúpil okresnému súdu a konanie sa viedlo pod sp. zn. .

Rozsudkom okresného súdu č. k. -449 z 3. februára 2009 bola žaloba zamietnutá

s odôvodnením, že priznanie výživného sťažovateľke by bolo v rozpore s dobrými mravmi,

keďže sťažovateľka je dennou študentkou na vysokej škole, nie je evidovaná na úrade práce,

a teda si nehľadá zamestnanie. Na základe odvolania sťažovateľky, ako aj žalovaného

(do nepriznania náhrady trov konania) rozsudkom krajského súdu č. k. -495

z 30. apríla 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd okrem iného uviedol,

že sťažovateľka neštuduje so súhlasom žalovaného, štúdium na vysokej škole nie je

objektívnou okolnosťou, pre ktorú by sťažovateľka nebola schopná sama sa živiť,

sťažovateľka nepožiadala o dávky v hmotnej núdzi, nie je evidovaná na úrade práce

a zrušila svoje živnostenské oprávnenie. Navyše nepožiadala ani o prešetrenie svojho

zdravotného stavu. Krajský súd označil toto správanie za rozporné s dobrými mravmi.

Počas trvania manželstva sťažovateľky a žalovaného tento doštudoval lekársku

fakultu dennou formou štúdia, počas manželstva si urobil dve atestácie, absolvoval

nespočetné množstvo školení a v roku 2004 (keď sťažovateľka začala študovať na vysokej

škole) študoval na treťom stupni vysokoškolského štúdia na Trnavskej univerzite. Nemôže

byť preto v rozpore s dobrými mravmi, ak sťažovateľka študuje a dopĺňa si vzdelanie, ktoré

práve po svadbe so žalovaným z dôvodu výchovy detí musela predčasne ukončiť. Bolo by

v rozpore so zákonom, ak by sa jej snaha študovať posudzovala ako rozpor s dobrými

mravmi. Štúdium a príprava na povolanie patrí k základným právam rovnako, ako právo na

prácu. Toto právo je postavené na rovnakú úroveň a nerozlišuje formu štúdia. Nie je ani

ničím obmedzené. Práve naopak, každá forma štúdia je upravená zákonom o vysokých

školách. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny

nemôžu právo na prácu vykonávať, teda aj každého študenta, ktorý študuje dennou formou

štúdia. Podmienky ustanoví zákon. Zákon upravuje výšku životného minima pre študenta

vysokej školy. Keďže študentov štát hmotne zabezpečuje počas štúdia, nemôže byť

v rozpore s dobrými mravmi, ak študent v čase denného štúdia nepracuje, lebo zo zákona je

po splnení podmienok hmotne zabezpečený. To, čo je zákonom upravené, nemôže byť

v rozpore s dobrými mravmi. Jediné prípustné obmedzenie v tomto smere je v zákonných

obmedzeniach týchto práv. V konaní o výživné sa sťažovateľka domáhala zákonným

postupom svojho práva na hmotné zabezpečenie, pričom iný postup neexistuje. Zákon nikde

nestanovuje obmedzenie práva študovať spočívajúceho v súhlase druhého manžela.

Zo zákona vyplýva, že študent denného štúdia nemôže byť evidovaný na úrade práce ako

žiadateľ o zamestnanie, pretože nie je nezamestnaný, je študent. Jeho postavenie študenta

vzniká prijatím na školu a končí ukončením štúdia. Je preto nesprávne, ak súd označí

študenta za nezamestnaného. Študent nemôže teda ani poberať príspevok

v nezamestnanosti. Študent nemá povinnosť hľadať si prácu. Nesplnenie neexistujúcej

povinnosti nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Všeobecným súdom zrejme nie je

jasný rozdiel medzi pojmom a postavením študenta a pojmom a postavením

nezamestnaného. Za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych

a mravných noriem, ktoré osvedčujú istú nemennosť a sú rešpektované rozhodujúcou

časťou spoločnosti. Ide o etické zásady, ktoré zodpovedajú zásadám slušnosti. Je neúnosné

a právne nezdôvodniteľné, aby súd nepriznal manželské výživné a zároveň nevykonal

dokazovanie, v ktorom by bolo svedkami skutočne preukázané, že sa sťažovateľka nejakým

spôsobom voči žalovanému správala v rozpore s dobrými mravmi. Touto otázkou sa

všeobecné súdy nezaoberali, nevypočuli ani jedného svedka, iba označili úspešné štúdium

sťažovateľky na univerzite za chovanie v rozpore s dobrými mravmi, hoci to nijako nesúvisí

s osobou žalovaného, s predmetom sporu o manželské výživné, ale dokonca ani s dobrými

mravmi. Všeobecné súdy sa zaoberali iba tým, že sťažovateľka študuje a že nie je

zamestnaná. Nikdy však nebola overená jej povesť, hoci to opakovane navrhla, takže nebolo

nijako preukázané, že jej štúdium bolo naozaj dôvodom, aby takéto správanie mohlo byť

v tomto smere nejako posúdené. Správanie sťažovateľky ani počas manželstva, ani po jeho

rozpade nikdy nebolo v rozpore s dobrými mravmi a nezasiahlo do práv inej osoby. Práve

naopak, dobré mravy porušoval počas manželstva, rozvodového konania a aj po rozpade

manželstva žalovaný. Všeobecné súdy nezohľadnili skutočnosť, že manželstvo sa rozpadlo

pre permanentne sa opakujúcu neveru žalovaného počas dvadsať rokov trvajúceho

manželstva (v spise je ako dôkaz rozsudok cirkevného súdu, pričom nevera žalovaného bola

dôvodom vyhlásenia neplatnosti manželstva). V čase, keď žalovaný podal návrh na rozvod

manželstva, jeho partnerka, ktorá bola a je dosiaľ vydatá, bola v siedmom mesiaci

tehotenstva. Táto mimomanželská známosť bola jednou z príčin rozpadu manželstva. Počas

trvania sporu o manželské výživné sa žalovaný opakovane snažil ohováraním ohroziť dobrú

povesť sťažovateľky, za čo na neho bolo podané trestné oznámenie. Nebol vykonaný, ale

ani len označený žiaden dôkaz o takom konaní sťažovateľky, ktoré by malo byť v rozpore

s dobrými mravmi. Počas celého konania bola sťažovateľka znevýhodnená, permanentne

osočovaná, pričom ako jediný svedok v konaní bola bez jej vedomia a bez predvolania

vypočutá partnerka žalovaného, ktorá osobne sťažovateľku ani nepozná. O vypočutí tejto

svedkyne sa sťažovateľka dozvedela iba po nahliadnutí do spisu. Nemohla je klásť otázky

ani namietať jej prítomnosť na súde bez predvolania. Okresný súd ani raz nevykonal dôkazy

v prospech sťažovateľky, a to aj napriek tomu, že ich opakovane navrhla. Sťažovateľka je

toho názoru, že ju súd z neznámeho dôvodu znevýhodňoval a naopak zvýhodňoval

žalovaného. Podľa názoru všeobecných súdov je manželská nevera a tehotenstvo po

mesačnej známosti u dvoch ľudí, ktorí žijú v manželských zväzkoch s inými partnermi,

v súlade s dobrými mravmi a naopak, doplnenie si štúdia je v rozpore s dobrými mravmi.

Pre sťažovateľku je to šokujúci obraz spravodlivosti v spoločnosti, v ktorej žije. Príjmy

sťažovateľky zo živnosti nikdy nedosahovali životné minimum. Preto pozastavenie živnosti

v čase, keď nebola schopná splácať odvody, nebolo zrieknutím sa prospechu, ale jediným

možným spôsobom ako sa nezadĺžiť. Sťažovateľka živnosť dodnes nezrušila, ako to

nesprávne uvádzajú všeobecné súdy. Žalovaný v čase podania návrhu na manželské výživné

prestal sťažovateľke platiť výživné celkom. Preto žaloba bola jediným spôsobom ako riešiť

sociálnu situáciu sťažovateľky a jej dvoch synov. Pri dennej forme štúdia na vysokej škole

požívala sťažovateľka výhodu bezplatnosti štúdia, ako aj iných sociálnych výhod, ktoré mal

iba denný študent. Sťažovateľka je presvedčená, že štúdium na vysokej škole patrí

k rozhodnutiam, na ktoré žiadny človek nepotrebuje súhlas tretej osoby. Zásah tretej osoby

do rozhodnutia študovať je zásahom do integrity človeka a je v rozpore s .

Právo na vzdelanie si nevyžaduje súhlas druhého manžela a nedostatok súhlasu nemôže byť

dôvodom na nepriznanie výživného. Denná forma štúdia poskytuje študentovi väčšie

sociálne výhody (v podobe štipendií, dotácií, stravy a pod.) ako každá iná forma štúdia

a tieto sociálne výhody sú dokonca oveľa väčšie, ako prípadné sociálne dávky. Trvajú počas

celého obdobia denného štúdia. V prípade diaľkovej formy štúdia tieto sociálne výhody

neexistujú vôbec. Preto názor všeobecného súdu, podľa ktorého štúdium sťažovateľky

nebolo na prospech hospodárskej funkcie manželstva v čase jeho rozvratu, je nepresné,

zavádzajúce a hraničí s neznalosťou z oblasti príslušných predpisov. Rozsudok má súvislosť

aj so sociálnymi istotami a sociálnymi nárokmi synov sťažovateľky, lebo títo sú

posudzovaní spolu s ňou. Rozsudok znamená vlastne vznik právneho nároku na hmotnú

pomoc od štátu, čo bolo zrejme jediným účelom celého konania. Takýto rozsudok nemôže

byť v súlade s dobrými mravmi, pretože je v rozpore so štátnou sociálnou politikou

a platnými zákonmi. Sťažovateľka je presvedčená, že štúdium bolo pre ňu jediným možným

riešením zložitej situácie, v ktorej sa nie z vlastnej viny ocitla. Zároveň je najlepším

spôsobom, ako si môže v budúcnosti zabezpečiť vlastný príjem tak, aby na žiadnu sociálnu

pomoc štátu ani na výživné v budúcnosti odkázaná nebola. Celé konanie vrátane

odvolacieho prebiehalo na súdoch vzdialených 250 kilometrov od miesta bydliska

sťažovateľky. Práve z dôvodu sociálnej situácie sa sťažovateľka osobne dostaviť nemohla.

Pred vynesením rozsudku preto požiadala okresný súd o možnosť nahliadnuť do spisu

v mieste bydliska, čo jej umožnené nebolo. Krajský súd rozhodol bez nariadenia

pojednávania a stotožnil sa s okresným súdom. Uviedol tiež, že lustráciou bolo zistené, že

sudkyňa okresného súdu na krajskom súde nepracovala. V rozpore s tým však na

internetovej stránke okresného súdu túto skutočnosť sama uvádza vo svojom životopise.

Zdôvodnenie rozsudku sťažovateľku diskriminuje, keďže všeobecné súdy nevychádzali

z postavenia študenta upraveného zákonom, no napriek tomu dospeli k záveru o porušení

dobrých mravov. V skutočnosti bolo treba postupovať v prípade sťažovateľky rovnako ako

v prípade všetkých študentov denného štúdia v obdobnej sociálnej situácii. Ak nemôže byť

evidovaný na úrade práce žiadny študent denného štúdia, potom to nemožno vyžadovať ani

od sťažovateľky. To isté sa vzťahuje na neexistujúcu povinnosť pracovať. Ak mal právo na

vzdelanie žalovaný bez súhlasu sťažovateľky (čo nebolo posúdené ako rozporné s dobrými

mravmi), potom nemôže byť rovnaké správanie sťažovateľky porušením dobrých mravov.

Ak má právo na denné štúdium človek slobodný, nemôže byť toto v rozpore s dobrými

mravmi ani v prípade rozvedeného alebo rozvádzajúceho sa, alebo vydatej. Odôvodnenie

krajského súdu sťažovateľku diskriminuje ako človeka a robí z nej nesvojprávnu ženu,

o osude ktorej má rozhodovať muž (manžel), a to bez zákonného dôvodu. Žalovaný

nepotreboval súhlas sťažovateľky na štúdium ani na zvyšovanie kvalifikácie.

Keďže rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke doručený 6. júna 2009, v zákonnej

lehote žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov

a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. a krajským

súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2009

zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 25 000 € od okresného súdu a krajského súdu, ako aj trovy právneho

zastúpenia advokátkou.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -449 z 3. februára 2009 vyplýva, že ním

bola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti žalovanému o určenie manželského výživného.

Podľa názoru okresného súdu bolo treba prihliadnuť na skutočnosť, že sťažovateľka má

vydané živnostenské oprávnenie. Výkon živnostenskej činnosti však zrušila, pričom

uviedla, že to bolo kvôli jej zdravotnému stavu. Ak je zdravotný stav sťažovateľky taký, ako

ho popisovala, potom mohla požiadať o priznanie invalidného dôchodku. Sťažovateľka

uviedla, že jej po finančnej stránke pomáha matka, brat a priatelia, pričom predložila

potvrdenie o tom, že sa snaží nájsť si prácu a že by prestúpila na diaľkovú formu štúdia

v prípade, ak by sa jej podarilo zamestnať. Tvrdila tiež, že nepoberá podporu

v nezamestnanosti, pretože študuje dennou formou štúdia. Nepreukázala však relevantným

spôsobom snahu hľadať si prácu, o čom svedčí aj to, že nie je evidovaná ako uchádzačka

o zamestnanie na úrade práce. Pokiaľ uvádzala, že sociálna dávka jej nebola priznaná

z dôvodu, že sú so žalovaným spoločne posudzovaní, treba poukázať na správu Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, podľa ktorej sťažovateľka o dávku a príspevok

v hmotnej núdzi nepožiadala. Hoci sťažovateľka tvrdí, že nemá žiadny príjem, je zrejmé, že

musí platiť výdavky súvisiace s užívaním bytu a vedením domácnosti. Študuje v dennej

forme štúdia, ktorú si môže dovoliť len taký študent, ktorý je finančne zabezpečený.

Vzhľadom na takéto správanie sťažovateľky bol okresný súd toho názoru, že priznanie

výživného zo strany žalovaného by bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov – ďalej len „zákon o rodine“).

Z rozsudku krajského súdu č. k. -495 z 30. apríla 2009 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu okresný súd

v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver.

Krajský súd na dôvody jeho rozsudku poukazuje, v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje

a nad rámec týchto dôvodov poukazuje na niektoré ďalšie skutočnosti. Manželstvo

účastníkov bolo právoplatne rozvedené dňom 21. júna 2007. Preto nárok sťažovateľky (ak

by bol dôvodný) by bol daný iba do uvedeného dňa. Podľa § 75 ods. 2 zákona o rodine

výživné nie je možné priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto hľadiska

je preto potrebné v každom individuálnom prípade skúmať, ako manžel požadujúci výživné

sám plní alebo je ochotný plniť povinnosti vyplývajúce z manželstva. Na základe

jednotlivých zistení v tom – ktorom konkrétnom prípade súd zváži, či priznanie výživného

je v súlade s dobrými mravmi, alebo nie. Neschopnosť manžela živiť sa sám nie je daná iba

jeho zdravotným stavom, resp. pracovnou neschopnosťou ale môže spočívať aj v iných

objektívnych okolnostiach, akými sú napr. starostlivosť o deti, nezamestnanosť

z objektívnych dôvodov a pod. Sťažovateľka nie je zamestnaná z dôvodu, že interne

študuje. K takémuto internému štúdiu dennou formou na Technickej univerzite v Košiciach

pristúpila až po rozchode manželov (1. júla 2003), pričom je nepochybné, že sťažovateľka

zrušila svoje živnostenské oprávnenie takisto až po rozchode účastníkov konania. Pritom

nepožiadala o prešetrenie svojho zdravotného stavu (ktorý mal byť dôvodom, pre ktorý

prestala živnosť vykonávať), nepodala žiadosť ani o dávky v hmotnej núdzi, prípadne

o priznanie eventuálneho invalidného dôchodku. Štúdium sťažovateľky dennou formou

nebolo, a nie je v prospech hospodárskej funkcie manželstva v čase jeho rozvratu.

Sťažovateľka neštuduje so súhlasom žalovaného. Preto priznanie manželského výživného

v takomto prípade je v rozpore s dobrými mravmi. Za daného stavu dospel aj krajský súd

k záveru, že pokračovanie v internom štúdiu na vysokej škole, ktoré bráni sťažovateľke byť

zamestnanou, nie je objektívnou okolnosťou, pre ktorú sťažovateľka nie je schopná sama sa

živiť. V takomto prípade nie je možné priznať jej manželské výživné.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti rozsudku krajského súdu

č. k. -495 z 30. apríla 2009 dovolanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľka aj využila, preto právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená

právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. .

Sťažovateľka okrem iných námietok poukazuje na to, že jediná vypočutá svedkyňa

(partnerka žalovaného) bola vypočutá bez toho, aby bola predvolaná a aby sťažovateľka

o tom vedela, pričom o výsluchu sa dozvedela až po nahliadnutí do spisu. Nemohla preto

klásť svedkyni otázky, ale ani namietať jej prítomnosť na súde bez predvolania. Od začiatku

ju okresný súd z neznámeho dôvodu znevýhodňoval a naopak zvýhodňoval žalovaného.

Ďalej poukazuje aj na skutočnosť, že pred vynesením rozsudku požiadala okresný súd

o možnosť nahliadnuť do spisu v mieste bydliska (vzdialeného 250 km od sídla okresného

súdu), avšak nebolo jej to umožnené a okresný súd rozhodol bez toho. Krajský súd rozhodol

bez nariadenia pojednávania a bez prítomnosti sťažovateľky, pričom sa stotožnil so závermi

okresného súdu. Namieta tiež, že sudkyňa okresného súdu pracovala na krajskom súde, ako

to vyplýva z jej životopisu uverejneného na internetovej stránke okresného súdu, a preto

neobstojí tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého lustráciou bolo zistené, že sudkyňa na

krajskom súde nepracovala.

Vo vzťahu k už uvedeným námietkam sťažovateľky považuje ústavný súd sťažnosť

za neprípustnú.

Podľa a sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd neodmietne prijatie

sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto

podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa a dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, resp. ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Námietky sťažovateľky týkajúce sa výsluchu svedkyne, žiadosti o nahliadnutie do

spisu v mieste bydliska a rozhodnutia krajského súdu bez nariadenia pojednávania

v neprítomnosti sťažovateľky znamenajú vo svojej podstate, že podľa sťažovateľky

postupom okresného súdu a krajského súdu bola jej odňatá možnosť konať pred súdom

(nemohla sa zúčastniť výsluchu svedkyne a klásť jej otázky, nemohla nahliadnuť do spisu

a nemohla osobne argumentovať v odvolacom konaní pred krajským súdom).

Námietka sťažovateľky týkajúca sa sudkyne okresného súdu, ktorá mala pracovať na

krajskom súde, znamená podľa všetkého, že podľa názoru sťažovateľky rozhodoval v jej

veci vylúčený sudca.

V prípade oboch okruhov námietok mohla sťažovateľka podať proti rozsudku

krajského súdu dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok. Dovolanie treba považovať

za účinný prostriedok na ochranu označených práv sťažovateľky, na ktorého použitie bola

sťažovateľka v zmysle a oprávnená.

Sťažovateľka dovolanie nepodala.

K uvedenému treba ešte dodať, že sťažovateľka netvrdila (a teda ani nepreukázala),

že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného

súdu vôbec neprichádzal do úvahy postup podľa .

Ostatné námietky sťažovateľky týkajúce sa konania vedeného krajským súdom pod

sp. zn. sú zjavne neopodstatnené.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Všeobecné súdy nepovažovali za možné priznať sťažovateľke manželské výživné

s poukazom na ustanovenie § 75 ods. 2 zákona o rodine, teda z dôvodu, že priznanie

manželského výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzali pritom z takých

skutkových zistení, ktorých pravdivosť ani sťažovateľka nenamieta.

Sťažovateľka bola činná ako živnostníčka, avšak po rozchode so žalovaným (teda

ešte pred právoplatným rozvodom manželstva) prestala živnosť vykonávať (v tomto smere

krajský súd možno nepresne hovorí o zrušení živnostenského oprávnenia). Odôvodnila to

svojím zdravotným stavom, no napriek tomu neurobila kroky smerom k získaniu

prípadného invalidného dôchodku, ale ani iných nemocenských či sociálnych dávok.

Zároveň začala študovať na vysokej škole v dennej forme štúdia, čo vylučovalo možnosť

poberania sociálnych dávok z verejných zdrojov. O takomto postupe sa so žalovaným

nedohodla, resp. ten s tým nesúhlasil. V podstate z uvedených skutočností všeobecné súdy

dospeli k záveru, že priznanie manželského výživného by v danom prípade bolo v rozpore

s dobrými mravmi, pretože konanie sťažovateľky vyhodnotili ako neprospešné z hľadiska

hospodárskej funkcie manželstva nachádzajúceho sa v stave rozvratu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať dôvody rozsudku krajského súdu

ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto ani niet dôvodu na to, aby ústavný

súd do týchto záverov zasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009