Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 254/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. D. D., CSc., K., zastúpeného advokátom

prof. JUDr. P. Š., DrSc., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na

ochranu vlastníctva a na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. júla 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť doc. Ing. D. D., CSc., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. novembra 2008 doručená sťažnosť doc. Ing. D. D., CSc., (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojich základných práv na ochranu vlastníctva a na súdnu

ochranu podľa a (ďalej len „“)

a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. júla 2008.

2. Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré sú k nej pripojené, vyplýva, že Krajský súd

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) zamietol žaloby, ktorými sa žalobcovia (medzi

nimi aj sťažovateľ, pozn.) domáhali preskúmania rozhodnutia Krajského lesného úradu B.

(žalovaného) z 5. apríla 2007 č. 14/2007 Gb., ktorým zamietol odvolania a potvrdil

rozhodnutie z 10. novembra 2006 č. -29, ktorým Obvodný lesný úrad v Ž. ako

orgán štátnej správy poľovníctva uznal zverník s názvom Sústava zverníc K. (ďalej len

„zverník“) v celkovej výmere 364,51ha poľovných pozemkov.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku vyslovil záver, že správne orgány v danej veci

prijali správny právny záver. Krajský súd považoval za preukázané, že predmetné pozemky,

ktoré sú zahrnuté do zverníka, sú poľovné pozemky a ako také spadajú pod režim zákona

č. o poľovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o poľovníctve“). Zverník musí byť zo zákona ohradený, čo môže spôsobovať majiteľom

pozemkov isté obmedzenia. V danom prípade však krajský súd mal za preukázané, že

žalobcom žiadne výrazné obmedzenia pri výkone ich vlastníckych a užívateľských práv

pozemkov nehrozia. Keďže žalobcovia nemôžu vykonávať právo poľovníctva osobne ako

vlastníci pozemkov, pretože ich pozemky vzhľadom na rozlohu, konfiguráciu a ostatné

podmienky v zmysle zákona nie sú spôsobilé na zriadenie samostatného poľovníckeho

revíru, mohli tak toto svoje právo postúpiť inému, čo neurobili. Podľa platnej zákonnej

úpravy (§ 14 ods. 5 zákona o poľovníctve) zabezpečí výkon práva poľovníctva v takomto

poľovnom revíri lesný úrad. Takýto spôsob vyplýva zo samotného zákona o poľovníctve,

a preto ani krajský súd v postupe správnych orgánov nezistil dôvod na vyslovenie

nezákonnosti takéhoto postupu, ako i následného rozhodnutia.

Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 31. júla

2008 potvrdil rozsudok krajského súdu.

3. Sťažovateľ po uvedení označených práv, ktorých porušenie namieta (podľa ,

listiny a dohovoru uvedené v bode 1) a zákonných ustanovení (§ 157 Občianskeho súdneho

poriadku) predovšetkým namietal, že najvyšší súd sa nedostatočne vyjadril k porušeniu

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Správny poriadok“) prvostupňovým správnym orgánom v súvislosti s jeho

povinnosťou „... doručiť mi ako účastníkovi správneho konania oznámenie o začatí

správneho konania a doručiť mi ako účastníkovi správneho konania predvolanie na ústne

pojednávanie a miestnu ohliadku“, v dôsledku čoho sťažovateľ považuje toto rozhodnutie

„za arbitrárne“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že najvyšší súd v odvolacom konaní nesprávne vyložil

Správny poriadok „... pri posudzovaní otázky, kedy mi bola doručená pozvánka na

pojednávanie s vonkajšou ohliadkou konané dňa 12. 10. 2006 o 10.00 hod.“ V tejto

súvislosti sťažovateľ nesúhlasil s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v danej veci

bolo nepodstatné, že sťažovateľ prevzal pozvánku až 12. októbra 2006, pretože platila fikcia

doručenia zásielky (analogicky uplatniac ).

Podľa názoru sťažovateľa použitie analógie v danom prípade nie je možné, pretože platí

prísnejší predpis – § 24 Správneho poriadku (upravujúci doručovanie písomnosti len do

vlastných rúk). „Týmto nesprávnym výkladom Správneho poriadku zo strany Najvyššieho

súdu... došlo k porušeniu princípu rovností zbraní v môj neprospech“, keďže

predchádzajúce konajúce správne orgány ani krajský súd z fikcie doručenia pozvánky

nevychádzali.

V neposlednom rade o uvedenom právnom závere (fikcii doručenia) sa sťažovateľ

dozvedel až 29. septembra 2008 po doručení namietaného rozsudku najvyššieho súdu, teda

nemohol sa k nemu vyjadriť a prípadne vyvrátiť „... skutočnosť, že som sa v mieste

doručenia v čase doručovania (9. 10. 2006) zdržiaval... Pritom oznámenie o uložení listovej

zásielky na pošte som obdržal a následne samotnú listovú zásielku (pozvánku) som si na

pošte prevzal až dňa 12. 10. 2006, teda v prvý možný deň môjho návratu do miesta

doručenia.“.

Za arbitrárne považoval sťažovateľ napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj

z dôvodu, že sa vôbec nevyjadril k skutočnosti, „... že som nebol predvolaný

prvostupňovým správnym orgánom na ústne pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 25. 10.

2005 ani na miestnu ohliadku konanú dňa 21. 7. 2004“, a tiež preto, že „v pozvánke na

pojednávanie a ohliadku nariadené na 12. 10. 2006 o 10.00 hod. absentuje poučenie pre

účastníkov správneho konania o právnych následkoch nedostavenia sa na uvedené

pojednávanie tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 41 ods. 2 Správneho poriadku“.

4. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby prijal takýto nález :

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím zo dňa 31. 7. 2008, spis. zn.:

porušil právo Doc. Ing. D. D., CSc. na súdnu ochranu garantované čl. 46

ods. 1 ako aj právo na spravodlivé súdne konanie garantované

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a vlastníckeho práva garantovaného

Slovenskej republiky.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 7. 2008, spis. zn.:

sa ruší a súd vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

5. Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú sťažovateľom považovať

za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (podobne čl. 36 ods. 1 listiny).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

6. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie a dohovoru,

ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov,

ktoré ich vydaniu predchádzali, s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane

vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa

mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery,

ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

7. V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd k jadru námietok sťažovateľa

uviedol, že: «Dôvody odvolania možno rozdeliť - a aj sám žalobca 2) ich v odvolaní tak

rozdelil - do dvoch okruhov.

V prvom rade žalobca vytýka krajskému súdu stručné odôvodnenie, že námietky

ohľadne dodržiavania procesných predpisov v správnom konaní nepovažoval krajský súd za

právne relevantné. Z toho dôvodu sa Najvyšší súd SR ako súd odvolací zaoberal

jednotlivými procesnými námietkami žalobcu 2)...

Správne konanie v danej veci bolo začaté na žiadosť Ing. M. D., CSc, B. D. a L. D.

zo dňa 28. marca 2004, ktoré ako vlastníčky 315,9828 ha požiadali o uznanie zverníka

s názvom Sústava zverníc K. o celkovej výmere 364,51 ha poľovných pozemkov. Pozemok

žalobcu 2), resp. jeho časť, ktorá spadá do hraníc zverníka, predstavuje len 0,03 ha (3 áre,

2

resp. 300 m) a ako sám žalobca 2) uviedol na pojednávaní krajského súdu dňa

19. septembra 2007 (č. l. 22 P. v. spisu krajského súdu), nie je zalesnená; Je však

vlastníkom ďalších hektárov lesnej pôdy, ktorá bezprostredne súvisí s plotom zverníka

a s jeho časťou, ktorá bola zahrnutá do zverníka, pričom konfigurácia terénu je taká, že on

drevo ťažiť kvôli plotu nemôže, pretože má zamedzený prístup aj na tú časť, ktorá je mimo

zriadeného zverníka. Ďalej uviedol, že je poľovníkom a poukázal na skutočnosť, že

oplotením aj jeho parcely vo vnútri zverníka dochádza k ujme výkonu jeho poľovníckeho

práva.

Skutočnosť, či pri výstavbe plotu zverníka boli dodržané príslušné ustanovenia

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších

predpisov (stavebný zákon) nie je predmetom tohto konania a preto sa ani odvolací súd ňou

nezaoberal.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu 2), že v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa

boli porušené a odopreté jeho základné procesné práva, tu je potrebné uviesť, že zo spisu

správneho orgánu jednoznačne nevyplýva, že žalobcovi 2) bolo doručené oznámenie

Obvodného lesného úradu Ž. o začatí konania zo dňa 26. 7. 2004, lebo fotokópia doručenky

doporučene do vlastných rúk, pripojená za uvedené oznámenie, sa týka doplnenia podania,

odstúp. spis. mat. rozhod. 2004/00124, 2004/00035, ktorú zásielku mal žalobca 2) prevziať

v auguste 2004. Originál tejto doručenky je pripojený za rozhodnutie Obvodného lesného

úradu v Ž. č. j. 2004/00124, ktorým bolo prerušené konanie vo veci žiadosti Ing. M. D.

CSc., B. D., L. D., bytom B. zo dňa 01. 04. 2004 o uznanie sústavy zverníc v katastrálnom

území K. Konanie bolo prerušené do doby odstránenia nedostatkov podania, najneskoršie

do termínu 30. septembra 2006. Prevzatím uvedenej zásielky (doporučene do vlastných rúk)

na správnom orgáne sa žalobca 2) o konaní v danej veci dozvedel najneskôr 3. (resp. 9. -

dátum dňa prevzatia nie je dobre čitateľný) augusta 2004.

Ústne pojednávanie správny orgán nariaďuje, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak

sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri

ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na

mieste ohliadky. Na ústne pojednávanie správny orgán prizve všetkých účastníkov konania

a požiada ich, aby pri ústnom pojednávaní uplatnili svoje pripomienky a námety. Osobitné

zákony ustanovia, v ktorých prípadoch sa na neskôr uplatnené pripomienky a námietky

neprihliada; na túto skutočnosť musia byť účastníci konania výslovne upozornení. Ústne

pojednávanie je neverejné, pokiaľ osobitný zákon alebo správny orgán neustanovia inak

(§ 21 správneho poriadku).

Zverník zasahoval do rôznych lokalít. Obvodný lesný úrad v Ž. na jednotlivé ústne

pojednávania pozýval vždy vlastníkov lokality, ktorej sa konkrétne ústne pojednávanie

týkalo. Z tohto dôvodu nebol žalobca 2) pozvaný na ústne pojednávanie vo veci pričlenenia

poľovných pozemkov v oblasti zvaná K. v lokalite K. a C. na pozemkoch UPS K., SHR

a SPF do-„Sústavy zverníc K.“.

Bol však pozvaný na miestnu ohliadku, ktorá sa týkala odstránenia nedostatkov, keď

konanie bolo prerušené do doby 30. septembra 2006, dokedy mala žiadateľka odstrániť

nedostatky podania, to znamená, že mala vykonať v zmysle § 7 zákona o poľovníctve trvalé

a dokonalé ohradenie zverníkov tak, aby zver, ktorá sa v nich bude chovať nemohla voľne

vybiehať do susedných revírov. Pozvánku zo dňa 4. 10. 2006 na miestnu ohliadku, ktorá

bola zvolaná na deň 12. 10. 2006 o 10.00 hod. so stretnutím v K. na križovatke pri dome

Ing. M. D., CSc. doručenku (doporučene, nie do vlastných rúk), prevzal žalobca síce až

12. 10. 2006, ale k náhradnému doručeniu uložením na pošte (fikcia doručenia) došlo dňom

uloženia zásielky na pošte - 9. 10. 2006. Preto je irelevantné, kedy následne (fyzicky)

žalobca zásielku - prevzal, lebo v prípade, že sa v mieste doručenia v čase doručovania

(9. 10. 2006) zdržiaval, k účinnému náhradnému doručeniu došlo bez ohľadu na to, kedy

(a či vôbec) žalobca 2) uvedenú zásielku prevzal. Považovala by sa za doručenú aj vtedy,

keby si ju žalobca nebol na pošte dodatočne (po troch dňoch od uloženia) vyzdvihol. Keďže

správny poriadok upravuje vo svojom ustanovení § 24 len doručovanie do vlastných rúk, pri

posúdení náhradného doručenia uložením na pošte vychádzal Najvyšší súd SR analogicky

z ustanovenia , podľa ktorého ak nebol adresát zastihnutý, hoci sa zdržuje

v mieste doručenia, doručí sa inej dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte alebo v tom

istom dome alebo zamestnanej na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať odovzdanie

písomnosti. Ak nemožno ani takto doručiť, uloží sa písomnosť na pošte alebo na orgáne

obce a adresát sa vhodným spôsobom vyzve, aby si písomnosť vyzdvihol. Písomnosť sa

považuje za doručenú dňom, keď bola uložená, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Uvedené posúdenie považuje Najvyšší súd SR za správne z dôvodu, že je potrebné odlíšiť

postup pri doručovaní zásielky do vlastných rúk a zásielky, ktorá nemá takýto charakter. Pri

uložení zásielky je takýmto odlišovacím znakom práve to, že zásielka do vlastných rúk sa

považuje za doručenú (pri splnení ostatných zákonných podmienok) tretí deň od uloženia

(ak si ju adresát nevyzdvihne skôr). Písomnosť, ktorá nemusí byť doručená do vlastných

rúk, sa považuje za doručenú (pri splnení ostatných zákonných podmienok) dňom, keď bola

uložená, i keď sa adresát o uložení nedozvedel. Pretože podľa § 24 správneho poriadku sa

dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia doručujú do vlastných rúk, bolo na úvahe

správneho orgánu prvého stupňa, či pozvánku na miestnu ohliadku bude doručovať do

vlastných rúk alebo zvolí doručenie iné, t. j. obyčajné. Rozhodujúcim kritériom je pritom

dôležitosť obsahu písomnosti. Rozhodnutie správneho orgánu o spôsobe doručenia

uvedenej zásielky - pozvánky na miestnu ohliadku zo 4. 10. 2006, zvolanú na deň 12. 10.

2006 nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Správne súdy posudzujú

dodržanie procesných predpisov v správnom konaní s časovým odstupom a preto záver k

tvrdenému porušeniu procesného práva žalobcu 2) je ten, že skutočnosť, že správny orgán v

čase uskutočnenia miestnej ohliadky nemal k dispozícii doručenku, potvrdzujúcu včasné

prevzatie zásielky žalobcom 2), nič nemení na tom, že k náhradnému doručeniu uvedenej

zásielky žalobcovi 2) došlo uložením zásielky na pošte dňom 9. 10. 2006.

Správny bol preto postup žalovaného správneho orgánu, ktorý zamietol odvolanie

a potvrdil rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Ž.

So žalobcom bolo konané ako s účastníkom v konaní o uznanie zverníka s názvom

Sústava zverníc K. o celkovej výmere 364,51 ha poľovných pozemkov, ktorý zasiahol do

pozemku vo vlastníctve žalobcu 2) v rozsahu 0,03 ha, teda 300 m 2 (0,00823 % z výmery

zverníka). Procesným postupom správnych orgánov oboch stupňov nedošlo k takým

pochybeniam, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a na ktoré by

musel v súdnom preskúmavacom konaní súd prihliadnuť podľa pri

preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej

veci bol dostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodený správny právny záver.

Z dôvodov uvedených vyššie preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa potvrdil, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania (

ods. 1 ) a dôvodmi žaloby, podanej žalobcom 21 ( ).»

8. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, listiny a dohovoru vyvodzuje sťažovateľ zo spôsobu, akým

najvyšší súd v odvolacom konaní uplatňoval/vykladal procesné ustanovenia Správneho

poriadku.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva

(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),

tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade

Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)

v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým

spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti v aplikácii procesného

zákonného predpisu, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita,

akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd.

9. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie správnosti

procesného postupu správneho orgánu (napr. v oblasti doručovania či predvolávania) je

zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor

(bod 3) než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ). Podľa ústavného

súdu však posúdenie procesného postupu správneho orgánu (v okolnostiach danej veci) zo

strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

10. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke posúdenia

procesného postupu správneho orgánu (najmä náhradného doručovania a predvolania)

nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia týchto otázok je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

11. V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu

neprislúcha ani zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1

písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem

iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto ani

v prípade, ak by všeobecné súdy zaujímali vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory,

nemožno v takomto postupe vidieť porušenie , resp.

dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je

vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľa zdôvodňujúcu porušenie , listiny a

dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

, listiny, resp. práva podľa dohovoru aj preto, že

toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných

noriem upravujúcich postup správneho orgánu v správnom konaní (podobne aj ,

).

13. Keďže ústavný súd nezistil porušenie , listiny

a dohovoru, nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu .

14. Ústavný súd preto sťažnosť podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009