Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 254/09
PDF · 238.52 KB
No categories available
I. ÚS 254/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 254/09-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. D. D., CSc., K., zastúpeného advokátom
prof. JUDr. P. Š., DrSc., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na
ochranu vlastníctva a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Sžo 6/2008 z 31. júla 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť doc. Ing. D. D., CSc., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. novembra 2008 doručená sťažnosť doc. Ing. D. D., CSc., (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojich základných práv na ochranu vlastníctva a na súdnu
ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 6/2008 z 31. júla 2008.
2. Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré sú k nej pripojené, vyplýva, že Krajský súd
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) zamietol žaloby, ktorými sa žalobcovia (medzi
nimi aj sťažovateľ, pozn.) domáhali preskúmania rozhodnutia Krajského lesného úradu B.
(žalovaného) z 5. apríla 2007 č. 14/2007 Gb., ktorým zamietol odvolania a potvrdil
rozhodnutie z 10. novembra 2006 č. 2006/00415-29, ktorým Obvodný lesný úrad v Ž. ako
orgán štátnej správy poľovníctva uznal zverník s názvom Sústava zverníc K. (ďalej len
„zverník“) v celkovej výmere 364,51ha poľovných pozemkov.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku vyslovil záver, že správne orgány v danej veci
prijali správny právny záver. Krajský súd považoval za preukázané, že predmetné pozemky,
ktoré sú zahrnuté do zverníka, sú poľovné pozemky a ako také spadajú pod režim zákona
č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o poľovníctve“). Zverník musí byť zo zákona ohradený, čo môže spôsobovať majiteľom
pozemkov isté obmedzenia. V danom prípade však krajský súd mal za preukázané, že
žalobcom žiadne výrazné obmedzenia pri výkone ich vlastníckych a užívateľských práv
pozemkov nehrozia. Keďže žalobcovia nemôžu vykonávať právo poľovníctva osobne ako
vlastníci pozemkov, pretože ich pozemky vzhľadom na rozlohu, konfiguráciu a ostatné
podmienky v zmysle zákona nie sú spôsobilé na zriadenie samostatného poľovníckeho
revíru, mohli tak toto svoje právo postúpiť inému, čo neurobili. Podľa platnej zákonnej
úpravy (§ 14 ods. 5 zákona o poľovníctve) zabezpečí výkon práva poľovníctva v takomto
poľovnom revíri lesný úrad. Takýto spôsob vyplýva zo samotného zákona o poľovníctve,
a preto ani krajský súd v postupe správnych orgánov nezistil dôvod na vyslovenie
nezákonnosti takéhoto postupu, ako i následného rozhodnutia.
Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 6/2008 z 31. júla
2008 potvrdil rozsudok krajského súdu.
3. Sťažovateľ po uvedení označených práv, ktorých porušenie namieta (podľa ústavy,
listiny a dohovoru uvedené v bode 1) a zákonných ustanovení (§ 157 Občianskeho súdneho
poriadku) predovšetkým namietal, že najvyšší súd sa nedostatočne vyjadril k porušeniu
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Správny poriadok“) prvostupňovým správnym orgánom v súvislosti s jeho
povinnosťou „... doručiť mi ako účastníkovi správneho konania oznámenie o začatí
správneho konania a doručiť mi ako účastníkovi správneho konania predvolanie na ústne
pojednávanie a miestnu ohliadku“, v dôsledku čoho sťažovateľ považuje toto rozhodnutie
„za arbitrárne“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že najvyšší súd v odvolacom konaní nesprávne vyložil
Správny poriadok „... pri posudzovaní otázky, kedy mi bola doručená pozvánka na
pojednávanie s vonkajšou ohliadkou konané dňa 12. 10. 2006 o 10.00 hod.“ V tejto
súvislosti sťažovateľ nesúhlasil s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v danej veci
bolo nepodstatné, že sťažovateľ prevzal pozvánku až 12. októbra 2006, pretože platila fikcia
doručenia zásielky (analogicky uplatniac § 46 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Podľa názoru sťažovateľa použitie analógie v danom prípade nie je možné, pretože platí
prísnejší predpis – § 24 Správneho poriadku (upravujúci doručovanie písomnosti len do
vlastných rúk). „Týmto nesprávnym výkladom Správneho poriadku zo strany Najvyššieho
súdu... došlo k porušeniu princípu rovností zbraní v môj neprospech“, keďže
predchádzajúce konajúce správne orgány ani krajský súd z fikcie doručenia pozvánky
nevychádzali.
V neposlednom rade o uvedenom právnom závere (fikcii doručenia) sa sťažovateľ
dozvedel až 29. septembra 2008 po doručení namietaného rozsudku najvyššieho súdu, teda
nemohol sa k nemu vyjadriť a prípadne vyvrátiť „... skutočnosť, že som sa v mieste
doručenia v čase doručovania (9. 10. 2006) zdržiaval... Pritom oznámenie o uložení listovej
zásielky na pošte som obdržal a následne samotnú listovú zásielku (pozvánku) som si na
pošte prevzal až dňa 12. 10. 2006, teda v prvý možný deň môjho návratu do miesta
doručenia.“.
Za arbitrárne považoval sťažovateľ napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj
z dôvodu, že sa vôbec nevyjadril k skutočnosti, „... že som nebol predvolaný
prvostupňovým správnym orgánom na ústne pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 25. 10.
2005 ani na miestnu ohliadku konanú dňa 21. 7. 2004“, a tiež preto, že „v pozvánke na
pojednávanie a ohliadku nariadené na 12. 10. 2006 o 10.00 hod. absentuje poučenie pre
účastníkov správneho konania o právnych následkoch nedostavenia sa na uvedené
pojednávanie tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 41 ods. 2 Správneho poriadku“.
4. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby prijal takýto nález :
„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím zo dňa 31. 7. 2008, spis. zn.:
2 Sžo 6/2008 porušil právo Doc. Ing. D. D., CSc. na súdnu ochranu garantované čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie garantované
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a vlastníckeho práva garantovaného čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 7. 2008, spis. zn.:
2 Sžo 6/2008 sa ruší a súd vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05,
5. Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú sťažovateľom považovať
za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (podobne čl. 36 ods. 1 listiny).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
6. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov,
ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).
Ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane
vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa
mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery,
ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
7. V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd k jadru námietok sťažovateľa
uviedol, že: «Dôvody odvolania možno rozdeliť - a aj sám žalobca 2) ich v odvolaní tak
rozdelil - do dvoch okruhov.
V prvom rade žalobca vytýka krajskému súdu stručné odôvodnenie, že námietky
ohľadne dodržiavania procesných predpisov v správnom konaní nepovažoval krajský súd za
právne relevantné. Z toho dôvodu sa Najvyšší súd SR ako súd odvolací zaoberal
jednotlivými procesnými námietkami žalobcu 2)...
Správne konanie v danej veci bolo začaté na žiadosť Ing. M. D., CSc, B. D. a L. D.
zo dňa 28. marca 2004, ktoré ako vlastníčky 315,9828 ha požiadali o uznanie zverníka
s názvom Sústava zverníc K. o celkovej výmere 364,51 ha poľovných pozemkov. Pozemok
žalobcu 2), resp. jeho časť, ktorá spadá do hraníc zverníka, predstavuje len 0,03 ha (3 áre,
2
resp. 300 m) a ako sám žalobca 2) uviedol na pojednávaní krajského súdu dňa
19. septembra 2007 (č. l. 22 P. v. spisu krajského súdu), nie je zalesnená; Je však
vlastníkom ďalších hektárov lesnej pôdy, ktorá bezprostredne súvisí s plotom zverníka
a s jeho časťou, ktorá bola zahrnutá do zverníka, pričom konfigurácia terénu je taká, že on
drevo ťažiť kvôli plotu nemôže, pretože má zamedzený prístup aj na tú časť, ktorá je mimo
zriadeného zverníka. Ďalej uviedol, že je poľovníkom a poukázal na skutočnosť, že
oplotením aj jeho parcely vo vnútri zverníka dochádza k ujme výkonu jeho poľovníckeho
práva.
Skutočnosť, či pri výstavbe plotu zverníka boli dodržané príslušné ustanovenia
zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších
predpisov (stavebný zákon) nie je predmetom tohto konania a preto sa ani odvolací súd ňou
nezaoberal.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu 2), že v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa
boli porušené a odopreté jeho základné procesné práva, tu je potrebné uviesť, že zo spisu
správneho orgánu jednoznačne nevyplýva, že žalobcovi 2) bolo doručené oznámenie
Obvodného lesného úradu Ž. o začatí konania zo dňa 26. 7. 2004, lebo fotokópia doručenky
doporučene do vlastných rúk, pripojená za uvedené oznámenie, sa týka doplnenia podania,
odstúp. spis. mat. rozhod. 2004/00124, 2004/00035, ktorú zásielku mal žalobca 2) prevziať
v auguste 2004. Originál tejto doručenky je pripojený za rozhodnutie Obvodného lesného
úradu v Ž. č. j. 2004/00124, ktorým bolo prerušené konanie vo veci žiadosti Ing. M. D.
CSc., B. D., L. D., bytom B. zo dňa 01. 04. 2004 o uznanie sústavy zverníc v katastrálnom
území K. Konanie bolo prerušené do doby odstránenia nedostatkov podania, najneskoršie
do termínu 30. septembra 2006. Prevzatím uvedenej zásielky (doporučene do vlastných rúk)
na správnom orgáne sa žalobca 2) o konaní v danej veci dozvedel najneskôr 3. (resp. 9. -
dátum dňa prevzatia nie je dobre čitateľný) augusta 2004.
Ústne pojednávanie správny orgán nariaďuje, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak
sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri
ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na
mieste ohliadky. Na ústne pojednávanie správny orgán prizve všetkých účastníkov konania
a požiada ich, aby pri ústnom pojednávaní uplatnili svoje pripomienky a námety. Osobitné
zákony ustanovia, v ktorých prípadoch sa na neskôr uplatnené pripomienky a námietky
neprihliada; na túto skutočnosť musia byť účastníci konania výslovne upozornení. Ústne
pojednávanie je neverejné, pokiaľ osobitný zákon alebo správny orgán neustanovia inak
(§ 21 správneho poriadku).
Zverník zasahoval do rôznych lokalít. Obvodný lesný úrad v Ž. na jednotlivé ústne
pojednávania pozýval vždy vlastníkov lokality, ktorej sa konkrétne ústne pojednávanie
týkalo. Z tohto dôvodu nebol žalobca 2) pozvaný na ústne pojednávanie vo veci pričlenenia
poľovných pozemkov v oblasti zvaná K. v lokalite K. a C. na pozemkoch UPS K., SHR
a SPF do-„Sústavy zverníc K.“.
Bol však pozvaný na miestnu ohliadku, ktorá sa týkala odstránenia nedostatkov, keď
konanie bolo prerušené do doby 30. septembra 2006, dokedy mala žiadateľka odstrániť
nedostatky podania, to znamená, že mala vykonať v zmysle § 7 zákona o poľovníctve trvalé
a dokonalé ohradenie zverníkov tak, aby zver, ktorá sa v nich bude chovať nemohla voľne
vybiehať do susedných revírov. Pozvánku zo dňa 4. 10. 2006 na miestnu ohliadku, ktorá
bola zvolaná na deň 12. 10. 2006 o 10.00 hod. so stretnutím v K. na križovatke pri dome
Ing. M. D., CSc. doručenku (doporučene, nie do vlastných rúk), prevzal žalobca síce až
12. 10. 2006, ale k náhradnému doručeniu uložením na pošte (fikcia doručenia) došlo dňom
uloženia zásielky na pošte - 9. 10. 2006. Preto je irelevantné, kedy následne (fyzicky)
žalobca zásielku - prevzal, lebo v prípade, že sa v mieste doručenia v čase doručovania
(9. 10. 2006) zdržiaval, k účinnému náhradnému doručeniu došlo bez ohľadu na to, kedy
(a či vôbec) žalobca 2) uvedenú zásielku prevzal. Považovala by sa za doručenú aj vtedy,
keby si ju žalobca nebol na pošte dodatočne (po troch dňoch od uloženia) vyzdvihol. Keďže
správny poriadok upravuje vo svojom ustanovení § 24 len doručovanie do vlastných rúk, pri
posúdení náhradného doručenia uložením na pošte vychádzal Najvyšší súd SR analogicky
z ustanovenia § 46 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak nebol adresát zastihnutý, hoci sa zdržuje
v mieste doručenia, doručí sa inej dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte alebo v tom
istom dome alebo zamestnanej na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať odovzdanie
písomnosti. Ak nemožno ani takto doručiť, uloží sa písomnosť na pošte alebo na orgáne
obce a adresát sa vhodným spôsobom vyzve, aby si písomnosť vyzdvihol. Písomnosť sa
považuje za doručenú dňom, keď bola uložená, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Uvedené posúdenie považuje Najvyšší súd SR za správne z dôvodu, že je potrebné odlíšiť
postup pri doručovaní zásielky do vlastných rúk a zásielky, ktorá nemá takýto charakter. Pri
uložení zásielky je takýmto odlišovacím znakom práve to, že zásielka do vlastných rúk sa
považuje za doručenú (pri splnení ostatných zákonných podmienok) tretí deň od uloženia
(ak si ju adresát nevyzdvihne skôr). Písomnosť, ktorá nemusí byť doručená do vlastných
rúk, sa považuje za doručenú (pri splnení ostatných zákonných podmienok) dňom, keď bola
uložená, i keď sa adresát o uložení nedozvedel. Pretože podľa § 24 správneho poriadku sa
dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia doručujú do vlastných rúk, bolo na úvahe
správneho orgánu prvého stupňa, či pozvánku na miestnu ohliadku bude doručovať do
vlastných rúk alebo zvolí doručenie iné, t. j. obyčajné. Rozhodujúcim kritériom je pritom
dôležitosť obsahu písomnosti. Rozhodnutie správneho orgánu o spôsobe doručenia
uvedenej zásielky - pozvánky na miestnu ohliadku zo 4. 10. 2006, zvolanú na deň 12. 10.
2006 nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Správne súdy posudzujú
dodržanie procesných predpisov v správnom konaní s časovým odstupom a preto záver k
tvrdenému porušeniu procesného práva žalobcu 2) je ten, že skutočnosť, že správny orgán v
čase uskutočnenia miestnej ohliadky nemal k dispozícii doručenku, potvrdzujúcu včasné
prevzatie zásielky žalobcom 2), nič nemení na tom, že k náhradnému doručeniu uvedenej
zásielky žalobcovi 2) došlo uložením zásielky na pošte dňom 9. 10. 2006.
Správny bol preto postup žalovaného správneho orgánu, ktorý zamietol odvolanie
a potvrdil rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Ž.
So žalobcom bolo konané ako s účastníkom v konaní o uznanie zverníka s názvom
Sústava zverníc K. o celkovej výmere 364,51 ha poľovných pozemkov, ktorý zasiahol do
pozemku vo vlastníctve žalobcu 2) v rozsahu 0,03 ha, teda 300 m 2 (0,00823 % z výmery
zverníka). Procesným postupom správnych orgánov oboch stupňov nedošlo k takým
pochybeniam, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a na ktoré by
musel v súdnom preskúmavacom konaní súd prihliadnuť podľa § 250i ods. 3 OSP pri
preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu...
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej
veci bol dostatočne zistený skutkový stav a z neho vyvodený správny právny záver.
Z dôvodov uvedených vyššie preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 OSP potvrdil, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP) a dôvodmi žaloby, podanej žalobcom 21 (§ 249 ods. 2 OSP).»
8. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyvodzuje sťažovateľ zo spôsobu, akým
najvyšší súd v odvolacom konaní uplatňoval/vykladal procesné ustanovenia Správneho
poriadku.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva
(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),
tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade
Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)
v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým
spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti v aplikácii procesného
zákonného predpisu, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu
k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita,
akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv
alebo slobôd.
9. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie správnosti
procesného postupu správneho orgánu (napr. v oblasti doručovania či predvolávania) je
zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor
(bod 3) než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné
uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného
súdu však posúdenie procesného postupu správneho orgánu (v okolnostiach danej veci) zo
strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.
10. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke posúdenia
procesného postupu správneho orgánu (najmä náhradného doručovania a predvolania)
nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia týchto otázok je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.
11. V nadväznosti na to považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu
neprislúcha ani zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak
poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1
písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem
iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ani
v prípade, ak by všeobecné súdy zaujímali vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory,
nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je
vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.
12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľa zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti
na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že
toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných
noriem upravujúcich postup správneho orgánu v správnom konaní (podobne aj I. ÚS 66/98,
13. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy.
14. Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2009