Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 334/09
PDF · 164.85 KB
No categories available
IV. ÚS 334/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z. spol. s r. o., D. zastúpenej
advokátom Mgr. R. V., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Sžo 42/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z. spol. s. r. o., o d m i e t a ako podanú
oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., spol. s r. o., D. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokáta Mgr. R. V., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Sžo 42/2008.
Sťažovateľka namieta porušenie označených práv najvyšším súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 42/2008, v ktorom preskúmaval jej odvolanie proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 S/7/2007 z 21. novembra 2007
vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského lesného úradu v Žiline, č. j.
A/2007/00263/BOR z 21. marca 2007 a po preskúmaní rozhodnutie krajského súdu
potvrdil.
Sťažovateľka argumentuje tým, že najvyšší súd „nedal za pravdu sťažovateľovi,
ktorý argumentoval tým, že vada správneho aktu - Originálneho rozhodnutia bola tak
závažná, že žalobca je presvedčený, že Rozhodnutie bolo nulitným právnym aktom, nakoľko
neobsahovalo správne označenie adresáta, ani správnu prvú časť obchodného mena, ani
správnu časť označenia obchodnej formy spoločnosti (skratka spol. s.r.o. neexistuje), a
neobsahovalo ani uvedenie identifikačného čísla právnickej osoby (ICO) a jediný údaj,
ktorý bol správny bola adresa adresáta správneho aktu a to všetko pri existencií 17-tich
subjektov, ktorých názov obsahuje slovo Zenit v rôznych obmenách. Na pojednávaní
sťažovateľ prirovnal označenie adresáta v Originálnom rozhodnutí k situácii, keď by
adresát správneho aktu - fyzická osoba bol identifikovaný iba bydliskom a mal by uvedené
nesprávne meno a aj nesprávne priezvisko a tiež by nebol identifikovaný dátumom
narodenia, kedy by sa v prípade fyzickej osoby podľa sťažovateľa bezpochoby jednalo o
nulitný právny akt.
Takýmto postupom sa Porušovateľ v prípade sťažovateľa odchýlil od reálneho
naplnenie svojej úlohy garanta zákonnosti rozhodnutí v rámci správneho súdnictva,
opomenúc sťažovateľov poukaz na to, že nulita správnych aktov nie je len teoretickoprávna
záležitosť, ale sa aj reálne premietla v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR v prípadoch Rs
108/1999 a 6 Sž 99/00, v ktorých Najvyšší súd rozhodol, že v prípade rozhodnutia, ktoré
obsahuje označenie neexistujúceho subjektu sa jedná o (neexistujúci) nulitný právny akt a
tiež rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe 6 As 102/95. Sťažovateľ sa domieva. že
Porušovateľ mal riadne posúdiť predmetný prípad a neuspokojiť sa v plnom rozsahu s
argumentáciou Krajského súdu s odvolaním sa na skutočnosť, že nulita správneho aktu je
len teoreticko-právny pojem, ktorý nemá oporu v správnom poriadku.“.
Sťažovateľka uvádza, že podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti
rozhodnutiu najvyššieho súdu (21. mája 2009), ale tento bol odmietnutý listom
z 9. júna 2009.
Sťažovateľka je toho názoru, že vec patrí do právomoci ústavného súdu. Domnieva
sa, že výklad a aplikácia zákonov najvyšším súdom v predmetnom prípade popreli účel
a význam noriem správneho práva, ktoré požadujú na platnosť individuálneho správneho
aktu (správne rozhodnutie) určité náležitosti, ktoré však relevantne správne rozhodnutie
neobsahovalo.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti Z. spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6Sžo 42/2008 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo 42/2008 zo dňa
01.04.2009 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a
rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti Z., spol. s r.o.
trovy právneho zastúpenia vo výške 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur sedemdesiat
centov) na účet advokáta do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Sžo 42/2008 z 1. apríla 2009 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Skôr, než môže ústavný súd pristúpiť k prerokovaniu sťažnosti a rozhodnúť vo veci
samej, musí preskúmať, či sú splnené všetky formálne podmienky ustanovené pre sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno
podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
Z obsahu spisu vyplýva, že 9. júna 2009 bol právnemu zástupcovi sťažovateľky
doručený prípis Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorým odložila podnet
sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 42/2008 z 1. apríla
2009.
Z uvedeného možno vyvodiť, že sťažovateľka považuje podanie podnetu
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na
podanie mimoriadneho dovolania za právny prostriedok ochrany, ktorý zákon na ochranu jej
základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý bola povinná vyčerpať v zmysle § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu.
Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a
nasl. OSP. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný
prostriedok, využitie ktorého ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu
prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné
zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, súčasťou ktorej je aj
právny názor, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi
(§ 243e až § 243j OSP) nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný
a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) prípustnosti
sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na takýto podnet nemožno
preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu prihliadať
(mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03 a iné).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb
alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j.
osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).
Z toho zároveň vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku
začala v okolnostiach daného prípadu plynúť nadobudnutím jeho právoplatnosti, k čomu
podľa zistenia ústavného súdu muselo dôjsť pred podaním podnetu, t. j. pred 21. májom
2009, a nie doručením jej odpovede generálnej prokuratúry z 9. júna 2009. Keďže
sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť proti označenému rozsudku najvyššieho
súdu 10. augusta 2009 (na poštovú prepravu bola podaná 7. augusta 2009), stalo sa tak
zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na to
ústavný súd sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
Ústavný súd sa preto meritórnym preskúmaním opodstatnenosti námietok
sťažovateľky uvedených v sťažnosti už nezaoberal a vzhľadom na odmietnutie sťažnosti
nerozhodoval ani o jej ďalších procesných návrhoch uplatnených v návrhu na rozhodnutie
vo veci samej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. októbra 2009