Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 313/09
PDF · 202.98 KB
No categories available
III. ÚS 313/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. H., K., zastúpeného JUDr. J. Ch., B., pre namietané
porušenie jeho základných práv a slobôd zaručených čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1, čl. 46
ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3,
čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu
Košice II sp. zn. 22 C 207/04 z 29. januára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 4 Co 126/2008 zo 16. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009
doručená sťažnosť Mgr. M. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základných práv a slobôd zaručených čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3,
čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 22 C 207/04 z 29. januára 2008 a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 126/2008 zo 16. apríla 2009.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Okresný súd Košice II zamietol moju žalobu o nulitu krstu a zrušenie Členstva
v cirkvi a porušil moje osobnostné občianske a základné ústavné práva a slobody, porušil
moje právo na súdnu ochranu. Zamietnutím mojej žaloby súd prvého stupňa neprípustné
podriadil právny poriadok Slovenskej republiky pod cirkevné (kanonické) právo.
Ústavnou sťažnosťou namietam nesprávnu a neprípustnú aplikáciu cirkevného práva
súdmi prvého a druhého stupňa v konaní a rozhodovaní pred nimi. „Súdy v Slovenskej
republike pôsobia na základe Ústavy Slovenskej republiky a zákonov, čiže na základe
právneho poriadku Slovenskej republiky a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie
noriem tohto právneho priadku alebo noriem, ktorých aplikáciu tento poriadok zvlášť
umožňuje.“ (Judikát 12/2001, III. ÚS 64/00, str. 4)
O uvedenom judikáte Ústavného súdu SR sudcovia obidvoch všeobecných súdov
vedeli, pretože je založený v súdnom spise a boli povinní ho rešpektovať v rozhodovaní
vo veci.
„Cirkevné orgány nie sú orgánmi verejnej moci a vo svojich rozhodnutiach aplikujú
aj iné normy, okrem právneho poriadku Slovenskej republiky.“ (Judikát 12/2001,
III. ÚS 64/00 str. 4)
Základom mojej žaloby je skutok kresťanského krstu, ktorý mal za následok vznik
členstva v kresťanskej cirkvi, ktoré trvá. Kresťanským krstom, ktorý je kresťanským
cirkevným úkonom, bolo porušené moje základné ústavné právo byť bez náboženského
vyznania, (čl. 24 ods. 1 Ústavy SR)
Kresťanským krstom bolo porušené moje osobnostné občianske právo prejavu
slobodnej vôle, ktoré bolo porušené tým, že ako dieťa som nemohol prejaviť nesúhlas
s kresťanským krstom, (čl. 19. ods. 1 Ústavy SR.)
V konaní pred prvostupňovým súdom bola porušená nestrannosť súdu sudkyňou
prvostupňového súdu jej vedením pojednávania a obsahom dokazovania o skutočnostiach
nesúvisiacich s predmetom žaloby.
O porušení nestrannosti súdu svedčí dvojnásobné zastavenie konania vo veci
s odôvodnením nedostatku právomoci súdu. Aj zamietnutie žaloby prvostupňový súd
odôvodnil tým, že predmet žaloby a jej riešenie náleží do pôsobnosti cirkvi. Zamietnutie
žaloby je porušením môjho základného ústavného práva (čl. 46 Ústavy SR) na súdnu
ochranu a spravodlivý súdny proces.
Sudkyňa prvostupňového súdu porušila svoju ústavnú povinnosť (čl. 144 ods. 1
Ústavy SR) o viazanosti sudcu pri rozhodovaní rešpektovať Ústavu Slovenskej republiky
a túto ústavnú povinnosť porušila aplikáciou cirkevného (kánonického) práva
na rozhodnutie tejto právnej veci...
Všeobecné súdy, Okresný súd Košice II rozsudkom o zamietnutí žaloby o Návrhu
na nulitu krstu a zrušenie členstva v cirkvi a Krajský súd v Košiciach potvrdením rozsudku
súdu prvého stupňa odmietli moje základné ústavné právo na súdnu ochranu porušením
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Nadradenie cirkevného (kanonického) práva nad právny
poriadok Slovenskej republiky malo za následok neprípustnú ignoranciu mojich základných
ústavných práv a slobôd sudkyňou súdu prvého stupňa.
Podľa článku 48 ods. 2 došlo k porušeniu základných práv a slobôd tým, že neboli
vypočutí štatutári žalovaných cirkví, ktoré som navrhoval, nemohol som byť prítomný
na neverejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu a najmä preto, že konanie a dokazovanie
na súde prvého stupňa sa v značnej miere odklonilo od predmetu a obsahu žaloby.
Od začiatku konania na pojednávaniach boli vždy prítomní iba právni zástupcovia
žalovaných cirkví, bez zástupcov cirkvi a cirkevní duchovní boli iba vypočutí ako svedkovia.
Tak, ako v konaní na súde nemohli plnohodnotne nahradiť právni zástupcovia
samotných cirkevných duchovných, tak duchovní (kňazi) nemohli nahradiť účasť
na pojednávaní a výpovede štatutárov svojich cirkví...»
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „vyslovil, že:
- právoplatným rozhodnutím obidvoch všeobecných súdov boli porušené moje
základné práva a slobody,
- aby zrušil tieto rozhodnutia,
- vrátil vec na ďalšie konanie,
- zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd
- a prikázal, aby ten, kto porušil práva a slobody podľa ods. 1 obnovil stav pred
porušením.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Sťažovateľ namieta rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol jeho žalobu
o „nulitu krstu a zrušenie členstva v cirkvi“. Namietol najmä nedostatok nestrannosti
sudkyne pri vedení pojednávania, ako aj obsah dokazovania skutočností nesúvisiacich
s predmetom žaloby.
Ústavný súd sa najprv zaoberal časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu
okresného súdu, kde sťažovateľ namieta rozsudok sp. zn. 22 C 207/04 z 29. januára 2008.
Z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
na porušenie základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 103/02).
Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je vylúčená
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených
námietkach porušenia jeho základných práv rozsudkom sp. zn. 22 C 207/04 z 29. januára
2008, pretože ochrany jeho práv, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domáhať
aj podaním odvolania proti nemu, o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní sp. zn.
4 Co 126/2008 dňa 16. apríla 2009.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti, ktorá smerovala proti
rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 C 207/04 z 29. januára 2008, odmietol z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
2. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 zákona o ústavnom súde preskúmal časť
sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 126/2008 zo 16. apríla
2009.
Sťažovateľ krajskému súdu vyčítal najmä to, že potvrdením rozsudku prvého stupňa
„... odmietli moje základné ústavné právo na súdnu ochranu porušením čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy SR. Nadradenie cirkevného (kanonického) práva nad právny poriadok Slovenskej
republiky malo za následok neprípustnú ignoranciu mojich základných ústavných práv
a slobôd sudkyňou súdu prvého stupňa“, neboli vypočutí štatutárni zástupcovia cirkví,
ktorých sťažovateľ navrhoval vypočuť, a nemohol byť prítomný na neverejnom zasadnutí
odvolacieho senátu, a najmä to, že konanie a dokazovanie na súde prvého stupňa
sa v značnej miere odklonilo od predmetu a obsahu žaloby.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd poskytol právny výklad, ktorý nedostatky
nevykazuje. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
«Súd akt krstu posudzoval ako úkon, ktorý žalovaný v 2. rade vykonal na žalobcovi
na základe slobodnej, vážne, určite a zrozumiteľne prejavenej vôle rodičov žalobcu
(táto skutočnosť vyplynula z výpovede svedkyne matky žalobcu), ktorí boli oprávnení
prejaviť svoju vôľu a v tomto rozhodnutí zastupovať žalobcu. Na základe vykonaného krstu
vznikol medzi žalobcom a žalovaným 2. rade vzťah. Krst bol vykonaný podľa vnútorných
predpisov a zvyklostí žalovaného v 2. rade. Krst bol vykonaný platne a súd nemôže vysloviť
jeho „nulitu“ resp. absolútnu neplatnosť, keď nebol v konaní preukázaný žiaden dôvod,
prečo by mal byť neplatný (nedostatok náležitosti: subjektu, vôle, prejavu, pomeru vôle
a prejavu, predmetu a obsahu)...
Odvolací súd vec prejednal na neverejnom zasadnutí v zmysle ust. § 214 ods. 2
O. s. p. bez nariadenia pojednávania s tým, že rozhodnutie bolo verejne vyhlásené dňa
16. 4. 2009 o 9.15 hod., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach.
Výveska bola oznámená 6. 4. 2009 a zvesená 16. 4. 2009.
Odvolací súd vec prejednal ako bolo vyššie uvedené na neverejnom zasadnutí a zistil,
že prvostupňový súd vo veci správne rozhodol, správne vykonal dokazovanie, ktoré dôkazy
hodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a došiel k správnemu právnemu záveru.
Odvolací súd jednoznačne poukazuje na závery súdu prvého stupňa, ku ktorým je potrebné
predovšetkým uviesť to, že zo strany odvolacieho súdu podľa upraveného žalobného návrhu,
ktorý súd pripustil na pojednávaní dňa 29. 1. 2008 je určením neplatnosti krstu a zrušenie
členstva v cirkvi. Súd prvého stupňa správne posúdil, že nie sú dané dôvody neplatnosti
krstu a že zrušenie členstva v cirkvi je v kompetencii orgánov ako vnútorná záležitosť.
Z upraveného žalobného návrhu je zrejmé, že sa žalobca nedomáha ochrany
základného práva na zmenu náboženského presvedčenia, ako to vyplýva z článku 24
Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.
Zmena náboženského presvedčenia je totiž výlučne na vôli fyzickej osoby a nemôže
byť nahradená kompetenciou súdu alebo cirkevného orgánu. Niet totiž právnej normy, ktorá
by upravovala právny vzťah na vyriešenie právneho základu žaloby.
Súd prvého stupňa v rozhodnutí okrem iného uviedol aj skutočnosť, že mohlo by
dôjsť k zmene evidenčného stavu žalobcu ako člena pravoslávnej cirkvi, ak podá žiadosť
o zrušenie členstva na príslušnú farnosť, kde farár v krste knihy, v kolónke Poznámky
uvedie dátum, kedy k zrušeniu došlo a kedy sa členstvo zrušuje.
Z týchto dôvodov bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o výrok
o zamietnutí žaloby, ako aj o náhrade trov konania vo vzťahu žalobcu k žalovanému
v 1. rade zamietnuť podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup krajského súdu pri
odôvodňovaní právneho záveru výroku rozsudku sp. zn. 4 Co 126/2008 zo 16. apríla 2009
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
To, že sa oba súdy nestotožnili s názorom sťažovateľa, neznamená, že by ich závery
odporovali čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Iné vady konania, okrem vyhodnotenia skutku, sťažovateľ nenamieta.
Pokiaľ ide o námietku, že krajský súd konal na neverejnom zasadnutí senátu, takýto
postup mu umožňuje ustanovenie § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
čo aj náležite zdôvodnil.
Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Sťažovateľ žiadal vysloviť aj porušenie svojich základných práv zaručených čl. 19
ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12
ods. 1, 2 a 4 a čl. 144 ods. 1 ústavy bez toho, aby svoje námietky bližšie zdôvodnil.
Bolo teda bez ďalšieho právneho významu tieto námietky preskúmavať bez spojenia s ich
adekvátnym odôvodnením.
Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu nevykazuje
nedostatky, ktoré by súviseli s porušením základných práv a slobôd sťažovateľa, a preto
v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené v tomto rozhodnutí ústavný súd podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2009