Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 232/09
PDF · 215.38 KB
No categories available
III. ÚS 232/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2009 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra
Dobríka o prijatej sťažnosti Mgr. I. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 378/08 (pôvodne vedenom pod
sp. zn. 11 C 1/01) takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 378/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 11 C 1/01) p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 378/08 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Mgr. I. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo
eur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť Mgr. I. K. trovy konania v sume
245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právnej
zástupkyne advokátky JUDr. V. D., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 232/09-7 z 28. júla 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C
378/08 .
V sťažnosti sťažovateľka stručne uviedla, že ešte 29. decembra 2000, teda takmer
pred deviatimi rokmi podala okresnému súdu návrh proti odporcovi týkajúci sa zaplatenia
úhrady za užívanie nehnuteľností. Keďže okresný súd vo veci „celé roky“ nekonal, obrátila
sa so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedníčku okresného súdu, ktorá posúdila
jej sťažnosť ako opodstatnenú. Okresný súd však ostal aj naďalej nečinný a nereagoval
ani na výzvu sťažovateľky obsahujúcu požiadavku konania v jej veci.
Na základe uvedených skutočností v závere sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd
po prijatí jej sťažnosti v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 378/08 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu
vo veci konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3 500 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojej predsedníčky. List doručený ústavnému súdu 27. augusta 2009
obsahoval podrobnú chronológiu vykonaných procesných úkonov a konštatovanie
o nenáročnosti veci z hľadiska jej faktickej a právnej stránky. Okresný súd tiež uznal
prieťahy v konaní spôsobené v období od 9. septembra 2003 do 20. augusta 2008
a správanie účastníkov konania posúdil ako aktívne a súčinnostné.
V závere listu predsedníčka okresného súdu oznámila, že netrvá na tom, aby sa
o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu
doručenom ústavnému súdu 14. septembra 2009 poukázala na to, že samotný súd vo svojom
vyjadrení uznal existenciu prieťahov v posudzovanom konaní, a uviedla, že sťažovateľka
zotrváva na svojom návrhu – vyhovieť sťažnosti v celom rozsahu.
Právna zástupkyňa zároveň oznámila, že sťažovateľka súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania v danej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Časť posudzovaného konania (pôvodne vedeného pod sp. zn. 11 C 1/01) už bola
predmetom preskúmania v náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 205/04 z 23. septembra
2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. októbra 2004. Vzhľadom na to ústavný súd
posúdil a preskúmal len obdobie konania nasledujúce po dátume právoplatnosti tohto
nálezu, teda po 19. októbri 2004.
Z obsahu súdneho spisu a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento
priebeh a stav konania:
Okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 11 C 1/01 z 24. septembra 2001 o prerušení
konania vo veci sťažovateľky do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom
súde pod sp. zn. 5 C 10/00, v ktorom sa rieši otázka majúca význam pre rozhodnutie.
Ústavný súd už posudzoval časový úsek konania okresného súdu (ešte pod
označením sp. zn. 11 C 1/01) z hľadiska zbytočných prieťahov od jeho začatia (vrátane
prerušenia) až do vydania nálezu sp. zn. IV. ÚS 205/04 z 23. septembra 2004, ktorý
nadobudol právoplatnosť 19. októbra 2004, pričom práve z dôvodov uvedeného prerušenia
konania rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy porušené nebolo. Ústavný súd už preto v tomto konaní
predmetné konanie okresného súdu v období do právoplatnosti uvedeného rozhodnutia
neposudzoval.
Okresný súd 31. mája 2004 pridelil vec sťažovateľky novému zákonnému sudcovi
a súčasne konaniu pôvodne vedenému pod sp. zn. 11 C 1/01 pridelil novú spisovú značku
Dňa 25. februára 2008 sťažovateľka oznámila okresnému súdu, že konanie
o predbežnej otázke (vedené pôvodne pod sp. zn. 5 C 10/00 a neskôr pod sp. zn.
4 C 370/08) bolo skončené potvrdením rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 370/08
z 25. novembra 2005 rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
z 5. decembra 2007, a navrhla pokračovať v konaní.
Rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 370/08 z 25. novembra 2005 o predbežnej
otázke majúcej význam pre rozhodnutie v posudzovanom konaní nadobudol právoplatnosť
6. marca 2008.
Teda v období po 19. októbri 2004 (po právoplatnosti nálezu ústavného súdu
IV. ÚS 205/04 z 23. septembra 2004) do 6. marca 2008 bolo posudzované konanie
prerušené podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podaním predloženým okresnému súdu 3. októbra 2008 si sťažovateľka uplatnila
trovy konania, predložila tiež svoje vyjadrenie a listinné dôkazy.
Okresný súd uskutočnil 20. októbra 2008 pojednávanie, na ktorom sa sťažovateľka
bez ospravedlnenia nezúčastnila a jej právna zástupkyňa ospravedlnila svoju neprítomnosť
zdravotnými dôvodmi, ktorých „existenciu nepreukázala“. Pojednávanie bolo z týchto
dôvodov odročené na 10. november 2008.
Okresný súd uskutočnil 10. novembra 2008 pojednávanie, na ktorom právna
zástupkyňa sťažovateľky požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu zabezpečenia
dôkazov a prípadného uzavretia „mimosúdnej dohody“. Pojednávanie bolo odročené
na neurčito.
Okresný súd vyzval 25. marca 2009 účastníkov konania na predloženie súvisiacich
podkladov, sťažovateľka reagovala na výzvu 25. marca 2009 a 5. júna 2009, odporca
15. apríla 2009 a 11. júna 2009.
V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľky v rámci konania
okresného súdu meritórne skončená. Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 27. augusta
2009 predsedníčka okresného súdu uviedla, že po vrátení spisového materiálu zákonná
sudkyňa „bezodkladne nariadi termín pojednávania“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 253/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria
ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, je nárok
„na zaplatenie úhrady za užívanie nehnuteľnosti“. Z obsahu súdneho spisu ani z vyjadrení
sťažovateľky a okresného súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by umožnila
prijať záver o skutkovej alebo právnej zložitosti veci. Aj samotný okresný súd uznal
skutkovú a právnu nenáročnosť veci.
2. V správaní sťažovateľky boli zistené okolnosti, ktoré negatívne ovplyvnili
rýchlosť a plynulosť posudzovaného úseku konania.
Za takúto považoval ústavný súd neospravedlnenú neprítomnosť sťažovateľky, ako aj
neprítomnosť jej právnej zástupkyne ospravedlnenú zdravotnými dôvodmi bez ich
náležitého preukázania na pojednávaní konanom 20. októbra 2008, ktoré bolo z tohto
dôvodu odročené.
Ústavný súd pričítal sťažovateľke na vrub aj skutočnosť, že po odročení uvedeného
pojednávania ostala sťažovateľka pasívna a už na samotnom začiatku nasledujúceho
pojednávania 10. novembra 2008 navrhla jeho odročenie na účel zabezpečenia dôkazov
a možnosti „mimosúdneho vyrovnania sporu“ medzi stranami konania.
Tieto negatívne momenty týkajúce sa správania sťažovateľky ako účastníčky konania
zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.
Pri preskúmaní postupu okresného súdu vo vymedzenom období predmetného
konania (po 19. októbri 2004 dosiaľ) ústavný súd zistil v prvom rade, že uznesením sp. zn.
11 C 1/01 z 24. septembra 2001 okresný súd podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP konanie
prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 10/00,
čo odôvodnil tým, že žalované nároky v tomto konaní sú závislé od výsledku konania,
v ktorom okresný súd posudzuje existenciu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti.
V dôsledku odvolania podaného sťažovateľkou proti citovanému uzneseniu krajský súd
uznesením č. k. 9 Co 554/01-29 z 15. novembra 2001 napadnuté uznesenie o prerušení
konania potvrdil.
Podľa § 111 ods. 1 prvej vety OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa
pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona.
V súvislosti s prerušením konania už ústavný súd vyslovil názor, že: „Dobu
prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP na základe procesných úkonov
účastníkov konania nemožno považovať za zbytočné prieťahy, ktoré by boli spôsobené
činnosťou (nečinnosťou) súdu v občianskoprávnom konaní. Platí to predovšetkým
v prípadoch, v ktorých je konanie prerušené preto, lebo výsledok iných sporov začatých na
podnet účastníka konania (ďalšie žaloby) môže relevantne ovplyvniť výsledok iného sporu,
toho, v ktorom konanie bolo prerušené. Osobitne to má význam vtedy, ak spory začne
účastník konania v úzkej časovej spojitosti s konaním, v ktorom namieta zbytočné prieťahy,
a tieto spory vecne súvisia s týmto sporom, resp. môžu ovplyvniť jeho výsledok“
(II. ÚS 422/00, IV. ÚS 205/04).
Vychádzajúc z tejto judikatúry ústavný súd obdobie po 19. októbri 2004 do 6. marca
2008 (právoplatnosť rozhodnutia o predbežnej otázke) neposúdil ako nečinnosť súdu
vedúcu k zbytočným prieťahom v konaní.
Nečinnosť okresného súdu premietnutú do zbytočných prieťahov konania v trvaní
takmer siedmich mesiacov, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila
zákonná prekážka, však ústavný súd zistil v časovom úseku po 6. marci 2008, keď bolo
právoplatne skončené súvisiace konanie o predbežnej otázke, do 20. októbra 2008, keď
okresný súd vykonal pojednávanie.
Aj keď ide o jediné zistené obdobie nečinnosti v posudzovanom období konania
okresného súdu, jeho závažnosť je daná okolnosťou celkovej dĺžky konania dosahujúcej
takmer deväť rokov, keď bolo potrebné túto zohľadniť a po odpadnutí prekážky konania
bezodkladne pristúpiť k prerokúvaniu veci. Uvedená požiadavka urýchlenia postupu platí
tým viac, že okresný súd mal vedomosť o tom, že v súvisiacom konaní (sp. zn. 5 C 10/00),
pre ktoré bolo napadnuté konanie prerušené, ústavný súd tiež zistil existenciu zbytočných
prieťahov a v citovanom náleze vyslovil porušenie súvisiaceho základného práva
sťažovateľky.
Vzhľadom na uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu s prihliadnutím
na celkovú dobu konania (takmer deväť rokov), aj keď predĺženú dôvodmi objektívnymi,
nezavinenými okresným súdom (existencia prekážky konania – prerušenie konania),
nemožno postup okresného súdu považovať za ústavne akceptovateľný vo vzťahu
k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že
uvedené základné právo sťažovateľky bolo porušené.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby
konal vo veci bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 3 500 €, ktoré odôvodnila dĺžkou predmetného konania v trvaní takmer deviatich
rokov.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu
300 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím
na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s tým spojenú ujmu
sťažovateľky, ako aj jej správanie ako účastníčky konania.
Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať aj náhradu
trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku nešpecifikovala.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x
6,95 € Sk (režijný paušál) (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd tak priznal úhradu trov
konania v sume 245,70 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2009