Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 298/09
PDF · 298.08 KB
No categories available
I. ÚS 298/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 298/09-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., spol. s r. o., N., zastúpenej Q., s. r. o., B.,
konajúcou advokátom JUDr. L. V., ktorou namietala porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať
majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, porušenie svojho základného práva podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Colného úradu Č., pobočka Colného úradu
T. č. 008/2004-5364 z 8. januára 2004, rozhodnutím Colného úradu Č., pobočka Colného
úradu T. č. 022/2004-5364 z 12. januára 2004, rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej
republiky č. 58/2006-1410 z 30. marca 2006, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
13 S 71/2006 z 27. marca 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Sžf 48/2007 zo 16. septembra 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára
2009 doručená sťažnosť spoločnosti R., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), porušenie svojho základného práva podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozhodnutím Colného úradu Č., pobočka Colného úradu T. (ďalej len „colný úrad“)
č. 008/2004-5364 z 8. januára 2004 (ďalej len „rozhodnutie colného úradu“), rozhodnutím
colného úradu č. 022/2004-5364 z 12. januára 2004, rozhodnutím Colného riaditeľstva
Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) č. 58/2006-1410 z 30. marca 2006
(ďalej len „rozhodnutie colného riaditeľstva“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 13 S 71/2006 z 27. marca 2007 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Sžf 48/2007 zo 16. septembra 2008 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je podnikateľkou
a predmetom jej podnikania je okrem iného aj poskytovanie záruk za colné dlhy. V rámci
výkonu svojej podnikateľskej činnosti sťažovateľka uzavrela so spoločnosťou D., a. s., T.
(ďalej len „deklarant“), zmluvu o poskytnutí ručenia z 27. októbra 2003, ktorou poskytla
záruku za zaplatenie colného dlhu deklaranta v celkovej výške 1 050 657 Sk,
za čo sa deklarant zaviazal sťažovateľke zaplatiť odmenu 150 000 Sk a daň z pridanej
hodnoty. Na zabezpečenie pohľadávky sťažovateľky voči deklarantovi bolo zmluvou
z 27. októbra 2003 zriadené záložné právo na hnuteľnú vec – technologické zariadenie
balička na mlieko (tovar, pri dovoze ktorého vznikol colný dlh deklaranta). Colný dlh
vznikol deklarantovi, ktorý bol ako účastník colného konania, ktorého výsledkom bolo
rozhodnutie o prepustení tovaru (baličky na mlieko, ako aj sáčkov z polymérov etylénu)
do režimu voľný obeh, zastúpený sťažovateľkou. Následne sťažovateľka požiadala colný
úrad o zmenu rozhodnutia po prepustení tovaru, kde žiadala ten istý tovar prepustiť
do režimu uskladnenie v colnom sklade. Colný úrad túto žiadosť posúdil ako žiadosť
o zrušenie rozhodnutia o prepustení tovaru do režimu voľný obeh a rozhodnutím
z 8. januára 2004 rozhodol tak, že sťažovateľka nie je účastníčkou správneho konania v tejto
veci a rozhodnutím z 12. januára 2004 colný úrad jej žiadosť zamietol v podstate z dôvodu,
že deklarantom, a teda účastníkom colného konania nebola sťažovateľka, ale spoločnosť
D., a. s. Ďalej colný úrad v odôvodnení rozhodnutia z 12. januára 2004 uviedol, že nie sú
splnené zákonné podmienky na takýto postup, pretože šetrením colného úradu bolo
v prevádzke deklaranta zistené, že balička na mlieko sa riadne využíva.
3. Rozhodnutím colného úradu zo 6. februára 2004 bola sťažovateľke ako ručiteľke
uložená povinnosť uhradiť colný dlh deklaranta, pretože tento svoju povinnosť uhradiť
colný dlh nesplnil. Žiadosťou z 3. mája 2004 (doručenou 6. mája 2004) požiadala
sťažovateľka colný úrad o odpustenie sumy dovoznej platby, ktorú má zaplatiť ako
ručiteľka. O jej žiadosti rozhodoval colný úrad, ktorý ju zamietol, pričom na podklade
odvolania sťažovateľky colné riaditeľstvo jeho rozhodnutie zrušilo a vrátilo mu vec
na ďalšie konanie z dôvodu, že colný úrad postupoval podľa nesprávnych zákonných
ustanovení.
4. Naposledy rozhodoval colný úrad o žiadosti sťažovateľky o odpustenie sumy
dovozných platieb rozhodnutím zo 7. novembra 2005, ktorým rozhodol tak, že sumu
dovoznej platby pozostávajúcej len z dane z pridanej hodnoty sťažovateľke neodpustil.
Na odvolanie sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu o veci konalo colné riaditeľstvo, ktoré
rozhodnutím z 30. marca 2006 napadnuté rozhodnutie colného úradu potvrdilo a odvolanie
sťažovateľky zamietlo.
5. Rozhodnutie colného riaditeľstva z 30. marca 2006 napadla sťažovateľka žalobou
na Krajskom súde v Bratislave, ktorý z dôvodu nedostatku miestnej príslušnosti postúpil vec
príslušnému krajskému súdu. Príslušný krajský súd preskúmal zákonnosť napadnutého
rozhodnutia a rozsudkom z 27. marca 2007 žalobu zamietol. Konajúc o odvolaní
sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom zo 16. septembra 2008 napadnutý rozsudok krajského
súdu potvrdil.
6. V súvislosti s tvrdeným zásahom do jej práv sťažovateľka žiada ústavný súd, aby
„a) preskúmal rozhodnutia všeobecných súdov a vykonal kontrolu skutkového stavu
a právnych záverov všeobecných súdov a správnych orgánov tohto konkrétneho prípadu,
pretože prijaté závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené a arbitrárne
a tiež preto, že všeobecné súdy a správne orgány sa v uvedených konaniach
a rozhodnutiami z týchto konaní dopustili svojvôľe a zároveň to všetko malo za následok
porušenie uvedených základných práv sťažovateľa,
b) vykonal kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem
a postupu všeobecných súdov a správnych orgánov tohto konkrétneho prípadu s ústavou“.
7. Sťažovateľka na odôvodnenie zásahu do jej ústavou a dohovorom garantovaných
práv v závere uviedla:
«... boli prijaté závery všeobecných súdov a colných orgánov, ktoré sú so zreteľom
na skutkový stav zjavne neodôvodnené a arbitrárne, všeobecné súdy a colné orgány
konaniami a rozhodnutiami z týchto konaní sa dopustili svojvôle a účinky ich aplikácie
a interpretácie právnych predpisov nie sú v súlade s čl. 152 ods. 4, čl. 144 ods. 1, čl. 13
ods. 1 písm. a), čl. 2 ods. 2, 3, čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a zároveň
to všetko malo za následok porušenie jeho základných práv a slobôd, najmä na tom
skutkovom základe, že
a) Colný úrad Č. svojvoľne zmenil žiadosť sťažovateľa a jeho návrh na prepustenie
tovaru (ktorý bol predtým prepustený do režimu voľný obeh) do colného režimu
uskladňovanie tovaru v colnom sklade na žiadosť o zrušenie colného vyhlásenia,
b) v konaní o zrušenie colného vyhlásenia colný úrad svojvoľne nepriznal
sťažovateľovi postavenie účastníka konania,
c) colný úrad uviedol trikrát sťažovateľa do omylu, čo malo za následok,
že sťažovateľ podal žiadosť o odpustenie dovoznej platby a v zmysle oznámenia colného
úradu skutkové podstaty odpustenia dovoznej platby paragrafovo označil podľa stavu
právnej úpravy platnej ku dňu vzniku colného dlhu, teda k 30. 11. 2003,
d) odvolací orgán tento omyl využil a svojvoľne za rozhodujúce kritérium pre právne
posúdenie veci zobral len paragrafové označenia skutkových podstát právnej úpravy platnej
od 01. 12. 2003, ktorou došlo v dôsledku zmeny v systematike zákona k preznačeniu
jednotlivých skutkových podstát, neposudzoval vec podľa obsahu podania a zamietol
odvolanie z dôvodu nesplnenia podmienky odpustenia dovoznej platby, titulom ktorej
sťažovateľ odpustenie dovoznej platby nežiadal, vec právne neposúdil z hľadiska splnenia
podmienok, titulom ktorých sťažovateľ odpustenie dovoznej platby žiadal,
e) po dvojročnom správnom konaní, keď sťažovateľ preukázal dôkazmi splnenie
podmienok na odpustenie dovoznej platby podľa Colného zákona, colný úrad napriek jeho
oznámeniu, že žiadosť posúdi podľa ustanovení Colného zákona platného ku dňu vzniku
colného dlhu, svojvoľne posúdil žiadosť len podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, ktorý
však, pre tento konkrétny prípad nemožno použiť pretože sťažovateľ nie je platiteľom dane,
lebo zdaniteľné plnenie pri dovoze bolo prijaté na uskutočnenie zdaniteľných plnení
dovozcu, nie ručiteľa a zákon o dani z pridanej hodnoty neustanovuje, že obmedzenia,
práva a povinnosti podľa zákona o dani z pridanej hodnoty z hľadiska osôb, ktorým je
adresovaný sa vzťahuje aj na ručiteľa, ak je platiteľom dane pri uskutočňovaní svojich
zdaniteľných plnení. V tomto zmysle colný úrad rozhodol o odpustení dane, keďže zákon o
dani z pridanej hodnoty hovorí o dani a nie o dovoznej platbe, o odpustenie ktorej
sťažovateľ nežiadal s tým, že odpustenie dane nemožno odpustiť, nie však z tvrdeného
dôvodu a nerozhodol o odpustení dovoznej platby, ktorú možno odpustiť vrátane dane pri
dovoze, pretože podľa Colného zákona súčasťou dovozných platieb sú aj dane pri dovoze,
f) odvolací orgán svojvoľne použil skutočnosť, že ručiteľ je platiteľom dane
pri uskutočňovaní svojich zdaniteľných plnení. Táto skutočnosť z uvedených dôvodov
pre právne posúdenie veci tohto konkrétneho prípadu nemá právny význam. Odvolací orgán
sa v odvolacom konaní zaoberal odpustením dovoznej platby podľa colných predpisov
z hľadiska rozhodnutí, ktoré boli v predchádzajúcom colnom konaní zrušené, teda
rozhodnutí, ktoré stratili platnosť a účinnosť aj to spôsobom uvedeným v písm. d),
nezaoberal sa ale platným rozhodnutím colného úradu z hľadiska námietok sťažovateľa
o nemožnosti aplikovať zákon o dani z pridanej hodnoty na tento konkrétny prípad,
g) krajský súd preskúmal rozhodnutie žalovaného odvolacieho colného orgánu len
z hľadiska colných predpisov, teda len z hľadiska rozhodnutí prvostupňového colného
orgánu, ktoré boli v predchádzajúcom konaní zrušené, a preto stratili platnosť a účinnosť
a nezaoberal sa platným prvostupňovým rozhodnutím vydaným podľa daňových predpisov.
Z hľadiska práva na podanie žiadosti sa opieral o tvrdenie, ktoré nemá oporu v zákone
a z hľadiska colných predpisov o dôkazy, ktorých existencia je pochybná, resp. o nezákonné
dôkazy, ktoré svedčia v neprospech účastníka konania a svojvoľne nevzal do úvahy zákonné
dôkazy ako protidôkazy, ktoré svedčia v prospech účastníka konania. V odôvodnení sa súd
opieral o nepravdivé tvrdenia. Rozhodnutie súdu je preto zjavne arbitrárne, svojvoľné
a nezákonné, a teda nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,
h) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd sa nezaoberal námietkami
sťažovateľa, ale sa len s tézami krajského súdu a žalovaného stotožnil bez použitia pravidla
o vyplývaní. V tomto zmysle sa odvolací súd stotožnil s využitím omylu sťažovateľa.
Odvolací súd v rozhodnutí uvádza nepravdy, proti ktorým sú dôkazy doložené v súdnom
spise, nezákonný postup krajského súdu obhajuje osobitnou konštrukciou absolútnej
povahy, keď s použitím opravného, alternatívneho výrazu „resp.“ stotožňuje použitie
dovezeného stroja na účely, pre ktoré bol dovezený s vykonaním skúšobnej prevádzky, teda
stotožňuje výrobnú prevádzku so skúšobnou prevádzkou. Ako dôvod zamietnutia odvolania
uvádza tvrdenie žalovaného odvolacieho orgánu, nie vlastné poznanie. Zamietnutie
odvolania ďalej odôvodňuje stotožnením sa krajského súdu s rozsahom preskúmavacej
činnosti žalovaného.»
8. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak,
že colný úrad a colné riaditeľstvo svojím postupom a napadnutými rozhodnutiami porušili
jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právo pokojne užívať
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základné právo podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu ku krajskému súdu a najvyššiemu súdu
sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že ich rozsudkami bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000
€ bez toho, aby konkretizovala, ktorý z tvrdených porušovateľov jej práv a v akom rozsahu
jej má túto sumu zaplatiť.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba a právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú
činnosť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí
návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
12. Primárnou podmienkou na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné
meritórne prerokovanie a rozhodnutie je existencia právomoci ústavného súdu
o nej rozhodnúť. Ako totiž vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudských
práv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný
súd, ktorý v rámci svojej ústavou a zákonom zverenej právomoci môže poskytnúť
sťažovateľovi ochranu pred namietaným porušením jeho práv a slobôd. Ak takýto súd
existuje, jeho právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu
nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť (mutatis mutandis
II. ÚS 130/02, III. ÚS 152/03).
13. Právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutia colných úradov a rozhodnutie
colného riaditeľstva mal krajský súd v konaní začatom na podklade žaloby sťažovateľky,
ktorou sa domáhala ich preskúmania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“). Ústavný súd preto v zmysle princípu subsidiarity nemá právomoc
preskúmavať tieto rozhodnutia správnych orgánov v konaní o sťažnosti namietajúcej
porušenie základných práv a slobôd ich postupom a rozhodnutím. Uvedené sa týka rovnako
aj tvrdení sťažovateľky, podľa ktorých colné orgány nerozhodli o jej žiadosti o odpustenie
dovozných platieb (ale o odpustení dane), keďže piata časť Občianskeho súdneho poriadku
upravuje aj také typy konaní pred správnymi súdmi, ktorými sa rozhoduje o ochrane proti
nečinnosti orgánov verejnej správy (§ 250t a § 250u OSP), resp. o ochrane
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (§ 250v OSP).
Právomoc preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba
sťažovateľky proti rozhodnutiu správneho orgánu zamietnutá, mal v rámci riadneho
inštančného postupu najvyšší súd v odvolacom konaní iniciovanom sťažovateľkou.
Aj v tomto smere je teda vylúčená právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto z dôvodu
nedostatku právomoci odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiam colného
úradu, rozhodnutiu colného riaditeľstva a rozsudku krajského súdu.
14. V právomoci ústavného súdu tak ostalo výlučne posúdenie, či napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky,
čo by odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné meritórne
prerokovanie a rozhodnutie.
III.
15. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne
zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho
posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným
súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava
má dva oddiely – prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).
K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné,
navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva,
pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou
(II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, nie však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane uviedol ústavný súd (napr. II. ÚS 13/01),
ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti
ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia
sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
16. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
17. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku po poukaze na obsah
odôvodnenia rozsudku krajského súdu, podstatné odvolacie námietky a vyjadrenie
žalovaného (colného riaditeľstva) na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:
„Zo spisu žalovaného odvolací súd zistil, že v colnom konaní č. 0536410300558
zo dňa 18. septembra 2003 bol prepustený do voľného režimu tovar právnickej osoby
D., a. s., T., a to stroj na uzatváranie fliaš v hodnote 4 833 450 Sk a v colnom konaní
č. 0536410300557 obaly z polymérov v hodnote 388 021 Sk. K zaplateniu colnej platby
(dlhu) vo výške 20 % DPH sa zaviazal žalobca podľa § 390 a nasl. Colného zákona
na základe záručnej listiny ručiteľa (žalobcu) č. 01 SK660100y000060 prijatej Colným
úradom T.
Dlžník D., a. s., T., v lehote splatnosti, ktorá uplynula dňom 28. septembra 2003,
colný dlh neuhradil, preto príslušný colný úrad rozhodnutím zn. 1393/2004-530110 zo dňa
6. februára 2004 uložil ručiteľovi, žalobcovi, povinnosť uhradiť predmetný colný dlh
v lehote 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia rozhodnutia.
Na základe uvedeného podal žalobca dňa 6. mája 2004 žiadosť o odpustenie
dovoznej platby, ktorú odôvodnil ustanoveniami § 425 ods. 11, 13, 17, 18, § 426 ods. 1
písm. k), ods. 2, 4, 5 písm. b), ods. 7 zákona č. 238/2001 Z. z., dňa 20. júna 2004 žiadosť
upravil odkazom na čl. 238 kódexu a dňa 22. júla 2005 upravil odkazom na ustanovenie
§ 425 ods. 18 a 19 a § 426 ods. 1 písm. d) a písm. k) uvedeného zákona.
Správny orgán 1. stupňa rozhodnutím zo dňa 7. novembra 2005 nepriznal žalobcovi
odpustenie dovozných platieb, ktorých sa žalobca žiadosťou o odpustenie súm predmetných
dovozných platieb domáhal, pretože neboli splnené podmienky uvedené v § 48 ods. 9
zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty...
Z obsahu žaloby vyplynulo, že žalobca žiadal preskúmať všetky rozhodnutia,
ktoré predchádzali poslednému rozhodnutiu zo dňa 7. novembra 2005, ako aj vo veci
zrušenia rozhodnutia zo dňa 18. septembra 2003, pretože bol žalobca ukrátený na práve byť
účastníkom konania a na práve na odpustenie sumy dovoznej platby.
Keďže pre napadnuté rozhodnutie nie sú predchádzajúce rozhodnutia v zmysle
znenia § 245 ods. 1 O. s. p. záväzné, preto predmetom prieskumu bolo len rozhodnutie
žalovaného.
Zo všetkých dôvodov žaloby preto odvolací súd v zmysle § 250ja ods. 4 O. s. p.
pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu vychádzal len z tých námietok, ktoré sa týkali
napadnutého rozhodnutia žalovaného, teda rozhodnutia o žiadosti o odpustenie dovoznej
platby.
V týchto námietkach žalobca tvrdil, že colné orgány vychádzali z nedostatočne
vykonaného dokazovania pre nezáujem na zistení skutočného stavu veci, keďže vykonali
len tri úkony – úradný záznam z ohliadky, zápisnice z 10. decembra 2004 a zo 17. decembra
2003, pričom žalobca vykonal vlastným objasňovaním 7 úkonov – zisťovanie u E. s. r. o.,
u dopravcu Š. F., R., obstaranie dôkazu z trestného spisu, svedeckej výpovede. Skutočnosti
vyplývajúce z týchto dôkazov však podľa žalobcu colné orgány nevzali do úvahy,
jednostranne vychádzali len z vlastných zadovážených podkladov, ktoré podľa žalobcu však
ani nemali vypovedaciu hodnotu, ako ním predložené. Colné orgány v zmysle § 3 správneho
poriadku mali chrániť práva a oprávnené záujmy žalobcu proti neoprávnenému záujmu
spoločnosti D. a. s., T., a v zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku dôsledne zaobstarať
podklady pre rozhodnutie.
Krajský súd uvedené námietky žalobcu posúdil ako účelové, pretože zisteným
skutkovým stavom bolo aj podľa neho preukázané, že dovezený stroj sa na území Slovenskej
republiky používal najmenej do 17. decembra 2003 a časť dodávky, polyetylénové vrecká,
nebola vôbec vyvezená. Krajský súd nesúhlasil s tým, že by dôsledky podnikateľského rizika
žalobcu, vyplývajúce z prevzatého ručenia, mal colný orgán v tomto konaní povinnosť
odstraňovať.
V predmetnom konaní je podstatnou skutočnosť, že konanie o odpustenie dovoznej
platby sa zahajuje žiadosťou, ktorú podáva osoba domáhajúca sa určitého práva. Preto
predmet konania a rozsah následnej aktivity správneho orgánu je vymedzená podanou
žiadosťou. Žiadateľ môže podanú žiadosť v jej ďalšom priebehu zúžiť, vziať návrh späť
alebo prípadne aj rozšíriť.
Vzhľadom k doteraz uvedenému úlohou colného orgánu bolo posúdiť, či žiadateľ
spĺňa tie podmienky na odpustenie dovoznej platby, o ktoré v poslednej žiadosti nárok
oprel. Išlo teda o podmienky uvedené v § 425 ods. 18 a 19 a § 426 ods. 1 písm. d) a písm. k)
zákona č. 238/2001 Z. z. v poslednom znení.
Predmetom súdneho konania bolo posúdiť, či žalovaný v súlade so zákonom
rozhodol, že žalobca nespĺňa podmienky pre odpustenie dovoznej prirážky.
Podľa ust. § 426 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona podmienkou odpustenia dovoznej
platby je, že sa tovar pôvodne prepustený do režimu voľný obeh vráti zahraničnému
dodávateľovi v režime pasívny zušľachťovací styk na bezplatné odstránenie chýb
existujúcich pred prepustením tovaru do režimu voľný obeh, aj keď sa zistia
až po prepustení tovaru a zahraničný dodávateľ tovar nevráti späť. Podľa písm. k) tohto
ustanovenia colný úrad odpustí dovoznú platbu, ak použitie tovaru príjemcom na určený
účel je znemožnené alebo čiastočne obmedzené v dôsledku prijatia opatrení všeobecného
rozsahu, ktoré po prepustení tovaru do režimu zahŕňajúceho povinnosť zaplatiť sumu
dovoznej platby prijal colný úrad alebo iný oprávnený orgán.
V zmysle § 425 ods. 18 tohto zákona mal colný orgán po preverení lehoty na podanie
žiadosti v tomto rozsahu posúdiť žiadosť.
Podľa žalovaného v konaní nebolo preukázané, že by bolo prijaté opatrenie
všeobecného rozsahu, ani sám žalobca na takéto nepoukazoval, a takéto účinky nemá
vyhlásenie konkurzu (na spoločnosť D., a. s., pozn.). Rozsah konkurzného opatrenia nie je
totiž všeobecný, ale individuálny, týka sa len subjektu, na ktorý bol vyhlásený. Dôvod na
odpustenie dovoznej platby podľa § 426 ods. 1 písm. k) colného zákona sa tak nepreukázal.
V konaní sa tak isto nepreukázalo, že by predmetný tovar bol vrátený zahraničnému
dodávateľovi na odstránenie chýb a ten ho nevrátil.
Zo spisu žalovaného vyplynulo, že z podkladov zadovážených colnými
orgánmi ale aj žalobcom a to z výpovedí bývalých pracovníkov dovozcu spoločnosti
D., a. s., – T., Š. Č., Ing. P. R. a M. M., že chyby na stroji neboli zistené, dovezený stroj
od prepustenia do režimu voľný obeh sa používal na účely, pre ktoré bol dovezený,
resp. na vykonanie skúšobných prevádzok. Keďže žiadne písomné podklady o zistení chýb
počas celej doby, kedy sa mal stroj nachádzať u dovozcu, neboli predložené, nebolo dôvodu
na spochybnenie, že malo dôjsť k vráteniu stroja na odstránenie chýb ako podmienky podľa
písm. d) zákona...
Ak teda z uvedených dôkazov nevyplynulo, že tovar pôvodne prepustený do režimu
voľný obeh, sa vrátil zahraničnému dodávateľovi v režime pasívny zušľachťovací styk
na bezplatné odstránenie chýb existujúcich pred prepustením tovaru do režimu voľný obeh,
dospel žalovaný k správnemu záveru, že nebolo preukázané splnenie podmienky odpustenia
dovoznej platby a to dane z pridanej hodnoty.
Rovnako z vykonaných dôkazov neboli zistené uplatnené dôvody odpustenia dovoznej
platby za plniace sáčky, ktoré podľa svedkov boli sčasti použité a zvyšok mal byť zničený.
V súlade s názorom krajského súdu tak odvolací súd konštatoval správnosť záveru
žalovaného, že pre odpustenie dovoznej platby podľa § 426 ods. 1 písm. d) a k) zákona
č. 238/2001 Z. z. neboli u žalobcu splnené podmienky.
Pokiaľ žalobca namietal, že sa krajský súd v odôvodnení rozsudku nevysporiadal
so záverom prvostupňového colného orgánu, ktorý zamietol žiadosť na základe ustanovení
zákona o dani z pridanej hodnoty, odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že krajský súd
posudzoval rozhodnutie žalovaného ako konečné v prebiehajúcom konaní a preto, pokiaľ
dospel k záveru, že je toto rozhodnutie v súlade so zákonom, stotožnil sa aj s tým,
že žalovaný preskúmal v rámci odvolacieho konania nárok žalobcu v zmysle podanej
žiadosti ako aj z pohľadu zákona o DPH, teda dôvodu podľa prvostupňového rozhodnutia.
Pre správnosť záveru krajského súdu tak bolo podstatné, že rozhodnutím žalovaného
nebolo priznané odpustenie dovoznej platby v zmysle jeho uplatnenia, správnosť ktorého
záveru žalobca podaným odvolaním nespochybnil.“
18. K rozsudku najvyššieho súdu a jeho odôvodneniu ústavný súd uvádza,
že je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku,
prečo najvyšší súd na odvolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodol tak,
že ho potvrdil. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(napr. I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.
Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď
na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania (potvrdení
rozhodnutia) môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz
proti Španielsku z 21. januára 1999).
19. Najvyšší súd preskúmaval rozsudok krajského súdu z pohľadu, či tento rozhodol
zákonným spôsobom, keď konštatoval, že colné orgány v súlade so zákonom nepriznali
sťažovateľke odpustenie dovoznej platby. Krajský súd skonštatoval, že colné orgány
sťažovateľke nemohli vyhovieť, pretože neboli splnené zákonné podmienky na takýto
postup, na čo podrobne v rozsudku poukázal. Rovnako najvyšší súd v napadnutom rozsudku
podrobne poukázal na skutočnosti, pre ktoré neboli splnené zákonné podmienky
na odpustenie dovoznej platby sťažovateľke, a zároveň konštatoval správnosť a zákonnosť
rozhodnutia colného riaditeľstva. Sťažovateľka v sťažnosti v podstate žiada ústavný súd,
aby z pozície 5. inštancie (v poradí colný úrad, colné riaditeľstvo, krajský súd, najvyšší súd
– ústavný súd) posúdil splnenie alebo nesplnenie zákonných podmienok na odpustenie
dovoznej platby. To však vzhľadom na ústavné vymedzenie postavenia ústavného súdu ako
nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) neprichádza do úvahy.
20. Vychádzajúc z medzí zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov ústavný súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku najvyššieho súdu
nezhliadol nič, čo by umožňovalo urobiť záver o jeho potenciálnej neústavnosti. Najvyšší
súd sa podrobne vysporiadal s odvolacími (aj so žalobnými) námietkami sťažovateľky,
na ktoré dal takú odpoveď, ktorá je z pohľadu ústavného súdu zlučiteľná s ústavou,
ako aj s dohovorom, a nie je spôsobilá zasiahnuť do označeného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že súčasťou práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie nie je rozhodnutie, ktorým súd vyhovie
navrhovateľovi. Inak povedané, účastník nemá ani ústavou, ani dohovorom garantované
právo na úspech v konaní (napr. II. ÚS 71/97).
21. Ústavnému súdu neprislúcha ďalej rozvíjať alebo podporovať správnosť
právnych záverov najvyššieho súdu. Pre potrebu náležitého odôvodnenia tohto uznesenia
vo vzťahu k podstate veci, ktorú sťažovateľka či už úmyselne, alebo z nedbanlivosti
opomína, ústavný súd stručne dodáva:
Sťažovateľka konajúc v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti dobrovoľne
(vychádzajúc z princípu zmluvnej slobody, ktorej súčasťou je aj slobodný výber zmluvného
partnera) vstúpila do zmluvného vzťahu s deklarantom, s ktorým uzavrela zmluvu
o poskytnutí ručenia za dohodnutú odmenu. Uzavretím tejto zmluvy teda sťažovateľka
sledovala dosiahnutie zisku, ktorý je imanentným znakom podnikania (§ 2 ods. 1
Obchodného zákonníka). Imanentnou súčasťou podnikania je však aj podnikateľské riziko,
že konkrétny obchod, prípadne celá podnikateľská činnosť podnikateľa skončí stratou, ktorú
znáša sám podnikateľ. Tejto skutočnosti si v prostredí trhovej ekonomiky (čl. 55 ods. 1
ústavy) musí byť vedomý každý podnikateľ. Slobodný a dobrovoľný vstup sťažovateľky
do právneho postavenia ručiteľa a s tým spojené podnikateľské riziko napokon konštatoval
vo svojom rozsudku aj krajský súd. Rovnako si sťažovateľka po uzavretí zmluvy o ručení
(a prijatí záručnej listiny colným úradom) musela byť vedomá (i) tak vzhľadom na predmet
jej podnikania, ako aj vzhľadom na (ii) prezumpciu znalostí právnych predpisov (§ 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky), že podľa § 390 ods. 3 vtedy účinného Colného zákona zodpovedá za zaplatenie
colného dlhu spoločne a nerozdielne s dlžníkom (deklarantom). Dôsledkom tejto
zodpovednosti sťažovateľky ako ručiteľky bolo, že colný úrad mohol od nej požadovať
zaplatenie colného dlhu deklaranta rovnako ako od deklaranta samotného.
Spoločná a nerozdielna zodpovednosť deklaranta (colného dlžníka) a sťažovateľky
(ručiteľa) za zaplatenie colného dlhu voči colnému úradu však mala právne dopady
aj na ich vzájomné právne postavenie vyplývajúce zo zmluvy o ručení a z právnej podstaty
solidárnej zodpovednosti. Na zabezpečenie pohľadávky sťažovateľky voči deklarantovi
bolo zriadené záložné právo, pričom však podľa ústavného súdu je sporné, či vôbec zmluva
o zriadení záložného práva bola platným právnym úkonom. Dôvodom je, že z listín
pripojených k sťažnosti vyplýva, že deklarant nebol vlastníkom predmetu záložného práva
(zálohu), tento mal len v nájme a tejto skutočnosti si sťažovateľka bola vedomá najneskôr
3. mája 2004, keď je datovaná jej prvá žiadosť o odpustenie dovoznej platby adresovaná
colnému úradu, z ktorej táto jej vedomosť priamo vyplýva.
Rovnako z pripojených príloh vyplýva, že skutočným dôvodom vývozu zálohu
z územia Slovenskej republiky bolo ukončenie nájomného vzťahu medzi dodávateľskou
spoločnosťou zo Švédska (pravdepodobne vlastníkom) a deklarantom ako nájomcom
z dôvodu neplatenia nájomného. Nemožnosť výkonu záložného práva sťažovateľkou tak
v žiadnom prípade nemožno pričítať colným orgánom (a už vôbec nie správnym súdom).
Táto bola naopak zrejmým dôsledkom toho, že deklarant ako nájomca nebol oprávnený
zriadiť záložné právo k zálohu, ako aj toho, že vlastník zálohu z dôvodu neplatenia
nájomného deklarantom nájomný vzťah ukončil a záloh bol vyvezený z územia Slovenskej
republiky.
Platné právne predpisy (prípadne aj zmluva o ručení, ktorú sťažovateľka k sťažnosti
nepripojila) riešia vnútorné vysporiadanie medzi solidárnymi dlžníkmi, ako aj medzi
ručiteľom a dlžníkom potom, ako jedna z týchto osôb splnila dlh veriteľovi. Právnym
dôsledkom toho, že colný úrad požadoval zaplatenie colného dlhu od sťažovateľky (a táto
ho zrejme aj zaplatila), malo byť vnútorné vysporiadanie medzi sťažovateľkou
a deklarantom. K tomu však pre úpadok deklaranta a následné zamietnutie návrhu
na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku nemohlo dôjsť.
Z uvedených skutočností podľa ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka žiadala
o odpustenie dovoznej platby z dôvodu, že z titulu ručenia túto sumu mala zaplatiť colnému
úradu, avšak z dôvodu úpadku deklaranta sa s týmto nemohla následne vnútorne
vysporiadať podľa platných právnych predpisov, resp. podľa zmluvy o ručení. Z tohto
pohľadu potom podľa ústavného súdu išlo o zastretú snahu sťažovateľky dosiahnuť
od colného úradu odpustenie verejnoprávnej platby (dane z pridanej hodnoty, na ktorú mal
štát právny nárok) ako náhrady za nemožnosť uspokojenia jej súkromnoprávnej pohľadávky
voči deklarantovi.
Skutočnosti uvedené v tomto bode odôvodnenia uznesenia ústavný súd uvádza
len na dokreslenie skutočnej podstaty tejto právnej veci bez toho, aby mali podstatný vplyv
na závery ústavného súdu uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto
uznesenia.
22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
IV. ÚS 136/05). Ústavný súd preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Vo vzťahu k namietanému neposkytnutiu ochrany vlastníckeho práva
(čl. 20 ods. 1 ústavy), práva pokojne užívať majetok (čl. 1 dodatkového protokolu) a práva
podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (čl. 35 ods. 1 ústavy) rozsudkom
najvyššieho súdu ústavný súd stručne uvádza, že vo svojej judikatúre už zdôraznil,
že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok, resp. pokojne užívať
majetok a právo podnikať), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy
(napr. II. ÚS 78/05). Keďže ústavný súd v rozsudku najvyššieho súdu nezistil porušenie
týchto ústavno-procesných princípov, nemohlo dôjsť ani k zásahu do hmotných práv
sťažovateľky.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na vyhovenie
sťažnosti (žiadosť o primerané finančné zadosťučinenie).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. októbra 2009