Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 298/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., spol. s r. o., N., zastúpenej Q., s. r. o., B.,

konajúcou advokátom JUDr. L. V., ktorou namietala porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa a práva pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, porušenie svojho základného práva podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť podľa , porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Colného úradu Č., pobočka Colného úradu

T. č. 008/2004-5364 z 8. januára 2004, rozhodnutím Colného úradu Č., pobočka Colného

úradu T. č. 022/2004-5364 z 12. januára 2004, rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej

republiky č. 58/2006-1410 z 30. marca 2006, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 27. marca 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. septembra 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2009 doručená sťažnosť spoločnosti R., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), porušenie svojho základného práva podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť podľa , porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozhodnutím Colného úradu Č., pobočka Colného úradu T. (ďalej len „colný úrad“)

č. 008/2004-5364 z 8. januára 2004 (ďalej len „rozhodnutie colného úradu“), rozhodnutím

colného úradu č. 022/2004-5364 z 12. januára 2004, rozhodnutím Colného riaditeľstva

Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) č. 58/2006-1410 z 30. marca 2006

(ďalej len „rozhodnutie colného riaditeľstva“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 27. marca 2007 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 16. septembra 2008 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je podnikateľkou

a predmetom jej podnikania je okrem iného aj poskytovanie záruk za colné dlhy. V rámci

výkonu svojej podnikateľskej činnosti sťažovateľka uzavrela so spoločnosťou D., a. s., T.

(ďalej len „deklarant“), zmluvu o poskytnutí ručenia z 27. októbra 2003, ktorou poskytla

záruku za zaplatenie colného dlhu deklaranta v celkovej výške 1 050 657 Sk,

za čo sa deklarant zaviazal sťažovateľke zaplatiť odmenu 150 000 Sk a daň z pridanej

hodnoty. Na zabezpečenie pohľadávky sťažovateľky voči deklarantovi bolo zmluvou

z 27. októbra 2003 zriadené záložné právo na hnuteľnú vec – technologické zariadenie

balička na mlieko (tovar, pri dovoze ktorého vznikol colný dlh deklaranta). Colný dlh

vznikol deklarantovi, ktorý bol ako účastník colného konania, ktorého výsledkom bolo

rozhodnutie o prepustení tovaru (baličky na mlieko, ako aj sáčkov z polymérov etylénu)

do režimu voľný obeh, zastúpený sťažovateľkou. Následne sťažovateľka požiadala colný

úrad o zmenu rozhodnutia po prepustení tovaru, kde žiadala ten istý tovar prepustiť

do režimu uskladnenie v colnom sklade. Colný úrad túto žiadosť posúdil ako žiadosť

o zrušenie rozhodnutia o prepustení tovaru do režimu voľný obeh a rozhodnutím

z 8. januára 2004 rozhodol tak, že sťažovateľka nie je účastníčkou správneho konania v tejto

veci a rozhodnutím z 12. januára 2004 colný úrad jej žiadosť zamietol v podstate z dôvodu,

že deklarantom, a teda účastníkom colného konania nebola sťažovateľka, ale spoločnosť

D., a. s. Ďalej colný úrad v odôvodnení rozhodnutia z 12. januára 2004 uviedol, že nie sú

splnené zákonné podmienky na takýto postup, pretože šetrením colného úradu bolo

v prevádzke deklaranta zistené, že balička na mlieko sa riadne využíva.

3. Rozhodnutím colného úradu zo 6. februára 2004 bola sťažovateľke ako ručiteľke

uložená povinnosť uhradiť colný dlh deklaranta, pretože tento svoju povinnosť uhradiť

colný dlh nesplnil. Žiadosťou z 3. mája 2004 (doručenou 6. mája 2004) požiadala

sťažovateľka colný úrad o odpustenie sumy dovoznej platby, ktorú má zaplatiť ako

ručiteľka. O jej žiadosti rozhodoval colný úrad, ktorý ju zamietol, pričom na podklade

odvolania sťažovateľky colné riaditeľstvo jeho rozhodnutie zrušilo a vrátilo mu vec

na ďalšie konanie z dôvodu, že colný úrad postupoval podľa nesprávnych zákonných

ustanovení.

4. Naposledy rozhodoval colný úrad o žiadosti sťažovateľky o odpustenie sumy

dovozných platieb rozhodnutím zo 7. novembra 2005, ktorým rozhodol tak, že sumu

dovoznej platby pozostávajúcej len z dane z pridanej hodnoty sťažovateľke neodpustil.

Na odvolanie sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu o veci konalo colné riaditeľstvo, ktoré

rozhodnutím z 30. marca 2006 napadnuté rozhodnutie colného úradu potvrdilo a odvolanie

sťažovateľky zamietlo.

5. Rozhodnutie colného riaditeľstva z 30. marca 2006 napadla sťažovateľka žalobou

na Krajskom súde v Bratislave, ktorý z dôvodu nedostatku miestnej príslušnosti postúpil vec

príslušnému krajskému súdu. Príslušný krajský súd preskúmal zákonnosť napadnutého

rozhodnutia a rozsudkom z 27. marca 2007 žalobu zamietol. Konajúc o odvolaní

sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom zo 16. septembra 2008 napadnutý rozsudok krajského

súdu potvrdil.

6. V súvislosti s tvrdeným zásahom do jej práv sťažovateľka žiada ústavný súd, aby

„a) preskúmal rozhodnutia všeobecných súdov a vykonal kontrolu skutkového stavu

a právnych záverov všeobecných súdov a správnych orgánov tohto konkrétneho prípadu,

pretože prijaté závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené a arbitrárne

a tiež preto, že všeobecné súdy a správne orgány sa v uvedených konaniach

a rozhodnutiami z týchto konaní dopustili svojvôľe a zároveň to všetko malo za následok

porušenie uvedených základných práv sťažovateľa,

b) vykonal kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem

a postupu všeobecných súdov a správnych orgánov tohto konkrétneho prípadu s “.

7. Sťažovateľka na odôvodnenie zásahu do jej a dohovorom garantovaných

práv v závere uviedla:

«... boli prijaté závery všeobecných súdov a colných orgánov, ktoré sú so zreteľom

na skutkový stav zjavne neodôvodnené a arbitrárne, všeobecné súdy a colné orgány

konaniami a rozhodnutiami z týchto konaní sa dopustili svojvôle a účinky ich aplikácie

a interpretácie právnych predpisov nie sú v súlade s čl. 152 ods. 4, čl. 144 ods. 1, čl. 13

ods. 1 písm. a), , 3, veta prvá a zároveň

to všetko malo za následok porušenie jeho základných práv a slobôd, najmä na tom

skutkovom základe, že

a) Colný úrad Č. svojvoľne zmenil žiadosť sťažovateľa a jeho návrh na prepustenie

tovaru (ktorý bol predtým prepustený do režimu voľný obeh) do colného režimu

uskladňovanie tovaru v colnom sklade na žiadosť o zrušenie colného vyhlásenia,

b) v konaní o zrušenie colného vyhlásenia colný úrad svojvoľne nepriznal

sťažovateľovi postavenie účastníka konania,

c) colný úrad uviedol trikrát sťažovateľa do omylu, čo malo za následok,

že sťažovateľ podal žiadosť o odpustenie dovoznej platby a v zmysle oznámenia colného

úradu skutkové podstaty odpustenia dovoznej platby paragrafovo označil podľa stavu

právnej úpravy platnej ku dňu vzniku colného dlhu, teda k 30. 11. 2003,

d) odvolací orgán tento omyl využil a svojvoľne za rozhodujúce kritérium pre právne

posúdenie veci zobral len paragrafové označenia skutkových podstát právnej úpravy platnej

od 01. 12. 2003, ktorou došlo v dôsledku zmeny v systematike zákona k preznačeniu

jednotlivých skutkových podstát, neposudzoval vec podľa obsahu podania a zamietol

odvolanie z dôvodu nesplnenia podmienky odpustenia dovoznej platby, titulom ktorej

sťažovateľ odpustenie dovoznej platby nežiadal, vec právne neposúdil z hľadiska splnenia

podmienok, titulom ktorých sťažovateľ odpustenie dovoznej platby žiadal,

e) po dvojročnom správnom konaní, keď sťažovateľ preukázal dôkazmi splnenie

podmienok na odpustenie dovoznej platby podľa Colného zákona, colný úrad napriek jeho

oznámeniu, že žiadosť posúdi podľa ustanovení Colného zákona platného ku dňu vzniku

colného dlhu, svojvoľne posúdil žiadosť len podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, ktorý

však, pre tento konkrétny prípad nemožno použiť pretože sťažovateľ nie je platiteľom dane,

lebo zdaniteľné plnenie pri dovoze bolo prijaté na uskutočnenie zdaniteľných plnení

dovozcu, nie ručiteľa a zákon o dani z pridanej hodnoty neustanovuje, že obmedzenia,

práva a povinnosti podľa zákona o dani z pridanej hodnoty z hľadiska osôb, ktorým je

adresovaný sa vzťahuje aj na ručiteľa, ak je platiteľom dane pri uskutočňovaní svojich

zdaniteľných plnení. V tomto zmysle colný úrad rozhodol o odpustení dane, keďže zákon o

dani z pridanej hodnoty hovorí o dani a nie o dovoznej platbe, o odpustenie ktorej

sťažovateľ nežiadal s tým, že odpustenie dane nemožno odpustiť, nie však z tvrdeného

dôvodu a nerozhodol o odpustení dovoznej platby, ktorú možno odpustiť vrátane dane pri

dovoze, pretože podľa Colného zákona súčasťou dovozných platieb sú aj dane pri dovoze,

f) odvolací orgán svojvoľne použil skutočnosť, že ručiteľ je platiteľom dane

pri uskutočňovaní svojich zdaniteľných plnení. Táto skutočnosť z uvedených dôvodov

pre právne posúdenie veci tohto konkrétneho prípadu nemá právny význam. Odvolací orgán

sa v odvolacom konaní zaoberal odpustením dovoznej platby podľa colných predpisov

z hľadiska rozhodnutí, ktoré boli v predchádzajúcom colnom konaní zrušené, teda

rozhodnutí, ktoré stratili platnosť a účinnosť aj to spôsobom uvedeným v písm. d),

nezaoberal sa ale platným rozhodnutím colného úradu z hľadiska námietok sťažovateľa

o nemožnosti aplikovať zákon o dani z pridanej hodnoty na tento konkrétny prípad,

g) krajský súd preskúmal rozhodnutie žalovaného odvolacieho colného orgánu len

z hľadiska colných predpisov, teda len z hľadiska rozhodnutí prvostupňového colného

orgánu, ktoré boli v predchádzajúcom konaní zrušené, a preto stratili platnosť a účinnosť

a nezaoberal sa platným prvostupňovým rozhodnutím vydaným podľa daňových predpisov.

Z hľadiska práva na podanie žiadosti sa opieral o tvrdenie, ktoré nemá oporu v zákone

a z hľadiska colných predpisov o dôkazy, ktorých existencia je pochybná, resp. o nezákonné

dôkazy, ktoré svedčia v neprospech účastníka konania a svojvoľne nevzal do úvahy zákonné

dôkazy ako protidôkazy, ktoré svedčia v prospech účastníka konania. V odôvodnení sa súd

opieral o nepravdivé tvrdenia. Rozhodnutie súdu je preto zjavne arbitrárne, svojvoľné

a nezákonné, a teda nie je v súlade s ,

h) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd sa nezaoberal námietkami

sťažovateľa, ale sa len s tézami krajského súdu a žalovaného stotožnil bez použitia pravidla

o vyplývaní. V tomto zmysle sa odvolací súd stotožnil s využitím omylu sťažovateľa.

Odvolací súd v rozhodnutí uvádza nepravdy, proti ktorým sú dôkazy doložené v súdnom

spise, nezákonný postup krajského súdu obhajuje osobitnou konštrukciou absolútnej

povahy, keď s použitím opravného, alternatívneho výrazu „resp.“ stotožňuje použitie

dovezeného stroja na účely, pre ktoré bol dovezený s vykonaním skúšobnej prevádzky, teda

stotožňuje výrobnú prevádzku so skúšobnou prevádzkou. Ako dôvod zamietnutia odvolania

uvádza tvrdenie žalovaného odvolacieho orgánu, nie vlastné poznanie. Zamietnutie

odvolania ďalej odôvodňuje stotožnením sa krajského súdu s rozsahom preskúmavacej

činnosti žalovaného.»

8. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak,

že colný úrad a colné riaditeľstvo svojím postupom a napadnutými rozhodnutiami porušili

jej základné právo vlastniť majetok podľa , právo pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základné právo podnikať a uskutočňovať inú

zárobkovú činnosť podľa a základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa . Vo vzťahu ku krajskému súdu a najvyššiemu súdu

sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že ich rozsudkami bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000

€ bez toho, aby konkretizovala, ktorý z tvrdených porušovateľov jej práv a v akom rozsahu

jej má túto sumu zaplatiť.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba a právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

Podľa má každý právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí

návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania

pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní

návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

12. Primárnou podmienkou na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné

meritórne prerokovanie a rozhodnutie je existencia právomoci ústavného súdu

o nej rozhodnúť. Ako totiž vyplýva z , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudských

práv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný

súd, ktorý v rámci svojej a zákonom zverenej právomoci môže poskytnúť

sťažovateľovi ochranu pred namietaným porušením jeho práv a slobôd. Ak takýto súd

existuje, jeho právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu

nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť (mutatis mutandis

, ).

13. Právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutia colných úradov a rozhodnutie

colného riaditeľstva mal krajský súd v konaní začatom na podklade žaloby sťažovateľky,

ktorou sa domáhala ich preskúmania podľa piatej časti

(ďalej aj „OSP“). Ústavný súd preto v zmysle princípu subsidiarity nemá právomoc

preskúmavať tieto rozhodnutia správnych orgánov v konaní o sťažnosti namietajúcej

porušenie základných práv a slobôd ich postupom a rozhodnutím. Uvedené sa týka rovnako

aj tvrdení sťažovateľky, podľa ktorých colné orgány nerozhodli o jej žiadosti o odpustenie

dovozných platieb (ale o odpustení dane), keďže piata časť

upravuje aj také typy konaní pred správnymi súdmi, ktorými sa rozhoduje o ochrane proti

nečinnosti orgánov verejnej správy ( a ), resp. o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy ( ).

Právomoc preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba

sťažovateľky proti rozhodnutiu správneho orgánu zamietnutá, mal v rámci riadneho

inštančného postupu najvyšší súd v odvolacom konaní iniciovanom sťažovateľkou.

Aj v tomto smere je teda vylúčená právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto z dôvodu

nedostatku právomoci odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiam colného

úradu, rozhodnutiu colného riaditeľstva a rozsudku krajského súdu.

14. V právomoci ústavného súdu tak ostalo výlučne posúdenie, či napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky,

čo by odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné meritórne

prerokovanie a rozhodnutie.

III.

15. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne

zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho

posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava

má dva oddiely – prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo).

K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné,

navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva,

pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou

(). Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, nie však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane uviedol ústavný súd (napr. ),

ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti

ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia

sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

a 5 a zákonom ( ).

16. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

17. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku po poukaze na obsah

odôvodnenia rozsudku krajského súdu, podstatné odvolacie námietky a vyjadrenie

žalovaného (colného riaditeľstva) na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

„Zo spisu žalovaného odvolací súd zistil, že v colnom konaní č. 0536410300558

zo dňa 18. septembra 2003 bol prepustený do voľného režimu tovar právnickej osoby

D., a. s., T., a to stroj na uzatváranie fliaš v hodnote 4 833 450 Sk a v colnom konaní

č. 0536410300557 obaly z polymérov v hodnote 388 021 Sk. K zaplateniu colnej platby

(dlhu) vo výške 20 % DPH sa zaviazal žalobca podľa § 390 a nasl. Colného zákona

na základe záručnej listiny ručiteľa (žalobcu) č. 01 SK660100y000060 prijatej Colným

úradom T.

Dlžník D., a. s., T., v lehote splatnosti, ktorá uplynula dňom 28. septembra 2003,

colný dlh neuhradil, preto príslušný colný úrad rozhodnutím zn. -530110 zo dňa

6. februára 2004 uložil ručiteľovi, žalobcovi, povinnosť uhradiť predmetný colný dlh

v lehote 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia rozhodnutia.

Na základe uvedeného podal žalobca dňa 6. mája 2004 žiadosť o odpustenie

dovoznej platby, ktorú odôvodnil ustanoveniami § 425 ods. 11, 13, 17, 18, § 426 ods. 1

písm. k), ods. 2, 4, 5 písm. b), ods. 7 , dňa 20. júna 2004 žiadosť

upravil odkazom na čl. 238 kódexu a dňa 22. júla 2005 upravil odkazom na ustanovenie

§ 425 ods. 18 a 19 a § 426 ods. 1 písm. d) a písm. k) uvedeného zákona.

Správny orgán 1. stupňa rozhodnutím zo dňa 7. novembra 2005 nepriznal žalobcovi

odpustenie dovozných platieb, ktorých sa žalobca žiadosťou o odpustenie súm predmetných

dovozných platieb domáhal, pretože neboli splnené podmienky uvedené v § 48 ods. 9

o dani z pridanej hodnoty...

Z obsahu žaloby vyplynulo, že žalobca žiadal preskúmať všetky rozhodnutia,

ktoré predchádzali poslednému rozhodnutiu zo dňa 7. novembra 2005, ako aj vo veci

zrušenia rozhodnutia zo dňa 18. septembra 2003, pretože bol žalobca ukrátený na práve byť

účastníkom konania a na práve na odpustenie sumy dovoznej platby.

Keďže pre napadnuté rozhodnutie nie sú predchádzajúce rozhodnutia v zmysle

znenia záväzné, preto predmetom prieskumu bolo len rozhodnutie

žalovaného.

Zo všetkých dôvodov žaloby preto odvolací súd v zmysle

pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu vychádzal len z tých námietok, ktoré sa týkali

napadnutého rozhodnutia žalovaného, teda rozhodnutia o žiadosti o odpustenie dovoznej

platby.

V týchto námietkach žalobca tvrdil, že colné orgány vychádzali z nedostatočne

vykonaného dokazovania pre nezáujem na zistení skutočného stavu veci, keďže vykonali

len tri úkony – úradný záznam z ohliadky, zápisnice z 10. decembra 2004 a zo 17. decembra

2003, pričom žalobca vykonal vlastným objasňovaním 7 úkonov – zisťovanie u E. s. r. o.,

u dopravcu Š. F., R., obstaranie dôkazu z trestného spisu, svedeckej výpovede. Skutočnosti

vyplývajúce z týchto dôkazov však podľa žalobcu colné orgány nevzali do úvahy,

jednostranne vychádzali len z vlastných zadovážených podkladov, ktoré podľa žalobcu však

ani nemali vypovedaciu hodnotu, ako ním predložené. Colné orgány v zmysle § 3 správneho

poriadku mali chrániť práva a oprávnené záujmy žalobcu proti neoprávnenému záujmu

spoločnosti D. a. s., T., a v zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku dôsledne zaobstarať

podklady pre rozhodnutie.

Krajský súd uvedené námietky žalobcu posúdil ako účelové, pretože zisteným

skutkovým stavom bolo aj podľa neho preukázané, že dovezený stroj sa na území Slovenskej

republiky používal najmenej do 17. decembra 2003 a časť dodávky, polyetylénové vrecká,

nebola vôbec vyvezená. Krajský súd nesúhlasil s tým, že by dôsledky podnikateľského rizika

žalobcu, vyplývajúce z prevzatého ručenia, mal colný orgán v tomto konaní povinnosť

odstraňovať.

V predmetnom konaní je podstatnou skutočnosť, že konanie o odpustenie dovoznej

platby sa zahajuje žiadosťou, ktorú podáva osoba domáhajúca sa určitého práva. Preto

predmet konania a rozsah následnej aktivity správneho orgánu je vymedzená podanou

žiadosťou. Žiadateľ môže podanú žiadosť v jej ďalšom priebehu zúžiť, vziať návrh späť

alebo prípadne aj rozšíriť.

Vzhľadom k doteraz uvedenému úlohou colného orgánu bolo posúdiť, či žiadateľ

spĺňa tie podmienky na odpustenie dovoznej platby, o ktoré v poslednej žiadosti nárok

oprel. Išlo teda o podmienky uvedené v § 425 ods. 18 a 19 a § 426 ods. 1 písm. d) a písm. k)

v poslednom znení.

Predmetom súdneho konania bolo posúdiť, či žalovaný v súlade so zákonom

rozhodol, že žalobca nespĺňa podmienky pre odpustenie dovoznej prirážky.

Podľa ust. § 426 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona podmienkou odpustenia dovoznej

platby je, že sa tovar pôvodne prepustený do režimu voľný obeh vráti zahraničnému

dodávateľovi v režime pasívny zušľachťovací styk na bezplatné odstránenie chýb

existujúcich pred prepustením tovaru do režimu voľný obeh, aj keď sa zistia

až po prepustení tovaru a zahraničný dodávateľ tovar nevráti späť. Podľa písm. k) tohto

ustanovenia colný úrad odpustí dovoznú platbu, ak použitie tovaru príjemcom na určený

účel je znemožnené alebo čiastočne obmedzené v dôsledku prijatia opatrení všeobecného

rozsahu, ktoré po prepustení tovaru do režimu zahŕňajúceho povinnosť zaplatiť sumu

dovoznej platby prijal colný úrad alebo iný oprávnený orgán.

V zmysle § 425 ods. 18 tohto zákona mal colný orgán po preverení lehoty na podanie

žiadosti v tomto rozsahu posúdiť žiadosť.

Podľa žalovaného v konaní nebolo preukázané, že by bolo prijaté opatrenie

všeobecného rozsahu, ani sám žalobca na takéto nepoukazoval, a takéto účinky nemá

vyhlásenie konkurzu (na spoločnosť D., a. s., pozn.). Rozsah konkurzného opatrenia nie je

totiž všeobecný, ale individuálny, týka sa len subjektu, na ktorý bol vyhlásený. Dôvod na

odpustenie dovoznej platby podľa § 426 ods. 1 písm. k) colného zákona sa tak nepreukázal.

V konaní sa tak isto nepreukázalo, že by predmetný tovar bol vrátený zahraničnému

dodávateľovi na odstránenie chýb a ten ho nevrátil.

Zo spisu žalovaného vyplynulo, že z podkladov zadovážených colnými

orgánmi ale aj žalobcom a to z výpovedí bývalých pracovníkov dovozcu spoločnosti

D., a. s., – T., Š. Č., Ing. P. R. a M. M., že chyby na stroji neboli zistené, dovezený stroj

od prepustenia do režimu voľný obeh sa používal na účely, pre ktoré bol dovezený,

resp. na vykonanie skúšobných prevádzok. Keďže žiadne písomné podklady o zistení chýb

počas celej doby, kedy sa mal stroj nachádzať u dovozcu, neboli predložené, nebolo dôvodu

na spochybnenie, že malo dôjsť k vráteniu stroja na odstránenie chýb ako podmienky podľa

písm. d) zákona...

Ak teda z uvedených dôkazov nevyplynulo, že tovar pôvodne prepustený do režimu

voľný obeh, sa vrátil zahraničnému dodávateľovi v režime pasívny zušľachťovací styk

na bezplatné odstránenie chýb existujúcich pred prepustením tovaru do režimu voľný obeh,

dospel žalovaný k správnemu záveru, že nebolo preukázané splnenie podmienky odpustenia

dovoznej platby a to dane z pridanej hodnoty.

Rovnako z vykonaných dôkazov neboli zistené uplatnené dôvody odpustenia dovoznej

platby za plniace sáčky, ktoré podľa svedkov boli sčasti použité a zvyšok mal byť zničený.

V súlade s názorom krajského súdu tak odvolací súd konštatoval správnosť záveru

žalovaného, že pre odpustenie dovoznej platby podľa § 426 ods. 1 písm. d) a k) zákona

č. neboli u žalobcu splnené podmienky.

Pokiaľ žalobca namietal, že sa krajský súd v odôvodnení rozsudku nevysporiadal

so záverom prvostupňového colného orgánu, ktorý zamietol žiadosť na základe ustanovení

zákona o dani z pridanej hodnoty, odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že krajský súd

posudzoval rozhodnutie žalovaného ako konečné v prebiehajúcom konaní a preto, pokiaľ

dospel k záveru, že je toto rozhodnutie v súlade so zákonom, stotožnil sa aj s tým,

že žalovaný preskúmal v rámci odvolacieho konania nárok žalobcu v zmysle podanej

žiadosti ako aj z pohľadu zákona o DPH, teda dôvodu podľa prvostupňového rozhodnutia.

Pre správnosť záveru krajského súdu tak bolo podstatné, že rozhodnutím žalovaného

nebolo priznané odpustenie dovoznej platby v zmysle jeho uplatnenia, správnosť ktorého

záveru žalobca podaným odvolaním nespochybnil.“

18. K rozsudku najvyššieho súdu a jeho odôvodneniu ústavný súd uvádza,

že je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku,

prečo najvyšší súd na odvolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodol tak,

že ho potvrdil. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(napr. ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď

na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania (potvrdení

rozhodnutia) môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz

proti Španielsku z 21. januára 1999).

19. Najvyšší súd preskúmaval rozsudok krajského súdu z pohľadu, či tento rozhodol

zákonným spôsobom, keď konštatoval, že colné orgány v súlade so zákonom nepriznali

sťažovateľke odpustenie dovoznej platby. Krajský súd skonštatoval, že colné orgány

sťažovateľke nemohli vyhovieť, pretože neboli splnené zákonné podmienky na takýto

postup, na čo podrobne v rozsudku poukázal. Rovnako najvyšší súd v napadnutom rozsudku

podrobne poukázal na skutočnosti, pre ktoré neboli splnené zákonné podmienky

na odpustenie dovoznej platby sťažovateľke, a zároveň konštatoval správnosť a zákonnosť

rozhodnutia colného riaditeľstva. Sťažovateľka v sťažnosti v podstate žiada ústavný súd,

aby z pozície 5. inštancie (v poradí colný úrad, colné riaditeľstvo, krajský súd, najvyšší súd

– ústavný súd) posúdil splnenie alebo nesplnenie zákonných podmienok na odpustenie

dovoznej platby. To však vzhľadom na ústavné vymedzenie postavenia ústavného súdu ako

nezávislého orgánu ochrany ústavnosti ( ) neprichádza do úvahy.

20. Vychádzajúc z medzí zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov ústavný súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku najvyššieho súdu

nezhliadol nič, čo by umožňovalo urobiť záver o jeho potenciálnej neústavnosti. Najvyšší

súd sa podrobne vysporiadal s odvolacími (aj so žalobnými) námietkami sťažovateľky,

na ktoré dal takú odpoveď, ktorá je z pohľadu ústavného súdu zlučiteľná s ,

ako aj s dohovorom, a nie je spôsobilá zasiahnuť do označeného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že súčasťou práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie nie je rozhodnutie, ktorým súd vyhovie

navrhovateľovi. Inak povedané, účastník nemá ani , ani dohovorom garantované

právo na úspech v konaní (napr. ).

21. Ústavnému súdu neprislúcha ďalej rozvíjať alebo podporovať správnosť

právnych záverov najvyššieho súdu. Pre potrebu náležitého odôvodnenia tohto uznesenia

vo vzťahu k podstate veci, ktorú sťažovateľka či už úmyselne, alebo z nedbanlivosti

opomína, ústavný súd stručne dodáva:

Sťažovateľka konajúc v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti dobrovoľne

(vychádzajúc z princípu zmluvnej slobody, ktorej súčasťou je aj slobodný výber zmluvného

partnera) vstúpila do zmluvného vzťahu s deklarantom, s ktorým uzavrela zmluvu

o poskytnutí ručenia za dohodnutú odmenu. Uzavretím tejto zmluvy teda sťažovateľka

sledovala dosiahnutie zisku, ktorý je imanentným znakom podnikania (§ 2 ods. 1

). Imanentnou súčasťou podnikania je však aj podnikateľské riziko,

že konkrétny obchod, prípadne celá podnikateľská činnosť podnikateľa skončí stratou, ktorú

znáša sám podnikateľ. Tejto skutočnosti si v prostredí trhovej ekonomiky (čl. 55 ods. 1

) musí byť vedomý každý podnikateľ. Slobodný a dobrovoľný vstup sťažovateľky

do právneho postavenia ručiteľa a s tým spojené podnikateľské riziko napokon konštatoval

vo svojom rozsudku aj krajský súd. Rovnako si sťažovateľka po uzavretí zmluvy o ručení

(a prijatí záručnej listiny colným úradom) musela byť vedomá (i) tak vzhľadom na predmet

jej podnikania, ako aj vzhľadom na (ii) prezumpciu znalostí právnych predpisov (§ 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Zbierke zákonov Slovenskej

republiky), že podľa § 390 ods. 3 vtedy účinného Colného zákona zodpovedá za zaplatenie

colného dlhu spoločne a nerozdielne s dlžníkom (deklarantom). Dôsledkom tejto

zodpovednosti sťažovateľky ako ručiteľky bolo, že colný úrad mohol od nej požadovať

zaplatenie colného dlhu deklaranta rovnako ako od deklaranta samotného.

Spoločná a nerozdielna zodpovednosť deklaranta (colného dlžníka) a sťažovateľky

(ručiteľa) za zaplatenie colného dlhu voči colnému úradu však mala právne dopady

aj na ich vzájomné právne postavenie vyplývajúce zo zmluvy o ručení a z právnej podstaty

solidárnej zodpovednosti. Na zabezpečenie pohľadávky sťažovateľky voči deklarantovi

bolo zriadené záložné právo, pričom však podľa ústavného súdu je sporné, či vôbec zmluva

o zriadení záložného práva bola platným právnym úkonom. Dôvodom je, že z listín

pripojených k sťažnosti vyplýva, že deklarant nebol vlastníkom predmetu záložného práva

(zálohu), tento mal len v nájme a tejto skutočnosti si sťažovateľka bola vedomá najneskôr

3. mája 2004, keď je datovaná jej prvá žiadosť o odpustenie dovoznej platby adresovaná

colnému úradu, z ktorej táto jej vedomosť priamo vyplýva.

Rovnako z pripojených príloh vyplýva, že skutočným dôvodom vývozu zálohu

z územia Slovenskej republiky bolo ukončenie nájomného vzťahu medzi dodávateľskou

spoločnosťou zo Švédska (pravdepodobne vlastníkom) a deklarantom ako nájomcom

z dôvodu neplatenia nájomného. Nemožnosť výkonu záložného práva sťažovateľkou tak

v žiadnom prípade nemožno pričítať colným orgánom (a už vôbec nie správnym súdom).

Táto bola naopak zrejmým dôsledkom toho, že deklarant ako nájomca nebol oprávnený

zriadiť záložné právo k zálohu, ako aj toho, že vlastník zálohu z dôvodu neplatenia

nájomného deklarantom nájomný vzťah ukončil a záloh bol vyvezený z územia Slovenskej

republiky.

Platné právne predpisy (prípadne aj zmluva o ručení, ktorú sťažovateľka k sťažnosti

nepripojila) riešia vnútorné vysporiadanie medzi solidárnymi dlžníkmi, ako aj medzi

ručiteľom a dlžníkom potom, ako jedna z týchto osôb splnila dlh veriteľovi. Právnym

dôsledkom toho, že colný úrad požadoval zaplatenie colného dlhu od sťažovateľky (a táto

ho zrejme aj zaplatila), malo byť vnútorné vysporiadanie medzi sťažovateľkou

a deklarantom. K tomu však pre úpadok deklaranta a následné zamietnutie návrhu

na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku nemohlo dôjsť.

Z uvedených skutočností podľa ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka žiadala

o odpustenie dovoznej platby z dôvodu, že z titulu ručenia túto sumu mala zaplatiť colnému

úradu, avšak z dôvodu úpadku deklaranta sa s týmto nemohla následne vnútorne

vysporiadať podľa platných právnych predpisov, resp. podľa zmluvy o ručení. Z tohto

pohľadu potom podľa ústavného súdu išlo o zastretú snahu sťažovateľky dosiahnuť

od colného úradu odpustenie verejnoprávnej platby (dane z pridanej hodnoty, na ktorú mal

štát právny nárok) ako náhrady za nemožnosť uspokojenia jej súkromnoprávnej pohľadávky

voči deklarantovi.

Skutočnosti uvedené v tomto bode odôvodnenia uznesenia ústavný súd uvádza

len na dokreslenie skutočnej podstaty tejto právnej veci bez toho, aby mali podstatný vplyv

na závery ústavného súdu uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto

uznesenia.

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

). Ústavný súd preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Vo vzťahu k namietanému neposkytnutiu ochrany vlastníckeho práva

( ), práva pokojne užívať majetok ( dodatkového protokolu) a práva

podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť ( ) rozsudkom

najvyššieho súdu ústavný súd stručne uvádza, že vo svojej judikatúre už zdôraznil,

že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok, resp. pokojne užívať

majetok a právo podnikať), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z až

(napr. ). Keďže ústavný súd v rozsudku najvyššieho súdu nezistil porušenie

týchto ústavno-procesných princípov, nemohlo dôjsť ani k zásahu do hmotných práv

sťažovateľky.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na vyhovenie

sťažnosti (žiadosť o primerané finančné zadosťučinenie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009