Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 285/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť K. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou

namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 149

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod

sp. zn. v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. novembra 2008 doručená sťažnosť K. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv zaručených v , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že návrhom doručeným okresnému súdu

7. júla 2005 žiadal, aby súd zaviazal odporcov (Ministerstvo financií Slovenskej republiky,

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Národnú banku Slovenska) na náhradu škody

v sume 873 486 Sk s príslušenstvom spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov

štátu podľa a nasl. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Svoj návrh

odôvodnil tým, že mu vznikla škoda tak, že jeho vložené finančné prostriedky do

nebankového subjektu B., s. r. o., neboli primerane a dostatočne ochraňované.

Okresný súd rozsudkom z 30. októbra 2006 návrh žalobcu (sťažovateľa) zamietol,

toto rozhodnutie krajský súd po sťažovateľom podanom odvolaní potvrdil rozsudkom zo

7. februára 2008. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením z 5. augusta 2008 odmietol.

3. So závermi, ku ktorým dospeli uvedené súdy, sťažovateľ nesúhlasí a tvrdí, že

odporcovia „... v zmysle im zverených kompetencií v oblasti kontroly nepodnikli kroky na

zamedzenie činnosti nebankových subjektov. Sťažovateľovi vznikla škoda celkom vo výške

873.486,- Sk, ktorá pozostáva zo sumy 400.000,- Sk, ktoré... vložil ako vklad do

nebankového subjektu a zo sumy 473.486,- Sk zhodnotenia vkladu sťažovateľa teda ušlého

zisku.

Sťažovateľ sa domnieva, že bolo porušené jeho ústavné právo zakotvené v čl. 20

ods. 1, a . ...

Sťažovateľ sa domáha, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo

výške 900.000,- Sk a to z toho dôvodu, že v súdnom konaní si uplatňoval zaplatenie sumy

873.486,- Sk s príslušenstvom.“.

4. Keďže takýmto postupom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv,

domáha sa, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti rozhodol týmto

nálezom:

„Základné právo K. P. zakotvené v , a

Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava I v konaní č. k. , Krajským

súdom Bratislava v konaní a Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní

porušené bolo.

K. P. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 900.000,- Sk, ktoré sú povinní

Okresný súd Bratislava 1, Krajský súd Bratislava, Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinní K. P. podľa miery zavinenia určenej súdom uhradiť do jedného mesiaca od

právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd Bratislava 1, Krajský súd Bratislava, Najvyšší súd Slovenskej republiky

sú povinní K. P. uhradiť trovy právneho zastúpenia 6.728,- Sk právnej zástupkyne JUDr. D.

Š. ... podľa miery zavinenia určenej súdom do jedného mesiaca od právoplatnosti

rozhodnutia...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom

chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

K napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

5. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že

ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie.

V súlade s princípom subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov.

6. Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(a jeho rozsudok z 30. októbra 2006, pozn.), ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie

(čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

7. V závere ústavný súd v súvislosti s napadnutým postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. (a jeho rozsudkom z 30. októbra 2006)

poukazuje na závery v bodoch 13 až 18 odôvodnenia, ktoré sú použiteľné aj pre postup

(rozhodnutie) okresného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 3

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 7. februára 2008 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 5. augusta 2008

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

9. Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

10. Sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, v sťažnosti (a v navrhovanom

petite) namietal iba porušenie , a .

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd bez potreby

podrobnejšej argumentácie poukazuje na skutočnosť, že nezistil (a sťažovateľ ju ani

neuvádza) žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným článkom a sťažovateľom

namietanými skutočnosťami.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a

ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou

zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46

(ods. 1 a 2) až . V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí

všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy.

11. Napriek uvedenému (bod 9 a 10) ústavný súd posúdil namietané rozhodnutia

krajského (okresného) súdu v širších súvislostiach (t. j. nad rámec konkrétne označených

, a ), rešpektujúc pritom skutočnosť, že podstatou

sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského (okresného) súdu, teda

s jeho interpretáciou príslušných zákonných ustanovení, hodnotením skutkového stavu

a vysloveným právnym názorom vo veci sťažovateľa. Pokiaľ však ide o rozhodnutie

najvyššieho súdu (uznesenie o odmietnutí dovolania), k tomuto sa sťažovateľ z hľadiska

namietaných dôvodov konkrétne nevyjadril, čo spolu s nedostatkom nesprávneho označenia

príslušných článkov (, a ), ktoré mali byť

podľa sťažovateľa porušené v jeho prípade, má za následok odmietnutie tejto časti sťažnosti

(teda vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu), pretože niet žiadnej súvislosti medzi

sťažovateľom označenými článkami a namietaným uznesením najvyššieho súdu, ako

zjavne neopodstatnenej.

12. Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu zo 7. februára 2008

(ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie okresného súdu) potom, ako krajský súd

popísal doterajší priebeh súdneho konania, vyplýva, že „...V prejednávanej veci je odvolací

súd zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že nie je daná zodpovednosť žalovanej za

škodu, ktorá žalobcovi vznikla tým, že spoločnosť B., spol. s r. o. nesplnila svoj záväzok

vyplývajúci zo zmlúv o tichom spoločenstve, ktoré s ňou žalobca uzavrel. V konaní nebol

preukázaný nesprávny úradný postup žalovanej ako jedna z podmienok vzniku

zodpovednosti za škodu podľa ust. V súvislosti s uzatvorením

predmetných zmlúv o tichom spoločenstve ani jeden zo štátnych orgánov zastupujúcich

žalovanú nevykonával žiadnu činnosť spojenú s výkonom jeho právomoci a nemohol teda

porušiť žiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre jeho konanie, resp. nemohol

porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov jeho činnosti. Žalobca uzavrel

s nebankovým subjektom predmetné zmluvy o tichom spoločenstve v zmysle príslušných

ustanovení . Išlo tu teda o dvojstranný právny úkon, ktorý vznikol

ako dôsledok vzájomných a zhodných prejavov slobodnej a vážnej vôle, ktorá bola

prejavená určite a zrozumiteľne ( § 37 ods. 1 Obč. zák. ). Na základe týchto zmlúv vznikol

medzi žalobcom a spoločnosťou B., spol. s r. o. súkromnoprávny vzťah, do ktorého štát

zastúpený ministerstvami financií a vnútra nemohol zasahovať. Tu platí, že štátne orgány

môžu konať iba na základe , v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon ( SR ). Štát mal v zmysle kompetenciu

vykonávať dohľad a v rámci neho ukladať sankcie správcovským a investičným

spoločnostiam, investičným fondom, depozitárom, núteným správcom a likvidátorom

v prípade kolektívneho investovania podľa tohto zákona. V danej veci sa však zo strany

spoločnosti B., spol. s r. o. nejednalo o kolektívne investovanie, pretože táto obchodná

spoločnosť nevykonávala činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona oprávnená vykonávať

investičná alebo, správcovská spoločnosť, resp. investičný fond.

Štát neporušil ani všeobecnú prevenčnú povinnosť zakotvenú v § 415 Obč. zák.

a preto nezodpovedá za škodu podľa § 420 Obč. zák. Štát nemohol zasahovať do

súkromnoprávneho vzťahu, ktorý vznikol medzi žalobcom a spoločnosťou B., spol. s r. o. na

základe zmlúv o tichom spoločenstve. Nemožno mu preto vytýkať, že si nepočínal tak, aby

žalobcovi nevznikla škoda. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v súkromnoprávnom styku

je každý povinný zachovávať s ohľadom na konkrétne podmienky vždy taký stupeň

pozornosti a bedlivosti, ktorý je spôsobilý zabrániť vzniku škody. Žalobca túto povinnosť

zanedbal.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací

súd potvrdil podľa ...“.

13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

14. V súvislosti s namietaným rozsudkom krajského súdu (a jeho prepojením na

odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia) aj rozsudku okresného súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový

a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci

všeobecných súdov.

15. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie

krajského súdu zo 7. februára 2008 boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu nemôže byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania.

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení o zodpovednosti za

škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom,

, ako aj je namietaný rozsudok krajského

súdu aj náležite odôvodnený.

17. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

18. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou ďalších návrhov sťažovateľa (priznanie finančného zadosťučinenia),

keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009