Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 370/09
PDF · 234.17 KB
No categories available
IV. ÚS 370/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť M. J., K., zastúpeného advokátom Mgr. I. F., L., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 5 C 154/2006-88
z 12. februára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 174/2008-112
z 10. marca 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra
2009 doručená sťažnosť M. J., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. I.
F., L., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 5 C 154/2006-88 z 12. februára 2008 a rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 174/2008-112 z 10. marca 2008 (správne má
byť „z 10. marca 2009“, v danom prípade ide o zjavnú pisársku chybu vo vyhotovení tohto
rozsudku, pozn.).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v postavení žalobcu
domáhal žalobou podanou okresnému súdu proti A. K. (ďalej len „žalovaná“) určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – pozemku. Sťažovateľ tvrdil, že vlastnícke právo k
predmetnému pozemku nadobudol vydržaním, keďže právni predchodcovia sťažovateľa a
následne aj sťažovateľ užívali spornú nehnuteľnosť od 60-tych rokov minulého storočia,
pričom žalovaná, resp. jej právni predchodcovia sa vydania spornej nehnuteľnosti začali
domáhať až v roku 2002. Sťažovateľ tvrdil, že jeho držba bola dobromyseľná, čo odvodzuje
zo skutočnosti, že právni predchodcovia účastníkov konania uzavreli v roku 1964 zámennú
zmluvu týkajúcu sa pozemkov tak, aby „obaja mali ucelenú stavebnú parcelu. Táto dohoda
o zámene bola potvrdená podpismi všetkých účastníkmi zámeny na plániku, ktorý bol
súčasťou zápisnice vyhotovenej MNV K. na účely nového rozdelenia a zamerania
pozemkov.“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 154/2006-88 z 12. februára 2008 žalobu zamietol
a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania. Okresný súd dospel k záveru, že
sťažovateľ, resp. jeho právny predchodca nesplnili podmienku dobromyseľnosti držby
sporného pozemku, keďže zámenná zmluva, ktorú mali uzavrieť právni predchodcovia
účastníkov konania, nebola vyhotovená v písomnej forme, pričom v tom čase platný
a účinný Občiansky zákonník (tzv. „stredný Občiansky zákonník“) písomnú formu zmlúv
o prevode nehnuteľností vyžadoval. Podľa názoru okresného súdu z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že právny predchodca sťažovateľa, ako aj sťažovateľ mali
vedomosť o tom, že k perfektnému prevodu sporných nehnuteľností je potrebná písomná
zmluva, a preto na ich strane ide o neospravedlniteľný omyl, a ich držba nemohla byť preto
dobromyseľnou.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom
č. k. 5 Co 174/2008-112 z 10. marca 2008 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) obmedzil len na
skonštatovanie správnosti záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „... Citovaný rozsudok súdu prvého stupňa sa po
prvom prečítaní javí ako obsažný a vyčerpávajúci, avšak pri pozornejšom čítaní jeho
odôvodnenia je nevyhnutné dospieť k záveru, že jeho základom je výlučne tá skutočnosť, že
súd nemal za preukázanú dobromyseľnosť držiteľa, keď z jeho obsahu vyplýva jednoznačný
záver: zámenná zmluva, ktorá je podľa tvrdenia sťažovateľa nepochybným právnym titulom
jeho oprávnenej držby, nebola písomná. Takýto názor súdu prvého stupňa je pritom
v absolútnom rozpore so zmyslom a účelom inštitútu vydržania ako jedného zo zákonom
uznaných právnych dôvodov nadobudnutia vlastníckeho práva. Za daného skutkového
stavu, ktorý bol v konaní pred súdom prvého stupňa preukázaný, bolo totiž nepochybné, že
na základe zámeny pozemkov a ich reálnej deľby potvrdenej jej účastníkmi podpismi na
plániku rozdelenia pozemkov ako aj v zápisnici MNV K. o prerozdelení a novom zameraní
pozemkov (ktorej existencia aj podstatný obsah boli v konaní preukázané listinným dôkazom
– čestným vyhlásením tajomníka MNV v K. – p. J. V.) osoby, ktoré sa zámeny pozemkov
zúčastnili nielenže nemali dôvod a vzhľadom na vtedajší štátny režim ani nemohli
pochybovať, že takáto zámena potvrdená príslušnými autoritami nezakladá ich vlastnícke
právo. Práve naopak, tým, že zámena pozemkov bola odsúhlasená a potvrdená autoritami a
zamieňané pozemky ich (už terajší) vlastníci po celú dobu užívali tak, ako boli rozdelené a
zamenené, o svojom vlastníckom práve k takto zameneným pozemkom nepochybovali,
nedomáhali sa ich držby, ani výkonu a ochrany vlastníckeho práva k nim, nemožno o
dobromyseľnosti držiteľov vysloviť žiadne pochybnosti... Civilnoprávny inštitút vydržania
by nemal žiaden právny význam, ak by sa od držiteľov za každých okolností a priori
vyžadovalo naplnenie dikcie všeobecne záväzných právnych predpisov týkajúcej sa
náležitostí toho ktorého právneho úkonu.“. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené považuje
označený rozsudok okresného súdu za arbitrárny.
Námietky sťažovateľa smerujúce proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu
spočívajú v tom, že krajský súd sa „... ani len nezaoberal tvrdeniami sťažovateľa, ktoré
sťažovateľ uvádzal v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa a ktorými poukazoval na
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a nesprávnosť napadnutého
rozsudku vôbec. Porušovateľ svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil v podstate
v jedinom odseku tým, že sa stotožnil s právnym názorom a odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, v ktorom nenašiel nijaké vecné ani procesné pochybenia. K tvrdeniam
sťažovateľa obsiahnutým v jeho opravnom prostriedku (odvolaní) nezaujal porušovateľ
žiaden právny názor a s odvolacími dôvodmi sa vôbec nevysporiadal.“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Rozsudkom Okresného súdu v Martine č. k. 5 C/154/2006-88 zo dňa 12. 02. 2008
a Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/174/2008-112 zo dňa 10. 03. 2008,
právoplatným a vykonateľným dňom 30. 07. 2009, boli porušené základné práva
sťažovateľa M. J... K., podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 46 ods. 1
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu v Martine
č. k. 5 C/154/2006-88 zo dňa 12. 02. 2008 a rozsudok Krajského súdu v Žiline
č. k. 5 Co/174/2008-112 zo dňa 10. 03. 2008 a vec vracia Okresnému súdu v Martine na
nové konanie a rozhodnutie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 154/2006-88 z 12. februára 2008
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že k zásahu do jeho práv došlo rozsudkom
okresného súdu č. k. 5 C 154/2006-88 z 12. februára 2008. Ústavný súd konštatuje, že v
prípade nespokojnosti sťažovateľa s rozhodnutím okresného súdu mal sťažovateľ možnosť
domáhať sa jeho zmeny využitím účinného prostriedku nápravy (odvolania) v systéme
všeobecných súdov, ktorý sťažovateľ napokon aj využil, a proti rozsudku okresného súdu,
ktorým bola jeho žaloba o určenie vlastníckeho práva zamietnutá, podal odvolanie. O jeho
odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 174/2008-112 z 10. marca 2008 tak, že
rozsudok okresného súdu potvrdil.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
V danom prípade bol o ochrane základných práv sťažovateľa na základe odvolania
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre
nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 174/2008-112 z 10. marca 2008
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Z už citovanej časti sťažnosti, ktorou formuluje sťažovateľ svoje výhrady proti
označenému rozsudku krajského súdu, možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta, že krajský
súd sa vôbec nezaoberal jeho tvrdeniami obsiahnutými v odvolaní, pričom „... svoje
potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil v podstate v jedinom odseku tým, že sa stotožnil
s právnym názorom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom nenašiel nijaké
vecné ani procesné pochybenia...“. V sumarizujúcej časti sťažnosti sťažovateľ ešte navyše
konštatuje, že „... Nezákonným postupom porušovateľa spočívajúcim v nedostatočne
odôvodnenom, v nezrozumiteľnom a so zisteným skutkovým stavom rozpornom rozhodnutí
má za následok, že sťažovateľovi bolo odopreté právo na prístup k odvolaciemu súdu, právo
na to, aby vec mohla byť odvolacím súdom riadne prejednaná.“.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde, podľa ktorého je viazaný návrhom na začatie konania. Vychádzajúc z obsahu
sťažnosti, ktorou sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom,
vymedzil predmet konania pred ústavným súdom, pokiaľ ide o sťažnosťou napadnutý
rozsudok krajského súdu, sa ústavný súd obmedzil na preskúmanie (jedinej) sťažnostnej
námietky sťažovateľa spočívajúcej v tvrdení, že krajský súd ako odvolací súd sa
v napadnutom rozsudku nezaoberal jeho tvrdeniami obsiahnutými v odvolaní, čím mu malo
byť odopreté právo na prístup k odvolaciemu súdu, resp. právo na riadne prejednanie jeho
veci odvolacím súdom.
Z dôvodu preskúmania uvedenej námietky si ústavný súd vyžiadal zo súdneho spisu
odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 154/2006-88 z 12. februára
2008 a na tomto základe zistil, že sťažovateľ v odvolaní okrem podrobnej citácie dôvodovej
správy k ustanoveniu § 134 Občianskeho zákonníka z publikácie Občiansky zákonník –
Komentár od autora JUDr. Imricha Fekete, CSc., vydanej v roku 2007, namieta, že tak on,
ako aj jeho otec boli pri užívaní predmetnej nehnuteľnosti dobromyseľní, keďže túto užívali
od 60-tych rokov minulého storočia, čo v konaní ani nebolo sporné. Ďalej sťažovateľ
v odvolaní uvádza, že je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba
uchopená. Právny predchodca sťažovateľa nevedel, že pre platnosť zámennej zmluvy je
potrebná písomná forma a tento omyl právneho predchodcu sťažovateľa treba posúdiť ako
ospravedlniteľný právny omyl a držbu považovať za dobromyseľnú. V tejto súvislosti
sťažovateľ v odvolaní uviedol, že „Bývalé Národné výbory boli orgánmi štátnej správy
a tiež aj štátnej moci, takže pokiaľ na takomto úrade došlo dohode, že im predmetný
pozemok patrí, právny predchodca navrhovateľa J. J. nemal žiadny dôvod o legálnosti
takéhoto aktu pochybovať. Celkom logicky aj od tohto momentu odvodzoval
dobromyseľnosť svojej držby. Tieto skutočnosti potvrdil aj vo svojej svedeckej výpovedi
úplne jednoznačne bývalý tajomník MNV J. V., že pozemky J. K. D. a J. J. boli zamerané,
čom bola spísaná riadna zápisnica, kde všetci prítomní, teda aj právny predchodca
odporkyne s takýmto stavom súhlasili.“. Sťažovateľ v odvolaní poukázal tiež na to, že
právni predchodcovia žalovanej si nerobili na spornú parcelu žiadne vlastnícke ani iné
nároky, a teda stav po zámene rešpektovali. Napokon sťažovateľ v odvolaní poukázal aj na
konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 385/02 v spojení s konaním vedeným na
krajskom súde pod sp. zn. 23 Co 85/05.
Ústavný súd v nadväznosti na zistený obsah odvolania poukazuje na odôvodnenie
označeného rozsudku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Po vykonanom dokazovaní súd nedospel k jednoznačnému záveru, že medzi J. J.,
právnym predchodcom žalobcu a J. K. D. došlo skutočne k zámene predmetného pozemku,
2
podľa ktorej sporný pozemok, teda KN parcela č. 2553/2 o výmere 202 mmala byť
zamenená J. K. D. za iný pozemok, patriaci J. J. Z výpovede svedka V. a konštatovaním
žalobcu síce vyplynuli skutočnosti týkajúce sa toho, že istá zámena pozemkov prebehnúť
mala v súvislosti s výstavbou rodinných domov v danej lokalite, avšak jednoznačne
nevyplynulo z týchto výpovedí, či sa jednalo o zámer takéto zmluvy uzavrieť a takýmto
spôsobom vytvoriť situáciu, ktorá bola predpokladaná zastavovacím plánom v danej
lokalite, alebo už došlo k uzavretiu riadnych zámenných zmlúv. Existenciu zámenných
zmlúv, čo i len v ústnej podobe, súd však jednoznačne nezistil. Je totiž zrejmé, že stavebníci
v danej lokalite si aj v 60-tych rokoch minulého storočia vlastnícke vzťahy k pozemkom
nakoniec upravovali písomnými zmluvami a to darovacími, či kúpnymi. Je to zrejmé z
darovacej zmluvy, ktorú uzavrel J. K. D. so svojim synom V. K., alebo nakoniec aj zo
zmluvy, ktorú žalobca pripojil do spisu a bola uzavretá medzi J. M. a R. L. z ktorej sused
2
žalobcu J. M. zo svojej pridelenej parcely č. 2553/4 odpredal 315 mpodľa geometrického
plánu z roku 1969 R. L. (č. l. 37)... Je však tiež nepochybné, že rodina žalobcu sporný
pozemok zhruba od 60-tych rokov min. storočia užívala, pričom rodičia žalovanej, ani
samotná žalovaná až do roku 2002 (keď je doložená prvá korešpondencia zo strany
žalovanej voči žalobcovi) sa vydania predmetnej parcely žalobcom, nedomáhali (č. 53 – 54
spisu č. 11 C 385/2002)...
Jedným zo základných predpokladov vydržania počas vyššie uvádzanej právnej
úpravy platnej v priebehu druhej polovice minulého storočia a v súčasnosti je
dobromyseľnosť držby nevlastníkom veci ako základný predpoklad vydržania. Posúdenie
toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda že je
jej vlastníkom nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá
viera držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní
náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od
každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho
práva. Aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere pokiaľ mu sú, alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých
pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva o ktorého
vydržanie ide. Dobrá viera držiteľa sa teda posudzuje objektívne, so zreteľom na konkrétne
okolnosti a z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa. Oprávnená držba spočíva v omyle
držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného
práva. Nemôže však spočívať v takom omyle držiteľa, ktorému sa tento mohol pri bežnej
opatrnosti vyhnúť. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný a takýto omyl je
ospravedlniteľný, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého
vyžadovať.
Vnímajúc takto dobromyseľnosť držby, súd dospel k presvedčeniu, že tak otec
žalobcu, ako aj samotný žalobca napriek tomu, že sporný pozemok užívali a fakticky zabrali
už v 60-tych rokoch 20. storočia, nemohli vzhľadom na všetky okolnosti byť dobromyseľní
v tom, že im tento pozemok, ako vlastníkom patrí. Ako súd konštatoval vyššie, k zabratiu
pozemku rodinou žalobcu, jeho právnym predchodcom došlo za právnej úpravy, ktorá
predpokladala existenciu písomných zmlúv o prevodoch vlastníctva k nehnuteľnostiam.
Takéto zmluvy sa v tomto období medzi obstarávateľmi jednotlivých stavebných pozemkov
v danej lokalite aj uzatvárali... Ak napriek tomu, že o takýchto prevodoch pozemkov vo
svojom okolí žalobca a jeho otec J. J. vedeli a napriek tomu boli subjektívne presvedčení, že
im sporný pozemok patrí len preto, že ho zabrali a že sa rokovalo o jeho výmene na MNV o
čom mala byť spísaná zápisnica (nie však zámenná zmluva), nejedná sa u žalobcu či u jeho
právneho predchodcu J. J. o ospravedlniteľný omyl taký, aký je predpokladaný pri
dobromyseľnej držbe a uvádzaný vyššie.
Navyše žalobca vždy musel vedieť, že jeho rodinný dom je postavený na cudzom
pozemku, a to pozemku jeho otca, ktorý síce nadobudol dedením po dodatočnom prejednaní
dedičstva, ale keďže nebol jediným zákonným dedičom (prichádzajúcim do úvahy) nemohol
automaticky a dobromyseľne predpokladať, že dedením nadobudne všetko, čo predtým
patrilo jeho otcovi. K dodatočnému prejednaniu dedičstva – a to pozemku na ktorom stojí
dom žalobcu (a susedí so spornou parcelou), došlo až v roku 2002. Skutočnosť, že žalobca
po smrti otca a predtým jeho otec J. J. spornú parcelu užívali zhruba od 60-tych rokov
minulého storočia a to ani vzhľadom na skutočnosť, že právni predchodcovia žalovanej
takéto užívanie nenapadli právnou cestou, nezakladá podľa presvedčenia súdu dobrú vieru
žalobcu, ani jeho právneho predchodcu, že sporný pozemok im ako vlastníkom patrí. Súd
takto dospel k presvedčeniu, že podmienky vydržania, vzhľadom na neexistenciu
dobromyseľnej držby nesplnil tak právny predchodca žalobcu, a to ani samotný žalobca.
Súd preto dospel k presvedčeniu, že žalobca nenadobudol vlastníctvo k spornému pozemku
vydržaním ako tvrdil žalobca a nie je preukázané jeho vlastníctvo ani na základe iného
titulu a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.“ Okresný súd sa v napadnutom rozsudku
zaoberal aj dokazovaním vykonaným v inom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
11 C 385/2002 a 17 D 601/2002.
Z odôvodnenia priloženého rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 174/2008-112
z 10. marca 2008 vyplýva, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne
správny v zmysle § 219 ods. 2 OSP, pričom navyše uviedol, že „Odvolací súd sa... v plnom
rozsahu stotožnil s právnym názorom a odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu,
v ktorom nenašiel nijaké vecné ani procesné pochybenia s konštatovaním, že prvostupňový
súd sa v danom konaní vysporiadal so všetkými tvrdeniami uvedenými v návrhu
navrhovateľa a vo veci vykonal i dostatočné dokazovanie, pričom dospel k správnemu
právnemu záveru, keď návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietol.“.
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na § 219
ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V danom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní zaujal
podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej
časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa
v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho
rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Z toho možno vyvodiť, že sa
stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní.
Za týchto okolností neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že sa „nezaoberal jeho tvrdeniami
obsiahnutými v odvolaní“ a že mu takým postupom krajského súdu bolo odopreté právo na
prístup k odvolaciemu súdu, resp. právo na riadne prejednanie jeho veci odvolacím súdom.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný
súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
Za daných okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že námietka sťažovateľa smerujúca k postupu krajského súdu je zjavne
neopodstatnená, a preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2009