Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 370/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. J., K., zastúpeného advokátom Mgr. I. F., L., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. -88

z 12. februára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -112

z 10. marca 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2009 doručená sťažnosť M. J., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. I.

F., L., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -88 z 12. februára 2008 a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -112 z 10. marca 2008 (správne má

byť „z 10. marca 2009“, v danom prípade ide o zjavnú pisársku chybu vo vyhotovení tohto

rozsudku, pozn.).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v postavení žalobcu

domáhal žalobou podanou okresnému súdu proti A. K. (ďalej len „žalovaná“) určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – pozemku. Sťažovateľ tvrdil, že vlastnícke právo k

predmetnému pozemku nadobudol vydržaním, keďže právni predchodcovia sťažovateľa a

následne aj sťažovateľ užívali spornú nehnuteľnosť od 60-tych rokov minulého storočia,

pričom žalovaná, resp. jej právni predchodcovia sa vydania spornej nehnuteľnosti začali

domáhať až v roku 2002. Sťažovateľ tvrdil, že jeho držba bola dobromyseľná, čo odvodzuje

zo skutočnosti, že právni predchodcovia účastníkov konania uzavreli v roku 1964 zámennú

zmluvu týkajúcu sa pozemkov tak, aby „obaja mali ucelenú stavebnú parcelu. Táto dohoda

o zámene bola potvrdená podpismi všetkých účastníkmi zámeny na plániku, ktorý bol

súčasťou zápisnice vyhotovenej MNV K. na účely nového rozdelenia a zamerania

pozemkov.“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -88 z 12. februára 2008 žalobu zamietol

a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania. Okresný súd dospel k záveru, že

sťažovateľ, resp. jeho právny predchodca nesplnili podmienku dobromyseľnosti držby

sporného pozemku, keďže zámenná zmluva, ktorú mali uzavrieť právni predchodcovia

účastníkov konania, nebola vyhotovená v písomnej forme, pričom v tom čase platný

a účinný (tzv. „stredný “) písomnú formu zmlúv

o prevode nehnuteľností vyžadoval. Podľa názoru okresného súdu z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že právny predchodca sťažovateľa, ako aj sťažovateľ mali

vedomosť o tom, že k perfektnému prevodu sporných nehnuteľností je potrebná písomná

zmluva, a preto na ich strane ide o neospravedlniteľný omyl, a ich držba nemohla byť preto

dobromyseľnou.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom

č. k. -112 z 10. marca 2008 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

v zmysle (ďalej len „OSP“) obmedzil len na

skonštatovanie správnosti záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „... Citovaný rozsudok súdu prvého stupňa sa po

prvom prečítaní javí ako obsažný a vyčerpávajúci, avšak pri pozornejšom čítaní jeho

odôvodnenia je nevyhnutné dospieť k záveru, že jeho základom je výlučne tá skutočnosť, že

súd nemal za preukázanú dobromyseľnosť držiteľa, keď z jeho obsahu vyplýva jednoznačný

záver: zámenná zmluva, ktorá je podľa tvrdenia sťažovateľa nepochybným právnym titulom

jeho oprávnenej držby, nebola písomná. Takýto názor súdu prvého stupňa je pritom

v absolútnom rozpore so zmyslom a účelom inštitútu vydržania ako jedného zo zákonom

uznaných právnych dôvodov nadobudnutia vlastníckeho práva. Za daného skutkového

stavu, ktorý bol v konaní pred súdom prvého stupňa preukázaný, bolo totiž nepochybné, že

na základe zámeny pozemkov a ich reálnej deľby potvrdenej jej účastníkmi podpismi na

plániku rozdelenia pozemkov ako aj v zápisnici MNV K. o prerozdelení a novom zameraní

pozemkov (ktorej existencia aj podstatný obsah boli v konaní preukázané listinným dôkazom

– čestným vyhlásením tajomníka MNV v K. – p. J. V.) osoby, ktoré sa zámeny pozemkov

zúčastnili nielenže nemali dôvod a vzhľadom na vtedajší štátny režim ani nemohli

pochybovať, že takáto zámena potvrdená príslušnými autoritami nezakladá ich vlastnícke

právo. Práve naopak, tým, že zámena pozemkov bola odsúhlasená a potvrdená autoritami a

zamieňané pozemky ich (už terajší) vlastníci po celú dobu užívali tak, ako boli rozdelené a

zamenené, o svojom vlastníckom práve k takto zameneným pozemkom nepochybovali,

nedomáhali sa ich držby, ani výkonu a ochrany vlastníckeho práva k nim, nemožno o

dobromyseľnosti držiteľov vysloviť žiadne pochybnosti... Civilnoprávny inštitút vydržania

by nemal žiaden právny význam, ak by sa od držiteľov za každých okolností a priori

vyžadovalo naplnenie dikcie všeobecne záväzných právnych predpisov týkajúcej sa

náležitostí toho ktorého právneho úkonu.“. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené považuje

označený rozsudok okresného súdu za arbitrárny.

Námietky sťažovateľa smerujúce proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu

spočívajú v tom, že krajský súd sa „... ani len nezaoberal tvrdeniami sťažovateľa, ktoré

sťažovateľ uvádzal v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa a ktorými poukazoval na

nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a nesprávnosť napadnutého

rozsudku vôbec. Porušovateľ svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil v podstate

v jedinom odseku tým, že sa stotožnil s právnym názorom a odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, v ktorom nenašiel nijaké vecné ani procesné pochybenia. K tvrdeniam

sťažovateľa obsiahnutým v jeho opravnom prostriedku (odvolaní) nezaujal porušovateľ

žiaden právny názor a s odvolacími dôvodmi sa vôbec nevysporiadal.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Okresného súdu v Martine č. k. -88 zo dňa 12. 02. 2008

a Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -112 zo dňa 10. 03. 2008,

právoplatným a vykonateľným dňom 30. 07. 2009, boli porušené základné práva

sťažovateľa M. J... K., podľa článku 20 ods. 1 a

.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu v Martine

č. k. -88 zo dňa 12. 02. 2008 a rozsudok Krajského súdu v Žiline

č. k. -112 zo dňa 10. 03. 2008 a vec vracia Okresnému súdu v Martine na

nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

rozsudkom okresného súdu č. k. -88 z 12. februára 2008

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že k zásahu do jeho práv došlo rozsudkom

okresného súdu č. k. -88 z 12. februára 2008. Ústavný súd konštatuje, že v

prípade nespokojnosti sťažovateľa s rozhodnutím okresného súdu mal sťažovateľ možnosť

domáhať sa jeho zmeny využitím účinného prostriedku nápravy (odvolania) v systéme

všeobecných súdov, ktorý sťažovateľ napokon aj využil, a proti rozsudku okresného súdu,

ktorým bola jeho žaloba o určenie vlastníckeho práva zamietnutá, podal odvolanie. O jeho

odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -112 z 10. marca 2008 tak, že

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V danom prípade bol o ochrane základných práv sťažovateľa na základe odvolania

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre

nedostatok svojej právomoci podľa .

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

rozsudkom krajského súdu č. k. -112 z 10. marca 2008

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Z už citovanej časti sťažnosti, ktorou formuluje sťažovateľ svoje výhrady proti

označenému rozsudku krajského súdu, možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta, že krajský

súd sa vôbec nezaoberal jeho tvrdeniami obsiahnutými v odvolaní, pričom „... svoje

potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil v podstate v jedinom odseku tým, že sa stotožnil

s právnym názorom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v ktorom nenašiel nijaké

vecné ani procesné pochybenia...“. V sumarizujúcej časti sťažnosti sťažovateľ ešte navyše

konštatuje, že „... Nezákonným postupom porušovateľa spočívajúcim v nedostatočne

odôvodnenom, v nezrozumiteľnom a so zisteným skutkovým stavom rozpornom rozhodnutí

má za následok, že sťažovateľovi bolo odopreté právo na prístup k odvolaciemu súdu, právo

na to, aby vec mohla byť odvolacím súdom riadne prejednaná.“.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého je viazaný návrhom na začatie konania. Vychádzajúc z obsahu

sťažnosti, ktorou sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom,

vymedzil predmet konania pred ústavným súdom, pokiaľ ide o sťažnosťou napadnutý

rozsudok krajského súdu, sa ústavný súd obmedzil na preskúmanie (jedinej) sťažnostnej

námietky sťažovateľa spočívajúcej v tvrdení, že krajský súd ako odvolací súd sa

v napadnutom rozsudku nezaoberal jeho tvrdeniami obsiahnutými v odvolaní, čím mu malo

byť odopreté právo na prístup k odvolaciemu súdu, resp. právo na riadne prejednanie jeho

veci odvolacím súdom.

Z dôvodu preskúmania uvedenej námietky si ústavný súd vyžiadal zo súdneho spisu

odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. -88 z 12. februára

2008 a na tomto základe zistil, že sťažovateľ v odvolaní okrem podrobnej citácie dôvodovej

správy k ustanoveniu z publikácie –

Komentár od autora JUDr. Imricha Fekete, CSc., vydanej v roku 2007, namieta, že tak on,

ako aj jeho otec boli pri užívaní predmetnej nehnuteľnosti dobromyseľní, keďže túto užívali

od 60-tych rokov minulého storočia, čo v konaní ani nebolo sporné. Ďalej sťažovateľ

v odvolaní uvádza, že je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba

uchopená. Právny predchodca sťažovateľa nevedel, že pre platnosť zámennej zmluvy je

potrebná písomná forma a tento omyl právneho predchodcu sťažovateľa treba posúdiť ako

ospravedlniteľný právny omyl a držbu považovať za dobromyseľnú. V tejto súvislosti

sťažovateľ v odvolaní uviedol, že „Bývalé Národné výbory boli orgánmi štátnej správy

a tiež aj štátnej moci, takže pokiaľ na takomto úrade došlo dohode, že im predmetný

pozemok patrí, právny predchodca navrhovateľa J. J. nemal žiadny dôvod o legálnosti

takéhoto aktu pochybovať. Celkom logicky aj od tohto momentu odvodzoval

dobromyseľnosť svojej držby. Tieto skutočnosti potvrdil aj vo svojej svedeckej výpovedi

úplne jednoznačne bývalý tajomník MNV J. V., že pozemky J. K. D. a J. J. boli zamerané,

čom bola spísaná riadna zápisnica, kde všetci prítomní, teda aj právny predchodca

odporkyne s takýmto stavom súhlasili.“. Sťažovateľ v odvolaní poukázal tiež na to, že

právni predchodcovia žalovanej si nerobili na spornú parcelu žiadne vlastnícke ani iné

nároky, a teda stav po zámene rešpektovali. Napokon sťažovateľ v odvolaní poukázal aj na

konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. v spojení s konaním vedeným na

krajskom súde pod sp. zn. .

Ústavný súd v nadväznosti na zistený obsah odvolania poukazuje na odôvodnenie

označeného rozsudku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po vykonanom dokazovaní súd nedospel k jednoznačnému záveru, že medzi J. J.,

právnym predchodcom žalobcu a J. K. D. došlo skutočne k zámene predmetného pozemku,

2

podľa ktorej sporný pozemok, teda KN parcela č. 2553/2 o výmere 202 mmala byť

zamenená J. K. D. za iný pozemok, patriaci J. J. Z výpovede svedka V. a konštatovaním

žalobcu síce vyplynuli skutočnosti týkajúce sa toho, že istá zámena pozemkov prebehnúť

mala v súvislosti s výstavbou rodinných domov v danej lokalite, avšak jednoznačne

nevyplynulo z týchto výpovedí, či sa jednalo o zámer takéto zmluvy uzavrieť a takýmto

spôsobom vytvoriť situáciu, ktorá bola predpokladaná zastavovacím plánom v danej

lokalite, alebo už došlo k uzavretiu riadnych zámenných zmlúv. Existenciu zámenných

zmlúv, čo i len v ústnej podobe, súd však jednoznačne nezistil. Je totiž zrejmé, že stavebníci

v danej lokalite si aj v 60-tych rokoch minulého storočia vlastnícke vzťahy k pozemkom

nakoniec upravovali písomnými zmluvami a to darovacími, či kúpnymi. Je to zrejmé z

darovacej zmluvy, ktorú uzavrel J. K. D. so svojim synom V. K., alebo nakoniec aj zo

zmluvy, ktorú žalobca pripojil do spisu a bola uzavretá medzi J. M. a R. L. z ktorej sused

2

žalobcu J. M. zo svojej pridelenej parcely č. 2553/4 odpredal 315 mpodľa geometrického

plánu z roku 1969 R. L. (č. l. 37)... Je však tiež nepochybné, že rodina žalobcu sporný

pozemok zhruba od 60-tych rokov min. storočia užívala, pričom rodičia žalovanej, ani

samotná žalovaná až do roku 2002 (keď je doložená prvá korešpondencia zo strany

žalovanej voči žalobcovi) sa vydania predmetnej parcely žalobcom, nedomáhali (č. 53 – 54

spisu č. )...

Jedným zo základných predpokladov vydržania počas vyššie uvádzanej právnej

úpravy platnej v priebehu druhej polovice minulého storočia a v súčasnosti je

dobromyseľnosť držby nevlastníkom veci ako základný predpoklad vydržania. Posúdenie

toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda že je

jej vlastníkom nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá

viera držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní

náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od

každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho

práva. Aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na

všetky okolnosti v dobrej viere pokiaľ mu sú, alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých

pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva o ktorého

vydržanie ide. Dobrá viera držiteľa sa teda posudzuje objektívne, so zreteľom na konkrétne

okolnosti a z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa. Oprávnená držba spočíva v omyle

držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom vykonávaného

práva. Nemôže však spočívať v takom omyle držiteľa, ktorému sa tento mohol pri bežnej

opatrnosti vyhnúť. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný a takýto omyl je

ospravedlniteľný, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou mierou

opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého

vyžadovať.

Vnímajúc takto dobromyseľnosť držby, súd dospel k presvedčeniu, že tak otec

žalobcu, ako aj samotný žalobca napriek tomu, že sporný pozemok užívali a fakticky zabrali

už v 60-tych rokoch 20. storočia, nemohli vzhľadom na všetky okolnosti byť dobromyseľní

v tom, že im tento pozemok, ako vlastníkom patrí. Ako súd konštatoval vyššie, k zabratiu

pozemku rodinou žalobcu, jeho právnym predchodcom došlo za právnej úpravy, ktorá

predpokladala existenciu písomných zmlúv o prevodoch vlastníctva k nehnuteľnostiam.

Takéto zmluvy sa v tomto období medzi obstarávateľmi jednotlivých stavebných pozemkov

v danej lokalite aj uzatvárali... Ak napriek tomu, že o takýchto prevodoch pozemkov vo

svojom okolí žalobca a jeho otec J. J. vedeli a napriek tomu boli subjektívne presvedčení, že

im sporný pozemok patrí len preto, že ho zabrali a že sa rokovalo o jeho výmene na MNV o

čom mala byť spísaná zápisnica (nie však zámenná zmluva), nejedná sa u žalobcu či u jeho

právneho predchodcu J. J. o ospravedlniteľný omyl taký, aký je predpokladaný pri

dobromyseľnej držbe a uvádzaný vyššie.

Navyše žalobca vždy musel vedieť, že jeho rodinný dom je postavený na cudzom

pozemku, a to pozemku jeho otca, ktorý síce nadobudol dedením po dodatočnom prejednaní

dedičstva, ale keďže nebol jediným zákonným dedičom (prichádzajúcim do úvahy) nemohol

automaticky a dobromyseľne predpokladať, že dedením nadobudne všetko, čo predtým

patrilo jeho otcovi. K dodatočnému prejednaniu dedičstva – a to pozemku na ktorom stojí

dom žalobcu (a susedí so spornou parcelou), došlo až v roku 2002. Skutočnosť, že žalobca

po smrti otca a predtým jeho otec J. J. spornú parcelu užívali zhruba od 60-tych rokov

minulého storočia a to ani vzhľadom na skutočnosť, že právni predchodcovia žalovanej

takéto užívanie nenapadli právnou cestou, nezakladá podľa presvedčenia súdu dobrú vieru

žalobcu, ani jeho právneho predchodcu, že sporný pozemok im ako vlastníkom patrí. Súd

takto dospel k presvedčeniu, že podmienky vydržania, vzhľadom na neexistenciu

dobromyseľnej držby nesplnil tak právny predchodca žalobcu, a to ani samotný žalobca.

Súd preto dospel k presvedčeniu, že žalobca nenadobudol vlastníctvo k spornému pozemku

vydržaním ako tvrdil žalobca a nie je preukázané jeho vlastníctvo ani na základe iného

titulu a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.“ Okresný súd sa v napadnutom rozsudku

zaoberal aj dokazovaním vykonaným v inom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a .

Z odôvodnenia priloženého rozsudku krajského súdu č. k. -112

z 10. marca 2008 vyplýva, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne

správny v zmysle , pričom navyše uviedol, že „Odvolací súd sa... v plnom

rozsahu stotožnil s právnym názorom a odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu,

v ktorom nenašiel nijaké vecné ani procesné pochybenia s konštatovaním, že prvostupňový

súd sa v danom konaní vysporiadal so všetkými tvrdeniami uvedenými v návrhu

navrhovateľa a vo veci vykonal i dostatočné dokazovanie, pričom dospel k správnemu

právnemu záveru, keď návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietol.“.

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na § 219

ods. 2 , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V danom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní zaujal

podrobné stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej

časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa

v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho

rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s . Z toho možno vyvodiť, že sa

stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní.

Za týchto okolností neobstojí tvrdenie sťažovateľa, že sa „nezaoberal jeho tvrdeniami

obsiahnutými v odvolaní“ a že mu takým postupom krajského súdu bolo odopreté právo na

prístup k odvolaciemu súdu, resp. právo na riadne prejednanie jeho veci odvolacím súdom.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

Za daných okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že námietka sťažovateľa smerujúca k postupu krajského súdu je zjavne

neopodstatnená, a preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009