Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 386/09
PDF · 187.6 KB
No categories available
IV. ÚS 386/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť N. O., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. L., K., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod
sp. zn. 40 D 267/01 a jeho uznesením z 1. apríla 2007, postupom Krajského súdu v
Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 60/2007 a jeho uznesením z 25. júla 2008,
postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 63/09 a jej
prípisom z 15. apríla 2009, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v
konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 381/09 a jej prípisom z 21. augusta 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť N. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2009 doručená sťažnosť N. O., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
R. L., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 D 267/01 a jeho
uznesením z 1. apríla 2007, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 60/2007 a jeho uznesením z 25. júla 2008, postupom
Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod
sp. zn. Kc 63/09 a jej prípisom z 15. apríla 2009, ako aj postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.
VI/2 Pz 381/09 a jej prípisom z 21. augusta 2009.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že uznesením okresného súdu
sp. zn. 40 D 267/01 z 1. apríla 2007 bola schválená dohoda o vyporiadaní dedičstva po
poručiteľovi (manželovi sťažovateľky), proti ktorému podala sťažovateľka odvolanie.
O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoD 60/2007 z 25. júla 2008 tak, že
potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu „... s tým, že predmetom dedičstva nie je
½ členského podielu v SBD..., K., ale finančná náhrada 263.500,- Sk za polovicu hodnoty
tohto členského podielu ako pohľadávka voči pozostalej manželke N. O.“.
Sťažovateľka následne podala generálnej prokuratúre podnet na podanie
mimoriadneho dovolania z 5. januára 2009. Generálna prokuratúra prípisom z 10. februára
2009 oznámila sťažovateľke, že o spôsobe vybavenia jej podnetu bude informovaná
krajskou prokuratúrou. Krajská prokuratúra prípisom sp. zn. Kc 63/09 z 15. apríla 2009
sťažovateľke oznámila, že podnet odkladá. Sťažovateľka podala 30. júna 2009 opakovaný
podnet na podanie mimoriadneho dovolania, v ktorom okrem iného poukázala aj na to, že
„má... pochybnosti o nezaujatosti konajúceho súdu a aj notára“, vzhľadom na skutočnosť,
že manželka jedného z dedičov je sudkyňou okresného súdu. Generálna prokuratúra
opakovaný podnet sťažovateľky prípisom sp. zn. VI/2 Pz 381/09 z 21. augusta 2009
odložila.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka najmä namieta
a) skutočnosť, že príslušné orgány konajúce v jej veci za základ dohody
o vyporiadaní dedičstva vzali všeobecnú (trhovú) cenu členského podielu v bytovom
družstve, a nie jeho zostatkovú hodnotu,
b) že bola „v čase rozhodovania v zlom zdravotnom stave... avšak nikto sa touto
závažnou procesnou vadou, ktorá bola spôsobilá na spôsobenie porušenia rovnosti
účastníkov konania sa nezaoberal“.
Sťažovateľka zastáva názor, že postupom príslušných štátnych orgánov došlo
k porušeniu ňou označených práv, a preto navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46, čl. 47
ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, krajského súdu, krajskej
prokuratúry a generálnej prokuratúry v označených konaniach, zruší ich rozhodnutia a vec
vráti na ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada, aby ústavný súd generálnej prokuratúre
prikázal, „aby vo veci konala a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva
upraveného v čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“, priznal jej
finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a úhradu trov konania pred ústavným súdom.
Sťažovateľka tiež žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol prednostne
vzhľadom na skutočnosť, že „pred Exekútorským úradom... sa vedie exekučné konanie pod
č. k. Ex 660/09 a to na základe hore uvedeného uznesenia Okresného súdu Košice II zo dňa
01. 04. 2007 pod sp. zn. 40 D 267/01-83 , ktorým bola schválená dohoda o vyporiadaní
dedičstva“. Sťažovateľka sa domáha tiež toho, aby ústavný súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha najmä vyslovenia porušenia svojich základných
práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 40 D 267/01 a jeho uznesením z 1. apríla 2007, postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 60/2007 a jeho uznesením z 25. júla 2008,
postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 63/09 a jej prípisom
z 15. apríla 2009 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.
VI/2 Pz 381/09 a jej prípisom z 21. augusta 2009.
1. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 40 D 267/01 a jeho uznesením z 1. apríla 2007
a postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 63/09 a jej
prípisom z 15. apríla 2009
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na zásade subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Proti namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
40 D 267/01 a jeho uzneseniu z 1. apríla 2007 mala sťažovateľka právo podať odvolanie,
o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Postup krajskej prokuratúry
v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 63/09 a jej prípis z 15. apríla 2009 súvisiaci
s vybavovaním jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania mohla sťažovateľka
namietať ďalším podnetom, ktorý bola v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) oprávnená
a povinná preskúmať nadriadená prokuratúra, t. j. generálna prokuratúra. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti namietanému postupu a uzneseniu
okresného súdu a právomoc generálnej prokuratúry preskúmať namietaný postup a prípis
krajskej prokuratúry v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný
súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 60/2007 a jeho uznesením z 25. júla 2008
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Sťažovateľka doručila sťažnosť ústavnému súdu 14. októbra 2009, pričom namietané
uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 18. septembra 2008, čím bolo aj
namietané konanie krajského súdu týmto dňom právoplatne skončené. Z uvedeného
vyplýva, že sťažovateľka v časti smerujúcej proti namietanému postupu a uzneseniu
krajského súdu doručila ústavnému súdu sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto v tejto časti odmietol sťažnosť
podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
3. K namietanému porušeniu označených základných práv postupom generálnej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 381/09 a jej prípisom z 21. augusta
2009
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu
svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným
spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení
dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby
príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr.
I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného
práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra
podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr.
I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).
V danom prípade sa sťažovateľka opakovaným podnetom z 30. júna 2009 domáhala
podania mimoriadneho dovolania proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 40 D 267/200
z 1. apríla 2007 a uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 CoD 60/2007 z 25. júla 2008.
Generálna prokuratúra vybavila opakovaný podnet sťažovateľky namietaným prípisom,
ktorým ho odložila, t. j. nevyhovela jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.
V prípise sa okrem iného uvádza:
„... Pokiaľ ide najmä o Vami namietanú hodnotu členského podielu v bytovom
družstve, poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 29/2000 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 6/2000. Podľa tohto rozhodnutia
všeobecnou cenou členského podielu v bytovom družstve je cena, za ktorú je možné v danom
mieste a čase nadobudnúť alebo predať členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej
veľkosti, polohy, vybavenia, veku a pod...
Pri vysporiadaní členského podielu je rozhodujúca jeho trhová hodnota, a to
s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 2 OZ, teda na zásadu rovnosti účastníkov
v občianskoprávnych vzťahoch.
Za všeobecnú (trhovú) cenu členského podielu v bytovom družstve treba pokladať
cenu, za ktorú možno v konkrétnom čase a mieste nadobudnúť členské práva a povinnosti
k bytu porovnateľnej hodnoty, vybavenia, polohy a podobne. Preto v týchto prípadoch
overenie hodnoty členského podielu podľa účtovnej zostatkovej hodnoty vôbec neprichádza
do úvahy...
Pokiaľ je predmetom dedenia členský podiel v bytovom družstve, správne súdy určili
jeho hodnotu v reálnych trhových cenách a tomu prispôsobili výšku primeranej náhrady
ustupujúcim dedičom. Ich rozhodnutia nemôžu byť a ani nie sú ovplyvnené skutočnosťou, že
manželka jedného z dedičov je sudkyňou Okresného súdu Košice II, lebo ohľadom
správnosti zistenia ceny členského podielu neporušili zákon. Navyše, počas súdneho
konania ste nevzniesli námietku zaujatosti z tohto dôvodu...“
Z citovaného vyplýva, že generálna prokuratúra sa opakovaným podnetom
sťažovateľky riadne zaoberala, pričom právne závery, na základe ktorých ho odložila, sú
podľa názoru ústavného súdu akceptovateľné a udržateľné, a preto namietaným postupom
a prípisom generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky
označených v sťažnosti. Ústavný súd k tomu dodáva, že namietaný zlý zdravotný stav
sťažovateľky v čase rozhodovania príslušných štátnych orgánov v jej veci je z hľadiska
ústavnej akceptovateľnosti právnych záverov, ku ktorým dospela generálna prokuratúra pri
vybavovaní jej opakovaného podnetu, právne irelevantný, t. j. nemohol spôsobiť ani
porušenie jej základných práv.
Ústavný súd navyše považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej na vyhovenie podnetu, resp. opakovaného podnetu fyzických osôb
alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j.
osobe, ktorá takýto podnet podala nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda
generálny prokurátor Slovenskej republiky nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je
na voľnej úvahe generálneho prokurátora Slovenskej republiky rozhodnúť o tom, či podá,
alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že
oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je
poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľky je v časti namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 46,
čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry v označenom
konaní, ako aj jej prípisom z 21. augusta 2009 zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
s ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2009