Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 384/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť T. M., N., zastúpeného advokátkou JUDr. I. L., N., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2009 doručená sťažnosť T. M., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že JUDr. F. H., správca konkurznej podstaty B., s. r. o., K.

(ďalej len „žalobca“), podal proti sťažovateľovi ako žalovanému žalobu o vydanie osobného

motorového vozidla a o zaplatenie sumy 225 037,80 Sk s prísl. Rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -89 z 26. februára 2008 bol

sťažovateľ zaviazaný vydať žalobcovi požadované osobné motorové vozidlo do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie. Rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júla 2009 bol rozsudok krajského súdu

v časti týkajúcej sa vydania osobného motorového vozidla potvrdený. Rozsudok

najvyššieho súdu bol sťažovateľovi doručený 19. augusta 2009.

Podľa názoru sťažovateľa uvedenými rozsudkami došlo k porušeniu označených práv

podľa a dohovoru. V podanom odvolaní sťažovateľ poukázal najmä na ustanovenie

a a na ustanovenie zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze a vyrovnaní“). Namietal, že krajský súd nesprávne poňal vzťah medzi zákonom

o konkurze a vyrovnaní ako špeciálnou normou a ako normou

generálnou, najmä čo sa týka inštitútu zádržaného práva. Podľa odôvodnenia rozsudku

krajského súdu totiž zádržné právo v takomto prípade nemožno vôbec realizovať. S takýmto

právnym zdôvodnením však nemožno súhlasiť, lebo ustanovenie § 28 zákona o konkurze

a vyrovnaní priamo odkazuje na inštitút zádržného práva, z čoho vyplýva, že veriteľ si svoje

zádržné právo realizovať môže, i keď za splnenia zákonných podmienok. Za porušenie

označených práv považuje sťažovateľ najmä to, že najvyšší súd sa s odvolacími námietkami

nezaoberal a vec uzavrel konštatovaním, že obrana sťažovateľa je právne irelevantná. Podľa

názoru sťažovateľa rozsudok (o to viac rozsudok odvolacieho súdu) má byť dostatočne

odôvodnený v záujme jeho presvedčivosti, záväznosti a výchovného účinku. V opačnom

prípade je nepreskúmateľný. Sťažovateľ napokon poukazuje na to, že je dôchodca, ktorý na

sporné osobné motorové vozidlo dlhé roky sporil. Všetky peniaze vložil do B., s. r. o. (ďalej

len „úpadca“), formou pôžičky, čím vlastne celé vozidlo zaplatil. Napriek tomu by teraz

musel vozidlo vrátiť, hoci už nemá žiadnu hodnotu, a zaplatiť by mal aj lízingové splátky,

čo nepovažuje za spravodlivé.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok zo 14. júla 2009 v potvrdzujúcej časti zrušený a vec

vrátená na ďalšie konanie. Požaduje napokon náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

245,70 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júla 2009 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -89 z 26. februára 2008 v časti

o povinnosti sťažovateľa vydať žalobcovi sporné osobné motorové vozidlo. Podľa názoru

najvyššieho súdu základnou otázkou pre posúdenie správnosti rozsudku krajského súdu je,

či tvrdenie sťažovateľa, že predmet lízingu nemusí vydať z dôvodu, že úpadcovi na základe

zmluvy o pôžičke požičal peniaze, ktoré mu úpadca nevrátil, obstojí alebo nie. Krajský súd

dospel k správnemu záveru, že obrana sťažovateľa spočívajúca v jeho zádržnom práve

podľa je právne irelevantná. Je pravdou, že sťažovateľ na

základe zmluvy o pôžičke úpadcovi peniaze požičal, ten mu ich nevrátil a po vyhlásení

konkurzu na úpadcu žalobca prihlásenú pohľadávku sťažovateľa z titulu pôžičky uznal. Ide

o samostatný právny vzťah medzi žalobcom a sťažovateľom, ktorý žalobca nespochybnil,

keď prihlásenú pohľadávku sťažovateľa nepoprel.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa a kto je povinný vydať hnuteľnú vec,

môže ju zadržať, aby zabezpečil svoju splatnú peňažnú pohľadávku voči tomu, komu je

inak povinný vec vydať. Nemožno však zadržiavať vec svojvoľne alebo ľstivo odňatú.

Ak je však vyhlásený konkurz, alebo pri výkone rozhodnutia zistená platobná neschopnosť

dlžníka, má veriteľ zádržné právo aj k zabezpečeniu pohľadávky dosiaľ nesplatnej a bez

ohľadu na to, či sa veriteľovi uložilo naložiť s vecou spôsobom nezlučiteľným a výkonom

zádržného práva.

Podľa § 28 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní veritelia pohľadávok, ktoré boli

zabezpečené záložným právom alebo zádržným právom alebo obmedzením prevodu

nehnuteľností alebo zabezpečovacím prevodom práva (ďalej len „oddelení veritelia“), majú

právo, aby ich pohľadávka bola uspokojená z výťažku predaja majetku, ktorým bola

zabezpečená podľa poradia vzniku práva na oddelené uspokojenie. Právo na vydanie

výťažku je potrebné uplatniť na súde, ktorý je príslušný pre konkurzné a vyrovnacie

konanie.

Ústavný súd považuje závery všeobecných súdov za také, ktoré v žiadnom prípade

nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Zádržné právo sťažovateľa vyplývajúce z ustanovenia § 151s ods. 1 Občianskeho

zákonníka vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu síce neprestalo existovať, avšak sa

transformovalo do podoby, ktorá zodpovedá účelu a zmyslu konkurzného konania.

Vyhlásením konkurzu a následným prihlásením pohľadávky sťažovateľa voči úpadcovi

zmenilo jeho zádržné právo k osobnému motorovému vozidlu svoju povahu v tom zmysle,

že znamená iba právo na jeho oddelené uspokojenie z prostriedkov získaných konkurzným

predajom osobného motorového vozidla. Tým je sťažovateľ určitým spôsobom (rovnako,

ako aj ďalší oddelení veritelia) zvýhodnený oproti ostatným (neoddeleným) veriteľom.

Vzhľadom na spomenuté fakty niet dôvodu na to, aby ústavný súd zasiahol do

záverov všeobecných súdov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009