Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 372/09
PDF · 161.44 KB
No categories available
II. ÚS 372/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. O., K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Ntv 1/2009 z 5. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra
2009 doručená sťažnosť R. O., K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
2 Ntv 1/2009 z 5. októbra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom (vtedy)
Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK-1 T 14/2007 uznaný
vinným zo spáchania viacerých trestných činov, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia
slobody na doživotie. Proti rozsudku špeciálneho súdu podal sťažovateľ riadny opravný
prostriedok, v dôsledku čoho bol trestný spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie
o ňom. Predseda senátu najvyššieho (odvolacieho) súdu vzhľadom na skutočnosť, že lehota,
na ktorú bola sťažovateľovi naposledy predĺžená väzba, končila 13. októbra 2009, podal
návrh na jej predĺženie do 31. januára 2010. Tomuto návrhu najvyšší súd 5. októbra 2009
napadnutým uznesením vyhovel. V závere tohto rozhodnutia poučil sťažovateľa, že proti
tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho základné
právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že proti tomuto
uzneseniu sťažnosť nepripustil.
Svoje presvedčenie sťažovateľ odôvodnil takto:
„(...) je zrejmé, že uznesenie NS SR sp. zn. 2 Ntv 1/2009 z 05. 10. 2009(...) bolo
svojou podstatou a povahou prvostupňové súdne rozhodnutie a voči takému je možné podať
opravný prostriedok.
NS SR podľa názoru sťažovateľa mal použiť per analogiam aj ustanovenie § 185
ods. 4 Trestného poriadku: Proti uzneseniu odvolacieho súdu o vzatí obvineného do väzby
je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu, ktorý v pri tomto rozhodovaní
má postavenie nadriadeného orgánu.
NS SR o predĺžení väzby rozhodoval procesne rovnakým spôsobom ako bývalý
Špeciálny súd v Pezinku v uznesení sp. zn. PK – 1 T/14/2007 z 26. 03. 2009(...) Špeciálny
súd v poučení tohto uznesenia sťažnosť pripustil a NS SR (ako súd prvostupňový)
v identickom procesnom rozhodnutí sťažnosť nepripustil.
Podľa názoru sťažovateľa nepripustením sťažnosti proti uzneseniu NS SR sp. zn.
2 Ntv 1/2009 z 05. 10. 2009, ktorým predĺžil sťažovateľovu väzbu do 31. januára 2010 boli
porušené jeho základné práva a slobody, keďže mu bolo odopreté domáhať sa svojho práva
prostredníctvom opravného prostriedku.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 5. októbra 2009 sp. zn.
2 Ntv 1/2009, ktorým predĺžil sťažovateľovi väzbu do 31. januára 2010 porušil jeho
základné práva a slobody zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny práv a slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Ntv 1/2009 zo dňa
5. októbra 2009 a prepustil sťažovateľa R. O. z väzby na slobodu.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov
konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntv 1/2009 z 5. októbra 2009 bolo porušené jeho základné právo
zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na
začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ (v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom) domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť
odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (III. ÚS 235/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Napadnutým uznesením sp. zn. 2 Ntv 1/2009 z 5. októbra 2009 najvyšší súd predĺžil
lehotu trvania väzby sťažovateľa do 31. januára 2010, a to podľa § 76a zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), podľa ktorého ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý
možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie,
ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov skončiť do
uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní, a prepustením obvineného na slobodu
hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže
súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu,
a to aj opakovane.
Podľa § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie aj
rozhodnutie o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní.
V zmysle uvedeného rozhodnutie o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom
konaní podľa § 76a Trestného poriadku treba považovať za rozhodnutie o väzbe, t. j. za
také, ktoré predstavuje zásah do osobnej slobody obvineného. Ochranu základnému právu
na osobnú slobodu však poskytujú ustanovenia čl. 17 ústavy a čl. 8 listiny, resp. čl. 5
dohovoru.
K tomu je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy
upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej
judikatúre konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty
základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení,
a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie
o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu
ochranu (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).
Tento záver platí aj o vzťahu základných práv zaručených v čl. 36 a čl. 8 listiny.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti
s rozhodovaním najvyššieho súdu o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní,
ústavný súd uvádza, že aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého sťažovateľ
namietal porušenie svojho práva, sa vzťahuje iba na konanie, v ktorom sa rozhoduje
o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia.
O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí,
predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo
netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, medzi iným aj konanie
o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Ak teda konanie o rozhodnutí
o väzbe nepodlieha režimu čl. 6 dohovoru, tak ani rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Ntv 1/2009 z 5. októbra 2009 nemohlo tento článok dohovoru porušiť. Článok 6
dohovoru, ktorý upravuje právo na spravodlivý proces, sa zásadne nevzťahuje na konanie
o väzbe vrátane konania a rozhodovania všeobecného súdu o predĺžení trvania väzby, pre
ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa
vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo
na osobnú slobodu a bezpečnosť (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05).
Ústavný súd rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú
slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko
z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 etc).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to pre nedostatok akejkoľvek
príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označenými článkami
ústavy, listiny a dohovoru.
Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľom tvrdené skutočnosti nemajú
oporu v zákone. Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je
prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo
dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.
„Inak“ zákon ustanovuje v § 185 ods. 4 Trestného poriadku, v ktorom sa uvádza, že
proti uzneseniu odvolacieho súdu o vzatí obvineného do väzby je prípustná sťažnosť,
o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu, ktorý pri tomto rozhodovaní má postavenie
nadriadeného orgánu.
Podstatnou je v tomto ohľade konkretizácia rozhodnutia, ktorého sa citované
ustanovenie § 185 ods. 4 Trestného poriadku týka, a teda ide o uznesenie odvolacieho súdu
„o vzatí“ obvineného do väzby. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je oprávnený
podávať výklad zákona (to je zverené všeobecným súdom pri jeho aplikácii), avšak v danej
veci je znenie zákona jednoznačné, dostatočne jasné a konkrétne. Nevzniká teda absolútne
žiaden dôvod na analogické použitie iných ustanovení príslušného procesného predpisu. Aj
z tohto pohľadu sa sťažnosť sťažovateľa javí ako zjavne neopodstatnená.
Napokon je potrebné podotknúť, že sťažovateľ ústavnému súdu nijakým spôsobom
nepreukázal, že by napriek „nesprávnemu poučeniu“ podal opravný prostriedok proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Pritom bolo povinnosťou (kvalifikovaného)
obhajcu sťažovateľa (pozri § 44 Trestného poriadku) v prípade jeho presvedčenia, že proti
uvedenému rozhodnutiu je sťažnosť prípustná, takéto podanie urobiť (aj napriek
„nesprávnemu poučeniu“), a o tomto by konal a rozhodoval najvyšší súd. Vzhľadom na
tieto závery ústavný súd konštatuje, že by v tejto veci s prihliadnutím na čl. 127 ods. 1 in
fine („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal právomoc konať.
Pretože ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, o ďalších požiadavkách
sťažovateľa už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2009