Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 372/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. O., K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 5. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra

2009 doručená sťažnosť R. O., K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 5. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom (vtedy)

Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. uznaný

vinným zo spáchania viacerých trestných činov, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia

slobody na doživotie. Proti rozsudku špeciálneho súdu podal sťažovateľ riadny opravný

prostriedok, v dôsledku čoho bol trestný spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie

o ňom. Predseda senátu najvyššieho (odvolacieho) súdu vzhľadom na skutočnosť, že lehota,

na ktorú bola sťažovateľovi naposledy predĺžená väzba, končila 13. októbra 2009, podal

návrh na jej predĺženie do 31. januára 2010. Tomuto návrhu najvyšší súd 5. októbra 2009

napadnutým uznesením vyhovel. V závere tohto rozhodnutia poučil sťažovateľa, že proti

tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho základné

právo na súdnu ochranu zaručené v a listiny, ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že proti tomuto

uzneseniu sťažnosť nepripustil.

Svoje presvedčenie sťažovateľ odôvodnil takto:

„(...) je zrejmé, že uznesenie NS SR sp. zn. z 05. 10. 2009(...) bolo

svojou podstatou a povahou prvostupňové súdne rozhodnutie a voči takému je možné podať

opravný prostriedok.

NS SR podľa názoru sťažovateľa mal použiť per analogiam aj ustanovenie § 185

ods. 4 : Proti uzneseniu odvolacieho súdu o vzatí obvineného do väzby

je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu, ktorý v pri tomto rozhodovaní

má postavenie nadriadeného orgánu.

NS SR o predĺžení väzby rozhodoval procesne rovnakým spôsobom ako bývalý

Špeciálny súd v Pezinku v uznesení sp. zn. PK – 1 T/14/2007 z 26. 03. 2009(...) Špeciálny

súd v poučení tohto uznesenia sťažnosť pripustil a NS SR (ako súd prvostupňový)

v identickom procesnom rozhodnutí sťažnosť nepripustil.

Podľa názoru sťažovateľa nepripustením sťažnosti proti uzneseniu NS SR sp. zn.

z 05. 10. 2009, ktorým predĺžil sťažovateľovu väzbu do 31. januára 2010 boli

porušené jeho základné práva a slobody, keďže mu bolo odopreté domáhať sa svojho práva

prostredníctvom opravného prostriedku.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 5. októbra 2009 sp. zn.

, ktorým predĺžil sťažovateľovi väzbu do 31. januára 2010 porušil jeho

základné práva a slobody zaručené v SR, Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny práv a slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

5. októbra 2009 a prepustil sťažovateľa R. O. z väzby na slobodu.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 5. októbra 2009 bolo porušené jeho základné právo

zaručené v a listiny a právo zaručené v

dohovoru.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ (v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom) domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť

odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Napadnutým uznesením sp. zn. z 5. októbra 2009 najvyšší súd predĺžil

lehotu trvania väzby sťažovateľa do 31. januára 2010, a to podľa § 76a zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), podľa ktorého ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý

možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie,

ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov skončiť do

uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní, a prepustením obvineného na slobodu

hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže

súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu,

a to aj opakovane.

Podľa rozhodnutím o väzbe sa rozumie aj

rozhodnutie o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní.

V zmysle uvedeného rozhodnutie o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom

konaní podľa treba považovať za rozhodnutie o väzbe, t. j. za

také, ktoré predstavuje zásah do osobnej slobody obvineného. Ochranu základnému právu

na osobnú slobodu však poskytujú ustanovenia a listiny, resp.

dohovoru.

K tomu je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o vzťah ustanovenia

upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia a 5

týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej

judikatúre konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení,

a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia o práve na súdnu

ochranu (napr. , ).

Tento záver platí aj o vzťahu základných práv zaručených v čl. 36 a čl. 8 listiny.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti

s rozhodovaním najvyššieho súdu o predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní,

ústavný súd uvádza, že aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého sťažovateľ

namietal porušenie svojho práva, sa vzťahuje iba na konanie, v ktorom sa rozhoduje

o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia.

O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí,

predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo

netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, medzi iným aj konanie

o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Ak teda konanie o rozhodnutí

o väzbe nepodlieha režimu čl. 6 dohovoru, tak ani rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 5. októbra 2009 nemohlo tento článok dohovoru porušiť. Článok 6

dohovoru, ktorý upravuje právo na spravodlivý proces, sa zásadne nevzťahuje na konanie

o väzbe vrátane konania a rozhodovania všeobecného súdu o predĺžení trvania väzby, pre

ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa

vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo

na osobnú slobodu a bezpečnosť (, , ).

Ústavný súd rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú

slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko

z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 etc).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa , a to pre nedostatok akejkoľvek

príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označenými článkami

, listiny a dohovoru.

Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľom tvrdené skutočnosti nemajú

oporu v zákone. Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je

prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo

dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

„Inak“ zákon ustanovuje v , v ktorom sa uvádza, že

proti uzneseniu odvolacieho súdu o vzatí obvineného do väzby je prípustná sťažnosť,

o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu, ktorý pri tomto rozhodovaní má postavenie

nadriadeného orgánu.

Podstatnou je v tomto ohľade konkretizácia rozhodnutia, ktorého sa citované

ustanovenie týka, a teda ide o uznesenie odvolacieho súdu

„o vzatí“ obvineného do väzby. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je oprávnený

podávať výklad zákona (to je zverené všeobecným súdom pri jeho aplikácii), avšak v danej

veci je znenie zákona jednoznačné, dostatočne jasné a konkrétne. Nevzniká teda absolútne

žiaden dôvod na analogické použitie iných ustanovení príslušného procesného predpisu. Aj

z tohto pohľadu sa sťažnosť sťažovateľa javí ako zjavne neopodstatnená.

Napokon je potrebné podotknúť, že sťažovateľ ústavnému súdu nijakým spôsobom

nepreukázal, že by napriek „nesprávnemu poučeniu“ podal opravný prostriedok proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Pritom bolo povinnosťou (kvalifikovaného)

obhajcu sťažovateľa (pozri ) v prípade jeho presvedčenia, že proti

uvedenému rozhodnutiu je sťažnosť prípustná, takéto podanie urobiť (aj napriek

„nesprávnemu poučeniu“), a o tomto by konal a rozhodoval najvyšší súd. Vzhľadom na

tieto závery ústavný súd konštatuje, že by v tejto veci s prihliadnutím na čl. 127 ods. 1 in

fine („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal právomoc konať.

Pretože ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, o ďalších požiadavkách

sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009