Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 382/09
PDF · 149.98 KB
No categories available
II. ÚS 382/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu P. vo V.,
N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším
súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Obo 3/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. G. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2009
doručená sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu P. vo V., N. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Obo 3/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
8. októbra 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. Z-2-3K 290/96 z 22. augusta 1997 bol na majetok P. vo V. (ďalej len
„úpadca“) vyhlásený konkurz. Za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený sťažovateľ.
V rámci zostavovania súpisu majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty sťažovateľ
zistil, že úpadca v postavení dlžníka previedol pätnástimi kúpnymi zmluvami z 8. novembra
1996 na obchodnú spoločnosť A., s. r. o. (ďalej len „A.“), podstatnú časť svojho
nehnuteľného majetku, pričom z celkovej hodnoty ustálených majetkových podielov v sume
19 031 076 Sk bola úpadcovi uhradená len nepatrná suma 16 100 Sk. V dôsledku tejto
skutočnosti sťažovateľ s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) a § 48
ods. 1 Občianskeho zákonníka písomným prejavom vôle z 13. septembra 1999 doručeným
A. 13. októbra 1999 odstúpil od všetkých kúpnych zmlúv. Na základe žalôb A. o určenie
neplatnosti odstúpenia sťažovateľa od kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností z 8.
novembra 1996 rozsudkom krajského súdu č. k. 66 Cbi 76/00-314 zo 16. októbra 2008 bolo
určené, že odstúpenie je neplatné. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 3/2009 z 18.
júna 2009 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok krajského súdu sa stal
právoplatným 11. augusta 2009.
Podľa názoru sťažovateľa v oboch rozhodnutiach všeobecných súdov chýba jasné
a jednoznačné odôvodnenie, ktoré by malo tvoriť súčasť základného práva na súdnu
ochranu. Najvyšší súd ustálil, že A. uzatvoril s úpadcom pätnásť kúpnych zmlúv o prevode
nehnuteľností s tým, že jednu tretinu kúpnej ceny mal A. zaplatiť úpadcovi, ďalšiu tretinu
Daňovému úradu v Nitre a poslednú tretinu oprávneným osobám za ich majetkové podiely
u úpadcu. Rovnako konštatoval, že A. ako kupujúci svoj záväzok zaplatiť kúpnu cenu
dohodnutým spôsobom splnil. Podľa výpočtov sťažovateľa to ani zďaleka nezodpovedá
skutočnosti. Neobstoja ani tie ujednania kúpnych zmlúv, podľa ktorých boli vyčíslené
nároky členov družstva na vyrovnací podiel a na majetkové podiely. Sťažovateľ
spochybňuje tiež oprávnenosť a zročnosť takýchto nárokov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľ presvedčený, že od kúpnych zmlúv
odstúpil právom, a pokiaľ to všeobecné súdy neuznali, porušili tým označené práva podľa
ústavy a dohovoru.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
6 Obo 3/2009 s tým, aby bol rozsudok z 18. júna 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie
konanie. Požaduje napokon náhradu trov.
Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 3/2009-353 z 18. júna 2009 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 66 Cbi 76/00-314 zo 16. októbra 2008. Úpadca
(predtým vystupujúci pod obchodným menom P.) sa transformoval v zmysle platných
predpisov a osoby, ktoré mali voči nemu pohľadávky z titulu majetkového podielu, resp.
vyrovnacieho podielu (oprávnené osoby) postúpili tieto pohľadávky právnickým a fyzickým
osobám–samostatne hospodáriacim roľníkom. Úpadca rozhodol uznesením z 21. augusta
1995, že postupníkom vydá svoj majetok do výšky prevzatých dlhov voči oprávneným
osobám. K realizácii uznesenia došlo uzatvorením dohôd z 2. decembra 1995. Išlo o dohody
o vydaní majetku družstva na majetkové podiely oprávnených osôb a na vyrovnacie podiely
pre členov družstva. V nadväznosti na tieto dohody boli uzatvorené jednotlivé kúpne
zmluvy týkajúce sa prevodu nehnuteľného majetku. V kúpnych zmluvách bol spôsob
vyporiadania kúpnej ceny dohodnutý tak, že prvú časť ceny zaplatí A. v hotovosti do
pokladne úpadcu. Druhú presne určenú časť ceny mal A. poskytnúť podľa potrieb úpadcu
na zaplatenie dane z prevodu nehnuteľností. Napokon tretiu sumu dohodnutej kúpnej ceny
mal A. vyplatiť osobám, ktoré získali majetkové podiely v rámci transformácie družstva
a členom družstva majúcim nárok na vyrovnací podiel. Je nesporné, že z dohodnutej kúpnej
ceny zaplatil A. prvú časť tak, že ju zaplatil v hotovosti do pokladne úpadcu pri podpise
kúpnej zmluvy. Zaplatenie tejto čiastky nepopieral ani sťažovateľ v právnom úkone
z 13. septembra 1999, ktorým odstúpil od kúpnych zmlúv. Ďalšiu časť kúpnej ceny určenej
na daň z prevodu nehnuteľností spolu v čiastke 668 414 Sk vyporiadal A. priamo
s Daňovým úradom v Nitre. Dokazuje to rozhodnutie sp. zn. 8/320/99 z 5. januára 1999
o zrušení záložného práva zriadeného na účel zabezpečenia daňovej pohľadávky.
Zostávajúcu časť kúpnej ceny bol A. povinný vyplatiť oprávneným osobám tak, že im
zaplatí spôsobom a v lehotách dohodnutých v zmluvách o postúpení pohľadávok. Táto
povinnosť A. smerovala voči tretím osobám, teda nie voči úpadcovi. A. výpisom z hlavnej
knihy účtovníctva spolu s inventúrnymi súpismi a príslušnými pokladničnými dokladmi
a výdajkami preukázal, že si svoju povinnosť voči oprávneným osobám (prípadne ich
dedičom) splnil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti stav existujúci v čase úkonu
sťažovateľa (odstúpenia od kúpnych zmlúv) nebol dôvodom na odstúpenie od zmluvy
v zmysle § 14 ods. 2 zákona o konkurze, podľa ktorého ak zmluvu o vzájomnom plnení ešte
v čase vyhlásenia konkurzu nesplnil ani úpadca, ani druhý účastník zmluvy, alebo sa splnila
len čiastočne, každá strana môže od zmluvy ustúpiť. A. svoj záväzok zaplatiť kúpnu cenu
splnil a predložil o tom aj relevantné dôkazy. Sťažovateľ namietal, že A. nemohol mať
veriteľov v osobách majúcich nárok na vyrovnávacie podiely, resp. v osobách majúcich
nárok na vydanie majetkových podielov, a preto považoval svoj postup podľa § 14 ods. 2
zákona o konkurze za dôvodný a platný. Vzhľadom na ustanovenie § 13 ods. 3 zákona č.
42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov
v družstvách v znení neskorších predpisov v znení účinnom v inkriminovanom čase platilo,
že pokiaľ sa oprávnená osoba nestala účastníkom právnickej osoby podľa transformačného
projektu a nebola podnikateľom v zmysle odseku 2, mohol sa jej vydať majetkový podiel
v plnej výške po siedmich rokoch od schválenia transformačného projektu, pokiaľ sa
oprávnená osoba po schválení transformačného projektu nedohodla s družstvom alebo jeho
právnym nástupcom inak. To znamená, že oprávnené osoby mali možnosť vydania svojho
majetkového podielu aj pred uplynutím siedmich rokov od schválenia transformačného
projektu, pokiaľ sa s družstvom alebo jeho právnym nástupcom na tom dohodli. Oprávnené
osoby požiadali o vydanie majetkového podielu a uznesením predstavenstva úpadcu z 21.
augusta 1995 sa im vyhovelo. Záväzok vyplývajúci z uznesenia predstavenstva prevzal na
seba A., ktorý oprávneným osobám poskytol plnenie, pričom tieto osoby toto plnenie prijali.
Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že neboli splnené podmienky v zmysle
§ 14 ods. 2 zákona o konkurze na to, aby sťažovateľ odstúpil od kúpnych zmlúv o prevode
nehnuteľností. Podľa doložky právoplatnosti rozsudok nadobudol právoplatnosť 11. augusta
2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom môže sa
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Treba konštatovať, že použitá argumentácia všeobecných súdov, a to tak z hľadiska
skutkových ustálení, ako aj z pohľadu právneho posúdenia, je dostatočná a presvedčivá.
V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú.
Ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť tieto podstatné skutočnosti:
Ustanovenie § 14 ods. 2 zákona o konkurze umožňovalo ktorémukoľvek účastníkovi
odstúpiť od zmluvy o vzájomnom plnení, ak ju v čase vyhlásenia konkurzu nesplnil ani
úpadca, ani druhý účastník zmluvy, resp. sa splnila len čiastočne. Inak povedané, pokiaľ
v čase vyhlásenia konkurzu obsah zmluvy spočívajúci v plnení zmluvných strán nebol ešte
zavŕšený, vyhlásenie konkurzu dávalo právo od takejto zmluvy bez ďalšieho odstúpiť.
Vzhľadom na platnú právnu úpravu bol sťažovateľ v postavení správcu konkurznej
podstaty oprávnený po vyhlásení konkurzu odstúpiť od kúpnych zmlúv uzavretých predtým
medzi úpadcom a A. iba za predpokladu, že v čase vyhlásenia konkurzu nebol obsah
kúpnych zmlúv ešte zavŕšený, teda v okolnostiach skúmaného prípadu dohodnutá kúpna
cena nebola A. bezo zvyšku uhradená.
Všeobecné súdy vyhodnotili vykonané dôkazy tak, že A. svoju povinnosť uhradiť
kúpnu cenu splnil v celom rozsahu spôsobom dohodnutým v príslušných kúpnych
zmluvách. Ústavný súd nevidí dôvod spochybňovať tieto skutkové ustálenia všeobecných
súdov, keďže sa opierajú predovšetkým o účtovnú dokumentáciu.
Pokiaľ sťažovateľ v podanej sťažnosti veľmi rozsiahlym spôsobom zdôrazňuje, že
oprávnené osoby v skutočnosti nespĺňali podmienky na to, aby mohli byť považované za
oprávnené osoby, a že preto im vyplatené čiastky mali byť správne vyplatené úpadcovi
(čo má v konečnom dôsledku znamenať, že v čase vyhlásenia konkurzu povinnosť A.
zaplatiť kúpnu cenu nebola v celom rozsahu splnená), nemôže ústavný súd túto námietku
akceptovať. Sťažovateľ vlastne tvrdí, že kúpne zmluvy v časti upravujúcej povinnosť
zaplatenia kúpnej ceny tak, že časť z nej sa má vyplatiť nie úpadcovi ako vlastníkovi, ale
tretím osobám, ktorým má úpadca dlhovať, sú v rozpore so zákonom. Takúto situáciu však
nemožno z právneho hľadiska riešiť postupom podľa § 14 ods. 2 zákona o konkurze.
Zásadne totiž platí, že odstúpiť možno iba od platného právneho úkonu. Neplatný právny
úkon nevyvoláva zamýšľané právne účinky, a preto odstupovať od neho by nemalo nijaký
zmysel. Presadzovanému právnemu názoru sťažovateľa by, ako sa zdá, skôr zodpovedalo
domáhať sa neplatnosti uzavretých kúpnych zmlúv, teda ustálenia, že nehnuteľnosti tvoriace
predmet kúpnych zmlúv patria do konkurznej podstaty úpadcu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2009