Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 382/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu P. vo V.,

N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším

súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. G. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2009

doručená sťažnosť JUDr. J. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu P. vo V., N. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

8. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. Z-2-3K 290/96 z 22. augusta 1997 bol na majetok P. vo V. (ďalej len

„úpadca“) vyhlásený konkurz. Za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený sťažovateľ.

V rámci zostavovania súpisu majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty sťažovateľ

zistil, že úpadca v postavení dlžníka previedol pätnástimi kúpnymi zmluvami z 8. novembra

1996 na obchodnú spoločnosť A., s. r. o. (ďalej len „A.“), podstatnú časť svojho

nehnuteľného majetku, pričom z celkovej hodnoty ustálených majetkových podielov v sume

19 031 076 Sk bola úpadcovi uhradená len nepatrná suma 16 100 Sk. V dôsledku tejto

skutočnosti sťažovateľ s poukazom na ustanovenie

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) a § 48

ods. 1 písomným prejavom vôle z 13. septembra 1999 doručeným

A. 13. októbra 1999 odstúpil od všetkých kúpnych zmlúv. Na základe žalôb A. o určenie

neplatnosti odstúpenia sťažovateľa od kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností z 8.

novembra 1996 rozsudkom krajského súdu č. k. -314 zo 16. októbra 2008 bolo

určené, že odstúpenie je neplatné. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18.

júna 2009 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok krajského súdu sa stal

právoplatným 11. augusta 2009.

Podľa názoru sťažovateľa v oboch rozhodnutiach všeobecných súdov chýba jasné

a jednoznačné odôvodnenie, ktoré by malo tvoriť súčasť základného práva na súdnu

ochranu. Najvyšší súd ustálil, že A. uzatvoril s úpadcom pätnásť kúpnych zmlúv o prevode

nehnuteľností s tým, že jednu tretinu kúpnej ceny mal A. zaplatiť úpadcovi, ďalšiu tretinu

Daňovému úradu v Nitre a poslednú tretinu oprávneným osobám za ich majetkové podiely

u úpadcu. Rovnako konštatoval, že A. ako kupujúci svoj záväzok zaplatiť kúpnu cenu

dohodnutým spôsobom splnil. Podľa výpočtov sťažovateľa to ani zďaleka nezodpovedá

skutočnosti. Neobstoja ani tie ujednania kúpnych zmlúv, podľa ktorých boli vyčíslené

nároky členov družstva na vyrovnací podiel a na majetkové podiely. Sťažovateľ

spochybňuje tiež oprávnenosť a zročnosť takýchto nárokov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľ presvedčený, že od kúpnych zmlúv

odstúpil právom, a pokiaľ to všeobecné súdy neuznali, porušili tým označené práva podľa

a dohovoru.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1

a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 18. júna 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie

konanie. Požaduje napokon náhradu trov.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. -353 z 18. júna 2009 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -314 zo 16. októbra 2008. Úpadca

(predtým vystupujúci pod obchodným menom P.) sa transformoval v zmysle platných

predpisov a osoby, ktoré mali voči nemu pohľadávky z titulu majetkového podielu, resp.

vyrovnacieho podielu (oprávnené osoby) postúpili tieto pohľadávky právnickým a fyzickým

osobám–samostatne hospodáriacim roľníkom. Úpadca rozhodol uznesením z 21. augusta

1995, že postupníkom vydá svoj majetok do výšky prevzatých dlhov voči oprávneným

osobám. K realizácii uznesenia došlo uzatvorením dohôd z 2. decembra 1995. Išlo o dohody

o vydaní majetku družstva na majetkové podiely oprávnených osôb a na vyrovnacie podiely

pre členov družstva. V nadväznosti na tieto dohody boli uzatvorené jednotlivé kúpne

zmluvy týkajúce sa prevodu nehnuteľného majetku. V kúpnych zmluvách bol spôsob

vyporiadania kúpnej ceny dohodnutý tak, že prvú časť ceny zaplatí A. v hotovosti do

pokladne úpadcu. Druhú presne určenú časť ceny mal A. poskytnúť podľa potrieb úpadcu

na zaplatenie dane z prevodu nehnuteľností. Napokon tretiu sumu dohodnutej kúpnej ceny

mal A. vyplatiť osobám, ktoré získali majetkové podiely v rámci transformácie družstva

a členom družstva majúcim nárok na vyrovnací podiel. Je nesporné, že z dohodnutej kúpnej

ceny zaplatil A. prvú časť tak, že ju zaplatil v hotovosti do pokladne úpadcu pri podpise

kúpnej zmluvy. Zaplatenie tejto čiastky nepopieral ani sťažovateľ v právnom úkone

z 13. septembra 1999, ktorým odstúpil od kúpnych zmlúv. Ďalšiu časť kúpnej ceny určenej

na daň z prevodu nehnuteľností spolu v čiastke 668 414 Sk vyporiadal A. priamo

s Daňovým úradom v Nitre. Dokazuje to rozhodnutie sp. zn. z 5. januára 1999

o zrušení záložného práva zriadeného na účel zabezpečenia daňovej pohľadávky.

Zostávajúcu časť kúpnej ceny bol A. povinný vyplatiť oprávneným osobám tak, že im

zaplatí spôsobom a v lehotách dohodnutých v zmluvách o postúpení pohľadávok. Táto

povinnosť A. smerovala voči tretím osobám, teda nie voči úpadcovi. A. výpisom z hlavnej

knihy účtovníctva spolu s inventúrnymi súpismi a príslušnými pokladničnými dokladmi

a výdajkami preukázal, že si svoju povinnosť voči oprávneným osobám (prípadne ich

dedičom) splnil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti stav existujúci v čase úkonu

sťažovateľa (odstúpenia od kúpnych zmlúv) nebol dôvodom na odstúpenie od zmluvy

v zmysle § 14 ods. 2 zákona o konkurze, podľa ktorého ak zmluvu o vzájomnom plnení ešte

v čase vyhlásenia konkurzu nesplnil ani úpadca, ani druhý účastník zmluvy, alebo sa splnila

len čiastočne, každá strana môže od zmluvy ustúpiť. A. svoj záväzok zaplatiť kúpnu cenu

splnil a predložil o tom aj relevantné dôkazy. Sťažovateľ namietal, že A. nemohol mať

veriteľov v osobách majúcich nárok na vyrovnávacie podiely, resp. v osobách majúcich

nárok na vydanie majetkových podielov, a preto považoval svoj postup podľa § 14 ods. 2

zákona o konkurze za dôvodný a platný. Vzhľadom na ustanovenie § 13 ods. 3 zákona č.

o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov

v družstvách v znení neskorších predpisov v znení účinnom v inkriminovanom čase platilo,

že pokiaľ sa oprávnená osoba nestala účastníkom právnickej osoby podľa transformačného

projektu a nebola podnikateľom v zmysle odseku 2, mohol sa jej vydať majetkový podiel

v plnej výške po siedmich rokoch od schválenia transformačného projektu, pokiaľ sa

oprávnená osoba po schválení transformačného projektu nedohodla s družstvom alebo jeho

právnym nástupcom inak. To znamená, že oprávnené osoby mali možnosť vydania svojho

majetkového podielu aj pred uplynutím siedmich rokov od schválenia transformačného

projektu, pokiaľ sa s družstvom alebo jeho právnym nástupcom na tom dohodli. Oprávnené

osoby požiadali o vydanie majetkového podielu a uznesením predstavenstva úpadcu z 21.

augusta 1995 sa im vyhovelo. Záväzok vyplývajúci z uznesenia predstavenstva prevzal na

seba A., ktorý oprávneným osobám poskytol plnenie, pričom tieto osoby toto plnenie prijali.

Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že neboli splnené podmienky v zmysle

§ 14 ods. 2 zákona o konkurze na to, aby sťažovateľ odstúpil od kúpnych zmlúv o prevode

nehnuteľností. Podľa doložky právoplatnosti rozsudok nadobudol právoplatnosť 11. augusta

2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom môže sa

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Treba konštatovať, že použitá argumentácia všeobecných súdov, a to tak z hľadiska

skutkových ustálení, ako aj z pohľadu právneho posúdenia, je dostatočná a presvedčivá.

V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú.

Ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť tieto podstatné skutočnosti:

Ustanovenie § 14 ods. 2 zákona o konkurze umožňovalo ktorémukoľvek účastníkovi

odstúpiť od zmluvy o vzájomnom plnení, ak ju v čase vyhlásenia konkurzu nesplnil ani

úpadca, ani druhý účastník zmluvy, resp. sa splnila len čiastočne. Inak povedané, pokiaľ

v čase vyhlásenia konkurzu obsah zmluvy spočívajúci v plnení zmluvných strán nebol ešte

zavŕšený, vyhlásenie konkurzu dávalo právo od takejto zmluvy bez ďalšieho odstúpiť.

Vzhľadom na platnú právnu úpravu bol sťažovateľ v postavení správcu konkurznej

podstaty oprávnený po vyhlásení konkurzu odstúpiť od kúpnych zmlúv uzavretých predtým

medzi úpadcom a A. iba za predpokladu, že v čase vyhlásenia konkurzu nebol obsah

kúpnych zmlúv ešte zavŕšený, teda v okolnostiach skúmaného prípadu dohodnutá kúpna

cena nebola A. bezo zvyšku uhradená.

Všeobecné súdy vyhodnotili vykonané dôkazy tak, že A. svoju povinnosť uhradiť

kúpnu cenu splnil v celom rozsahu spôsobom dohodnutým v príslušných kúpnych

zmluvách. Ústavný súd nevidí dôvod spochybňovať tieto skutkové ustálenia všeobecných

súdov, keďže sa opierajú predovšetkým o účtovnú dokumentáciu.

Pokiaľ sťažovateľ v podanej sťažnosti veľmi rozsiahlym spôsobom zdôrazňuje, že

oprávnené osoby v skutočnosti nespĺňali podmienky na to, aby mohli byť považované za

oprávnené osoby, a že preto im vyplatené čiastky mali byť správne vyplatené úpadcovi

(čo má v konečnom dôsledku znamenať, že v čase vyhlásenia konkurzu povinnosť A.

zaplatiť kúpnu cenu nebola v celom rozsahu splnená), nemôže ústavný súd túto námietku

akceptovať. Sťažovateľ vlastne tvrdí, že kúpne zmluvy v časti upravujúcej povinnosť

zaplatenia kúpnej ceny tak, že časť z nej sa má vyplatiť nie úpadcovi ako vlastníkovi, ale

tretím osobám, ktorým má úpadca dlhovať, sú v rozpore so zákonom. Takúto situáciu však

nemožno z právneho hľadiska riešiť postupom podľa § 14 ods. 2 zákona o konkurze.

Zásadne totiž platí, že odstúpiť možno iba od platného právneho úkonu. Neplatný právny

úkon nevyvoláva zamýšľané právne účinky, a preto odstupovať od neho by nemalo nijaký

zmysel. Presadzovanému právnemu názoru sťažovateľa by, ako sa zdá, skôr zodpovedalo

domáhať sa neplatnosti uzavretých kúpnych zmlúv, teda ustálenia, že nehnuteľnosti tvoriace

predmet kúpnych zmlúv patria do konkurznej podstaty úpadcu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009