Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 374/09
PDF · 152.02 KB
No categories available
I. ÚS 374/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 374/09-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody L., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndt
20/2009 z 27. októbra 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3
Toš 10/2007 z 27. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Š. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra
2009 doručená sťažnosť R. Š, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody L. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ndt 20/2009 z
27. októbra 2009 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 10/2007 z 27. októbra 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn.
PK 2 Tš 17/2005 podal odvolanie proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len
„špeciálny súd“) zo 17. septembra 2007. Konanie o jeho odvolaní je najvyšším súdom
vedené pod sp. zn. 3 Toš 10/2007. Verejné zasadnutie v predmetnej veci bolo najvyšším
súdom nariadené na 26. až 28. október 2009. Na začiatku uvedeného verejného zasadnutia
v tejto veci vzniesol sťažovateľ námietku zaujatosti, pretože pred jeho konaním
v rozhlasovej relácii odzneli informácie, že 105 sudcov Slovenska, medzi ktorými boli
i viacerí sudcovia najvyššieho súdu, podpísalo petíciu, v ktorej uviedli, že sa „necítia byť
nezávislí, tak aby mohli nezávisle rozhodovať v pridelených veciach a pociťujú pri tom
strach a obavy“. Najvyšší súd napriek vznesenej námietke zaujatosti v konaní verejného
zasadnutia v predmetnej veci ďalej pokračoval. O námietke zaujatosti sťažovateľa rozhodol
iný senát najvyššieho súdu uznesením sp. zn. 3 Ndt 20/2009 z 27. októbra 2009 tak, že ju
zamietol.
Podľa sťažovateľa zmienenú petíciu mal podpísať aj sudca JUDr. J. K., ktorý
rozhodoval o jeho námietke zaujatosti. Z toho vyplýva, že o jeho námietke zaujatosti
rozhodoval aj sudca, proti ktorému táto námietka smerovala.
Vo vzťahu k rozhodnutiu o vznesenej námietke sťažovateľ uviedol: „O objektívnej
podstate mojej námietky tento senát ani nerozhodoval, dokonca ju označil za ako právne
irelevantnú, ktorá ešte je aj nad rámec prieskumnej povinnosti senátu...
Mojou námietkou som zásadne spochybnil nezávislosť a nestrannosť sudcov, ktorí
rozhodovali o mojom odvolaní a podanej námietke, a preto je veľmi sporné, či sudcovia,
ktorí konali a rozhodovali v mojej Tr. veci, sú sudcami zákonnými (čl. 48 ods. 1, Ústavy SR)
v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“
V rámci ďalšej argumentácie sťažovateľ uviedol: „Ak sudca verejne prehlási, že sa
necíti byť nezávislý a pociťuje strach a obavy pri svojom rozhodovaní v pridelených
veciach, tak aký pocit mám mať ako obžalovaný z takéhoto vyhlásenia sudcu, ktorý má
rozhodovať o mojom živote v mojej tr. veci?
Úplne logicky mám strach a obavy ja z takého sudcu, naviac to pociťujem ako
bezprostrednú hrozbu. Ak takýto sudca sám spochybní svoju nezávislosť pre mňa v tak
dôležitej veci, zvlášť ak od samého začiatku Tr. stíhania tvrdím, že som predmetné Tr. činy
určite nespáchal a som nevinný...
Podľa môjho názoru takýto sudcovia deformujú súdnictvo SR, teda súdnu moc
v zmysle čl. 141 ods. 1 Ústavy SR.“
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti taktiež poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva a s ňou súvisiacu teóriu vzťahujúcu sa na subjektívny a objektívny prístup pri
posudzovaní nestrannosti sudcu a následne uviedol: „Z vyššie uvedeného jednoznačne
vyplýva, že moja vznesená námietka na sudcov, a dovolím si pofrázovať, ktorí majú problém
s vlastným pocitom nezávislosti bola celkom oprávnená.
Ich pocit strachu a obavy pri ktorých nemajú pocit nezávislosti a nestrannosti
deformujú, ale aj deprimujú súdnictvo SR a pri tom sú si plne vedomí, že sú to
najpodstatnejšie atribúty spravodlivého súdneho konania v zmysle Ústavy SR a Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Preto si tiež myslím, že by bolo úplne na mieste, aby Ústavný súd SR zrušil
rozhodnutie NS SR zo dňa 27. 10. 2009, č. k.: 3 Toš 10/2007.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby „zrušil rozhodnutie
verejného zasadnutia NS SR zo dňa 27. 10. 2009 č. k.: 3 Toš 10/2007 v ktorom mi zamietol
odvolanie voči rozsudku Špec. súdu v PK zo dňa 17. 9. 2007 č. k.: PK 2 Tš 17/2005 lebo bol
porušený čl. 6 ods. 1, Dohovoru
Analogicky – čl. 1 ods. 1 samostatne ako aj v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy SR
s poukazom na čl. 7 ods. 2, ods. 5 v spojení s čl. 46 ods. 1 a s čl. 48 ods. 1, a s čl. 144 ods. 1
Ústavy SR
Zároveň sa domáham nie len deklarovania porušenia mojich základných práv
a slobôd, ale aj zrušenia rozhodnutia NS SR zo dňa 27. 10. 2009, č. k.: 3 Toš 10/2007 pre
porušenie mojich základných práv a slobôd, ale aj vrátenie veci na nové konanie o odvolaní
voči rozsudku Špec. súdu v PK zo dňa 17. 9. 2007, č. k.: PK 2 Tš 17/2007.
Tiež sa domáham nie len deklarovania porušenia mojich základných práv a slobôd,
ale aj zrušenia rozhodnutia NS SR zo dňa 27. 10. 2009, č. k.: 3 Ndt 20/2009 v ktorom mi NS
SR zamietol moju námietku pre porušenie mojich základných práv a slobôd v zmysle čl. 6
ods. 1 Dohovoru.
Analogicky – čl. 141 ods. v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, s poukazom na čl. 7
ods. 2, a ods. 5 Ústavy SR tiež s čl. 46 ods. spoločne s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.
Zároveň sa tiež domáham, aby sudcovia, ktorí sa podpísali pod petíciu 105-tich
sudcov Slovenska, aby boli z konania o mojom odvolaní vylúčení.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndt 20/2009 z 27. októbra 2009, ktorým zamietol jeho námietku
zaujatosti, a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 10/2007 z 27. októbra 2009, ktorým
rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku špeciálneho súdu zo 17. septembra 2007.
K namietanému porušeniu jeho v sťažnosti označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že
v konaní v jeho veci rozhodoval sudca, resp. sudcovia, ktorí mali byť vylúčení z jej
prerokovania a rozhodnutia.
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho
začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho
skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.
Z. III. ÚS 3/02, O. III. ÚS 18/04, M. III. ÚS 75/05, K. IV. ÚS 76/05).
Podľa § 306 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého
stupňa je odvolanie.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa
§ 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť
a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1.
Podľa § 321 písm. a) až e) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý
rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali,
najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo
právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo
neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na
ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný.
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu
súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.
Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku vo veci konal alebo rozhodol orgán
činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania
úkonov trestného konania.
Vznesením námietky zaujatosti, ako aj podaním odvolania proti rozsudku
špeciálneho súdu zo 17. septembra 2007 sa sťažovateľ v predmetnom konaní domáhal
ochrany svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 46
ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti pred nestranným a nezávislým
súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Predmetná vec sťažovateľa bola 27. októbra 2009
právoplatne skončená vydaním rozhodnutia o jeho odvolaní.
Z uvedených ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že v prípade, ak sa sťažovateľ
domnieva, že v jeho veci rozhodoval, resp. rozhodovali vylúčení sudcovia, má možnosť
v danom štádiu konania využiť v záujme ochrany svojich v sťažnosti označených práv
dovolanie ako účinný prostriedok nápravy. Sťažovateľ teda realizáciou svojich obhajobných
práv v priebehu trestného konania má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie
svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2009