Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 364/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. E., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P.,

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 4 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. júla 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2009 doručená sťažnosť M. E. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 4

(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 23. júla 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh v podstatnom vyplýva, že sťažovateľ si žiadosťou

zo 7. januára 2009 uplatnil od Sociálnej poisťovne, pobočky P., nárok a náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia z dôvodu zistenej choroby z povolania. Sociálna poisťovňa,

pobočka P., pri posudzovaní jeho žiadosti podaním z 9. marca 2009, ktoré bolo

sťažovateľovi doručené 12. marca 2009, oznámila, že v súlade s ustanovením § 210 ods. 2

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“) predlžuje lehotu na vydanie rozhodnutia zo 60 dní o ďalších

60 dní z dôvodu nutnosti posúdenia správnosti výšky bodového ohodnotenia sťaženia

spoločenského uplatnenia uvedeného v lekárskom posudku.

Sťažovateľ s uvedeným postupom nesúhlasil a svojou odpoveďou z 13. marca 2009

adresovanou Sociálnej poisťovni, pobočke P., poukazoval na skutočnosť, že podľa § 210

ods. 2 zákona o sociálnom poistení je predĺženie 60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia

umožnené len v mimoriadne zložitých prípadoch, pričom svoj prípad považoval za úplne

bežný, ktorý nezakladá právnu možnosť predĺženia lehoty na rozhodnutie. Sťažovateľ

zároveň podal žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy datovanú dňom 20. februára

2009. Konanie bolo vedené na najvyššom súde pod sp. zn. .

3. Zo spisu ďalej vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka P., rozhodnutím č. 310-

2/2009 z 30. marca 2009 priznala sťažovateľovi náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ vzdal odvolania, čím sa rozhodnutie

stalo právoplatným a následne 24. apríla 2009 bol nárok sťažovateľovi vyplatený.

4. Po priznaní nároku sťažovateľ procesným úkonom z 22. júna 2009 zobral svoju

žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy späť a žiadal, aby súd konanie zastavil

a priznal mu náhradu trov konania. Svoj nárok na náhradu trov konania sťažovateľ dôvodil

ustanovením druhej vety , v zmysle ktorého,

ak pre správanie odporcu bol vzatý návrh späť, ktorý bol daný dôvodne, trovy konania

je povinný uhradiť odporca. Sťažovateľ pritom opätovne zdôraznil, že predĺženie 60-dňovej

lehoty na rozhodnutie o ďalších 60 dní je podľa zákona o sociálnom poistení umožnené len

v mimoriadne zložitých prípadoch, pričom v jeho prípade boli splnené všetky podmienky,

aby nárok bol priznaný v riadnej 60-dňovej lehote.

5. Najvyšší súd uznesením konanie zastavil, avšak nestotožnil sa s právnym názorom

sťažovateľa a náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že najvyšší

súd návrh proti Sociálnej poisťovni, pobočke P., ktorá v konaní vystupovala ako žalovaná,

nehodnotil ako dôvodný, keďže žalovaná listom z 9. marca 2009 sp. zn.

oznámila sťažovateľovi v súlade s ustanovením § 210 ods. 2 zákona o sociálnom poistení

predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia o ďalších 60 dní. Počas tejto lehoty 30. marca

2009 žalovaná rozhodnutie vydala.

6. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov , ktoré garantujú

základné právo na súdnu ochranu, došlo uznesením najvyššieho súdu v tej časti, ktorou

mu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Sťažovateľ dodáva, že najvyšší súd nemal

dôvod na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania, keď z predložených dôkazov bolo

zrejmé, že žaloba bola dôvodná a opodstatnená.

7. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv podľa výrokom uznesenia najvyššieho súdu, ktorým sa právo

na náhradu trov nepriznáva, s tým, aby uznesenie najvyššieho súdu bolo vo výroku

o náhrade trov zrušené. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu

napadnutého uznesenia vo výroku o trovách konania, podľa ktorého nemá právo na náhradu

trov konania. Ústavný súd k tomu konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného

súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho

posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (mutatis mutandis , , ,

).

11. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu vo svojom odôvodnení

jasne a zrozumiteľne podáva výklad, z akého dôvodu a na základe akých právnych

predpisov náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal, preto ho možno považovať

za ústavne akceptovateľné, ktoré nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle

konajúceho všeobecného súdu a nie je ani arbitrárne.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

).

13. Keďže sťažnosť je zjavne neopodstatnená, ústavný súd rozhodol tak,

ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009