Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 364/09
PDF · 106.02 KB
No categories available
I. ÚS 364/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. E., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P.,
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Sžnč 7/2009 z 23. júla 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2009 doručená sťažnosť M. E. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Sžnč 7/2009 z 23. júla 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh v podstatnom vyplýva, že sťažovateľ si žiadosťou
zo 7. januára 2009 uplatnil od Sociálnej poisťovne, pobočky P., nárok a náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia z dôvodu zistenej choroby z povolania. Sociálna poisťovňa,
pobočka P., pri posudzovaní jeho žiadosti podaním z 9. marca 2009, ktoré bolo
sťažovateľovi doručené 12. marca 2009, oznámila, že v súlade s ustanovením § 210 ods. 2
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnom poistení“) predlžuje lehotu na vydanie rozhodnutia zo 60 dní o ďalších
60 dní z dôvodu nutnosti posúdenia správnosti výšky bodového ohodnotenia sťaženia
spoločenského uplatnenia uvedeného v lekárskom posudku.
Sťažovateľ s uvedeným postupom nesúhlasil a svojou odpoveďou z 13. marca 2009
adresovanou Sociálnej poisťovni, pobočke P., poukazoval na skutočnosť, že podľa § 210
ods. 2 zákona o sociálnom poistení je predĺženie 60-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia
umožnené len v mimoriadne zložitých prípadoch, pričom svoj prípad považoval za úplne
bežný, ktorý nezakladá právnu možnosť predĺženia lehoty na rozhodnutie. Sťažovateľ
zároveň podal žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy datovanú dňom 20. februára
2009. Konanie bolo vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Sžnč 7/2009.
3. Zo spisu ďalej vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka P., rozhodnutím č. 310-
2/2009 z 30. marca 2009 priznala sťažovateľovi náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ vzdal odvolania, čím sa rozhodnutie
stalo právoplatným a následne 24. apríla 2009 bol nárok sťažovateľovi vyplatený.
4. Po priznaní nároku sťažovateľ procesným úkonom z 22. júna 2009 zobral svoju
žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy späť a žiadal, aby súd konanie zastavil
a priznal mu náhradu trov konania. Svoj nárok na náhradu trov konania sťažovateľ dôvodil
ustanovením § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého,
ak pre správanie odporcu bol vzatý návrh späť, ktorý bol daný dôvodne, trovy konania
je povinný uhradiť odporca. Sťažovateľ pritom opätovne zdôraznil, že predĺženie 60-dňovej
lehoty na rozhodnutie o ďalších 60 dní je podľa zákona o sociálnom poistení umožnené len
v mimoriadne zložitých prípadoch, pričom v jeho prípade boli splnené všetky podmienky,
aby nárok bol priznaný v riadnej 60-dňovej lehote.
5. Najvyšší súd uznesením konanie zastavil, avšak nestotožnil sa s právnym názorom
sťažovateľa a náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že najvyšší
súd návrh proti Sociálnej poisťovni, pobočke P., ktorá v konaní vystupovala ako žalovaná,
nehodnotil ako dôvodný, keďže žalovaná listom z 9. marca 2009 sp. zn. 310-2/2009
oznámila sťažovateľovi v súlade s ustanovením § 210 ods. 2 zákona o sociálnom poistení
predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia o ďalších 60 dní. Počas tejto lehoty 30. marca
2009 žalovaná rozhodnutie vydala.
6. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov ústavy, ktoré garantujú
základné právo na súdnu ochranu, došlo uznesením najvyššieho súdu v tej časti, ktorou
mu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Sťažovateľ dodáva, že najvyšší súd nemal
dôvod na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania, keď z predložených dôkazov bolo
zrejmé, že žaloba bola dôvodná a opodstatnená.
7. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených práv podľa ústavy výrokom uznesenia najvyššieho súdu, ktorým sa právo
na náhradu trov nepriznáva, s tým, aby uznesenie najvyššieho súdu bolo vo výroku
o náhrade trov zrušené. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu
napadnutého uznesenia vo výroku o trovách konania, podľa ktorého nemá právo na náhradu
trov konania. Ústavný súd k tomu konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného
súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho
posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným
súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel
a význam zákonného predpisu (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,
11. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu vo svojom odôvodnení
jasne a zrozumiteľne podáva výklad, z akého dôvodu a na základe akých právnych
predpisov náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal, preto ho možno považovať
za ústavne akceptovateľné, ktoré nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle
konajúceho všeobecného súdu a nie je ani arbitrárne.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
13. Keďže sťažnosť je zjavne neopodstatnená, ústavný súd rozhodol tak,
ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2009