Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 355/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Š. – D., Ž., zastúpeného advokátkou

JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 v spojení s , a

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo 14. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. Š. – D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2009

doručená sťažnosť Ing. M. Š. – D., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) v spojení s ,

ods. 3 a , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. mája 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení

žalobcu v konaní o zaplatenie sumy 1 280,98 € na základe faktúry, ktorou si uplatňoval

nároky podľa čl. IV bodu 15 zmluvy o prenájme nebytových priestorov z 27. decembra

2000. Konanie začalo podaním sťažovateľa zo 17. augusta 2001 a prebiehalo na Okresnom

súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Relevantne právnou

otázkou bola platnosť zmluvy o prenájme, a preto sa ňou okresný súd zaoberal ex offo.

Rozsudkom z 10. februára 2006 okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol, pretože dospel

k záveru, že nájomná zmluva je neplatná pre absenciu predchádzajúceho súhlasu mesta

podľa o nájme a prenájme nebytových priestorov v znení

zmien a doplnkov (ďalej len „“). O podanom odvolaní sťažovateľa

krajský súd pôvodne rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. rozsudkom,

ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 29. januára 2009 z dôvodu, že odvolací súd neskúmal vecnú

správnosť rozhodnutia, neskúmal, či prvostupňový súd na správne zistený skutkový stav

aplikoval správne právny predpis, a tiež, že odvolací súd nezohľadnil rozsah a dôvody

odvolania. Krajský súd v rámci nového prerokovania odvolania rozhodol o veci rozsudkom

sp. zn. zo 14. mája 2009 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania.

Podľa sťažovateľa mali všeobecné súdy zohľadniť zmenu

vykonanú , ktorým došlo k vypusteniu druhej a tretej vety

v , a v dôsledku ktorej sa už nevyžaduje súhlas mesta

alebo obce k uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov určených na prevádzkovanie

obchodu a služieb. V záujme rovnosti účastníkov právneho vzťahu a v záujme zamedzenia

obmedzovania vlastníckeho práva mali všeobecné súdy aplikovať nové znenie zákona

č. , pretože odopretie účinkov nájomnej zmluvy prospelo len jednej

zo zmluvných strán, a to tej, ktorá sama zmluvu porušila.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„, ktorým sa mení o nájme

a podnájme nebytových priestorov v znení ,

a bol prijatý 27. 05. 2004 a účinnosť nadobudol dňa 01. 07. 2004.

Vypustil ust. § 3 ods. 2 veta druhá a tretia (ukladajúca povinnosť predchádzajúceho súhlasu

národného výboru, resp. obce, a fikcia súhlasu tohto orgánu v prípade, že v lehote tam,

uvedenej sa príslušný orgán nevyjadril) a zmenil ust. § 3 ods. 4 stanovujúceho naďalej

neplatnosť zmluvy, pokiaľ neobsahuje náležitosti podľa odseku 3 (v novom znení). Súčasne

podľa čl. III vypustil o pôsobností obcí vo veciach nájmu

a podnájmu nebytových priestorov v znení zákona Národne rady Slovenskej republiky

č. V podstate to znamená, že obce stratili kompetencie pre udeľovanie súhlasu

v prípadoch uvedených v a nemohli konať ani v prebiehajúcich

konaniach, ktoré začali pred účinnosťou

Pokiaľ teda súd rozhodujúci za tohto nového právneho stavu má za povinnosť

posúdiť či je na mieste poskytnúť ochranu žalovanej strane, ktorá sa opiera o tvrdenie

absolútnej neplatnosti právneho úkonu a to pre absenciu náležitosti, ktorá už v medziobdobí

prestala byť podmienkou platnosti úkonu, mal by z tejto okolnosti vyvodiť príslušné

dôsledky tak pre úvahu o udržateľnosti striktného záveru podľa § 39 Obč. zák. (vo vzťahu

k skôr platnému , ), tak pre úvahu o rovnosti práv

účastníkov sporu. Zákonné obmedzenia základných práv musia platiť rovnako pre všetky

prípady, ( SR, Listiny základných práv a slobôd – ďalej len

Listina). Ak po dátume 01. 07. 2004 (nadobudnutie účinnosti ) došlo

dokonca slovami zákona (čl. III ) fakticky k dôsledku zastavenia

doposiaľ začatých konaní o udelení súhlasu obce na uzavretie zmluvy o nájme nebytového

priestoru podľa osobitného predpisu ( v pôvodnom znení), odpadla

požiadavka tohto predchádzajúceho súhlasu obce s uzavretím nájomných zmlúv a tieto

nadobudli účinnosť a platnosť (za splnenie ostatných predpokladov – podmienok platnosti

uvedených v v znení po 01. 07. 2004).

Vzniknutá situácia tak fakticky vytvára nerovnosť medzi účastníkmi zmlúv

uzatvorených pred 01. 07. 2004, ktorým predchádzajúci súhlas chýbal a medzi účastníkmi

zmlúv uzatvorených po 01. 07. 2004. K odstráneniu tohto nerovnakého postavenia bol preto

súd oprávnený a povinný ( v znení neskorších predpisov)

prihliadnuť aj tak, že žalobe bol povinný vyhovieť.“

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa Ing. M. Š. D., s miestom podnikania Ž.,

základné práva priznané , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ,

čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 1, v spojení

s článkami 12 ods. 1, 13 ods. 3, 20 ods. 4 rozsudkom Krajského

súdu v Žiline č. k. -197 zo 14. 05. 2009 porušené boli.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -197 zo 14. 05. 2009

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi Ing. M. Š. D., s miestom podnikania Ž., priznáva finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR (päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný

mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu

nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. T. P. tak ako budú

vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

Ústavný súd podľa ustanovenia § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) zaslal krajskému súdu sťažnosť na vyjadrenie so žiadosťou predložiť

predmetný spis. Predsedníčka senátu krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 489/2009

doručenom ústavnému súdu 14. septembra 2009 k veci okrem iného uviedla:

«Dovolím si uviesť, že postupom a rozhodnutím okresného a krajského súdu nedošlo

k porušeniu základných práv, o ktorých tvrdí sťažovateľ, priznaných čl. 12 ods. 1, čl. 13

ods. 3, , 4, a , ,

ods. 1, 4 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu, že žalobca – sťažovateľ sa domáhal

proti žalovanej zaplatenia pôvodne sumy 38 590,80 Sk a náhrady trov konania podľa

faktúry č. 400769/2001, a to na podklade čl. IV. bod 15 Zmluvy o prenájme nebytových

priestorov zo dňa 27. 12. 2000. Z dôvodu uplatnenia nároku podľa Zmluvy o prenájme

nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000 bolo nevyhnutné posúdiť tento právny úkon,

či je platným právnym úkonom, a to podľa právneho stavu platného k dátumu tohto

hmotnoprávneho úkonu, t. z. k dátumu 27. 12. 2000. K tomuto dátumu v zmysle § 3 ods. 4

o nájme a podnájme nebytových priestorov podľa

citovaného zákona jeho druhej vety „miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu

a služieb možno prenajímať iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru.“ Podľa

v znení k dátumu uzavretia Zmluvy o prenájme

nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000 sa vyžadovalo, že zmluva musí mať písomnú

formu, vymedzený predmet, účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného, ako aj spôsob jeho

platenia. Účelom nájmu bolo zriadenie maloobchodnej prevádzky, t. z. išlo

o prevádzkovanie obchodu a na takto vymedzený písomný účel, čo vyžaduje zákon

č. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „

Zb.“), sa vyžadoval predchádzajúci súhlas mesta (obce) s tým, že ak takýto predchádzajúci

súhlas nebol, tak zmluva je neplatná podľa v znení

k dátumu uzavretej zmluvy z 27. 12. 2000. Krajský súd ako súd odvolací postupoval preto

v súlade so znením k dátumu uzavretej zmluvy k 27. 12. 2000,

aplikoval zákon a pokiaľ účelom zmluvy bola maloobchodná prevádzka, tak pri aplikácii

zákona, pokiaľ nebol udelený predchádzajúci súhlas mesta (obce), krajský súd

pri rozhodovaní prihliadol na zákonný dôsledok vyplývajúci z titulu absencie tohto

predchádzajúceho súhlasu, čo malo za následok neplatnosť zmluvy z 27. 12. 2000, pre ktorú

neplatnosť zmluvy potom bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu, ktorým bola žaloba

žalobcu – sťažovateľa zamietnutá.

Krajský súd v Žiline postupoval aj podľa ,

keď sudcovia pri výkone svojej funkcie sú viazaní zákonom, v danom prípade zákonom

č. , ktorý bol aplikovaný v znení k dátumu posudzovanej zmluvy z 27. 12. 2000

v spojení aj s SR. K dátumu tejto zmluvy preto predchádzajúci súhlas mesta alebo

obce nemožno zeliminovať len na samotný administratívny akt, ale išlo o zákonom

stanovenú podmienku, náležitosť k platnosti právneho úkonu. Nebolo možné použiť

retroaktivitu, t. z. že právny úkon z 27. 12. 2000, podľa ktorého žalobca –

sťažovateľ uplatňoval svoje nároky, hodnotiť podľa právneho stavu prijatého zákonom

č. z 27. mája 2004, účinným až od 2. 7. 2004. Už aj v záujme právnej istoty

samotných účastníkov zmluvného vzťahu je nevyhnutné úkon vždy posudzovať podľa

právneho stavu platného k dátumu tohto hmotnoprávneho úkonu a takýto postup bol

aj zo strany krajského súdu, keďže zákon neupravoval niečo iné. V konečnom dôsledku

retroaktivitu nepripúšťa ani s poukazom na ,

z ktorého vyplýva, že Slovenská republika je právny štát. Aj súkromnoprávne vzťahy musia

byť kreované v súlade so zákonom a zodpovedať zákonným podmienkam a pokiaľ tomu

tak nie je, v rámci vyvolaných súdnych sporov a súdnych rozhodnutí, je nevyhnutné k tomu

prihliadnuť. Rozhodovaním Krajského súdu Žilina nebola zvolená svojvôľa tak, ako to

uvádza žalobca – sťažovateľ, ale bol aplikovaný v znení k dátumu

hodnotenej Zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000. Nemožno takýto

postup hodnotiť ako formalistický, arbitrárny prístup krajského súdu, keďže v rámci

súdnych rozhodnutí je požiadavka zákonnosti, ktorá práve súdnym rozhodnutím musí byť

dodržiavaná.»

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky

je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa .

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Ak ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie v danej veci

relevantných skutočností odvolacím súdom v konaní o opravnom prostriedku oproti

právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľ.

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 14. mája 2009 vydaný v odvolacom konaní je z ústavného hľadiska

udržateľný a akceptovateľný.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:

«Odvolací súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku sa oboznámil s pripojenými

zbernými spismi krajského sudu sp. zn. , . Odvolací súd

konštatuje, že okresný súd správne vyhodnotil zmluvu o prenájme nebytových priestorov

uzavretú dňa 27. 12. 2000 medzi žalobcom a žalovanou ako absolútne neplatný právny

úkon. Právny úkon zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000

(č. l. 4 až 7 spisu), na základe ktorého žalobca uplatnil svoj nárok, a to s poukazom

na čl. IV. bodu 15 bol vyhodnocovaný už v samostatne prebiehajúcom konaní pred

Okresným súdom Žilina pod sp. zn. a pred krajským súdom pod sp. zn.

. V tomto samostatnom konaní Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn.

zo dňa 30. 10. 2003 v rámci podanej žaloby o plnenie doručenej na Okresný

súd v Žiline dňa 2. 7. 2001 skonštatoval, že zmluva z 27. 12. 2000 uzavretá medzi žalobcom

a žalovanou je absolútne neplatný právny úkon pre neudelenie predchádzajúceho súhlasu

podľa v spojení s ods. 4 V predmetnom rozhodnutí

krajský súd vyslovil právny názor, že pri udeľovaní, resp. neudeľovaní predchádzajúceho

súhlasu je nevyhnutné vychádzať zo zmluvne vymedzeného účelu nájmu, ktorý je jednou z

náležitostí zmluvy, pre absenciu ktorej by takáto zmluva bola podľa § 3 ods. 4 zákona č.

neplatná. Tento vyslovený právny názor bol riešený aj v dovolacom konaní,

keď Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. zo dňa 25. 11. 2004

sa stotožnil s vysloveným právnym názorom Krajského súdu v Žiline, pretože skonštatoval,

„že pre postup podľa je rozhodujúce zmluvné vymedzenie

účelu nájmu.“ Na základe tohto právneho názoru, ktorý bol uvedený v rámci dovolacieho

konania Najvyšším súdom Slovenskej republiky potom nebol relevantný odvolací dôvod,

že pre udelenie predchádzajúceho súhlasu by malo byť rozhodné stavebné určenie

prenajatého nebytového priestoru a nie zmluvne vymedzený účel nájmu. Ak k otázke

platnosti alebo neplatnosti zmluvy z 27. 12. 2000 z titulu absencie predchádzajúceho

súhlasu už prebehlo nielen odvolacie, ale aj dovolacie konanie, kde bola vyriešená táto

právna otázka, tak potom procesný postup okresného súdu bol správny, keď pokračoval

v konaní. Konštatuje sa, že k vade konania pred súdom prvého stupňa nedošlo a v

konečnom dôsledku krajský súd k prípadným vadám konania pred súdom prvého stupňa

prihliada, len ak tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 212 ods. 3

Odvolací súd uvádza, že nedošlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. pretože ak

zmluva z 27. 12. 2000 je absolútne neplatným právnym úkonom, tak úspešne sa žalobca z

tohto neplatného právneho úkonu nemôže domáhať zaplatenia 1 280,98 Eur.»

Porušenie základných práv a slobôd vidí sťažovateľ v tom, že mu nebol súdom

priznaný uplatňovaný nárok na zaplatenie požadovanej sumy z dôvodu právneho názoru

všeobecných súdov, že nájomná zmluva z 27. decembra 2000 je absolútne neplatná

pre absenciu súhlasu na prenájom nebytového priestoru na účel prevádzkovania obchodu

od Mesta Ž. Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mali otázku platnosti daného právneho

úkonu posudzovať podľa neskoršej právnej úpravy, pretože podľa neho „Neexistuje

ale rozumný dôvod, prečo by mal byť pre obdobie pred uvedenou novelizáciou tolerovaný

taký právny stav, ktorý umožňoval obmedziť vlastníkovu vôľu k prenechaniu predmetu

vlastníctva do nájmu úradným súhlasom.“. V záujme rovnosti účastníkov predmetného

právneho vzťahu nie je podľa sťažovateľa dôvod na aplikáciu právnej normy platnej

a účinnej v čase vzniku daného právneho vzťahu. Formalistickým chápaním otázky

platnosti právneho úkonu preukázal odvolací súd podľa sťažovateľa svojvôľu, ktorou

porušil ním označené práva.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva,

každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok,

ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd v posudzovanom prípade zisťoval, či nejde o návrh zjavne

neopodstatnený. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho

predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom,

aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký

návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený

().

Sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, pretože zo skutočností ním

uvedených a z rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie označených základných práv alebo

slobôd.

Podľa a v znení platnom a účinnom k podpisu

nájomnej zmluvy nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené.

Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajímať iba

po predchádzajúcom súhlase národného výboru. Pokiaľ národný výbor do 15 dní od prijatia

žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas bol udelený. Pokiaľ sa zmluva uzavrie

bez súhlasu národného výboru podľa odseku 2 alebo neobsahuje náležitosti podľa odseku 3,

je neplatná.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil, že všeobecné súdy

neporušili základné práva sťažovateľa. Z dôvodu absencie predchádzajúceho súhlasu

Mesta Ž. na prenájom predmetného nebytového priestoru je zmluva o nájme nebytového

priestoru absolútne neplatná. A keďže je zmluva, ktorá predstavuje základný záväzkoprávny

vzťah, neplatná, tak nie je možné uplatňovať ani nároky z tejto nájomnej zmluvy.

Zákonodarca stanovil základné pravidlo (požiadavku platnosti právneho úkonu)

kategorickou normou, ktorá neponecháva možnosť odchýliť sa od povinnosti v nej

stanovenej a ktorá stanovuje limity zmluvnej autonómie účastníkov súkromnoprávneho

vzťahu. Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mali posudzovať otázku platnosti právneho

úkonu podľa neskoršej právnej normy. Domáha sa v podstate uplatnenia tzv. nepravej

retroaktivity a právneho posúdenia jeho veci v súvislosti so zmenami právneho predpisu.

S účinnosťou nových zákonov však možno meniť len rozsah určitých práv a povinností,

t. j. ich obsah, kým otázka vzniku a platnosti právnych vzťahov sa pri zmene právnej úpravy

musí vždy posudzovať podľa právnej normy platnej a účinnej v čase ich vzniku.

Stret princípu právnej istoty a rovnosti pred zákonom sa pri zmene právnej úpravy teda rieši

tak, že pri posudzovaní platnosti právneho vzťahu sa uplatňuje princíp právnej istoty

a v prípade posúdenia jeho obsahu princíp rovnosti a rovnoprávnosti účastníkov právneho

vzťahu.

K veci je zároveň potrebné uviesť, že bolo nepochybne v právomoci krajského súdu

príslušné ustanovenia (o zákonných

dôvodoch absolútnej neplatnosti právnych úkonov) vyložiť. Ústavný súd konštatuje,

že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol skutkové zistenia, o ktoré

oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa pri tom spravoval, ako aj ustanovenia

(), podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Krajský súd sa pri rozhodovaní o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku podrobne

zaoberal dôvodmi absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy z nedostatku zákonom

ustanovených náležitostí a dospel k záveru, že niet zákonom ustanovenej možnosti posúdiť

uvedený právny úkon ako platný.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje príčinná súvislosť

medzi označenými základnými právami sťažovateľa a rozhodnutím krajského súdu

pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom

označených práv. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského

súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného

rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a dodatkového

protokolu ústavný súd uvádza, že porušenie práva priznaného týmto článkom

a dodatkového protokolu nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým

tento orgán uplatní svoju právomoc (). O prípadnom porušení základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu by bolo možné

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46

až , resp. v spojení s ich porušením ().

Ústavný súd dospel k záveru, že označený rozsudok krajského súdu, ako aj dôvody

uvádzané sťažovateľom v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili

o porušení ústavnoprocesných princípov podľa až , a teda ani základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dodatkového protokolu.

Ústavný súd je toho názoru, že v tomto prípade rozhodol krajský súd ústavne

konformným spôsobom a podnet sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009