Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 354/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Š. – D., Ž., zastúpeného advokátkou

JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 v spojení s , a

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 25. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. Š. – D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2009

doručená sťažnosť Ing. M. Š. – D., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) v spojení s ,

ods. 3 a , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu v konaní

o zaplatenie zmluvnej pokuty podľa čl. IV bodu 15 zmluvy o prenájme nebytových

priestorov z 27. decembra 2000. Konanie začalo podaním sťažovateľa z 21. augusta 2001

a prebiehalo na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

. Na základe námietok neplatnosti zmluvy pre absenciu predchádzajúceho

súhlasu mesta podľa o nájme a prenájme nebytových

priestorov v znení zmien a doplnkov (ďalej len „“) vznesenej

odporcom riešil prvostupňový súd najprv otázku platnosti zmluvy o nájme. Rozsudkom

zo 6. marca 2008 okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol, pretože dospel k záveru,

že nájomná zmluva je neplatná pre nedostatok náležitostí ustanovených zákonom

č. Po odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd v konaní sp. zn.

rozsudkom z 25. marca 2009 tak, že potvrdil rozsudok okresného

súdu a nepriznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa sťažovateľa všeobecné súdy bez bližšieho vysvetlenia nezobrali do úvahy

zmenu vykonanú , ktorým došlo

k vypusteniu druhej a tretej vety v , a v dôsledku ktorej

sa už nevyžaduje súhlas mesta alebo obce k uzavretiu zmluvy o nájme nebytových

priestorov určených na prevádzkovanie obchodu a služieb.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„, ktorým sa mení o nájme

a podnájme nebytových priestorov v znení ,

a bol prijatý 27. 05. 2004 a účinnosť nadobudol dňa 01. 07. 2004.

Vypustil ust. § 3 ods. 2 veta druhá a tretia (ukladajúca povinnosť predchádzajúceho súhlasu

národného výboru, resp. obce, a fikcia súhlasu tohto orgánu v prípade, že v lehote tam,

uvedenej sa príslušný orgán nevyjadril) a zmenil ust. § 3 ods.4 stanovujúceho naďalej

neplatnosť zmluvy, pokiaľ neobsahuje náležitosti podľa odseku 3 (v novom znení). Súčasne

podľa čl. III vypustil o pôsobností obcí vo veciach nájmu

a podnájmu nebytových priestorov v znení zákona Národne rady Slovenskej republiky

č. V podstate to znamená, že obce stratili kompetencie pre udeľovanie súhlasu

v prípadoch uvedených v a nemohli konať ani v prebiehajúcich

konaniach, ktoré začali pred účinnosťou

Pokiaľ teda súd rozhodujúci za tohto nového právneho stavu má za povinnosť

posúdiť či je na mieste poskytnúť ochranu žalovanej strane, ktorá sa opiera o tvrdenie

absolútnej neplatnosti právneho úkonu a to pre absenciu náležitosti, ktorá už v medziobdobí

prestala byť podmienkou platnosti úkonu, mal by z tejto okolnosti vyvodiť príslušné

dôsledky tak pre úvahu o udržateľnosti striktného záveru podľa § 39 Obč. zák. (vo vzťahu

k skôr platnému , ), tak pre úvahu o rovnosti práv

účastníkov sporu. Zákonné obmedzenia základných práv musia platiť rovnako pre všetky

prípady, ( SR, Listiny základných práv a slobôd – ďalej len

Listina). Ak po dátume 01. 07. 2004 (nadobudnutie účinnosti ) došlo

dokonca slovami zákona (čl. III ) fakticky k dôsledku zastavenia

doposiaľ začatých konaní o udelení súhlasu obce na uzavretie zmluvy o nájme nebytového

priestoru podľa osobitného predpisu ( v pôvodnom znení), odpadla

požiadavka tohto predchádzajúceho súhlasu obce s uzavretím nájomných zmlúv a tieto

nadobudli účinnosť a platnosť (za splnenie ostatných predpokladov – podmienok platnosti

uvedených v v znení po 01. 07. 2004).

Vzniknutá situácia tak fakticky vytvára nerovnosť medzi účastníkmi zmlúv

uzatvorených pred 01. 07. 2004, ktorým predchádzajúci súhlas chýbal a medzi účastníkmi

zmlúv uzatvorených po 01. 07. 2004. K odstráneniu tohto nerovnakého postavenia bol preto

súd oprávnený a povinný ( v znení neskorších predpisov)

prihliadnuť aj tak, že žalobe bol povinný vyhovieť.“

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľa Ing. M. Š. D., s miestom podnikania Ž.,

základné práva priznané , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ,

čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 1, v spojení

s článkami 12 ods. 1, 13 ods. 3, 20 ods. 4 rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 25. 03. 2009 porušené boli.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 25. 03. 2009 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi Ing. M. Š. D., s miestom podnikania Ž., priznáva finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR (päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný

mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu

nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. T. P. tak ako budú

vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

Ústavný súd podľa ustanovenia § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) zaslal krajskému súdu sťažnosť na vyjadrenie so žiadosťou predložiť

predmetný spis. Predsedníčka senátu krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 488/2009

doručenom ústavnému súdu 14. septembra 2009 k veci okrem iného uviedla:

„Nesúhlasím so žalobcom – sťažovateľom, že krajský súd ako odvolací súd

bez vysvetlenia prihliadol na nedostatok predchádzajúceho súhlasu mesta k zmluve zo dňa

27. 12. 2000, keďže poukazujem na napádaný rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo dňa 25. 3. 2009, v ktorom na strane 7 tretí odsek, strane 8, strane 9

prvý odsek je podrobne zdôvodnené aplikovanie v znení k dátumu

uzavretej zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000. Krajský súd

aj v záujme jednoznačnosti a právnej istoty v predchádzajúcich rozhodnutiach, v ktorých

vystupoval žalobca – sťažovateľ, pripustil dovolanie v inej veci sp. zn. ,

výsledkom ktorého bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako

dovolacieho súdu, rozsudok sp. zn. zo dňa 25. 11. 2004, ktorým dovolanie

žalobcu – sťažovateľa bolo zamietnuté a ktorým sa najvyšší súd stotožnil s vysloveným

názorom Krajského súdu v Žiline, keď skonštatoval, že pre postup podľa § 3 ods. 4 zákona

č. je rozhodujúce zmluvné vymedzenie účelu nájmu. Najvyšší súd SR ďalej

skonštatoval, že zmluva z 27. 12. 2000 je absolútne neplatným právnym úkonom pre

neudelenie predchádzajúceho súhlasu mesta (str. 5 rozsudku ). Ak k otázke

neplatnosti zmluvy z 27. 12. 2000 z titulu absencie predchádzajúceho súhlasu mesta

už prebehlo aj dovolacie konanie, tak opäť v záujme právnej istoty a vyvolaného

dovolacieho konania bolo potrebné v ďalších súdnych sporoch rešpektovať záver

o neplatnosti zmluvy z 27. 12. 2000 pre neudelený predchádzajúci súhlas mesta Ž.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky

je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa .

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Ak ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie v danej veci

relevantných skutočností odvolacím súdom v konaní o opravnom prostriedku oproti

právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľ.

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 25. marca 2009 vydaný v odvolacom konaní je z ústavného hľadiska

udržateľný a akceptovateľný.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:

«Keďže predmetom uplatneného nároku bola zmluvná pokuta, nosnou bola tak

v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní právna otázka platnosti zmluvy o nájme

účastníkov, t. z. zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000 a v jej rámci

osobitne čl. IV. bod 15 o dojednaní zmluvnej pokuty účastníkov vo väzbe na právnu úpravu

v a nasl. , osobitne v O. z., podľa ktorého zmluvnú pokutu možno

dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob

jej určenia.

K otázke vyslovenej absolútnej neplatností zmluvy o nájme podľa právnej úpravy

(a pre rozpor s ňou) platnej a účinnej ku dňu uzavretia zmluvy o prenájme nebytových

priestorov účastníkov zo dňa 27. 12. 2000, krajský súd zaujal totožné právne vyhodnotenie

v zhode s okresným súdom. Okresný súd správne na otázku vzniku a platnosti zmluvy

o nájme účastníkov aplikoval právnu úpravu, platnú ku dňu jej uzavretia, v danom prípade

primárne v znení ku dňu 27. 12. 2000. Z neho boli relevantné

a správne okresným súdom aplikované ustanovenia § 3 ods. 2 – 4 citované v odôvodnení

napadnutého rozsudku okresného súdu. Z predmetnej právnej úpravy vyplýva, že nebytové

priestory sa v rozhodnom čase prenajímali na účely, na ktoré boli stavebne určené.

Avšak miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb, bolo možné prenajímať

iba po predchádzajúcom súhlase „národného výboru“, t. z. obce alebo mesta,

resp. ich obecných alebo mestských úradov. Pokiaľ mesto alebo obec do 15 dní od prijatia

žiadosti o veci nerozhodol, predpokladalo sa, že súhlas bol udelený. Uvedená

právna úprava výslovne stanovila pod následkom neplatnosti uzavretie zmluvy

bez predchádzajúceho súhlasu, alebo bez náležitosti v ods. 3. Práve § 3 ods. 3

vymenoval okrem iných náležitosti, ktoré musela mať zmluva

v písomnej forme i predmet a účel nájmu. Krajský súd bol toho názoru, že pre postup podľa

§ 3 ods. 2 citovaného zákona, bolo potrebné vychádzať zo zmluvne vymedzeného účelu

nájmu, ako jednej z náležitostí zmluvy o nájme, pre absenciu ktorej náležitosti takáto

zmluva podľa bola neplatná. Teda zmluvnými stranami

vymedzený účel nájmu bol rozhodujúci pre postup a konanie príslušného orgánu.

Pri dohodnutom účele nájmu v čl. I. bod 4 zmluvy a to zriadenie maloobchodnej prevádzky

v súlade s predmetom podnikateľskej činnosti žalovanej ako nájomcu v rozsahu platnom

v čase uzavretia zmluvy, kedy živnostenský list žalovanej tvoril prílohu zmluvy, bol potrebný

predchádzajúci súhlas mesta Ž. k návrhu tejto zmluvy...

Vo vzťahu k vyslovenému právnemu názoru o relevantnosti predchádzajúceho

súhlasu obce (mesta Ž.), v danej, sporovej právnej veci, krajský súd poukazuje na judikát,

rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 16. 12. 1999 sp. zn. , č. Rc 93/2000, podľa

ktorého časti odôvodnenia „z citovaných ustanovení ,

vyplýva, že podmienkou platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov, určených na

prevádzkovanie obchodu a služieb je okrem náležitostí, ktoré musí spĺňať každá takáto

zmluva, predchádzajúci súhlas obce.“ Súčasne v konkrétnej danej sporovej právnej veci

krajský súd poukazuje i na obdobne vyslovený právny názor v rozsudku Krajského súdu

v Žiline sp. zn. ktorým sa v odvolacom konaní rozhodovalo vo veci žaloby

totožného žalobcu, proti totožnej žalovanej, vo vzťahu k ich zmluve o prenájme nebytových

priestorov z 27. 12. 2000, avšak k nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, vyúčtovanej

faktúrou č. 400401/2001 zo 7. 5. 2001 za mesiac marec a apríl 2001. Predmetný rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 4. 12. 2003 bol predmetom

dovolacieho konania, na základe dovolania žalobcu, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR

v rozsudku sp. zn. zo dňa 9. 3. 2006 tak, že dovolanie zamietol a vyslovil

záväzný právny názor k výkladu ustanovenia , ,

„že podmienkou platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov určených

na prevádzkovanie obchodu a služieb je okrem náležitostí, ktoré musí spĺňať každá takáto

zmluva, predchádzajúci súhlas obce. Keďže účelom ustanovenia § 3 ods. 2, druhej vety

je dať obci možnosť ovplyvňovať a regulovať štruktúru siete

obchodu a služieb v súlade so záujmami a potrebami obce a jej obyvateľov, dovolací súd

rovnako ako odvolací súd dospel k záveru, že predchádzajúci súhlas obce k uzavretiu

zmluvy o nájme nebytových priestorov, určených na prevádzkovanie obchodu a služieb

je potrebné viazať ku konkrétnej zmluve, nie na nehnuteľnosť, ktorá je predmetom nájmu“.

Dovolací súd konštatoval vecnú správnosť záverov odvolacieho súdu a z týchto záväzných

právnych záverov tak krajského ako aj Najvyššieho súdu, ako súdu dovolacieho, vychádzal

okresný súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k otázke platnosti totožnej zmluvy o nájme

medzi účastníkmi, ktorá bola predmetom uvedeného odvolacieho a dovolacieho konania

vo veci Okresného súdu Žilina, sp. zn. . I podľa názoru krajského súdu, bolo

potrebné z týchto záväzných právnych názorov, najmä dovolacieho súdu, vychádzať. V tejto

súvislosti krajský súd uvádza, že bolo práve legitímne zo strany účastníkov očakávať,

že prvostupňový súd v danej sporovej právnej veci rozhodne v intenciách vyššie uvedeného

právneho názoru vysloveného tak v odvolacom rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, ako aj

v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v dovolacej právnej veci, ktorá sa priamo týkala totožnej

zmluvy.»

Porušenie základných práv a slobôd vidí sťažovateľ v tom, že mu nebola súdom

priznaná uplatňovaná zmluvná pokuta z dôvodu, že všeobecné súdy vyslovili názor,

že nájomná zmluva z 27. decembra 2000 je absolútne neplatná pre absenciu súhlasu

na prenájom nebytového priestoru na účel prevádzkovania obchodu od Mesta Ž., a z toho

dôvodu si nemožno uplatňovať ani zmluvnú pokutu z tejto neplatnej nájomnej zmluvy.

Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mali otázku platnosti daného právneho úkonu

posudzovať podľa neskoršej právnej úpravy, keďže podľa neho „Neexistuje ale rozumný

dôvod, prečo by mal byť pre obdobie pred uvedenou novelizáciou tolerovaný taký právny

stav, ktorý umožňoval obmedziť vlastníkovu vôľu k prenechaniu predmetu vlastníctva

do nájmu úradným súhlasom.“. V záujme rovnosti účastníkov predmetného právneho

vzťahu nie je podľa sťažovateľa dôvod na aplikáciu právnej normy platnej a účinnej v čase

vzniku daného právneho vzťahu. Formalistickým chápaním otázky platnosti právneho

úkonu preukázal odvolací súd podľa sťažovateľa svojvôľu, ktorou porušil ním označené

práva.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva,

každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok,

ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd v posudzovanom prípade zisťoval, či nejde o návrh zjavne

neopodstatnený. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho

predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom,

aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký

návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený

().

Sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, pretože zo skutočností ním

uvedených a z rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie označených základných práv alebo

slobôd.

Podľa a v znení platnom a účinnom k podpisu

nájomnej zmluvy nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené.

Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajímať iba

po predchádzajúcom súhlase národného výboru. Pokiaľ národný výbor do 15 dní od prijatia

žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas bol udelený. Pokiaľ sa zmluva uzavrie

bez súhlasu národného výboru podľa odseku 2 alebo neobsahuje náležitosti podľa odseku 3,

je neplatná.

Sťažovateľ uzavrel 27. decembra 2000 zmluvu o nájme nebytových priestorov,

na základe ktorej si uplatnil pre jej porušenie zmluvnú pokutu. Žalovaná v súdnom konaní

namietala, že nájomná zmluva je neplatná z dôvodu, že na uzavretie nájomnej zmluvy nebol

daný predchádzajúci súhlas obce, ktorý vyžaduje Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil, že všeobecné súdy neporušili základné práva

sťažovateľa. Z dôvodu absencie predchádzajúceho súhlasu Mesta Ž. na prenájom

predmetného nebytového priestoru je zmluva o nájme nebytového priestoru absolútne

neplatná. A keďže je zmluva, ktorá predstavuje základný záväzkoprávny vzťah, neplatná,

tak nie je možné uplatňovať ani zmluvnú pokutu dohodnutú v tejto nájomnej zmluve,

pretože zmluvná pokuta predstavuje akcesorický vzťah, ktorého platnosť je podmienená

platnosťou základného právneho vzťahu (nájomná zmluva). Zákonodarca stanovil základné

pravidlo (požiadavku platnosti právneho úkonu) kategorickou normou, ktorá neponecháva

možnosť odchýliť sa od povinnosti v nej stanovenej a ktorá stanovuje limity zmluvnej

autonómie účastníkov súkromnoprávneho vzťahu. Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mali

posudzovať otázku platnosti právneho úkonu podľa neskoršej právnej normy. Domáha sa

v podstate uplatnenia tzv. nepravej retroaktivity a právneho posúdenia jeho veci v súvislosti

so zmenami právneho predpisu. S účinnosťou nových zákonov však možno meniť

len rozsah určitých práv a povinností, t. j. ich obsah, kým otázka vzniku a platnosti

právnych vzťahov sa pri zmene právnej úpravy musí vždy posudzovať podľa právnej normy

platnej a účinnej v čase ich vzniku. Stret princípu právnej istoty a rovnosti pred zákonom

sa pri zmene právnej úpravy teda rieši tak, že pri posudzovaní platnosti právneho vzťahu

sa uplatňuje princíp právnej istoty a v prípade posúdenia jeho obsahu princíp rovnosti

a rovnoprávnosti účastníkov právneho vzťahu.

K veci je zároveň potrebné uviesť, že bolo nepochybne v právomoci krajského súdu

príslušné ustanovenia (o zákonných dôvodoch absolútnej

neplatnosti právnych úkonov) vyložiť. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoje

rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie,

akými úvahami sa pri tom spravoval, ako aj ustanovenia (),

podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Krajský súd sa pri rozhodovaní o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku podrobne

zaoberal dôvodmi absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy z nedostatku zákonom

stanovených náležitostí a dospel k záveru, že niet zákonom ustanovenej možnosti posúdiť

uvedený právny úkon ako platný.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje príčinná súvislosť

medzi označenými základnými právami sťažovateľa a rozhodnutím krajského súdu pri

rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom

označených práv. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského

súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného

rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a dodatkového

protokolu ústavný súd uvádza, že porušenie práva priznaného týmto článkom

a dodatkového protokolu nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým

tento orgán uplatní svoju právomoc (). O prípadnom porušení základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu by bolo možné

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46

až , resp. v spojení s ich porušením ().

Ústavný súd dospel k záveru, že označený rozsudok krajského súdu, ako aj dôvody

uvádzané sťažovateľom v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili

o porušení ústavnoprocesných princípov podľa až , a teda ani základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dodatkového protokolu.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3

, je bez ďalšieho právneho významu tieto preskúmavať vzhľadom na už uvedené.

Ústavný súd je toho názoru, že v tomto prípade rozhodol krajský súd ústavne

konformným spôsobom a podnet sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009