Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 354/09
PDF · 262.48 KB
No categories available
III. ÚS 354/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Š. – D., Ž., zastúpeného advokátkou
JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 20 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 13 Cob/271/2008 z 25. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. Š. – D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2009
doručená sťažnosť Ing. M. Š. – D., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 13
ods. 3 a čl. 20 ods. 4 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob/271/2008
z 25. marca 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu v konaní
o zaplatenie zmluvnej pokuty podľa čl. IV bodu 15 zmluvy o prenájme nebytových
priestorov z 27. decembra 2000. Konanie začalo podaním sťažovateľa z 21. augusta 2001
a prebiehalo na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
20 Cb 256/2001. Na základe námietok neplatnosti zmluvy pre absenciu predchádzajúceho
súhlasu mesta podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a prenájme nebytových
priestorov v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“) vznesenej
odporcom riešil prvostupňový súd najprv otázku platnosti zmluvy o nájme. Rozsudkom
zo 6. marca 2008 okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol, pretože dospel k záveru,
že nájomná zmluva je neplatná pre nedostatok náležitostí ustanovených zákonom
č. 116/1990 Zb. Po odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd v konaní sp. zn.
13 Cob/271/2008 rozsudkom z 25. marca 2009 tak, že potvrdil rozsudok okresného
súdu a nepriznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania.
Podľa sťažovateľa všeobecné súdy bez bližšieho vysvetlenia nezobrali do úvahy
zmenu zákona č. 116/1990 Zb. vykonanú zákonom č. 350/2004 Z. z., ktorým došlo
k vypusteniu druhej a tretej vety v § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb., a v dôsledku ktorej
sa už nevyžaduje súhlas mesta alebo obce k uzavretiu zmluvy o nájme nebytových
priestorov určených na prevádzkovanie obchodu a služieb.
Sťažovateľ ďalej uvádza:
„Zákon č. 350/2004 Z. z., ktorým sa mení zák. č. 116/1990 Zb. o nájme
a podnájme nebytových priestorov v znení zák. č. 403/1990 Zb., zák. č. 529/1990 Zb.
a zák. č. 540/1991 Zb. bol prijatý 27. 05. 2004 a účinnosť nadobudol dňa 01. 07. 2004.
Vypustil ust. § 3 ods. 2 veta druhá a tretia (ukladajúca povinnosť predchádzajúceho súhlasu
národného výboru, resp. obce, a fikcia súhlasu tohto orgánu v prípade, že v lehote tam,
uvedenej sa príslušný orgán nevyjadril) a zmenil ust. § 3 ods.4 stanovujúceho naďalej
neplatnosť zmluvy, pokiaľ neobsahuje náležitosti podľa odseku 3 (v novom znení). Súčasne
podľa čl. III vypustil § 1 zákon SNR č. 500/1991 Zb. o pôsobností obcí vo veciach nájmu
a podnájmu nebytových priestorov v znení zákona Národne rady Slovenskej republiky
č. 98/1993 Z. z. V podstate to znamená, že obce stratili kompetencie pre udeľovanie súhlasu
v prípadoch uvedených v § 1 zák. č. 500/1991 Zb. a nemohli konať ani v prebiehajúcich
konaniach, ktoré začali pred účinnosťou zák. č. 350/2004 Z. z.
Pokiaľ teda súd rozhodujúci za tohto nového právneho stavu má za povinnosť
posúdiť či je na mieste poskytnúť ochranu žalovanej strane, ktorá sa opiera o tvrdenie
absolútnej neplatnosti právneho úkonu a to pre absenciu náležitosti, ktorá už v medziobdobí
prestala byť podmienkou platnosti úkonu, mal by z tejto okolnosti vyvodiť príslušné
dôsledky tak pre úvahu o udržateľnosti striktného záveru podľa § 39 Obč. zák. (vo vzťahu
k skôr platnému § 3 ods. 2, ods. 4 zák. č. 116/1990 Zb.), tak pre úvahu o rovnosti práv
účastníkov sporu. Zákonné obmedzenia základných práv musia platiť rovnako pre všetky
prípady, (čl. 13 ods. 3 Ústavy SR, čl. 4 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd – ďalej len
Listina). Ak po dátume 01. 07. 2004 (nadobudnutie účinnosti zák. č. 350/2004 Z. z.) došlo
dokonca slovami zákona (čl. III zák. č. 350/2004 Z. z.) fakticky k dôsledku zastavenia
doposiaľ začatých konaní o udelení súhlasu obce na uzavretie zmluvy o nájme nebytového
priestoru podľa osobitného predpisu (zák. č. 116/1990 Zb. v pôvodnom znení), odpadla
požiadavka tohto predchádzajúceho súhlasu obce s uzavretím nájomných zmlúv a tieto
nadobudli účinnosť a platnosť (za splnenie ostatných predpokladov – podmienok platnosti
uvedených v § 3 zák. č. 116/1991 Zb. v znení po 01. 07. 2004).
Vzniknutá situácia tak fakticky vytvára nerovnosť medzi účastníkmi zmlúv
uzatvorených pred 01. 07. 2004, ktorým predchádzajúci súhlas chýbal a medzi účastníkmi
zmlúv uzatvorených po 01. 07. 2004. K odstráneniu tohto nerovnakého postavenia bol preto
súd oprávnený a povinný (§ 2 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov)
prihliadnuť aj tak, že žalobe bol povinný vyhovieť.“
Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo sťažovateľa Ing. M. Š. D., s miestom podnikania Ž.,
základné práva priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 1, v spojení
s článkami 12 ods. 1, 13 ods. 3, 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/271/2008 z 25. 03. 2009 porušené boli.
2/ Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/271/2008 z 25. 03. 2009 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3/ Sťažovateľovi Ing. M. Š. D., s miestom podnikania Ž., priznáva finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR (päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný
mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.
4/ Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu
nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. T. P. tak ako budú
vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“
Ústavný súd podľa ustanovenia § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) zaslal krajskému súdu sťažnosť na vyjadrenie so žiadosťou predložiť
predmetný spis. Predsedníčka senátu krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 488/2009
doručenom ústavnému súdu 14. septembra 2009 k veci okrem iného uviedla:
„Nesúhlasím so žalobcom – sťažovateľom, že krajský súd ako odvolací súd
bez vysvetlenia prihliadol na nedostatok predchádzajúceho súhlasu mesta k zmluve zo dňa
27. 12. 2000, keďže poukazujem na napádaný rozsudok krajského súdu sp. zn.
13 Cob/271/2008 zo dňa 25. 3. 2009, v ktorom na strane 7 tretí odsek, strane 8, strane 9
prvý odsek je podrobne zdôvodnené aplikovanie zákona č. 116/1990 Zb. v znení k dátumu
uzavretej zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000. Krajský súd
aj v záujme jednoznačnosti a právnej istoty v predchádzajúcich rozhodnutiach, v ktorých
vystupoval žalobca – sťažovateľ, pripustil dovolanie v inej veci sp. zn. 13 Cob/50/2009,
výsledkom ktorého bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
dovolacieho súdu, rozsudok sp. zn. 4 Obdo 12/04 zo dňa 25. 11. 2004, ktorým dovolanie
žalobcu – sťažovateľa bolo zamietnuté a ktorým sa najvyšší súd stotožnil s vysloveným
názorom Krajského súdu v Žiline, keď skonštatoval, že pre postup podľa § 3 ods. 4 zákona
č. 116/1990 Zb. je rozhodujúce zmluvné vymedzenie účelu nájmu. Najvyšší súd SR ďalej
skonštatoval, že zmluva z 27. 12. 2000 je absolútne neplatným právnym úkonom pre
neudelenie predchádzajúceho súhlasu mesta (str. 5 rozsudku 4 Obdo 12/04). Ak k otázke
neplatnosti zmluvy z 27. 12. 2000 z titulu absencie predchádzajúceho súhlasu mesta
už prebehlo aj dovolacie konanie, tak opäť v záujme právnej istoty a vyvolaného
dovolacieho konania bolo potrebné v ďalších súdnych sporoch rešpektovať záver
o neplatnosti zmluvy z 27. 12. 2000 pre neudelený predchádzajúci súhlas mesta Ž.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky
je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.
Ak ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie v danej veci
relevantných skutočností odvolacím súdom v konaní o opravnom prostriedku oproti
právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľ.
Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či rozsudok krajského súdu sp. zn.
13 Cob/271/2008 z 25. marca 2009 vydaný v odvolacom konaní je z ústavného hľadiska
udržateľný a akceptovateľný.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:
«Keďže predmetom uplatneného nároku bola zmluvná pokuta, nosnou bola tak
v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní právna otázka platnosti zmluvy o nájme
účastníkov, t. z. zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000 a v jej rámci
osobitne čl. IV. bod 15 o dojednaní zmluvnej pokuty účastníkov vo väzbe na právnu úpravu
v § 544 a nasl. OZ, osobitne v § 544 ods. 2 O. z., podľa ktorého zmluvnú pokutu možno
dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob
jej určenia.
K otázke vyslovenej absolútnej neplatností zmluvy o nájme podľa právnej úpravy
(a pre rozpor s ňou) platnej a účinnej ku dňu uzavretia zmluvy o prenájme nebytových
priestorov účastníkov zo dňa 27. 12. 2000, krajský súd zaujal totožné právne vyhodnotenie
v zhode s okresným súdom. Okresný súd správne na otázku vzniku a platnosti zmluvy
o nájme účastníkov aplikoval právnu úpravu, platnú ku dňu jej uzavretia, v danom prípade
primárne zákon č. 116/1990 Zb. v znení ku dňu 27. 12. 2000. Z neho boli relevantné
a správne okresným súdom aplikované ustanovenia § 3 ods. 2 – 4 citované v odôvodnení
napadnutého rozsudku okresného súdu. Z predmetnej právnej úpravy vyplýva, že nebytové
priestory sa v rozhodnom čase prenajímali na účely, na ktoré boli stavebne určené.
Avšak miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb, bolo možné prenajímať
iba po predchádzajúcom súhlase „národného výboru“, t. z. obce alebo mesta,
resp. ich obecných alebo mestských úradov. Pokiaľ mesto alebo obec do 15 dní od prijatia
žiadosti o veci nerozhodol, predpokladalo sa, že súhlas bol udelený. Uvedená
právna úprava výslovne stanovila pod následkom neplatnosti uzavretie zmluvy
bez predchádzajúceho súhlasu, alebo bez náležitosti v ods. 3. Práve § 3 ods. 3
zák. č. 116/1990 Zb. vymenoval okrem iných náležitosti, ktoré musela mať zmluva
v písomnej forme i predmet a účel nájmu. Krajský súd bol toho názoru, že pre postup podľa
§ 3 ods. 2 citovaného zákona, bolo potrebné vychádzať zo zmluvne vymedzeného účelu
nájmu, ako jednej z náležitostí zmluvy o nájme, pre absenciu ktorej náležitosti takáto
zmluva podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. bola neplatná. Teda zmluvnými stranami
vymedzený účel nájmu bol rozhodujúci pre postup a konanie príslušného orgánu.
Pri dohodnutom účele nájmu v čl. I. bod 4 zmluvy a to zriadenie maloobchodnej prevádzky
v súlade s predmetom podnikateľskej činnosti žalovanej ako nájomcu v rozsahu platnom
v čase uzavretia zmluvy, kedy živnostenský list žalovanej tvoril prílohu zmluvy, bol potrebný
predchádzajúci súhlas mesta Ž. k návrhu tejto zmluvy...
Vo vzťahu k vyslovenému právnemu názoru o relevantnosti predchádzajúceho
súhlasu obce (mesta Ž.), v danej, sporovej právnej veci, krajský súd poukazuje na judikát,
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 16. 12. 1999 sp. zn. 5 Cdo 127/99, č. Rc 93/2000, podľa
ktorého časti odôvodnenia „z citovaných ustanovení § 3 ods. 2, 4 zákona č. 116/1990 Zb.
vyplýva, že podmienkou platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov, určených na
prevádzkovanie obchodu a služieb je okrem náležitostí, ktoré musí spĺňať každá takáto
zmluva, predchádzajúci súhlas obce.“ Súčasne v konkrétnej danej sporovej právnej veci
krajský súd poukazuje i na obdobne vyslovený právny názor v rozsudku Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 20 Cob/274/2003 ktorým sa v odvolacom konaní rozhodovalo vo veci žaloby
totožného žalobcu, proti totožnej žalovanej, vo vzťahu k ich zmluve o prenájme nebytových
priestorov z 27. 12. 2000, avšak k nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, vyúčtovanej
faktúrou č. 400401/2001 zo 7. 5. 2001 za mesiac marec a apríl 2001. Predmetný rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Cob/274/2003 zo dňa 4. 12. 2003 bol predmetom
dovolacieho konania, na základe dovolania žalobcu, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR
v rozsudku sp. zn. 4Obdo 27/2004 zo dňa 9. 3. 2006 tak, že dovolanie zamietol a vyslovil
záväzný právny názor k výkladu ustanovenia § 3 ods. 2, 4 zák. č. 116/1990 Zb.,
„že podmienkou platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov určených
na prevádzkovanie obchodu a služieb je okrem náležitostí, ktoré musí spĺňať každá takáto
zmluva, predchádzajúci súhlas obce. Keďže účelom ustanovenia § 3 ods. 2, druhej vety
zákona č. 116/1990 Zb. je dať obci možnosť ovplyvňovať a regulovať štruktúru siete
obchodu a služieb v súlade so záujmami a potrebami obce a jej obyvateľov, dovolací súd
rovnako ako odvolací súd dospel k záveru, že predchádzajúci súhlas obce k uzavretiu
zmluvy o nájme nebytových priestorov, určených na prevádzkovanie obchodu a služieb
je potrebné viazať ku konkrétnej zmluve, nie na nehnuteľnosť, ktorá je predmetom nájmu“.
Dovolací súd konštatoval vecnú správnosť záverov odvolacieho súdu a z týchto záväzných
právnych záverov tak krajského ako aj Najvyššieho súdu, ako súdu dovolacieho, vychádzal
okresný súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k otázke platnosti totožnej zmluvy o nájme
medzi účastníkmi, ktorá bola predmetom uvedeného odvolacieho a dovolacieho konania
vo veci Okresného súdu Žilina, sp. zn. 20 Cb/214/2001. I podľa názoru krajského súdu, bolo
potrebné z týchto záväzných právnych názorov, najmä dovolacieho súdu, vychádzať. V tejto
súvislosti krajský súd uvádza, že bolo práve legitímne zo strany účastníkov očakávať,
že prvostupňový súd v danej sporovej právnej veci rozhodne v intenciách vyššie uvedeného
právneho názoru vysloveného tak v odvolacom rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, ako aj
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v dovolacej právnej veci, ktorá sa priamo týkala totožnej
zmluvy.»
Porušenie základných práv a slobôd vidí sťažovateľ v tom, že mu nebola súdom
priznaná uplatňovaná zmluvná pokuta z dôvodu, že všeobecné súdy vyslovili názor,
že nájomná zmluva z 27. decembra 2000 je absolútne neplatná pre absenciu súhlasu
na prenájom nebytového priestoru na účel prevádzkovania obchodu od Mesta Ž., a z toho
dôvodu si nemožno uplatňovať ani zmluvnú pokutu z tejto neplatnej nájomnej zmluvy.
Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mali otázku platnosti daného právneho úkonu
posudzovať podľa neskoršej právnej úpravy, keďže podľa neho „Neexistuje ale rozumný
dôvod, prečo by mal byť pre obdobie pred uvedenou novelizáciou tolerovaný taký právny
stav, ktorý umožňoval obmedziť vlastníkovu vôľu k prenechaniu predmetu vlastníctva
do nájmu úradným súhlasom.“. V záujme rovnosti účastníkov predmetného právneho
vzťahu nie je podľa sťažovateľa dôvod na aplikáciu právnej normy platnej a účinnej v čase
vzniku daného právneho vzťahu. Formalistickým chápaním otázky platnosti právneho
úkonu preukázal odvolací súd podľa sťažovateľa svojvôľu, ktorou porušil ním označené
práva.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
aj na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva,
každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok,
ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd v posudzovanom prípade zisťoval, či nejde o návrh zjavne
neopodstatnený. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho
predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva
v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu
porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom,
aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký
návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený
(I. ÚS 4/00).
Sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, pretože zo skutočností ním
uvedených a z rozsudku krajského súdu nevyplýva, že by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie označených základných práv alebo
slobôd.
Podľa § 3 ods. 2 a 4 zákona č. 116/1990 Zb. v znení platnom a účinnom k podpisu
nájomnej zmluvy nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené.
Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajímať iba
po predchádzajúcom súhlase národného výboru. Pokiaľ národný výbor do 15 dní od prijatia
žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas bol udelený. Pokiaľ sa zmluva uzavrie
bez súhlasu národného výboru podľa odseku 2 alebo neobsahuje náležitosti podľa odseku 3,
je neplatná.
Sťažovateľ uzavrel 27. decembra 2000 zmluvu o nájme nebytových priestorov,
na základe ktorej si uplatnil pre jej porušenie zmluvnú pokutu. Žalovaná v súdnom konaní
namietala, že nájomná zmluva je neplatná z dôvodu, že na uzavretie nájomnej zmluvy nebol
daný predchádzajúci súhlas obce, ktorý vyžaduje zákon č. 116/1990 Zb. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil, že všeobecné súdy neporušili základné práva
sťažovateľa. Z dôvodu absencie predchádzajúceho súhlasu Mesta Ž. na prenájom
predmetného nebytového priestoru je zmluva o nájme nebytového priestoru absolútne
neplatná. A keďže je zmluva, ktorá predstavuje základný záväzkoprávny vzťah, neplatná,
tak nie je možné uplatňovať ani zmluvnú pokutu dohodnutú v tejto nájomnej zmluve,
pretože zmluvná pokuta predstavuje akcesorický vzťah, ktorého platnosť je podmienená
platnosťou základného právneho vzťahu (nájomná zmluva). Zákonodarca stanovil základné
pravidlo (požiadavku platnosti právneho úkonu) kategorickou normou, ktorá neponecháva
možnosť odchýliť sa od povinnosti v nej stanovenej a ktorá stanovuje limity zmluvnej
autonómie účastníkov súkromnoprávneho vzťahu. Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mali
posudzovať otázku platnosti právneho úkonu podľa neskoršej právnej normy. Domáha sa
v podstate uplatnenia tzv. nepravej retroaktivity a právneho posúdenia jeho veci v súvislosti
so zmenami právneho predpisu. S účinnosťou nových zákonov však možno meniť
len rozsah určitých práv a povinností, t. j. ich obsah, kým otázka vzniku a platnosti
právnych vzťahov sa pri zmene právnej úpravy musí vždy posudzovať podľa právnej normy
platnej a účinnej v čase ich vzniku. Stret princípu právnej istoty a rovnosti pred zákonom
sa pri zmene právnej úpravy teda rieši tak, že pri posudzovaní platnosti právneho vzťahu
sa uplatňuje princíp právnej istoty a v prípade posúdenia jeho obsahu princíp rovnosti
a rovnoprávnosti účastníkov právneho vzťahu.
K veci je zároveň potrebné uviesť, že bolo nepochybne v právomoci krajského súdu
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (o zákonných dôvodoch absolútnej
neplatnosti právnych úkonov) vyložiť. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoje
rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie,
akými úvahami sa pri tom spravoval, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 39),
podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.
Krajský súd sa pri rozhodovaní o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku podrobne
zaoberal dôvodmi absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy z nedostatku zákonom
stanovených náležitostí a dospel k záveru, že niet zákonom ustanovenej možnosti posúdiť
uvedený právny úkon ako platný.
Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje príčinná súvislosť
medzi označenými základnými právami sťažovateľa a rozhodnutím krajského súdu pri
rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom
označených práv. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského
súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného
rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu ústavný súd uvádza, že porušenie práva priznaného týmto článkom ústavy
a dodatkového protokolu nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým
tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom porušení základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné
uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Ústavný súd dospel k záveru, že označený rozsudok krajského súdu, ako aj dôvody
uvádzané sťažovateľom v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili
o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného
práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3
ústavy, je bez ďalšieho právneho významu tieto preskúmavať vzhľadom na už uvedené.
Ústavný súd je toho názoru, že v tomto prípade rozhodol krajský súd ústavne
konformným spôsobom a podnet sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnený.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2009