Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 365/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. Š., P.,

ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Trenčíne sp. zn. zo 17. apríla 2008 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť P. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 11.

septembra 2009 doručená sťažnosť P. B. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. apríla

2008 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“) a konaním, ktoré mu predchádzalo.

2. Sťažovateľ sa na základe podanej žaloby v konaní vedenom na Okresnom súde

Prievidza (ďalej len ,,okresný súd“) pod sp. zn. domáhal náhrady škody

spôsobenej nesprávnym určením úpravy priemerného zárobku rozhodného pre výpočet

náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti spôsobenú pracovným

úrazom. Okresný súd uznesením sp. zn. z 5. januára 2005 konanie o časti

žalovaného nároku týkajúceho sa náhrady škody za stratu na zárobku za mesiace december

2000, apríl až december 2001, za rok 2002 a za mesiace január až jún 2003 zastavil z

dôvodu prekážky začatej veci podľa ustanovenia .

Zároveň tým istým uznesením vylúčil sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu škody za

stratu na zárobku za júl až november 2000, január až marec 2001 a za obdobie od 1. júla

2003 do 30. júna 2004 na samostatné konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. .

Výrok okresného súdu, ktorým bolo zastavené konanie o časti nároku, bol potvrdený

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. júla 2006.

Okresný súd v merite veci žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ

odvolanie. Krajský súd rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok vo veci samej, ale

zároveň pripustil dovolanie na otázku, ktorým opatrením Ministerstva práce sociálnych vecí

a rodiny Slovenskej republiky vznikol sťažovateľovi prvýkrát nárok na úpravu náhrady za

stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom, ak

jeho nárok na náhradu za stratu na zárobku vznikol 12. apríla 1999. Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd sťažovateľom podané dovolanie

uznesením sp. zn. 14. mája 2009 odmietol z dôvodu, že dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

3. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ nenamieta porušenie svojich ústavných

práv a práv garantovaných dohovorom uznesením krajského súdu, ktorým bolo právoplatne

zastavené konanie o časti návrhu. Rovnako sťažovateľ nenamieta protiústavnosť uznesenia

najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov a dohovoru došlo

rozsudkom krajského súdu v merite veci tým, že úprava náhrady za stratu na zárobku bola

vykonaná až po 27 mesiacoch od vzniku nároku na náhradu za stratu na zárobku po

skončení pracovnej neschopnosti a v porovnaní s rozsudkami všeobecných súdov v

obdobných veciach bola rozsudkom krajského súdu odlišne právne posúdená otázka

aplikácie ustanovenia § 1 ods. 1 in fine zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o úprave náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti

vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (ďalej len „zákon o úprave

náhrady za stratu na zárobku“).

V zmysle dikcie citovaného ustanovenia zákona o úprave náhrady za stratu na

zárobku, ak nárok na náhradu za stratu na zárobku vznikol po 31. decembri 1998, úprava sa

uskutoční až za najbližšie časové obdobie nasledujúce po období, v ktorom nárok vznikol.

Sťažovateľ zákonnú úpravu vykladá tak, že v prípade ak nárok na náhradu za stratu na

zárobku preukázateľne vznikol 12. apríla 2009, úprava priemerného zárobku sa má

uskutočniť už na základe opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 194/2000

Z. z. počínajúc od 1. júla 2000, a nie až na základe opatrenia Ministerstva práce, sociálnych

vecí a rodiny č. počínajúc od 1. júla 2001, tak ako to aplikoval žalovaný a

vedľajšia účastníčka.

Svoju argumentáciu opiera sťažovateľ aj o právoplatné rozsudky vydané v

obdobných veciach, pričom dodáva, že právo na súdnu ochranu podľa článku 46

prelína aj princíp právnej istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

), v zmysle ktorého súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách

rozhodovať rovnako.

4. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených práv podľa a dohovoru v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok krajského súdu zo 17. apríla 2008 zrušený a vec

bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu

napadnutého rozsudku v merite veci, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá. Ústavný súd k

tomu konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a

význam zákonného predpisu (mutatis mutandis , , , I.

ÚS 88/07).

8. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu vo

svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého zákona a dôvodí svoje

meritórne rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok prvého stupňa ako vecne správny. V

rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil

nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany

ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do práv sťažovateľa, ústavný súd

uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a

interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným

spôsobom dáva odpoveď na všetky otázky, prečo krajský súd rozhodol tak, ako rozhodol.

Ústavný súd dodáva, že rozsudok krajského súdu plne zodpovedá dikcii predmetného

zákonného predpisu.

9. K sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných

súdov ústavný súd dopĺňa, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov,

resp. najvyššieho súdu. Uvedené platí za predpokladu, že nejednotné názory všeobecných

súdov možno považovať za legitímne a ústavne konformné.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo IV. ÚS

136/05). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť

za zjavne neopodstatnenú.

11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009