Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 386/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. ,

rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 12. decembra 2008

a sp. zn. z 30. júna 2008, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 11. júna 2009 a sp. zn. z 11. júna 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2009

doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 12. decembra 2008 a sp. zn. z 30. júna 2008

a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. júna 2009 a sp. zn. z 11. júna 2009.

Sťažovateľ uviedol, že sudkyňa okresného súdu vydala protizákonné rozhodnutie pri

rozhodovaní o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh, keď vo veci zastavila

konanie, a keďže toto rozhodnutie krajský súd potvrdil, takisto postupoval v rozpore

so zákonom. Proti rozhodnutiam týchto súdov podal dovolanie, najvyšší súd ho však

odmietol, a teda tiež porušil zákon. Bližšie dôvody v sťažnosti sťažovateľ neuviedol.

Navrhol však, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava II, Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd Slovenskej

republiky porušili , , ,

porušili čl. 6 ods. 1 a čl. 13 medzinárodného dohovoru.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Najvyššieho súdu

a zo dňa 11.06.2009; zrušuje uznesenie Krajského súdu

Bratislava -105 zo dňa 12.12.2008 a -18 zo dňa 30.06.2008.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava II konať bez

ďalších prieťahov s tým, že zákonná sudkyňa JUDr. D. B. nesmie vo veci konať.

Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. sumu satisfakciu vo výške

200.000 Eur, Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť 500.000 Eur D. B. v lehote 15 dní

od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

V prípade omeškania sú súdy povinné zaplatiť úroky z omeškania vo výške 17.6 %

z dĺžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sa ospravedlniť D. B. za porušovanie

jeho základných práv, v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

Ústavný súd Slovenskej republiky oslobodzuje D. B. od poplatkov a prikazuje

Okresnému súdu BA II ustanoviť mu advokáta na celé konanie bezodkladne vo veci

.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , rozhodnutiami krajského súdu sp. zn.

z 12. decembra 2008 a sp. zn. z 30. júna 2009, ako aj rozhodnutiami

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. júna 2009 a sp. zn.

z 11. júna 2009 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa a dohovoru.

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv aj rozhodnutiami najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. júna 2009 a sp. zn. z 11. júna 2009 bez

bližšieho zdôvodnenia.

Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. konanie o dovolaní proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2008 zastavil a nepriznal

účastníkom náhradu trov konania, pričom vo svojom rozhodnutí uviedol:

„V zmysle ustanovenia , veta druhá musí byť dovolateľ

v dovolacom konaní zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám,

alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Citované zákonné ustanovenie vyžaduje,

aby bol dovolateľ vzhľadom k zvýšenej odbornej náročnosti dovolacieho konania zastúpený

advokátom.

Napriek tomu, že navrhovateľ nemá právnické vzdelania vyžadované na zastupovanie

v dovolacom konaní, ktorým je v zmysle konštantnej judikatúry súdov len vysokoškolské

vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy,

alebo uznaný doklad o vysokoškolskom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou

vysokou školou, a ako dovolateľ takéhoto zástupcu potrebuje, keďže ide o zákonnú

podmienku dovolacieho konania, ktorej nesplnenie bráni prejednaniu jeho dovolania,

nepoveril v súdom určenej lehote a ani doposiaľ svojím zastupovaním žiadneho

kvalifikovaného zástupcu.

So zreteľom na uvedené musel Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací

( ) prihliadnuť ( ) na ustanovenie ,

v zmysle ktorého, ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví,

ak o tom bol účastník poučený. Aplikujúc uvedené zákonné ustanovenia preto dovolací súd

konanie o dovolaní navrhovateľa zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia.“

Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. dovolanie sťažovateľa

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 12. decembra 2008 odmietol ako

neprípustné, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia najmä uviedol:

„V danom prípade navrhovateľ napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu,

ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v a , preto

dovolanie proti nemu v zmysle týchto ustanovení prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len v prípade, že by

v konaní došlo k závažným procesným vadám, ktoré sú taxatívne vymenované v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (t.j. aj

uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie nemá

žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým

predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie

je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie

procesné neprípustné. Treba ale uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej

z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní

došlo k vade takejto povahy, ale len jednoznačné zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Pokiaľ navrhovateľ v dovolaní argumentoval tvrdením, že súdy pri rozhodovaní

o jeho návrhu nezohľadnili to, na čo bolo podľa jeho názoru potrebné vziať zreteľ, t.j. že má

zo zákona právo na oslobodenie od súdnych poplatkov a právo na právnu ochranu, tieto

tvrdenia nenapĺňajú procesnú vadu v zmysle ust. Pod odňatím možnosti

pred súdom konať ( ) treba rozumieť taký závadný procesný postup

súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných

mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Ustanovenie odňatie možnosti konať pred súdom

teda výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym

hodnotením veci, zaujatým v napadnutom rozhodnutí.

Ak by sa odvolací súd prípadne aj dopustil vady spočívajúcej v nesprávnom právnom

posúdení veci ( ), alebo ak by aj konanie pred ním bolo

postihnuté inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), išlo by síce o nedostatok, avšak taký, ktorý má za následok vydanie

vecne nesprávneho rozhodnutia, nie však odňatie možnosti účastníka pred súdom konať

a dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle Na túto

nesprávnosť, ak by k nej vôbec došlo, by bolo možné vziať zreteľ len v prípade, že by

dovolanie bolo procesné prípustné podľa alebo (o takýto prípad

ale v prejednávanej veci nejde).“

Z uvedeného, ako aj z obsahu celého spisu vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal

s argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní proti napadnutým rozsudkom krajského

súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo treba

akceptovať v plnom rozsahu rozhodnutia krajského súdu ako správne. Zo záverov

rozhodnutí najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu,

čo a týka aj otázok vyhodnotenia skutkového stavu. Závery najvyššieho súdu neboli

neodôvodnené a zjavne arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil

so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr.

, , , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom

prerokovaní v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa na

ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v ,

t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. ).

Sťažovateľ postup a rozhodnutie okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

napadol odvolaním na krajskom súde, ktorý vo veci konal a rozhodnutím

sp. zn. z 12. decembra 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu (uznesenie

č. k. -13 z 11. júla 2007) o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania.

Okrem toho krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 30. júna 2008 potvrdil

uznesenie okresného súdu (uznesenie č. k. -13 z 11. júla 2007) o zastavení

konania vo veci vedenej sťažovateľom proti S. B.

Sťažovateľ proti uvedeným rozhodnutiam krajského súdu podal dovolanie na

najvyššom súde 6. augusta 2008, resp. 23. januára 2009, t. j. najneskôr 23. januára 2009

nadobudlo napadnuté rozhodnutie právoplatnosť.

Sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom súde proti uvedeným rozhodnutiam 17. júla

2009. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola podaná v čase, keď už dávno uplynula lehota

ustanovená zákonom v . Ústavný súd sa preto nemohol

zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného

súdu a rozhodnutiam krajského súdu.

Dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 11. júna 2009 ako neprípustné, a keďže ústavný súd nezistil

žiadne dôvody na vyslovenie porušenia označených základných práv a slobôd uvedeným

uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 1 II. časti tohto rozhodnutia), v tejto súvislosti

konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danej veci nemohlo

založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože podanie neprípustného dovolania nemožno

z hľadiska považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie

najvyššieho súdu preto nemožno považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej

začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde. Rovnako to platí aj o napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorým bolo

dovolacie konanie zastavené.

V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, tiež pokiaľ bolo v okolnostiach danej

veci dovolacie konanie zastavené, nie je možné dovolanie považovať za procesný

prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých

prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania

z dôvodu jeho neprípustnosti (v danom prípade tiež zastavenie dovolacieho konania) treba

považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu

práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu

odvolacieho súdu.

Vzhľadom na to, že sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť ešte predtým, ako sa sťažovateľ

obrátil neprípustným dovolaním (a zastaveným dovolacím konaním) na najvyšší súd,

predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3

. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou

v sťažnosti uvedených námietok proti týmto rozhodnutiam všeobecných súdov. Neprípustné

dovolanie nemožno totiž z hľadiska považovať za účinný a dostupný

právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na

ústavnom súde podľa tohto článku , a na jeho podanie preto nie je z hľadiska plynutia

uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis

, , ).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 12. decembra 2008 a sp. zn. z 30. júna 2009

odmietnuť podľa ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na uvedené okolnosti a dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009