Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 386/09
PDF · 171.75 KB
No categories available
II. ÚS 386/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 78/2007,
rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 293/2008 z 12. decembra 2008
a sp. zn. 9 Co 360/2007 z 30. júna 2008, rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 115/2009 z 11. júna 2009 a sp. zn. 5 Cdo 139/2009 z 11. júna 2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2009
doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 78/2007
a rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
12 Co 293/2008 z 12. decembra 2008 a sp. zn. 9 Co 360/2007 z 30. júna 2008
a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Cdo 115/2009 z 11. júna 2009 a sp. zn. 5 Cdo 139/2009 z 11. júna 2009.
Sťažovateľ uviedol, že sudkyňa okresného súdu vydala protizákonné rozhodnutie pri
rozhodovaní o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh, keď vo veci zastavila
konanie, a keďže toto rozhodnutie krajský súd potvrdil, takisto postupoval v rozpore
so zákonom. Proti rozhodnutiam týchto súdov podal dovolanie, najvyšší súd ho však
odmietol, a teda tiež porušil zákon. Bližšie dôvody v sťažnosti sťažovateľ neuviedol.
Navrhol však, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Bratislava II, Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd Slovenskej
republiky porušili čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
porušili čl. 6 ods. 1 a čl. 13 medzinárodného dohovoru.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Najvyššieho súdu
5 Cdo/115/2009 a 5 Cdo/139/2009 zo dňa 11.06.2009; zrušuje uznesenie Krajského súdu
Bratislava 12 Co/293/2008-105 zo dňa 12.12.2008 a 9 Co/360/07-18 zo dňa 30.06.2008.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava II konať bez
ďalších prieťahov s tým, že zákonná sudkyňa JUDr. D. B. nesmie vo veci konať.
Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť D. B. sumu satisfakciu vo výške
200.000 Eur, Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť 500.000 Eur D. B. v lehote 15 dní
od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.
V prípade omeškania sú súdy povinné zaplatiť úroky z omeškania vo výške 17.6 %
z dĺžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sa ospravedlniť D. B. za porušovanie
jeho základných práv, v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.
Ústavný súd Slovenskej republiky oslobodzuje D. B. od poplatkov a prikazuje
Okresnému súdu BA II ustanoviť mu advokáta na celé konanie bezodkladne vo veci
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 21 C 78/2007, rozhodnutiami krajského súdu sp. zn. 12 Co 293/2008
z 12. decembra 2008 a sp. zn. 9 Co 360/2009 z 30. júna 2009, ako aj rozhodnutiami
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 115/2009 z 11. júna 2009 a sp. zn. 5 Cdo 139/2009
z 11. júna 2009 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
1. Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv aj rozhodnutiami najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 115/2009 z 11. júna 2009 a sp. zn. 5 Cdo 139/2009 z 11. júna 2009 bez
bližšieho zdôvodnenia.
Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 115/2009 konanie o dovolaní proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 360/2007 z 30. júna 2008 zastavil a nepriznal
účastníkom náhradu trov konania, pričom vo svojom rozhodnutí uviedol:
„V zmysle ustanovenia § 241 ods. 1, veta druhá O.s.p. musí byť dovolateľ
v dovolacom konaní zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám,
alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Citované zákonné ustanovenie vyžaduje,
aby bol dovolateľ vzhľadom k zvýšenej odbornej náročnosti dovolacieho konania zastúpený
advokátom.
Napriek tomu, že navrhovateľ nemá právnické vzdelania vyžadované na zastupovanie
v dovolacom konaní, ktorým je v zmysle konštantnej judikatúry súdov len vysokoškolské
vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy,
alebo uznaný doklad o vysokoškolskom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou
vysokou školou, a ako dovolateľ takéhoto zástupcu potrebuje, keďže ide o zákonnú
podmienku dovolacieho konania, ktorej nesplnenie bráni prejednaniu jeho dovolania,
nepoveril v súdom určenej lehote a ani doposiaľ svojím zastupovaním žiadneho
kvalifikovaného zástupcu.
So zreteľom na uvedené musel Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací
(§ 10a ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť (§ 243c O.s.p.) na ustanovenie § 104 ods. 2 O.s.p.,
v zmysle ktorého, ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví,
ak o tom bol účastník poučený. Aplikujúc uvedené zákonné ustanovenia preto dovolací súd
konanie o dovolaní navrhovateľa zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou
napadnutého rozhodnutia.“
Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 139/2009 dovolanie sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 12 Co 293/2008 z 12. decembra 2008 odmietol ako
neprípustné, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia najmä uviedol:
„V danom prípade navrhovateľ napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu,
ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., preto
dovolanie proti nemu v zmysle týchto ustanovení prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len v prípade, že by
v konaní došlo k závažným procesným vadám, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (t.j. aj
uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá
žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie
je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
procesné neprípustné. Treba ale uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej
z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní
došlo k vade takejto povahy, ale len jednoznačné zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Pokiaľ navrhovateľ v dovolaní argumentoval tvrdením, že súdy pri rozhodovaní
o jeho návrhu nezohľadnili to, na čo bolo podľa jeho názoru potrebné vziať zreteľ, t.j. že má
zo zákona právo na oslobodenie od súdnych poplatkov a právo na právnu ochranu, tieto
tvrdenia nenapĺňajú procesnú vadu v zmysle ust. § 237 písm. f/ O.s.p. Pod odňatím možnosti
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký závadný procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných
mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie možnosti konať pred súdom
teda výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym
hodnotením veci, zaujatým v napadnutom rozhodnutí.
Ak by sa odvolací súd prípadne aj dopustil vady spočívajúcej v nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), alebo ak by aj konanie pred ním bolo
postihnuté inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), išlo by síce o nedostatok, avšak taký, ktorý má za následok vydanie
vecne nesprávneho rozhodnutia, nie však odňatie možnosti účastníka pred súdom konať
a dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Na túto
nesprávnosť, ak by k nej vôbec došlo, by bolo možné vziať zreteľ len v prípade, že by
dovolanie bolo procesné prípustné podľa § 239 O.s.p. alebo § 237 O.s.p. (o takýto prípad
ale v prejednávanej veci nejde).“
Z uvedeného, ako aj z obsahu celého spisu vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal
s argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní proti napadnutým rozsudkom krajského
súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo treba
akceptovať v plnom rozsahu rozhodnutia krajského súdu ako správne. Zo záverov
rozhodnutí najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu,
čo a týka aj otázok vyhodnotenia skutkového stavu. Závery najvyššieho súdu neboli
neodôvodnené a zjavne arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil
so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom
prerokovaní v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na
ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).
Sťažovateľ postup a rozhodnutie okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
21 C 78/2007 napadol odvolaním na krajskom súde, ktorý vo veci konal a rozhodnutím
sp. zn. 12 Co 293/2008 z 12. decembra 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu (uznesenie
č. k. 21 C 78/07-13 z 11. júla 2007) o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu konania.
Okrem toho krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 360/07 30. júna 2008 potvrdil
uznesenie okresného súdu (uznesenie č. k. 21 C 78/07-13 z 11. júla 2007) o zastavení
konania vo veci vedenej sťažovateľom proti S. B.
Sťažovateľ proti uvedeným rozhodnutiam krajského súdu podal dovolanie na
najvyššom súde 6. augusta 2008, resp. 23. januára 2009, t. j. najneskôr 23. januára 2009
nadobudlo napadnuté rozhodnutie právoplatnosť.
Sťažovateľ podal sťažnosť na ústavnom súde proti uvedeným rozhodnutiam 17. júla
2009. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola podaná v čase, keď už dávno uplynula lehota
ustanovená zákonom v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol
zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného
súdu a rozhodnutiam krajského súdu.
Dovolanie sťažovateľa bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo 139/09 z 11. júna 2009 ako neprípustné, a keďže ústavný súd nezistil
žiadne dôvody na vyslovenie porušenia označených základných práv a slobôd uvedeným
uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 1 II. časti tohto rozhodnutia), v tejto súvislosti
konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa v danej veci nemohlo
založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože podanie neprípustného dovolania nemožno
z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie
najvyššieho súdu preto nemožno považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej
začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde. Rovnako to platí aj o napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorým bolo
dovolacie konanie zastavené.
V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, tiež pokiaľ bolo v okolnostiach danej
veci dovolacie konanie zastavené, nie je možné dovolanie považovať za procesný
prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých
prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania
z dôvodu jeho neprípustnosti (v danom prípade tiež zastavenie dovolacieho konania) treba
považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu
práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu
odvolacieho súdu.
Vzhľadom na to, že sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť ešte predtým, ako sa sťažovateľ
obrátil neprípustným dovolaním (a zastaveným dovolacím konaním) na najvyšší súd,
predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou
v sťažnosti uvedených námietok proti týmto rozhodnutiam všeobecných súdov. Neprípustné
dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný
právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na
ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie preto nie je z hľadiska plynutia
uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis
I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 12 Co 293/2008 z 12. decembra 2008 a sp. zn. 9 Co 360/2009 z 30. júna 2009
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Vzhľadom na uvedené okolnosti a dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2009