Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 388/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., P., ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 11 C

145/2006 a jeho rozsudkom z 10. októbra 2008 a v konaní vedenom na Krajskom súde v

Trenčíne sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. februára 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 9. apríla

2009 doručená sťažnosť Z. K. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. októbra 2008 a v konaní vedenom na

Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. a jeho

rozsudkom z 24. februára 2009.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh v podstatnom vyplýva, že sťažovateľka sa na základe

podanej žaloby v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. a následne

v odvolacom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. domáhala

zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 7 ods. 3

vyhlášky č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej

len „vyhláška“). Sťažovateľka dôvodila materiálne svoju žalobu tým, že pre trvalé následky

priznanej choroby z povolania trpí po fyzickej stránke a po psychickej stránke natoľko, že

jej prípad možno zo strany súdu považovať za hodný osobitného zreteľa a priznať

odškodnenie nad hranicu ustanovenú vyhláškou.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľke už pred podaním predmetnej žaloby

bolo pre tú istú chorobu z povolania priznané odškodnenie za sťaženie spoločenského

uplatnenia, ktoré bolo v iných súdnych konaniach, časovo predchádzajúcich sťažnosťou

napadnutým rozsudkom, aj mimoriadne zvýšené. Sťažovateľka teda požadovala, aby po

ďalšom zvýšení bodov za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodol súd analogicky

a opätovne jej priznal mimoriadne zvýšenú náhradu.

3. Okresný súd v merite veci žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podala

sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok vo veci

samej a zároveň sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, na obsah ktorého

odkázal v intenciách ustanovenia . Na

zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu krajský súd navyše uviedol:

„Súd je v konaní vždy povinný skúmať, aké predpoklady mal pre životné a

spoločenské uplatnenie poškodený pred vznikom škody. Len vo výnimočných prípadoch

hodných osobitého zreteľa bolo možné sumy odškodnenia primerane zvýšiť nad najvyššie

sadzby odškodnenia.

Prvostupňový súd správne a v súlade so zisteným skutkovým stavom konštatuje, že na

strane navrhovateľky nenastala taká závažná zmena, ktorá by odôvodňovala opätovné

mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Zároveň správne

poukázal prvostupňový súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 25.3.2008, podľa ktorého samotné dobodovanie sťaženia

spoločenského uplatnenia nezakladá samo o sebe nárok na ďalšie mimoriadne zvýšenie

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.“

4. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu označeného článku došlo postupom

a následným rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu v merite veci tým, že

„... napriek skutočnosti, že bolo nesporne preukázané zhoršenie jej zdravotného stavu, a to

najmä v oblasti psychickej a znalkyňa jej z toho titulu priznala bodové hodnotenie za

sťaženie spoločenského uplatnenia, súd bezdôvodne mimoriadne zvýšenie náhrady za

sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky nepriznal, teda rozhodol

nesprávne v rozpore so zisteným skutkovým stavom a tento hodnotil nesprávne aj po

právnej stránke“.

Sťažovateľka dodáva, že „... okresný súd i krajský súd rozhodovali v podstatou

rovnakých prípadoch diametrálne odlišne ako v jej prípade a nárok žalobcom vo viacerých

prípadoch priznali, čo považuje voči sebe nielen za nesprávne, ale aj za diskriminujúce“.

5. Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označeného práva podľa v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C

145/2006 a na krajskom súde pod sp. zn. s tým, aby boli napadnuté

rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Napokon sa sťažovateľka domáha náhrady trov konania.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu

napadnutého rozsudku v merite veci, ktorým bola jej žaloba zamietnutá. Ústavný súd k

tomu uvádza, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu neprislúcha

hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,

pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II.

ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha

interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (, I.

ÚS 12/05, , ).

9. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu vo

svojom odôvodnení (vychádzajúc aj z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku

okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil) jasne a zrozumiteľne podáva výklad

použitého právneho predpisu a dôvodí svoje meritórne rozhodnutie, ktorým potvrdil

rozsudok prvého stupňa ako vecne správny. V rozsudku krajského súdu a ani v rozsudku

okresného súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by

ich robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi korekciu zo strany ústavného

súdu. Sťažnosťou napadnuté rozsudky sú vnútorne logické, nie sú prejavom aplikačnej a

interpretačnej svojvôle konajúcich všeobecných súdov, nie sú arbitrárne a zrozumiteľným

spôsobom dávajú odpoveď na všetky otázky, prečo nevyhoveli predmetnej žalobe.

10. K namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov ústavný

súd dopĺňa, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp.

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uvedené platí za predpokladu, že nejednotné

názory všeobecných súdov možno považovať za legitímne a ústavne konformné (I. ÚS

199/07, ).

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo IV. ÚS

136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť za

zjavne neopodstatnenú.

12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009