Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 388/09
PDF · 130.04 KB
No categories available
I. ÚS 388/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 388/09-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., P., ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 11 C
145/2006 a jeho rozsudkom z 10. októbra 2008 a v konaní vedenom na Krajskom súde v
Trenčíne sp. zn. 17 Co 305/2008 a jeho rozsudkom z 24. februára 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 9. apríla
2009 doručená sťažnosť Z. K. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 11 C 145/2006 a jeho rozsudkom z 10. októbra 2008 a v konaní vedenom na
Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 305/2008 a jeho
rozsudkom z 24. februára 2009.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh v podstatnom vyplýva, že sťažovateľka sa na základe
podanej žaloby v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 145/2006 a následne
v odvolacom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 17 Co 305/2008 domáhala
zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 7 ods. 3
vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej
len „vyhláška“). Sťažovateľka dôvodila materiálne svoju žalobu tým, že pre trvalé následky
priznanej choroby z povolania trpí po fyzickej stránke a po psychickej stránke natoľko, že
jej prípad možno zo strany súdu považovať za hodný osobitného zreteľa a priznať
odškodnenie nad hranicu ustanovenú vyhláškou.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľke už pred podaním predmetnej žaloby
bolo pre tú istú chorobu z povolania priznané odškodnenie za sťaženie spoločenského
uplatnenia, ktoré bolo v iných súdnych konaniach, časovo predchádzajúcich sťažnosťou
napadnutým rozsudkom, aj mimoriadne zvýšené. Sťažovateľka teda požadovala, aby po
ďalšom zvýšení bodov za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodol súd analogicky
a opätovne jej priznal mimoriadne zvýšenú náhradu.
3. Okresný súd v merite veci žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podala
sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok vo veci
samej a zároveň sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, na obsah ktorého
odkázal v intenciách ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Na
zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu krajský súd navyše uviedol:
„Súd je v konaní vždy povinný skúmať, aké predpoklady mal pre životné a
spoločenské uplatnenie poškodený pred vznikom škody. Len vo výnimočných prípadoch
hodných osobitého zreteľa bolo možné sumy odškodnenia primerane zvýšiť nad najvyššie
sadzby odškodnenia.
Prvostupňový súd správne a v súlade so zisteným skutkovým stavom konštatuje, že na
strane navrhovateľky nenastala taká závažná zmena, ktorá by odôvodňovala opätovné
mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Zároveň správne
poukázal prvostupňový súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 308/2006 zo dňa 25.3.2008, podľa ktorého samotné dobodovanie sťaženia
spoločenského uplatnenia nezakladá samo o sebe nárok na ďalšie mimoriadne zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.“
4. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu označeného článku ústavy došlo postupom
a následným rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu v merite veci tým, že
„... napriek skutočnosti, že bolo nesporne preukázané zhoršenie jej zdravotného stavu, a to
najmä v oblasti psychickej a znalkyňa jej z toho titulu priznala bodové hodnotenie za
sťaženie spoločenského uplatnenia, súd bezdôvodne mimoriadne zvýšenie náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky nepriznal, teda rozhodol
nesprávne v rozpore so zisteným skutkovým stavom a tento hodnotil nesprávne aj po
právnej stránke“.
Sťažovateľka dodáva, že „... okresný súd i krajský súd rozhodovali v podstatou
rovnakých prípadoch diametrálne odlišne ako v jej prípade a nárok žalobcom vo viacerých
prípadoch priznali, čo považuje voči sebe nielen za nesprávne, ale aj za diskriminujúce“.
5. Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označeného práva podľa ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C
145/2006 a na krajskom súde pod sp. zn. 17 Co 305/2008 s tým, aby boli napadnuté
rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Napokon sa sťažovateľka domáha náhrady trov konania.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v podstate požaduje revíziu
napadnutého rozsudku v merite veci, ktorým bola jej žaloba zamietnutá. Ústavný súd k
tomu uvádza, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu neprislúcha
hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,
pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II.
ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha
interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I.
ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
9. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu vo
svojom odôvodnení (vychádzajúc aj z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku
okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil) jasne a zrozumiteľne podáva výklad
použitého právneho predpisu a dôvodí svoje meritórne rozhodnutie, ktorým potvrdil
rozsudok prvého stupňa ako vecne správny. V rozsudku krajského súdu a ani v rozsudku
okresného súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by
ich robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi korekciu zo strany ústavného
súdu. Sťažnosťou napadnuté rozsudky sú vnútorne logické, nie sú prejavom aplikačnej a
interpretačnej svojvôle konajúcich všeobecných súdov, nie sú arbitrárne a zrozumiteľným
spôsobom dávajú odpoveď na všetky otázky, prečo nevyhoveli predmetnej žalobe.
10. K namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov ústavný
súd dopĺňa, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných
súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp.
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uvedené platí za predpokladu, že nejednotné
názory všeobecných súdov možno považovať za legitímne a ústavne konformné (I. ÚS
199/07, I. ÚS 18/08).
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS
136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť za
zjavne neopodstatnenú.
12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2009