Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 433/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., Ukrajinská republika, t. č. vo výkone väzby,

zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , 3 a 5 a Listiny základných práv

a slobôd a namietaného porušenia postupom bližšie

neoznačeného okresného riaditeľstva Policajného zboru, postupom Okresného súdu

Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. júla 2009

a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. júla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 1. októbra

2009 doručené podanie V. K., Ukrajinská republika, t. č. vo výkone (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., označené ako „Sťažnosť“.

Z obsahu označeného podania možno vyvodiť, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

(ďalej len „“), ktorou sťažovateľ namieta porušenie

svojich základných práv podľa , 3 a 5 a Listiny základných práv a

slobôd [ďalej len „listina“(z ďalšieho textu sťažnosti možno vyvodiť, že v skutočnosti mal

sťažovateľ na mysli čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pozn.)]

a porušenie postupom bližšie neoznačeného okresného riaditeľstva Policajného

zboru (ďalej len „okresné riaditeľstvo“), postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. júla

2009 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. , ako aj jeho uznesením z 24. júla 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 15. júla 2009 zaistený a 16. júla 2009

o 2.10 h zadržaný, pričom mu toho istého dňa bolo vznesené aj obvinenie za prečin

porušovania predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279

ods. 1 a 2 písm. a) . Následne bol sťažovateľ uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 17. júla 2009 vzatý do väzby z dôvodov podľa

a c) so začiatkom plynutia lehoty väzby od 15. júla 2009 o 20.40 h.

K väzobnému dôvodu podľa (tzv. úteková

väzba, pozn.) okresný súd v odôvodnení označeného uznesenia okrem iného uviedol, že

„... obvinený je štátny príslušník Ukrajiny, ktorý nemá na území Slovenskej republiky trvalý

ani prechodný pobyt a preto je tu dôvodná obava, že by mohol ujsť na Ukrajinu a vyhýbať

sa tak trestnému stíhaniu v Slovenskej republike“. K väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. c) okresný súd uviedol, že „V zmysle úradného záznamu

z vyťaženia obvineného zo dňa 16. 7. 2009 tento uviedol, že prepravu kamióna vykonal na

návrh svojho známeho za 80,- €, pričom obvinený vo svojom výsluchu uviedol, že sa živý

práve touto činnosťou – šoférovaním kamiónov podľa toho, kto ho najme. Na základe toho

súd mal obavu, že by obvinený v prípade prepustenia z väzby mohol naďalej pokračovať

vo vykonávaní tejto činnosti, ktorou by mohol páchať trestnú činnosť.“. Z odôvodnenia

označeného uznesenia zároveň vyplýva, že okresný súd pri svojom rozhodovaní o vzatí

sťažovateľa do väzby prihliadol na obsah vyšetrovacieho spisu, a to najmä na úradný

záznam z vyťaženia obvineného, zápisnicu o výpovedi svedka V. K., zápisnicu o ohliadke

miesta činu a ďalšie listinné dôkazy.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť a zároveň

ponúkol písomný sľub podľa na nahradenie väzby.

Sťažnosť odôvodnil tým, že si ho najali ako šoféra, aby odviezol auto do Košíc a späť,

pričom nemal žiadnu vedomosť o tom, že auto je naplnené nelegálnymi cigaretami.

Poukázal na to, že tvrdenie okresného súdu, že práca šoféra je spôsobom, ako si niekto

môže nelegálne zadovažovať príjmy na svoje živobytie, nemá právnu oporu. Taktiež

uviedol, že dôvodnosť tzv. útekovej väzby nie je možné založiť len na zistení, že je niekto

občanom Ukrajiny. Sťažovateľ taktiež namietal nezákonnosť použitia úradného záznamu

o vyťažení sťažovateľa zo 16. júla 2009 pri odôvodnení napadnutého uznesenia.

Krajský súd uznesením č. k. -19 z 24. júla 2009 sťažnosť sťažovateľa

zamietol a zároveň neprijal jeho písomný sľub na nahradenie väzby sľubom.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje najmä tým, že «dôvodiť dôvody väzby podľa §

71 ods. 1 písm. a) tým, že je niekto občan Ukrajiny nemá právny podklad, a rovnako

dôvodiť dôvody väzby podľa tým, že niekto pracuje a preto

bude pokračovať v trestnej činnosti pokladá za niečo absurdné.

Ak bol obvinený vypočutý ku skutku predtým, než bolo začaté trestné stíhanie pre

tento skutok, (vyťaženie obvineného v prípade sťažovateľa), po začatí trestného stíhania

a po vznesení obvinenia pôvodnú výpoveď vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola urobená,

nemožno pred súdom použiť. Ide o dôkaz absolútne neúčinný. (R 42/1990).

... Skutočnosť, podľa ktorej dôvodil Okresný súd dôvody väzby, keď vychádzal ako sa

v uznesení vyjadril „najmä z úradného záznamu z vyťaženia obvineného“ pred vznesením

obvinenia na jeho osobu je v rozpore s ustanoveniami . Je v rozpore

so zákonom, keď sudca okresného súdu odôvodňuje väzbu dôkazom, ktorý je nepoužiteľný

zároveň v celom tomto trestnom konaní. Prekvapujúca je tá skutočnosť, že Krajský súd sa

touto záležitosťou nevysporiadal a nechal túto skutočnosť bez povšimnutia.

... Voči väzbe sa sťažovateľ odvolal a vo svojom odvolaní upozornil Krajský súd

v Košiciach, že väzba je dôvodená pre trestné konanie neprípustným a nepoužiteľným

dôkazom. Krajský súd sa s otázkou nezákonnosti nevysporiadal, zároveň tým vyčerpal

všetky zákonné prostriedky a obracia sa na ústavný súd.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo V. K. Okresným súdom v Michalovciach vedenom pod Sp. zn.

a Krajským súdom v Košiciach vedenom pod Sp. zn. porušené

bolo.

2. Zakazuje Okresnému súdu v Michalovciach a Krajskému súdu v Košiciach, aby

porušoval práva sťažovateľa.

3. 5. Priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- euro ako

primeranú náhradu, ktoré je povinný porušiteľ vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia sťažovateľovi

4. 6. Porušiteľ je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke sťažovateľa

JUDr. K. D. odmenu za úkony právnej služby podľa § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. ) na jej účet vedený v I. v K. do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv

podľa čl. podľa , 3 a 5 a listiny a porušenie postupom

bližšie neoznačeného okresného riaditeľstva, postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. júla 2009 a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. júla 2009.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa , 3 a 5

a listiny a k namietanému porušeniu postupom bližšie neoznačeného

okresného riaditeľstva

V záhlaví sťažnosti sťažovateľ zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou

označil za porušovateľa svojich základných práv a slobôd aj bližšie neoznačené okresné

riaditeľstvo. V ďalšom texte sťažnosti však sťažovateľ už žiadne okresné riaditeľstvo

nespomína. Rovnako sa sťažovateľ ani v petite sťažnosti nedomáha vyslovenia porušenia

jeho základných práv a slobôd postupom či rozhodnutím okresného riaditeľstva, pričom

neuplatňuje ani žiadny iný nárok voči akémukoľvek okresnému riaditeľstvu. Z uvedeného

vyplýva, že sťažnosť nie je vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv

sťažovateľa postupom okresného riaditeľstva žiadnym spôsobom odôvodnená.

Podľa musí každý návrh na začatie konania pred

ústavným súdom, a teda aj sťažnosť podľa , okrem iného obsahovať

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (pozri napr. ) má

nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou

sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný

nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností

musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie

preloženého sporu. Ak sťažnosť neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, tak nespĺňa ani

podstatnú náležitosť predpísanú v .

Rovnaký záver o nesplnení zákonom predpísaných náležitostí možno vyvodiť aj

z toho, ak sťažovateľ presne neoznačí orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje

[ ].

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv postupom okresného

riaditeľstva, odmietol podľa z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí.

V súvislosti so zisteným nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí v časti

týkajúcej sa postupu okresného riaditeľstva, ako aj jeho presného označenia ústavný súd

považoval za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ je zastúpený advokátkou. Podľa § 18 ods. 2

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov je advokát

povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na

to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.

, ).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa , 3 a 5

a listiny a k namietanému porušeniu postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. júla 2009

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

svojich základných práv postupom a uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 17. júla 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity. Z totiž

vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu

je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť

ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia

predchádza právomoci ústavného súdu ().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti označenému postupu

a uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa

vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných práv

namietaným postupom a uznesením okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa , 3 a 5

a listiny a k namietanému porušeniu postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. júla 2009

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa proti postupu

a označenému uzneseniu krajského súdu spočíva v tom, že tento neodstránil pochybenie

okresného súdu, ktorý pri odôvodnení uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby vychádzal

„najmä z úradného záznamu z vyťaženia obvineného“ zo 16. júla 2009 spísaného ešte pred

vznesením obvinenia. Na takýto dôkaz nebolo podľa názoru sťažovateľa možné prihliadať,

keďže „taký dôkaz je absolútne neúčinný“ a „neprípustný v konaní pred súdom“, pričom

krajský súd sa s touto skutočnosťou v sťažnosťou napadnutom uznesení vôbec

nevysporiadal. Ďalšie námietky sťažovateľa sa týkajú „absurdnosti“ odôvodnenia

väzobných dôvodov podľa a založeného na tom,

„že je niekto občan Ukrajiny“ a že „niekto pracuje a preto bude pokračovať v trestnej

činnosti“.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. -19 z 24. júla 2009 sa

okrem iného uvádza, že „Na podklade vykonaných dôkazov, na ktoré poukazuje aj sudca

pre prípravné konanie vo svojom rozhodnutí dospel okresný súd k správnemu záveru, že

v tomto štádiu trestného konania je možné vyvodiť záver o dôvodnom podozrení V. K. zo

spáchania trestnej činnosti, za ktorú mu bolo vznesené obvinenie.

... Za skutočnosti opodstatňujúce dôvodnosť obavy, že v prípade pobytu na slobode

by sa obvinený mohol skrývať alebo ujsť, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu

ako aj to, že by obvinený pokračoval v páchaní trestnej činnosti a zakladajúce dôvod väzby

podľa citovaných ustanovení zákona, sudca pre prípravné konanie správne považoval

zistenie, že obvinený je cudzím štátnym príslušníkom a je tu dôvodná obava, že by mohol

ujsť na Ukrajinu a s poukazom na spôsob obživy obvineného a charakter trestnej činnosti,

pre ktorú mu bolo vznesené obvinenie, že by mohol naďalej pokračovať v šoférovaní

kamiónov s nelegálnym tovarom podľa toho, kto si ho najme.“.

Vzhľadom na námietky sťažovateľa, ako aj obsah priloženej dokumentácie si ústavný

súd vyžiadal od krajského súdu vyjadrenie k sťažnosti. K sťažnosti sa vyjadril predseda

krajského súdu v prípise sp. zn. z 30. októbra 2009, v ktorom okrem iného

uviedol, že z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu je zrejmé, že dôvodné

podozrenie zo spáchania prečinu porušovania predpisov o štátnych technických opatreniach

na označenie tovaru podľa a sťažovateľom je

založené nielen na „zázname z vyťažovania sťažovateľa“, ale opiera sa „najmä o zápisnicu

o obhliadke miesta činu a ďalšie listinné dôkazy“. V ďalšej časti vyjadrenia predseda

krajského súdu vyjadruje súhlas s názorom sťažovateľa, že „je chybou, keď súd

v rozhodnutí v súvislosti s odôvodnením vznesenia obvinenia poukazuje aj na úradný

záznam spísaný z výsluchu sťažovateľa, ktorý nie je dôkazom“. Vo vzťahu k dôvodom

útekovej väzby predseda krajského súdu súd pripustil, že „do úvahy treba vziať viaceré

významné faktory, akými sú napr. charakter stíhanej osoby, jej morálka, doterajší spôsob

života, osobné, sociálne a majetkové pomery, rodinné vzťahy, zamestnanie a všetky druhy

väzieb s krajinou, v ktorej je osoba stíhaná a pod“, ale zároveň poukázal na to, že

«V začiatočnom štádiu trestného stíhania cudzinca súd usudzoval na nebezpečie úteku

trestne stíhanej osoby a tým aj na dôvod útekovej väzby podľa

najmä zo závažnosti trestného činu zo spáchania, ktorého je sťažovateľ dôvodne podozrivý

v spojení s jeho možnosťou opustiť práve z uvedeného dôvodu územie Slovenskej republiky

a vrátiť sa do miesta trvalého pobytu v cudzine a tak sa vyhýbať trestnému stíhaniu.

Uvedený postup korešponduje aj s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské

práva, z ktorých vyplýva, že na pozbavenie osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)

Dohovoru, stačí na začiatku dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ale krátko na

to musia existovať aj ďalšie „vážne a dostatočné dôvody“ alebo iný dôvod daný

vnútroštátnym právom. Uvedené rozhodnutie krajského súdu túto požiadavku spĺňa.».

Vyjadrenie predsedu krajského súdu k sťažnosti zaslal ústavný súd právnej

zástupkyni sťažovateľa na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa

sťažovateľa možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu krajského súdu v určenej lehote a ani

do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nevyužila.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia

krajského súdu zistil, že krajský súd sa v ňom skutočne nezaoberal námietkou sťažovateľa,

podľa ktorej okresný súd pri odôvodnení uznesenia o jeho vzatí do väzby vychádzal

z úradného záznamu o vyťažení sťažovateľa zo 16. júla 2009, čo sťažovateľ považuje za

neprípustné.

Za týchto okolností bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či toto „opomenutie“

krajského súdu zakladá dôvod na vyslovenie porušenia práv označených sťažovateľom

napadnutým uznesením krajského súdu, a to aj s ohľadom na jeho konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vzhľadom na vplyv pozbavenia osobnej slobody na základné práva jednotlivca

musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby [konanie v zmysle

a 5 , ale aj podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)], spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky

spravodlivého konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jednou z nich je aj právo na

náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. , ,

).

Ústavný súd predovšetkým vzal do úvahy, že vo veci sťažovateľa išlo o prvotné

rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti jeho väzby, pri ktorom na rozdiel od nasledujúcich

rozhodnutí týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby má na rozhodnutie súdu zásadný vplyv

charakter a závažnosť trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ obvinený (m. m.

), ako aj dostatočné preukázanie skutočností, ktoré zakladajú dôvodné

podozrenie, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, z ktorého je obvinená a kvôli

ktorému je (bola) vzatá do väzby. Z odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu

a krajského súdu vyplýva, že vo veci konajúce a rozhodujúce súdy založili závery svojich

rozhodnutí aj o iné dôkazy ako len o úradný záznam o vyťažení sťažovateľa, a to konkrétne

o zápisnicu o výpovedi svedka V. K., zápisnicu o ohliadke miesta činu a ďalšie listinné

dôkazy, t. j. rozhodli aj na základe takých skutočností, ktoré dostatočne odôvodňujú ich

rozhodnutia smerujúce k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa prostredníctvom

inštitútu väzby.

Za týchto okolností ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského

súdu, ktorým krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti označenému uzneseniu okresného súdu

o jeho vzatí do väzby zamietol a zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa na nahradenie

väzby sľubom, nemožno považovať za zjavne neodôvodnené ani za arbitrárne, a to aj

napriek tomu, že krajský súd v ňom nereagoval na jednu zo sťažnostných námietok

sťažovateľa.

Vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa odôvodnenia väzobných

dôvodov podľa a založeného najmä na tom, „že

obvinený je cudzím štátnym príslušníkom a je tu dôvodná obava, že by mohol ujsť na

Ukrajinu a s poukazom na spôsob obživy obvineného a charakter trestnej činnosti, pre

ktorú mu bolo vznesené obvinenie, že by mohol naďalej pokračovať v šoférovaní kamiónov

s nelegálnym tovarom podľa toho, kto si ho najme“, ústavný súd konštatoval, že citovaná

časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nie je síce vhodne formulovaná,

ale v kontexte celého rozhodnutia naznačuje dôvodnosť obavy o tom, že by sťažovateľ

mohol ujsť, a vyhnúť sa tak trestnému stíhaniu a hroziacemu trestu v prípade, ak by na neho

nebola uvalená väzba. Preto ani táto námietka sťažovateľa nezakladá takú príčinnú

súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základnými právami, ktorých

porušenia sa sťažovateľ domáha, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný

súd na jej základe vysloviť porušenie základných práv označených sťažovateľom.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

V okolnostiach veci sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na

právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého podstatou

rozhodovania o sťažnostiach podľa je posúdenie ústavnej

akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu

verejnej moci, pričom nie je jeho úlohou posudzovať jeho právnu perfektnosť z hľadiska

formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov, a z týchto aspektov ho „vylepšovať“ (m. m. ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že aj keď odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu má viacero

nedostatkov, ich intenzita nedosahuje ústavnoprávny rozmer, a preto je toto rozhodnutie ako

celok z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, čo zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti. Ústavný súd preto rozhodol o sťažnosti sťažovateľa tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009