Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 22/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. S., toho času vo väzbe, vo veci namietaného porušenia

základných práv a slobôd podľa , 2 a 5 uznesením

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. -332 z 19. októbra 2009

a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 21. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. novembra 2009 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním

doručeným ústavnému súdu toho istého dňa, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv a slobôd podľa , 2 a 5 (ďalej len „“)

uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-332 z 19. októbra 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 21. októbra 2009.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Dňa 19. 10. 2009 Okresný súd Nové Mesto nad Váhom zamietol moju žiadosť

o prepustenie z väzby. K dôvodom môjho podania sa vyjadril obhajca. Žiadosť bola...

zamietnutá.

Následne bez akéhokoľvek vypočutia a oznámenia o tom, že sa bude rozhodovať

o ponechaní vo väzbe, rozhodol o ponechaní vo väzbe okresný súd v rozpore s ustanovením

...

O tom, že súd bude rozhodovať o ponechaní vo väzbe som nebol ja ani môj obhajca

oboznámený, preto sme nemohli zaujať k tejto otázke žiadne stanovisko. O tomto rozhodnutí

som sa dozvedel až z uznesenia, ktoré mi bolo doručené krátkou cestou, preto som ihneď po

jeho vyhlásení podal sťažnosť.

Sťažnosť som zaslal písomne prostredníctvom okresného súdu nasledujúci deň.

Listová zásielka bola podaná k poštovej preprave dňa 20. 10. 2009, podacie číslo:

51581330.

Krajský súd uznesením -342 moju sťažnosť zamietol ako nedôvodnú,

pretože som ju bližšie písomne neodôvodnil.

Keďže uznesenie okresného súdu bolo vyhlásené dňa 19. 10. 2009, posledným dňom

na podanie sťažnosti bol 22. 10. 2009.

Okrem uvedeného som svoju sťažnosť odôvodnil aj do zápisnice z hlavného

pojednávania, no ani k tomu nadriadený súd nevyjadril svoje stanovisko.“

3. Podľa názoru sťažovateľa:

„Bolo porušené moje právo byť vypočutý v kontradiktórnom konaní, v ktorom je

preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania väzby. Toto právo patrí medzi základné

inštitucionálne záruky spravodlivého konania o pokračovaní alebo skončení obmedzenia

osobnej slobody (nález ústavného súdu č. 41/2008, )...

Uznesenie okresného súdu obsahuje dve rozhodnutia o väzbe, a to zamietnutie

žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa

a ponechanie vo väzbe podľa . Vzhľadom k tomu, že ide

o dve rozdielne rozhodnutia, mal súd so zreteľom na umožniť

stranám vyjadriť sa ku každému rozhodnutiu samostatne. Je taktiež povinný pred začatím

konania oznámiť stranám predmet konania, umožniť stranám vyjadriť sa ku všetkým

okolnostiam, ktoré sú potrebné k tomu aby súd vo veci rozhodol...

Vzhľadom k tomu, že súd v tomto prípade neoznámil, že sa bude rozhodovať

o ponechaní obvineného vo väzbe porušil ustanovenie a tým

v príčinnej súvislosti porušil moje ústavné práva vyjadrené v článku 17 ods. 1, 2 a 5

Slovenskej republiky.

Toto napadnuté rozhodnutie nebolo spochybnené ani krajským súdom, pretože ten

nemal k dispozícii moju sťažnosť podanú v zákonnej lehote.

Vyššie uvedené skutočnosti, ktoré som podrobne rozviedol v dôvodoch sťažnosti,

opodstatnene spĺňajú podanie sťažnosti ústavnému súdu...“

4. V podaní označenom ako „Doplnenie sťažnosti“ (doručenom ústavnému súdu

taktiež 26. novembra 2009) sťažovateľ zo svojho pohľadu opísal priebeh hlavného

pojednávania konaného na okresnom súde v jeho trestnej veci 19. októbra 2009:

„Písomný opis konania súdu pred rozhodnutím o ponechaní vo väzbe:

Dňa 19. 10. 2009 sa konalo hlavné pojednávanie v mojej trestnej veci, ktoré súd

odročil. Následne na to sa ma sudca opýtal či žiadam o prepustenie z väzby.

Ja som mu odpovedal, že vzhľadom k tomu, že mi moje žiadosti neustále zamietate,

rezignoval som na možnosť, že by bolo mojej žiadosti vyhovené.

Súd skonštatoval, že je povinný skúmať dôvody väzby v každom štádiu konania. Preto

som teda formálne požiadal o prepustenie z väzby, pričom som odôvodnenie mojej žiadosti

prenechal obhajcovi.

Súd potom vyhlásil 60 minútovú prestávku na obed a preskúmanie žiadosti

o prepustenie z väzby.

Po prestávke bolo uznesenie vyhlásené, súd moju žiadosť zamietol. Ja som podal

sťažnosť, ktorú som okrem iného zahlásil do zápisnice z hlavného pojednávania.

Následne, nám bolo uznesenie doručené krátkou cestou a ja som bol eskortovaný

z pojednávacej miestnosti.“

Sťažovateľ tvrdí, že „až po prečítaní uznesenia som sa vlastne dozvedel, že súd

taktiež rozhodol o ponechaní vo väzbe“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil, že

„1. Okresný súd v Novom Meste nad Váhom spolu s Krajským súdom v Trenčíne

porušil zaručené práva obžalovaného M. S., vyjadrené v článku 17 ods. 1, 2 a 5

.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom spolu s uznesením krajského súdu a prikazuje obžalovaného prepustiť z väzby na

slobodu...“.

Súčasne požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia („uhradiť...

sumu 1000 Eur ako ujmu spôsobenú... rozhodnutím...“) a náhradu trov konania.

6. Sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil tieto prílohy:

a) „Zápisnicu o hlavnom pojednávaní“ konanom na okresnom súde 19. októbra 2009

vo veci sp. zn. , na ktorom boli prítomní prokurátor, obžalovaný a jeho

obhajca, ako aj štyria predvolaní svedkovia.

Z obsahu zápisnice vyplýva, že po oboznámení priebehu „doterajšieho konania“

pristúpil súd k výsluchu predvolaných svedkov.

Po výsluchu svedkov sťažovateľ vyslovil nespokojnosť s prácou prokuratúry

(„domnievam sa, že keď sa má skutok náležite objasniť, prokurátori by mali chodiť na

hlavné pojednávanie pripravení“) a jeho obhajca navrhol predvolať a vypočuť ďalšieho

svedka, pribrať znalca z odboru písmoznalectva a zabezpečiť videozáznam „OD K. zo

skutku, ktorý sa mal stať 01. 09. 2007“.

Ďalší priebeh hlavného pojednávania uvedený v zápisnici pokračoval takto:

«Obžalovaný uvádza: žiadam o prepustenie z väzby.

Obhajca uvádza: dôvody, ktoré boli predpokladom na vyslovenie obavy, podľa nášho

názoru v priebehu trestného konania už pominuli, v súčasnosti nie je možné voči

obžalovanému vyvodzovať žiadnu obavu, ktorá by napĺňala akýkoľvek väzobný dôvod,

naviac väzba a jej ďalšie trvanie nie sú absolútne potrebné za účelom zabezpečenia

obžalovaného pre trestné konanie. Z uvedeného dôvodu žiadame o prepustenie z väzby.

Obžalovaný uvádza: zaväzujem sa dostavovať na všetky úkony pred súdom a zásielky

preberať na adrese P.

Čo sa týka zabezpečovania si prostriedkov na moju obživu mám známeho, ako aj

strýka, ktorí by mi pomohli po prepustení, okrem toho mám záujem nájsť si prácu.

Vyjadrenie OP:

podľa názoru OP najmä s prihliadnutím na obsah korešpondencie obžalovaného

a svedkyne V. z ktorej implicitne vyplýva, že účelom obštrukcií obžalovaného v tomto

trestnom konaní je dostať sa na slobodu, zrejme aby svojou nezastihnuteľnosťou nemohlo

konanie pred súdom pokračovať, považujeme ďalšie trvanie väzby za potrebné.

Navrhujeme, aby súd žiadosť obžalovaného zamietol.

Bolo vyhlásené

uznesenie

prerušuje sa HP o 11,45 hod. za účelom obedňajšej prestávky a preskúmania žiadosti

obžalovaného o prepustenie z väzby.

Bolo vyhlásené

uznesenie

pokračuje sa v prerušenom hlavnom pojednávaní o 13,00 hod. Na to bolo

samosudcom vyhlásené

uznesenie

Podľa č. 301/2005 Z. . v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“ sa žiadosť obžalovaného M. S., t. č. vo výkone väzby, zo dňa

19. 10. 2009, o prepustenie z väzby na slobodu zamieta.

Podľa s použitím Trestného

poriadku sa obžalovaný M. S., ponecháva vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a)

.

Uznesenie bolo vyhlásené, odôvodnené, bolo dané poučenie o opravnom prostriedku.

Po vyhlásení uznesenia procesné strany uvádzajú:

OP - vzdávame sa práva na podanie sťažnosti.

Obžalovaný uvádza: podávam sťažnosť.

Po vyhlásení bolo procesným stranám krátkou cestou doručené uznesenie o väzbe.

Obžalovaný požiadal, aby mohol sťažnosť odôvodnil priamo do zápisnice:

V prípade, že by som bol prepustený, chcel som požiadať súd, aby konal v mojej

neprítomnosti, preto je absurdné obmedzovať moju osobnú slobodu z dôvodu potreby

zabezpečovania mojej účasti na úkonoch súdu.

V prípade, že by som bol prepustený na slobodu výslovne vyhlasujem, aby sa hlavné

pojednávanie vykonalo v mojej neprítomnosti, k čomu dávam súhlas.»

b) Uznesenie č. k. -332 z 19. októbra 2009, ktorým okresný súd

rozhodol takto:

«Podľa č. v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sa žiadosť obžalovaného M. S., t. č. vo výkone

väzb, zo dňa 19. 10. 2009, o prepustenie z väzby na slobodu zamieta.

Podľa s použitím Trestného

poriadku sa obžalovaný M. S., ponecháva vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a)

.»

Z odôvodnenia tohto rozhodnutia považuje ústavný súd za dôležité citovať tieto jeho

relevantné časti:

„Dňa 25. 09. 2008 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom

pod sp. zn. obžalobu na obvineného M. S., pre prečin krádeže podľa § 212

ods. 1, ods. 2 písm. f), ods. 3 písm. b) na tom skutkovom základe, že...

v hypermarkete T., a. s., prevádzka N... odcudzil..., čím poškodenej spoločnosti T..., spôsobil

škodu vo výške 1.920,- Sk, pričom uvedeného skutku sa dopustil napriek tomu, že mu bola

za obdobný skutok, ktorého sa dopustil tak, že dňa 01. 09. 2007 v Obchodnom dome K. B...

odcudzil bližšie nezistený tovar v celkovej hodnote 4.230,- Sk, uložená bloková pokuta, číslo

bloku AA 34127, vo výške 500,- Sk, hoci bol rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn.

, zo dňa 01. 06. 2006, právoplatným dňa 01. 06. 2006, uznaný vinným zo

spáchania prečinu krádeže podľa a iné a bol mu

uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovaný M. S. je pred súdom trestne stíhaný väzobne. Do väzby bol vzatý podľa

a z dôvodu uvedeného v

uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 29. 03.

2009, č. k. -149, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

20. 04. 2009, č. k. -159, nakoľko podľa názoru súdu tu v čase jeho vzatia do

väzby bola dôvodná obava, že po prepustení na slobodu sa bude vyhýbať účasti na úkonoch

trestného konania pobytom mimo územia Slovenskej republiky.

Po vzatí obžalovaného M. S. do väzby bolo o jeho väzbe rozhodované aj uznesením

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. -217 zo dňa 02. 06. 2009

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -229 zo dňa 18. 06.

2009, ktorým súd podľa zamietol žiadosť obžalovaného

o prepustenie z väzby a uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k.

-289 zo dňa 17. 08. 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -304 zo dňa 07. 09. 2009.

Na hlavnom pojednávaní dňa 19. 10. 2009 požiadal obžalovaný M. S. o prepustenie

z väzby na slobodu. Svoju žiadosť odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Podľa

obžalovaného dôvody, ktoré boli predpokladom na vyslovenie obavy z vyhýbania sa úkonom

trestného konania, v priebehu trestného konania už pominuli. V súčasností nie je možné vo

vzťahu k obžalovanému vyvodzovať žiadnu obavu, ktorá by napĺňala akýkoľvek väzobný

dôvod. Okrem toho väzba a najmä jej ďalšie trvanie nie je absolútne potrebná za účelom

zabezpečenia obžalovaného pre trestné konanie. Obžalovaný sa na hlavnom pojednávaní

zaviazal k tomu, že sa bude dostavovať na všetky úkony pred súdom a zásielky preberať na

adrese P. Čo sa týka zabezpečovania si prostriedkov na obživu, uviedol, že má jednak

známeho, ako aj strýka, ktorí by mu pomohli po prepustení. Navyše má záujem nájsť si

prácu.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom vyjadril nesúhlas

s prepustením obžalovaného z väzby na slobodu. Z obsahu korešpondencie obžalovaného

a svedkyne V., ktorá je obsiahnutá vo vyšetrovacom spise, implicitne vyplýva, že účelom

obštrukcií obžalovaného v tomto trestnom konaní je dostať sa na slobodu. Následne by

obžalovaný svojou nezastihnuteľnosťou spôsoboval prieťahy v konaní a odďaľoval konečné

rozhodnutie v jeho trestnej veci. Preto je v jeho prípade trvanie väzby potrebné

a odôvodnené...“

Po citovaní ustanovení § 71 ods. 1, § 72 ods. 2, § 79 ods. 2 a 3 a § 76 ods. 1, 2, 3 a 4

v znení neskorších predpisov okresný súd

uviedol:

„Súd preskúmal žiadosť obžalovaného M. S. zo dňa 19. 10. 2009 o prepustenie

z väzby na slobodu a po zohľadnení výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania, obsahu

prednesov procesných strán k žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj dôkazných návrhov

obžalovaného dospel k záveru, že ani v tomto štádiu trestného konania nemožno žiadosti

obžalovaného vyhovieť. Súd znovu musí skonštatovať, že obžalovaný M. S. bol vzatý do

väzby a doposiaľ ponechaný vo väzbe z dôvodu, že na základe doteraz zistených

skutočností, z ktorých mnohé už boli ako dôkaz aj vykonané na hlavnom pojednávaní, tu

nielen v minulosti existovala, ale stále je prítomná reálna a dôvodná obava, že v prípade

prepustenia obžalovaného na slobodu tento ujde, resp. sa bude skrývať, aby sa vyhol

trestnému konaniu a následne aj odsúdeniu. Svoj postoj k trestnému konaniu a k potrebe

súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní obžalovaný prezentoval predtým, než bol

vzatý do väzby, ktorému vzatiu do väzby predchádzalo vydanie príkazu na zatknutie. Súd

opätovne konštatuje, že dôvodná obava z vyhýbania sa úkonom trestného konania pred

súdom je prítomná stále v rovnakej intenzite, ktorú intenzitu nepriamo podčiarkujú

množiace sa nové dôkazné návrhy obžalovaného, jeho rôzne žiadosti a námietky jednak voči

súdu, ako aj voči tunajšej prokuratúre. Trestná minulosť obžalovaného, okolnosti, za

ktorých bol pred vzatím do väzby zadržaný, jeho postoj k trestnému konaniu, v rámci

ktorého je stíhaný väzobne, stále odôvodňujú reálnosť obavy, že po prepustení z väzby na

slobodu obžalovaný svoje sľuby o súčinnosti nedodrží a bude sa vyhýbať úkonom trestného

konania. Ani v tomto štádiu trestného konania, po viac než polročnom držaní obžalovaného

vo väzbe, nie je preto možné podľa názoru súdu dosiahnutie účelu väzby zabezpečiť inak,

než obmedzením osobnej slobody obžalovaného. S poukazom na uvedené súd podľa § 79

ods. 3 žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Nakoľko v doterajšej súdnej praxi nie je ustálený výklad ustanovení Trestného

poriadku v otázke frekvencie rozhodovania súdov o väzbe osôb, súd z dôvodu zabezpečenia

právnej istoty vo veci zákonného podkladu pre ďalšie trvanie obmedzenia osobnej slobody

obžalovaného väzbou okrem výroku, ktorým žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, podľa

s poukazom na tiež

vyslovil, že sa obžalovaný ponecháva vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a)

.“

c) Uznesenie č. k. -342 z 21. októbra 2009, ktorým krajský súd na

neverejnom zasadnutí prerokoval sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu

[už uvedenému v bode b)] a rozhodol tak, že „podľa sa

sťažnosť obžalovaného zamieta, pretože nie je dôvodná“.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) každý návrh prerokuje bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv v sťažnosti

uvedenými rozhodnutiami menovaných väzobných súdov.

9. Sťažovateľovu sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie základných práv

zaručených v , 2 a 5 uznesením okresného súdu č. k. -332

z 19. októbra 2009 [pozri aj bod 6 b) I. časti odôvodnenia], ústavný súd odmietol z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

10. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto

každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto

ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

11. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému

uzneseniu okresného súdu č. k. -332 z 19. októbra 2009 podal riadny opravný

prostriedok – sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na

konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie sťažovateľových práv týmto

uznesením okresného súdu. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že na

rozhodovanie o tejto časti sťažnosti (proti namietanému uzneseniu okresného súdu) nie je

daná jeho právomoc. Sťažnosť v uvedenej časti preto odmietol z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie ( ).

12. K namietanému porušeniu základného práva podľa , 2 a 5

uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. októbra 2009

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta

porušenie ním označených základných práv rozhodnutím menovaných väzobných súdov

z dôvodov už uvedených v 1. a 2. bode I. časti odôvodnenia (údajne nebol „vypočutý

v kontradiktórnom konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania väzby...

uznesenie obsahuje dve rozhodnutia o väzbe... mal súd... umožniť stranám vyjadriť sa ku

každému rozhodnutiu samostatne... toto... rozhodnutie nebolo spochybnené ani krajským

súdom...“).

13. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Následne z

možno vyvodiť základné právo na osobnú slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť

niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Trestný

poriadok a ). Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby

pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia zákonom ustanovených

podmienok sú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo

väzbe v zmysle , ktorý obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad

právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia súdu, právo podať

návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti

väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť podmienené zárukou ().

14. Keďže rozhodovanie vo väzobných veciach predstavuje kontinuálny v zásade

dvojstupňový rozhodovací proces, ústavný súd pri rozhodovaní o ústavnosti sťažnosťou

napadnutého rozhodnutia krajského súdu prihliadol, aj napriek svojmu právnemu názoru

(a z neho vyplývajúcich záverov) uvedenému v bode 9 až 11 tejto časti odôvodnenia, na

skutkové zistenia, právne názory a rozhodnutie v tejto veci konajúceho prvostupňového

súdu, z ktorých krajský súd vychádzal, a na ne nadväzoval pri svojom posudzovaní

(právnych úvahách) zisteného skutkového stavu a aj samotnom rozhodovaní (a aplikácii

relevantnej právnej normy).

15. Okresný súd svojím rozhodnutím č. k. -332 z 19. októbra 2009

ponechal obžalovaného (sťažovateľa) vo väzbe z dôvodov podľa § 71 písm. a) Trestného

poriadku, a to na skutkovom základe uvedenom v bode 6 b). Sťažovateľ uviedol, že

porušenie ním označených základných práv mal spôsobiť postup okresného súdu na

hlavnom pojednávaní a z neho vychádzajúce rozhodnutie („Okresný súd... zamietol moju

žiadosť o prepustenie z väzby. K dôvodom môjho podania sa vyjadril obhajca... následne

bez vypočutia a oznámenia..., že sa bude rozhodovať o ponechaní vo väzbe, rozhodol...

preto sme nemohli zaujať... žiadne stanovisko... ihneď som podal sťažnosť... okrem

uvedeného som sťažnosť odôvodnil aj do zápisnice... až po prečítaní uznesenia som sa

dozvedel, že súd taktiež rozhodol o ponechaní vo väzbe...“). Podľa obsahu zápisnice

o konaní hlavného pojednávania 19. októbra 2009 [pozri bod 6 a)] sa sťažovateľ a jeho

obhajca vyjadrili k dôvodom sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby a sťažovateľovi

bolo umožnené odôvodniť ním podanú sťažnosť „priamo do zápisnice“ [pozri bod 6 a)].

Rozhodnutie o ponechaní sťažovateľa vo väzbe odôvodnil okresný súd skutočnosťami

zistenými a vyplývajúcimi z doterajšieho priebehu konania v trestnej veci sťažovateľa

[pozri bod 6 b)]. Priebeh hlavného pojednávania konaného 19. októbra 2009 a aj dôvody

zamietnutia sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby a dôvody rozhodnutia o jeho

ponechaní vo väzbe uvedené v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia posudzoval

krajský súd v rámci odvolacieho konania.

16. Krajský súd uznesením č. k. -342 z 21. októbra 2009 sťažnosť

sťažovateľa „proti uzneseniu samosudcu Okresného súdu... zo dňa 19. 10. 2009 zamietol

podľa .. pretože nie je dôvodná“. Svoje rozhodnutie odôvodnil

takto: „Na M. S. podal prokurátor Okresnej prokuratúry v Novom Meste nad Váhom dňa

25. 9. 2008 obžalobu pre pokračovací prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, 2 písm. f), ods. 3

písm. b) Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom v obžalobe, pričom okresný súd už

vykonal štyri hlavné pojednávania a ďalšie je nariadené na 24. 11. 2009.

V súvislosti s jeho trestným stíhaním bol na základe príkazu na zatknutie dňa 29. 3.

2009 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v , pretože súd dospel

k záveru, že je prítomná obava, že na slobode sa bude vyhýbať úkonom trestného konania.

Uznesením okresného súdu č. k. -332 zo dňa 19. 10. 2009 bola podľa

žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby zamietnutá a podľa

ods. 3 za použitia bol obžalovaný ponechaný vo väzbe

z dôvodu podľa

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení podal

sťažnosť, ktorú bližšie písomne nezdôvodnil.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal podľa

správnosť výroku napadnutého uznesenia ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že

sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná.

Krajský súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že dôvod väzby

u obžalovaného podľa trvá naďalej, ako na to poukázal

okresný súd v dôvodoch napadnutého uznesenia. Krajský súd v plnom rozsahu odkazuje na

tieto dôvody okresného súdu a zároveň si ich osvojuje. Obžalovaný M. S. je i v tomto štádiu

konania, keď už boli vykonané viaceré hlavné pojednávania, naďalej podozrivý zo

spáchania žalovaného skutku, obžalobou posúdeného ako prečin krádeže podľa § 212

ods. 1, 2 písm. f), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a toto podozrenie doposiaľ vykonanými dôkazmi

zatiaľ rozptýlené nebolo. Trestná minulosť obžalovaného, okolnosti, za ktorých bol pred

vzatím do väzby zadržaný, t. j., že musel byť na neho vydaný príkaz na zatknutie, jeho postoj

k trestnému konaniu, v rámci ktorého je stíhaný väzobne, stále odôvodňujú reálnosť obavy,

že obžalovaný po prepustení z väzby na slobodu by sa vyhýbal úkonom trestného konania,

a preto aj podľa názoru odvolacieho súdu sú i naďalej u obžalovaného prítomné dôvody

väzby v zmysle

Krajský súd vzhľadom na uvedené dôvody nepovažoval sťažnosť obžalovaného M. S.

za dôvodnú, a preto ju podľa zamietol.“

17. Ústavný súd z už citovaných odôvodnení predložených mu v uznesení vo veci

konajúcich a rozhodujúcich väzobných súdov okrem iného zistil, že sťažovateľ bol

pozbavený osobnej slobody na základe dodržania dvoch nevyhnutných zákonných

podmienok v zmysle , a to, že je vo väzbe zo zákonného dôvodu (začaté

trestné stíhanie pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin) a spôsobom zodpovedajúcim

zákonu (dodržaný postup podľa

v znení neskorších predpisov), t. j. na základe rozhodnutia súdu. Podľa názoru ústavného

súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 21. októbra 2009 (v nadväznosti

na prvostupňové rozhodnutie) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho

výrok (o zamietnutí žiadosti o prepustenie na slobodu a o dôvodoch ponechania sťažovateľa

vo väzbe) a nebolo zistené ani to, že záver krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho

záverov.

18. Krajskému súdu sťažovateľ vytýka, že „... moju sťažnosť zamietol ako

nedôvodnú, pretože som ju bližšie písomne neodôvodnil... som svoju sťažnosť odôvodnil aj

do zápisnice z hlavného pojednávania, no ani k tomu nadriadený súd nevyjadril svoje

stanovisko“. (Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podal

odvolaciemu súdu „nasledujúci deň“, t. j. 20. októbra 2009, prostredníctvom okresného

súdu písomnú sťažnosť, ktorá však nebola doručená advokátovi do dňa konania odvolacieho

neverejného zasadnutia 21. októbra 2009 – kópiu tejto sťažnosti však sťažovateľ ústavnému

súdu nepredložil.) Tieto námietky sťažovateľa vzhľadom na argumentáciu oboch väzobných

súdov uvedenú v odôvodnení ich rozhodnutí nedisponujú podľa názoru ústavného súdu

takou intenzitou relevancie, ktorej následkom mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označených základných práv garantovaných . Navyše sťažovateľ má možnosť

(najmä v prípade zmeny relevantných skutočností podmieňujúcich odôvodnenie

obmedzenia jeho osobnej slobody) požiadať o prepustenie na slobodu v zmysle § 79 ods. 3

, prípadne využiť iné možnosti v rámci realizácie svojho práva na

obhajobu poskytnuté mu platnými a účinnými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

19. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd v závere konštatuje, že medzi dôvodmi

a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred ústavným súdom, nezistil žiadny

taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského (tiež

okresného) súdu o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o prepustenie na slobodu

a o existencii a relevantnosti uvedeného zákonného dôvodu väzby alebo by sa inak javili

ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Niet teda príčinnej súvislosti medzi napadnutým

rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 21. októbra 2009 a namietaným

porušením základných práv a slobôd sťažovateľa podľa , 2 a 5 .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010