Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 64/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., H., toho času v Ústave na výkon väzby N.,

zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Advokátska kancelária, D., pre namietané porušenie

jeho základného práva podľa , 2 a 5 a práva podľa

čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 15. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2009 doručená sťažnosť B. Š., H., toho času v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. júla 2008 vzatý do väzby

v zmysle ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) z dôvodov uvedených v

písm. a) .

Na základe návrhu prokurátorky Krajskej prokuratúry v Nitre, ako aj na základe

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu vykonal okresný súd 7. októbra 2009

výsluch sťažovateľa ako obvineného.

Vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ argumentoval najmä tvrdením,

že nikdy nemal snahu ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo

hroziacemu trestu. Poukázal tiež na skutočnosť, že sa sám prihlásil na polícií a následne

s ňou aj spolupracoval „vedomý si hrozby vysokého trestu“ pri dokumentovaní „tohto

prípadu a aj iných obzvlášť závažných zločinov, ktoré by inak neboli objasnené“.

V rámci výsluchu na okresnom súde sťažovateľ doplnil svoju žiadosť o prepustenie

z väzby o ďalšie skutočnosti, pričom zároveň poukázal na «protiprávnosť trvania mojej

väzby najmenej od 01.01.2009. Toto moje tvrdenie opieram o tú skutočnosť, že sudkyňa pre

prípravné konanie Okresného súdu v Nitre pri rozhodovaní o predĺžení trvania mojej väzby

na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.12.2008 porušila ustanovenie § 292 ods. 4

, keď konštatovala, že päťdňová lehota /päť pracovných dní/ na moju

prípravu pred konaním verejného zasadnutia bola zachovaná. Ja som ale doručenku

podpísal dňa 10.12.2008, teda lehota päť pracovných dní sa začala počítať dňa 11.12.2008,

čo bol štvrtok, druhý pracovný deň bol piatok 12.12.2008, ďalší pracovný deň bol až

pondelok 15.12.2008 a verejné zasadnutie sa konalo dňa 16.12.2008. Z toho vyplýva, že

od podpísania doručenky do konania verejného zasadnutia uplynuli len tri pracovné dni

a bez môjho výslovného súhlasu nemôže sudca pre prípravné konanie skrátiť zákonom

stanovenú lehotu. Vzhľadom na tento postup sudkyne pre prípravné konanie nemala táto

právo dňa 16.12.2008 rozhodovať o predĺžení mojej väzby, ktorá mala skončiť dňa

31.12.2008, správne mala sudkyňa pre prípravné konanie vytýčiť nový termín verejného

zasadnutia, pričom pri dodržaní lehoty päť pracovných dní na prípravu verejného

zasadnutia, následnom dodržaní trojdňovej lehoty na moje právo na podanie sťažnosti a až

následné rozhodovanie nadriadeného súdu o mojej sťažnosti by objektívne vôbec nebolo ani

teoreticky možné „zákonné" predĺženie mojej väzby od 01.01.2009».

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 7. októbra 2009 v bode I výroku

predĺžil väzbu sťažovateľa do 17. apríla 2010. V bode II výroku uznesenia okresný súd

zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podanú 11. septembra 2009

a doplnenú v rámci výsluchu sťažovateľa 7. októbra 2009. Proti tomuto uzneseniu podal

sťažovateľ sťažnosť bezprostredne po jeho vyhlásení, pričom v odôvodnení poukázal

na vyjadrenia svojho obhajcu prednesené v rámci výsluchu na okresnom súde. Túto svoju

sťažnosť následne sťažovateľ doplnil „pričom toto doplnenie v rozsahu deväť rukou

písaných strán som ihneď dňa 07.10. 2009 z Ústavu na výkon väzby Nitra zaslal na Okresný

súd v Nitre k sp. zn. ...“.

O podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí

uznesením sp. zn. z 15. októbra 2009, pričom sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 7. októbra 2009 zamietol ako

nedôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol v rozpore „s obsahom článku 12

ods. 4/, článku 13. ods. 4/ a článku 17 ods.2, ods. 5/ , nakoľko

nie sú konkrétne uvádzané dôvody trvania mojej väzby, ale ako dôvod trvania väzby súd

rámcovo uvádza rozsiahlosť dokazovania, vznesenie obvinenia ďalším dvom páchateľom, či

dokonca moje údajné ovplyvňovanie výpovede iného páchateľa, pričom ale vôbec nejde o tú

istú trestnú vec, v ktorej som ako obvinený ja, teda týmto rozhodnutím Krajský súd v Nitre

porušil moje základné právo na osobnú slobodu, upravené v Slovenskej

republiky. Za porušenie môjho základného práva na osobnú slobodu považujem to, že

prezentované dôvody môjho väzobného vyšetrovania sú uvádzané všeobecne, bez

odôvodnenia vyplývajúceho z nejakého môjho konania alebo ďalších skutočností, z ktorých

by vyplývala skutočná obava, že by v mojom prípade malo ísť o útekovú a dokonca kolúznu

väzbu a hlavne to, že senát Krajského súdu v Nitre sa vôbec nevysporiadal s mojim

doplnením odôvodnenia sťažnosti v rozsahu deväť rukou písaných strán a hlavne s tou

skutočnosťou, že namietam a jednoznačne aj dokazujem nezákonnosť trvania mojej väzby

najmenej od dňa 01.01.2009.“.

Sťažovateľ považuje uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 7. októbra

2009 a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2009 za „nezákonné

a arbitrárne, predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu k mojej osobe konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce trvanie mojej väzby. Rovnako nie je z neho zrejmá existencia

skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku

z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody. Krajský súd v Nitre sa naviac vôbec

nezaoberal v plnom rozsahu dôvodmi mojej sťažnosti vo vzťahu k môjmu rozsiahlemu

preukázaniu nezákonnosti trvania mojej väzby v dobe od 01.01.2009.“.

Poukázaním na arbitrárnosť a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

ako aj rozhodnutia okresného súdu argumentuje sťažovateľ tvrdením, že napadnuté

uznesenie neobsahuje „vo vzťahu k mojej osobe žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo

vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu

neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody, ako aj vzhľadom

na skutočnosť“, pričom uzneseniami oboch všeobecných súdov „bolo porušené moje právo

vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a zároveň z vyššie uvedených dôvodov boli porušené aj

moje práva vyplývajúce z či. 46 ods. 1 v spojení s , ods. 2 a ods. 5 SR“.

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ v závere navrhuje, aby

ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na osobnú slobodu B. Š. upravené v

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre rozhodnutím č. k.

z 15.10. 2009 v rozpore s čl. 12 ods. 4/, článkom 13 ods. 4 a článkom 17 ods. 2, ods. 5/

porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. z 15.10. 2009 sa zrušuje.

3. Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby vo veci konal a zakazuje sa pokračovať

v porušovaní základného práva na osobnú slobodu B. Š.

4. B. Š. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 11.000,- € (slovom

jedenásťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný B. Š. vyplatiť do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. B. Š. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 522,89,-€ (slovom

päťstodvadsaťdva eur a osemdesiatdeväť centov), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný

zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu."

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s nedostatkami návrhu

na rozhodnutie (petitu) sťažnosti. Sťažovateľ v ňom namieta iba porušenie svojho

základného práva podľa , ale s dôvetkom, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu je „v rozpore s čl. 12 ods. 4/, článkom 13 ods. 4 a článkom 17 ods. 2, ods. 5/

“. Obdobne v inej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že uzneseniami obidvoch

konajúcich súdov bolo porušené jeho právo vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru, ale túto

námietku do petitu sťažnosti nezahrnul. Ústavný súd, v tomto prípade bez toho, aby vyzýval

sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti, vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti

ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa . Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti vychádzal z toho, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2009 boli porušené jeho základné práva

podľa a práva podľa dohovoru, pričom zároveň namietal, že

napadnuté rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 4 a čl. 17

ods. 2 a 5 .

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľ podal 11. septembra

2009 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú následne doplnil počas výsluchu

na okresnom súde 7. októbra 2009. Krajský prokurátor v Nitre podal 18. septembra 2009

návrh na predĺženie trvania väzby sťažovateľovi. Okresný súd uznesením sp. zn. 1

182/2009 zo 7. októbra 2009 rozhodol o obidvoch podaných návrhoch, a to tak, že žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, a zároveň na základe návrhu

prokurátora predĺžil sťažovateľovi lehotu trvania väzby do 17. apríla 2010. Svoje

rozhodnutie odôvodnil okresný súd aj touto argumentáciou: „Sudkyňa pre prípravné

konanie zistila, že návrh prokurátora na predĺženie trvania lehoty bol podaný v zákonnej

lehote podľa ustanovenia a je dôvodný. Z rozsiahleho

predloženého vyšetrovacieho spisu Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej

polície v Nitre ČVS: KRP-52/OVK-NR-2008 bolo zistené, že vyšetrovateľ vo veci koná bez

prieťahov a zadovažuje všetky potrebné dôkazy. Napriek tomu, dokazovanie v prípravnom

konaní doposiaľ nebolo ukončené. Od posledného rozhodnutia o predĺžení trvania lehoty

väzby vyšetrovateľ vykonával ďalšie úkony, ktorých vykonanie bolo odôvodnené výsluchmi

tých obvinených, ktorí boli neskôr zadržaní a aj neskôr vzatí do väzby. Prípravné konanie

nebolo možné ukončiť vzhľadom na rozsiahlosť a obtiažnosť celej trestnej veci. Z doposiaľ

vykonaných dôkazov mal súd preukázané, že trestné stíhanie vedené voči B. Š. je dôvodné.

Prepustením obvineného z väzby na slobodu hrozí zmarenie, alebo sťaženie účelu trestného

konania a preto súd vyhovel návrhu prokurátora a predĺžil trvanie väzby obvinenému

do 17.4.2010, kedy je predpoklad ukončenia prípravného konania v tejto veci.“

O sťažnosti podanej sťažovateľom proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd tak,

že ju svojím rozhodnutím sp. zn. z 15. októbra 2009 ako nedôvodnú

zamietol, pričom argumentoval takto: „Súd I. st. aj keď stroho zdôvodnil existenciu

väzobných dôvodov správne rozhodol, ak mu predĺžil lehoty trvania väzby, pretože obvinený

B. Š. sám vlastným konaním sa pričinil tomu, že okrem útekovej väzby bol v jeho prípade

rozšírený dôvod väzby i o kolúznu, nakoľko vykonal pokus o ovplyvnenie výpovede iného

páchateľa. V prípade útekovej väzby nie je možné argumentovať iba dôvodnou obavou, že

obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ale

tento faktor je potrebné chápať v spojitosti s existenciou hrozby vysokého trestu, ktorý mu

podľa doterajšej právnej kvalifikácie jeho konania hrozí. Na podklade toho sa preto možno

domnievať, že ak by bol obvinený Š. prepustený na slobodu, bude konať tak, aby sa vyhol

trestnému stíhaniu a trestu a to napriek tomu, že deklaruje iné.“

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namieta nedostatok

súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody z hľadiska požiadavky

kvality preskúmania, konkrétne sťažovateľ namieta nesplnenie požiadavky náležitého

odôvodnenia rozhodnutia, v dôsledku čoho považuje uznesenie krajského súdu

za rozhodnutie v rozpore s , a , 2 a 5 a

ods. 4 dohovoru.

Vzhľadom na skutočnosť, že , a definujú

všeobecné kritériá ochrany základných práv a slobôd a neobsahujú úpravu ochrany

konkrétneho základného práva sťažovateľa, ako aj vzhľadom na znenie sťažnostného petitu

a v bode I ustálený predmet tohto konania, ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie

predovšetkým z hľadiska jeho súladu s a 5 v spojení s , ako

aj z hľadiska možného porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Požiadavky práva na preskúmanie zákonnosti väzby a rozhodnutie (vrátane

rozhodovania o jej ďalšom trvaní) o nej sú obsiahnuté aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru a sú

definované v stabilnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorou sa pri svojej

rozhodovacej činnosti konštantne riadi aj ústavný súd.

Ako už bolo uvedené, konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí spĺňať niektoré

fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jednou

z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úlohou ústavného súdu je kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

V uznesení sp. zn. z 15. októbra 2009 krajský súd konštatoval

splnenie formálnych podmienok väzby a v tejto súvislosti uviedol, že prvostupňový súd

v konaní týkajúcom sa rozhodovania o predĺžení väzby postupoval v súlade s Trestným

poriadkom a dodržal pritom všetky zákonné lehoty vyplývajúce z ustanovení Trestného

poriadku. Stotožnil sa so závermi okresného súdu o dôvodnosti predĺženia lehoty väzby

sťažovateľa s poukázaním na dosiaľ vykonané dokazovanie, ako aj na nutnosť ďalšieho

dokazovania v dôsledku vznesenia obvinenia ďalším dvom obvineným pre účasť na konaní,

pre ktoré bolo vznesené obvinenie aj sťažovateľovi. Z hľadiska naplnenia materiálnych

podmienok väzby krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych

otázok relevantných na rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa) vychádzal

zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení

okresného súdu o pretrvávaní dôvodov útekovej väzby v súvislosti s hrozbou vysokého

trestu, ktorého závery krajský súd akceptoval. Rovnako tak krajský súd akceptoval dôvody

kolúznej väzby sťažovateľa, ktorú odôvodnil pokusom sťažovateľa o ovplyvnenie výpovede

iného páchateľa.

Ďalej z kontextu celého obsahu sťažnosti vyplýva, že zásadnou námietkou

sťažovateľa je tvrdenie, že krajský súd sa v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn.

z 15. októbra 2009 nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa

nedodržania lehoty piatich pracovných dní na prípravu na verejné zasadnutie podľa § 292

ods. 4 . Táto lehota mu nemala byť zachovaná okresným súdom v rámci

predošlého rozhodovania o predĺžení väzby na verejnom zasadnutí konanom 16. decembra

2008, pričom táto skutočnosť podľa názoru sťažovateľa zakladá nezákonnosť jeho väzby

od 1. januára 2009.

Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 15. decembra 2009 ústavný súd konštatuje, že krajský súd v danom prípade

nemal zákonom danú právomoc zasahovať v rámci preskúmavania uznesenia okresného

súdu sp. zn. zo 7. októbra 2009 do právoplatného rozhodnutia okresného

súdu sp. zn. zo 16. decembra 2008 v znení uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 23. decembra 2008. Ústavný súd teda v tomto prípade nezistil existenciu

nevyhnutnej príčinnej súvislosti medzi sťažnostnými námietkami sťažovateľa a zásahom

do jeho chránených práv podľa ods. 5 v spojení s

napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2009.

Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu zistil, že krajský

súd odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavne akceptovateľnej miere, pričom sa zameral

na okolnosti majúce podstatný vplyv na rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa,

a to tak väzby kolúznej, ako aj väzby útekovej.

Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že účinky

uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné s obsahom

sťažovateľom označených článkov a dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2010