Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 64/2010
PDF · 198.97 KB
No categories available
III. ÚS 64/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., H., toho času v Ústave na výkon väzby N.,
zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Advokátska kancelária, D., pre namietané porušenie
jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2009 doručená sťažnosť B. Š., H., toho času v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného
súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp/103/2008 zo 4. júla 2008 vzatý do väzby
v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku.
Na základe návrhu prokurátorky Krajskej prokuratúry v Nitre, ako aj na základe
žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu vykonal okresný súd 7. októbra 2009
výsluch sťažovateľa ako obvineného.
Vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ argumentoval najmä tvrdením,
že nikdy nemal snahu ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo
hroziacemu trestu. Poukázal tiež na skutočnosť, že sa sám prihlásil na polícií a následne
s ňou aj spolupracoval „vedomý si hrozby vysokého trestu“ pri dokumentovaní „tohto
prípadu a aj iných obzvlášť závažných zločinov, ktoré by inak neboli objasnené“.
V rámci výsluchu na okresnom súde sťažovateľ doplnil svoju žiadosť o prepustenie
z väzby o ďalšie skutočnosti, pričom zároveň poukázal na «protiprávnosť trvania mojej
väzby najmenej od 01.01.2009. Toto moje tvrdenie opieram o tú skutočnosť, že sudkyňa pre
prípravné konanie Okresného súdu v Nitre pri rozhodovaní o predĺžení trvania mojej väzby
na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.12.2008 porušila ustanovenie § 292 ods. 4
Trestného poriadku, keď konštatovala, že päťdňová lehota /päť pracovných dní/ na moju
prípravu pred konaním verejného zasadnutia bola zachovaná. Ja som ale doručenku
podpísal dňa 10.12.2008, teda lehota päť pracovných dní sa začala počítať dňa 11.12.2008,
čo bol štvrtok, druhý pracovný deň bol piatok 12.12.2008, ďalší pracovný deň bol až
pondelok 15.12.2008 a verejné zasadnutie sa konalo dňa 16.12.2008. Z toho vyplýva, že
od podpísania doručenky do konania verejného zasadnutia uplynuli len tri pracovné dni
a bez môjho výslovného súhlasu nemôže sudca pre prípravné konanie skrátiť zákonom
stanovenú lehotu. Vzhľadom na tento postup sudkyne pre prípravné konanie nemala táto
právo dňa 16.12.2008 rozhodovať o predĺžení mojej väzby, ktorá mala skončiť dňa
31.12.2008, správne mala sudkyňa pre prípravné konanie vytýčiť nový termín verejného
zasadnutia, pričom pri dodržaní lehoty päť pracovných dní na prípravu verejného
zasadnutia, následnom dodržaní trojdňovej lehoty na moje právo na podanie sťažnosti a až
následné rozhodovanie nadriadeného súdu o mojej sťažnosti by objektívne vôbec nebolo ani
teoreticky možné „zákonné" predĺženie mojej väzby od 01.01.2009».
Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 182/2009 zo 7. októbra 2009 v bode I výroku
predĺžil väzbu sťažovateľa do 17. apríla 2010. V bode II výroku uznesenia okresný súd
zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podanú 11. septembra 2009
a doplnenú v rámci výsluchu sťažovateľa 7. októbra 2009. Proti tomuto uzneseniu podal
sťažovateľ sťažnosť bezprostredne po jeho vyhlásení, pričom v odôvodnení poukázal
na vyjadrenia svojho obhajcu prednesené v rámci výsluchu na okresnom súde. Túto svoju
sťažnosť následne sťažovateľ doplnil „pričom toto doplnenie v rozsahu deväť rukou
písaných strán som ihneď dňa 07.10. 2009 z Ústavu na výkon väzby Nitra zaslal na Okresný
súd v Nitre k sp. zn. 1Tp/182/2009...“.
O podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí
uznesením sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009, pričom sťažnosť sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 182/2009 zo 7. októbra 2009 zamietol ako
nedôvodnú.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol v rozpore „s obsahom článku 12
ods. 4/, článku 13. ods. 4/ a článku 17 ods.2, ods. 5/ Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko
nie sú konkrétne uvádzané dôvody trvania mojej väzby, ale ako dôvod trvania väzby súd
rámcovo uvádza rozsiahlosť dokazovania, vznesenie obvinenia ďalším dvom páchateľom, či
dokonca moje údajné ovplyvňovanie výpovede iného páchateľa, pričom ale vôbec nejde o tú
istú trestnú vec, v ktorej som ako obvinený ja, teda týmto rozhodnutím Krajský súd v Nitre
porušil moje základné právo na osobnú slobodu, upravené v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Za porušenie môjho základného práva na osobnú slobodu považujem to, že
prezentované dôvody môjho väzobného vyšetrovania sú uvádzané všeobecne, bez
odôvodnenia vyplývajúceho z nejakého môjho konania alebo ďalších skutočností, z ktorých
by vyplývala skutočná obava, že by v mojom prípade malo ísť o útekovú a dokonca kolúznu
väzbu a hlavne to, že senát Krajského súdu v Nitre sa vôbec nevysporiadal s mojim
doplnením odôvodnenia sťažnosti v rozsahu deväť rukou písaných strán a hlavne s tou
skutočnosťou, že namietam a jednoznačne aj dokazujem nezákonnosť trvania mojej väzby
najmenej od dňa 01.01.2009.“.
Sťažovateľ považuje uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Tp 182/2009 zo 7. októbra
2009 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009 za „nezákonné
a arbitrárne, predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu k mojej osobe konkrétne
skutočnosti odôvodňujúce trvanie mojej väzby. Rovnako nie je z neho zrejmá existencia
skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku
z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody. Krajský súd v Nitre sa naviac vôbec
nezaoberal v plnom rozsahu dôvodmi mojej sťažnosti vo vzťahu k môjmu rozsiahlemu
preukázaniu nezákonnosti trvania mojej väzby v dobe od 01.01.2009.“.
Poukázaním na arbitrárnosť a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu,
ako aj rozhodnutia okresného súdu argumentuje sťažovateľ tvrdením, že napadnuté
uznesenie neobsahuje „vo vzťahu k mojej osobe žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo
vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu
neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody, ako aj vzhľadom
na skutočnosť“, pričom uzneseniami oboch všeobecných súdov „bolo porušené moje právo
vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a zároveň z vyššie uvedených dôvodov boli porušené aj
moje práva vyplývajúce z či. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR“.
Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ v závere navrhuje, aby
ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na osobnú slobodu B. Š. upravené v čl. 17 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre rozhodnutím č. k. 3Tpo/41/2009
z 15.10. 2009 v rozpore s čl. 12 ods. 4/, článkom 13 ods. 4 a článkom 17 ods. 2, ods. 5/
Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 3Tpo/41/2009 z 15.10. 2009 sa zrušuje.
3. Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby vo veci konal a zakazuje sa pokračovať
v porušovaní základného práva na osobnú slobodu B. Š.
4. B. Š. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 11.000,- € (slovom
jedenásťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný B. Š. vyplatiť do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. B. Š. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 522,89,-€ (slovom
päťstodvadsaťdva eur a osemdesiatdeväť centov), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný
zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu."
Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s nedostatkami návrhu
na rozhodnutie (petitu) sťažnosti. Sťažovateľ v ňom namieta iba porušenie svojho
základného práva podľa čl. 17 ods. 1 ústavy, ale s dôvetkom, že napadnuté rozhodnutie
krajského súdu je „v rozpore s čl. 12 ods. 4/, článkom 13 ods. 4 a článkom 17 ods. 2, ods. 5/
ústavy“. Obdobne v inej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že uzneseniami obidvoch
konajúcich súdov bolo porušené jeho právo vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru, ale túto
námietku do petitu sťažnosti nezahrnul. Ústavný súd, v tomto prípade bez toho, aby vyzýval
sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti, vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti
ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto uznesenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.
Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009 boli porušené jeho základné práva
podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pričom zároveň namietal, že
napadnuté rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 4 a čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľ podal 11. septembra
2009 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú následne doplnil počas výsluchu
na okresnom súde 7. októbra 2009. Krajský prokurátor v Nitre podal 18. septembra 2009
návrh na predĺženie trvania väzby sťažovateľovi. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp
182/2009 zo 7. októbra 2009 rozhodol o obidvoch podaných návrhoch, a to tak, že žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, a zároveň na základe návrhu
prokurátora predĺžil sťažovateľovi lehotu trvania väzby do 17. apríla 2010. Svoje
rozhodnutie odôvodnil okresný súd aj touto argumentáciou: „Sudkyňa pre prípravné
konanie zistila, že návrh prokurátora na predĺženie trvania lehoty bol podaný v zákonnej
lehote podľa ustanovenia § 76 ods. 2 Trestného poriadku a je dôvodný. Z rozsiahleho
predloženého vyšetrovacieho spisu Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej
polície v Nitre ČVS: KRP-52/OVK-NR-2008 bolo zistené, že vyšetrovateľ vo veci koná bez
prieťahov a zadovažuje všetky potrebné dôkazy. Napriek tomu, dokazovanie v prípravnom
konaní doposiaľ nebolo ukončené. Od posledného rozhodnutia o predĺžení trvania lehoty
väzby vyšetrovateľ vykonával ďalšie úkony, ktorých vykonanie bolo odôvodnené výsluchmi
tých obvinených, ktorí boli neskôr zadržaní a aj neskôr vzatí do väzby. Prípravné konanie
nebolo možné ukončiť vzhľadom na rozsiahlosť a obtiažnosť celej trestnej veci. Z doposiaľ
vykonaných dôkazov mal súd preukázané, že trestné stíhanie vedené voči B. Š. je dôvodné.
Prepustením obvineného z väzby na slobodu hrozí zmarenie, alebo sťaženie účelu trestného
konania a preto súd vyhovel návrhu prokurátora a predĺžil trvanie väzby obvinenému
do 17.4.2010, kedy je predpoklad ukončenia prípravného konania v tejto veci.“
O sťažnosti podanej sťažovateľom proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd tak,
že ju svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009 ako nedôvodnú
zamietol, pričom argumentoval takto: „Súd I. st. aj keď stroho zdôvodnil existenciu
väzobných dôvodov správne rozhodol, ak mu predĺžil lehoty trvania väzby, pretože obvinený
B. Š. sám vlastným konaním sa pričinil tomu, že okrem útekovej väzby bol v jeho prípade
rozšírený dôvod väzby i o kolúznu, nakoľko vykonal pokus o ovplyvnenie výpovede iného
páchateľa. V prípade útekovej väzby nie je možné argumentovať iba dôvodnou obavou, že
obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ale
tento faktor je potrebné chápať v spojitosti s existenciou hrozby vysokého trestu, ktorý mu
podľa doterajšej právnej kvalifikácie jeho konania hrozí. Na podklade toho sa preto možno
domnievať, že ak by bol obvinený Š. prepustený na slobodu, bude konať tak, aby sa vyhol
trestnému stíhaniu a trestu a to napriek tomu, že deklaruje iné.“
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namieta nedostatok
súdneho preskúmania zákonnosti pozbavenia osobnej slobody z hľadiska požiadavky
kvality preskúmania, konkrétne sťažovateľ namieta nesplnenie požiadavky náležitého
odôvodnenia rozhodnutia, v dôsledku čoho považuje uznesenie krajského súdu
za rozhodnutie v rozpore s čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5
ods. 4 dohovoru.
Vzhľadom na skutočnosť, že čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 ústavy definujú
všeobecné kritériá ochrany základných práv a slobôd a neobsahujú úpravu ochrany
konkrétneho základného práva sťažovateľa, ako aj vzhľadom na znenie sťažnostného petitu
a v bode I ustálený predmet tohto konania, ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie
predovšetkým z hľadiska jeho súladu s čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 17 ods. 1 ústavy, ako
aj z hľadiska možného porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Požiadavky práva na preskúmanie zákonnosti väzby a rozhodnutie (vrátane
rozhodovania o jej ďalšom trvaní) o nej sú obsiahnuté aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru a sú
definované v stabilnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorou sa pri svojej
rozhodovacej činnosti konštantne riadi aj ústavný súd.
Ako už bolo uvedené, konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí spĺňať niektoré
fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jednou
z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby
pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úlohou ústavného súdu je kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
V uznesení sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009 krajský súd konštatoval
splnenie formálnych podmienok väzby a v tejto súvislosti uviedol, že prvostupňový súd
v konaní týkajúcom sa rozhodovania o predĺžení väzby postupoval v súlade s Trestným
poriadkom a dodržal pritom všetky zákonné lehoty vyplývajúce z ustanovení Trestného
poriadku. Stotožnil sa so závermi okresného súdu o dôvodnosti predĺženia lehoty väzby
sťažovateľa s poukázaním na dosiaľ vykonané dokazovanie, ako aj na nutnosť ďalšieho
dokazovania v dôsledku vznesenia obvinenia ďalším dvom obvineným pre účasť na konaní,
pre ktoré bolo vznesené obvinenie aj sťažovateľovi. Z hľadiska naplnenia materiálnych
podmienok väzby krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych
otázok relevantných na rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa) vychádzal
zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení
okresného súdu o pretrvávaní dôvodov útekovej väzby v súvislosti s hrozbou vysokého
trestu, ktorého závery krajský súd akceptoval. Rovnako tak krajský súd akceptoval dôvody
kolúznej väzby sťažovateľa, ktorú odôvodnil pokusom sťažovateľa o ovplyvnenie výpovede
iného páchateľa.
Ďalej z kontextu celého obsahu sťažnosti vyplýva, že zásadnou námietkou
sťažovateľa je tvrdenie, že krajský súd sa v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn.
3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009 nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa
nedodržania lehoty piatich pracovných dní na prípravu na verejné zasadnutie podľa § 292
ods. 4 Trestného poriadku. Táto lehota mu nemala byť zachovaná okresným súdom v rámci
predošlého rozhodovania o predĺžení väzby na verejnom zasadnutí konanom 16. decembra
2008, pričom táto skutočnosť podľa názoru sťažovateľa zakladá nezákonnosť jeho väzby
od 1. januára 2009.
Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn.
3 Tpo 41/2009 z 15. decembra 2009 ústavný súd konštatuje, že krajský súd v danom prípade
nemal zákonom danú právomoc zasahovať v rámci preskúmavania uznesenia okresného
súdu sp. zn. 1 Tp 182/2009 zo 7. októbra 2009 do právoplatného rozhodnutia okresného
súdu sp. zn. 1 Tp 198/2008 zo 16. decembra 2008 v znení uznesenia krajského súdu sp. zn.
3 Tpo 64/2008 z 23. decembra 2008. Ústavný súd teda v tomto prípade nezistil existenciu
nevyhnutnej príčinnej súvislosti medzi sťažnostnými námietkami sťažovateľa a zásahom
do jeho ústavou chránených práv podľa čl. 17 ods. 2 ods. 5 v spojení s čl. 17 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009.
Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu zistil, že krajský
súd odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavne akceptovateľnej miere, pričom sa zameral
na okolnosti majúce podstatný vplyv na rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa,
a to tak väzby kolúznej, ako aj väzby útekovej.
Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že účinky
uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné s obsahom
sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2010