Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 117/2010
PDF · 199.47 KB
No categories available
IV. ÚS 117/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť V. L., J., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 644/09
a jej prípisom zo 7. decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2010 doručená sťažnosť V. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) pri vybavovaní opakovaného podnetu v konaní
vedenom pod č. k. IV/1 Gn 644/09-10 a jej prípisom zo 7. decembra 2009.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že «Orgány polície a prokuratúry
sa riadne a bez zbytočných prieťahov nevysporiadali s mojím podaním, ktorým som oznámil
moje podozrenie z trestného činu môjho advokáta JUDr. K., ktorý ma zastupoval v konaní
č. 41 C 140/2007 na Okresnom súde Košice II a podľa môjho názoru v tomto súdnom spore
konal v rozpore s mojimi pokynmi a v rozpore s mojimi záujmami manipuloval so súdnym
spisom. ... Uvedené orgány týmto ignorovali uplatnenie mojich práv a nekonali tak
spôsobom, ktorý im predpisuje ÚSR a zákony podrobnejšie upravujúce ich činnosť (Zákon
o prokuratúre, Trestný zákon, Zákon o policajnom zbore). Riadne sa nezaoberali mojim
podnetom.
Uvedeným postupom sa akoby schválilo konanie môjho právneho zástupcu pred
súdom, ktoré bolo v rozpore s požiadavkou riadnej obhajoby mojich práv a teda v rozpore
aj s citovaným čl. 47 ods. 1 ÚSR.».
Sťažovateľ po stručnom opise priebehu konania odkázal na spisový materiál
pripojený k veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 360/09.
Od ústavného súdu žiada, aby „bolo začaté konanie, ktoré sa skončí rozhodnutím
o tom, že moje ďalej uvedené základné práva boli porušené a že vec je povinná vybaviť
Generálna prokuratúra SR v súlade s mojimi podaniami“.
II.
Zo spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 360/09 a z obsahu sťažnosti ústavný súd
zistil, že sťažovateľ podal v marci 2009 oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu
falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného
znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, prípadne iného trestného
činu, ktorého sa mal dopustiť jeho právny zástupca JUDr. P. K. predložením písomnosti
v jeho právnej veci vedenej Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 41 C 140/2007, ktorá
mala byť pozmenená v rozpore s pôvodným písomným návrhom, a tým v rozpore
s prejavom jeho vôle. Poverený príslušník Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice
Staré Mesto uznesením ČVS: OPP-1280/SM-KE-2009 zo 17. apríla 2009 oznámenie
sťažovateľa odmietol, pretože zistil, že predmetná písomnosť nie je verejnou listinou, a teda
uvedeným konaním nedošlo k spáchaniu označeného trestného činu ani žiadneho iného
trestného činu, a preto nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo iný postup v zmysle
Sťažovateľ podal proti uzneseniu sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra Košice I
(ďalej len „okresná prokuratúra“) zamietla uznesením č. k. 1 Pn 329/09-5 z 26. mája 2009,
v odôvodnení ktorého konštatovala, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne,
oznámeným konaním nebola naplnená skutková podstata žiadneho trestného činu podľa
Trestného zákona a sťažovateľom oznámené konanie vykazuje znaky občianskoprávneho
sporu. V závere uviedla, že sťažovateľ si môže svoj nárok na náhradu škody uplatniť
v občianskom súdnom konaní a tiež sa môže sťažovať na postup advokáta Slovenskej
advokátskej komore.
Sťažovateľ sa domáhal preskúmania postupu policajta a prokurátora podaním
podnetu podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o prokuratúre“). Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská
prokuratúra“) preskúmaním veci zistila, že jeho podnet nie je dôvodný, a preto ho odložila
prípisom č. k. 1 Kn 247/09-6 z 27. augusta 2009, v ktorom konštatovala, že rozhodnutia
orgánov činných v trestnom konaní sú správne, zákonné a dostatočne odôvodnené
a ani z obsahu podnetu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by boli dôvodom na prijatie
niektorého z prokurátorských opatrení.
Uznesením č. k. III. ÚS 360/09-6 z 25. novembra 2009 ústavný súd odmietol
sťažnosť sťažovateľa na postup okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod
sp. zn. 1 Pn 329/09 ako podanú oneskorene a sťažnosť sťažovateľa na postup krajskej
prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 247/09 ako neprípustnú, pretože sťažovateľ
nevyužil možnosť domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd využitím všetkých
prostriedkov, ktoré mu poskytuje zákon o prokuratúre.
V záujme uplatnenia ochrany svojich práv sa sťažovateľ domáhal preskúmania
vybavenia podnetu podaním opakovaného podnetu generálnej prokuratúre, ktorá
ho vybavila prípisom č. k. IV/1 Gn 644/09-10 zo 7. decembra 2009 tak, že ho
ako nedôvodný odložila. V tomto liste sa uvádza: «Preskúmaním kompletného na vec
sa vzťahujúceho spisového materiálu som porušenie zákona nezistila. Orgány činné
v trestnom konaní vykonali všetky dôkazy nevyhnutné na ich rozhodnutie tak, ako to
vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., pričom tieto plne odôvodňujú ich postup
a rozhodnutie. Tieto orgány veľmi podrobne a v súlade so stavom veci a zákona vyhodnotili
predmet Vášho trestného oznámenia v kontexte so zadováženými dôkazmi. Jednoznačne
nemožno hovoriť o naplnení niektorého zo znakov prečinu falšovania a pozmeňovania
verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa §
352 ods. 1 Tr. zák., resp. iného trestného činu. Predovšetkým prokurátorka okresnej
prokuratúry pri rozhodovaní o Vašej sťažnosti vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnila svoj
postup a rozhodovanie, ku ktorému sa v celom rozsahu pripájam. Je zrejmé, že práve
skutočnosť, že o Vašom trestnom oznámení rozhodli spôsobom, s ktorým sa nestotožňujete
je zdrojom Vašej nespokojnosti. Nemožno však považovať za dôvod zakladajúci pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti orgánov činných v trestnom konaní to, že konajú v súlade
s postupom a inštitútmi, ktoré im vyplývajú zo zákona.»
III.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach,
pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. Vzhľadom na pomenovanie
základného práva v sťažnosti mal sťažovateľ na mysli zrejme čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa
ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi
alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených
zákonom.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Vzhľadom na skutkový stav považuje ústavný súd za relevantné zaoberať sa len
namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože ostatné sťažovateľom označené články
ústavy zjavne nie sú v žiadnej príčinnej súvislosti so sťažovateľom napadnutým postupom
generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu.
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje,
že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.
Sťažovateľ tvrdí, že postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho
opakovaného podnetu došlo k porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že generálna prokuratúra nedostatočne preskúmala postup orgánov
činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením jeho trestného oznámenia a následne
vybavením opravných a iných právnych prostriedkov, ktorými sa snažil dosiahnuť zrušenie
rozhodnutia o odmietnutí podania a domáhal sa začatia trestného stíhania a prípadne
vyvodenia trestnej zodpovednosti proti ním označenej osobe.
Predmetom tohto konania ústavného súdu bolo preskúmanie spôsobu vybavenia
opakovaného podnetu sťažovateľa z toho hľadiska, či závery generálnej prokuratúry
pri skúmaní podmienok na prijatie niektorého z prokurátorských oprávnení v rozsahu
sťažovateľom vytýkaných nedostatkov rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní
nie sú prejavom zjavnej svojvôle pri uplatnení jej právomoci.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich
práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného
podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto
podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou
tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu
(podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).
Preskúmaním obsahu opakovaného podnetu sťažovateľa z 23. októbra 2009,
oznámenia generálnej prokuratúry o jeho vybavení zo 7. decembra 2009 a súvisiacich
oznámení a rozhodnutí (uvedených v časti II tohto uznesenia) ústavný súd dospel k záveru,
že generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľa riadne prešetrila, jej závery
vo vzťahu k námietkam sťažovateľa proti rozhodnutiam policajného orgánu, okresnej
prokuratúry ako aj postupu krajskej prokuratúry sú primeraným spôsobom odôvodnené, nie
sú arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej právo
na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného
oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS
198/03). Oznamovateľ ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá
ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité
konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie,
či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom
konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako
nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia
a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade dôjsť nemohlo.
Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol (IV. ÚS 55/09), že vymedzenie trestného
činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom
trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného
konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu
je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana
celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych
hmotných práv oznamovateľa trestného činu.
Povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na opakovaný podnet sťažovateľa
primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť generálna prokuratúra splnila tým,
že v prípise sp. zn. IV/1 Gn 644/09 zo 7. decembra 2009 zaujala stanovisko
k námietkam sťažovateľa. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade
s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať porušenie jeho základných práv.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že medzi postupom generálnej prokuratúry v konaní o opakovanom podnete
vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 644/09 a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala
možné porušenie tohto základného práva označeným prípisom, a preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. Zároveň ústavný súd konštatoval, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená
aj v časti namietaného porušenia čl. 47 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
V závere ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa rovnako ako vo veci vedenej
pod sp. zn. III. ÚS 360/09 nespĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a v § 50 zákona o ústavnom
súde. Vzhľadom na jej zjavnú neopodstatnenosť však ústavný súd nevyzýval sťažovateľa
na odstránenie týchto nedostatkov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2010