Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 416/09
PDF · 248.34 KB
No categories available
IV. ÚS 416/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti V. P., B., zastúpenej advokátom M. G., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 59/2003, za účasti Okresného súdu
Bratislava I, takto
rozhodol:
1. Základné právo V. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 59/2003 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby vo veci vedenej pod
sp. zn. 10 C 59/2003 konal bez zbytočných prieťahov.
3. V. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť V. P. trovy konania v sume
245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právneho
zástupcu M. G., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra
2009 doručená sťažnosť V. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 59/2003, ktorého predmetom
je rozhodovanie o návrhu na určenie otcovstva maloletej L. P., nar. ... (ďalej len
„maloletá“), a na určenie výživného pre maloletú.
Návrh na začatie konania bol podaný 3. apríla 2003, sťažovateľka je vedľajšou
účastníčkou v konaní. Sťažovateľka namietala, že k prieťahom v konaní došlo v dôsledku
postupu okresného súdu, ktorý nedokázal zabezpečiť účasť odporcu ani na jednom
pojednávaní, hoci pravidelne žiadal o jeho predvedenie orgány polície, a rovnako nedokázal
zabezpečiť účasť odporcu ani na úkone u znalkyne z odboru genetiky, odvetvia analýzy
DNA, ktorá bola poverená vypracovaním znaleckého posudku v tejto veci.
Sťažovateľka preto žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu
v označenom konaní bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby
prikázal okresnému súdu konať v jej veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka tiež
žiadala finančné zadosťučinenie 15 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí 10. decembra
2009 a uznesením č. k. IV. ÚS 416/09-16 ju prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd a právneho
zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Vzhľadom na súhlas obidvoch účastníkov ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné
očakávať ďalšie objasnenie veci.
Podpredseda okresného súdu sa vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn. Spr. 3036/09
z 25. januára 2010, prílohou ktorého bolo vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá
po podrobnom vyjadrení k priebehu konania v závere uviedla:
„Vo veci konám plynulo, poriadkové opatrenia sa v tomto prípade súdu javia
ako neúčelné, nakoľko odporca v konaní v súlade s ustanovením § 53 nebol po vyčerpaní
všetkých zákonných možností predvolaný, preto súd zvoli spoluprácu s OOPZSR.
Súd vo veci nariadil predbežné opatrenie na návrh kolízneho opatrovníka maloletej
navrhovateľky uznesením č. k. 10 C 59/2003-101 zo dňa 12. 7. 2007 právoplatným dňa
28. 8. 2007 i keď kolízny opatrovník svoje podanie napriek vyjadreniu na pojednávaní
konanom dňa 17. 1. 2007 ani dňa 26. 2. 2007 nedoplnil. Súd vychádzal zo zisteného
skutkového stavu.
V tejto súvislosti poukazujem i na tú skutočnosť, že som opakovane oznámila vedeniu
Okresného súdu Bratislava I v súlade s ust. § 30 ods. 4 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení noviel
vzhľadom na neprimeraný počet pridelených vecí rozvrhmi práce na kalendárne roky,
že v oddelení 10 C popri priemernom mesačnom nápade nových vec, nie je možné
vybavovanie pridelených vecí bez zbytočných, mnou nezavinených prieťahov v konaní.“
Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku z 22. februára 2010 zotrval na obsahu
sťažnosti a konkrétne poukázal na obdobia nečinnosti okresného súdu, keď okresný súd
odročil pojednávanie z 20. marca 2006 pre účely zistenia adries príbuzných odporcu, ktoré
sťažovateľka oznámila 31. marca 2006, a napriek tomu určil ďalší termín pojednávania až
na 27. november 2006, na ktorom po 3 rokoch a 7 mesiacoch od začatia konania prvýkrát
vypočul sťažovateľku. Poukázal tiež na prieťahy v súvislosti s nariadením znaleckého
dokazovania, s doručením spisu znalkyni a s reakciou na upozornenie znalkyne
o nespolupráci rodičov maloletej. Právny zástupca zdôraznil, že hoci okresný súd priebežne
nariaďoval pojednávania, nevykonal dostatočné opatrenia na zabezpečenie účasti odporcu
a rozhodnutie o veci bez zbytočných prieťahov, a preto jeho postupom došlo k porušeniu
označeného základného práva sťažovateľky.
II.
Z obsahu sťažnosti, vyjadrenia okresného súdu a zo spisu sp. zn. 10 C 59/2003
ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:
Návrh na určenie otcovstva maloletej a na určenie výživného pre maloletú bol
okresnému súdu doručený 3. apríla 2003. Prípismi zo 14. júla 2003 okresný súd zaslal návrh
na vyjadrenie odporcovi, požiadal Okresný súd Bratislava V o ustanovenie opatrovníka
maloletej a vyzval sťažovateľku, aby predložila rodný list maloletej. Prípismi
z 9. septembra 2003 a 24. novembra 2003 okresný súd urgoval ustanovenie opatrovníka,
na čo Okresný súd Bratislava V 18. decembra 2003 oznámil, že opatrovník bol ustanovený
uznesením z 26. septembra 2003 právoplatným 20. októbra 2003, ktoré okresný súd prevzal
už v októbri 2003. Okresný súd 12. decembra 2003 nariadil vo veci pojednávanie.
Odporca sa nedostavil na prvé pojednávanie 27. februára 2004, doručenie
predvolania mal vykázané uložením na pošte. Odporca sa nedostavil ani na ďalšie
pojednávanie 22. marca 2004, na ktorom sťažovateľka oznámila, že by sa mal zdržiavať
pracovne v zahraničí, okresný súd preto pojednávanie odročil s tým, že nový termín určí
po oznámení sťažovateľky o návrate odporcu. Prípisom zo 7. augusta 2004 okresný súd
vyzval sťažovateľku, aby oznámila túto informáciu pre účely určenia termínu pojednávania.
Sťažovateľka odpovedala listom doručeným 17. augusta 2004, v ktorom oznámila,
že odporca nie je v zahraničí, uviedla ňou predpokladané miesta jeho pobytu s tým, že ona
sa s ním nevie skontaktovať. Okresný súd 22. októbra 2004 určil ďalší termín pojednávania.
Na pojednávanie z 26. januára 2005 sa nedostavil odporca, okresný súd nemal
vykázané doručenie predvolania. Okresný súd určil ďalší termín pojednávania 22. marca
2005 s tým, že nariadil predvedenie odporcu z adresy bydliska prostredníctvom polície.
Na pojednávanie 1. júna 2005 odporca nebol predvedený. Okresný súd nariadil jeho
predvedenie na ďalšie pojednávanie z adresy prevádzky jeho zamestnávateľa, ktorú
oznámila sťažovateľka. Odporca nebol predvedený ani na pojednávanie 4. júla 2005 a nebol
ani oznámený dôvod nepredvedenia. Okresný súd uložil odporcovi poriadkovú pokutu
5000 Sk a pojednávanie odročil s tým, že predvolá svedkov, ktorých oznámi sťažovateľka
a kolízny opatrovník. Uznesením z 27. septembra 2005 okresný súd nariadil predvedenie
odporcu na pojednávanie z adresy trvalého bydliska. Na pojednávanie 24. októbra 2005
sa nedostavila sťažovateľka ani odporca, okresný súd pojednávanie odročil na neurčito
s tým, že vyčká na oznámenie, prečo odporca nebol predvedený. Okresný súd určil
8. decembra 2005 ďalší termín pojednávania.
Na pojednávanie 6. februára 2006 sa nedostavila sťažovateľka ani odporca, ktorému
podľa správy polície doručenej 2. februára 2006 bolo ich prostredníctvom doručené
predvolanie. Okresný súd uznesením z 13. februára 2006 nariadil predvedenie odporcu
na pojednávanie z adresy trvalého pobytu aj z adresy prevádzky zamestnávateľa.
Na pojednávanie 20. marca 2006 sa nedostavila sťažovateľka a odporca nebol predvedený.
Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito na účely zistenia mien a adries rodičov
odporcu, ktorí budú predvolaní ako svedkovia. Podľa úradného záznamu z 20. marca 2006
sa sťažovateľka dostavila na okresný súd a ospravedlnila sa z dôvodu meškania dopravy
s tým, že do 14 dní oznámi mená a adresy rodičov odporcu. Dňa 31. marca 2006 bolo
okresnému súdu doručené podanie, ktorým sťažovateľka uviedla jej známe požadované
údaje. Okresný súd určil 14. septembra 2006 ďalší termín pojednávania, na ktorý opäť
nariadil predvedenie odporcu prostredníctvom polície. Na pojednávaní 27. novembra 2006
okresný súd vypočul sťažovateľku. Odporca opäť nebol predvedený, nedostavili sa ani
svedkovia. Otec odporcu sa písomne ospravedlnil podaním doručeným 30. novembra 2006.
Uznesením z 12. decembra 2006 okresný súd nariadil predvedenie odporcu na ďalšie
pojednávanie a uložil mu poriadkovú pokutu 15 000 Sk.
Na pojednávanie 17. januára 2007 odporca nebol predvedený, nedostavili sa ani
svedkovia (otec a brat odporcu), ktorým okresný súd uložil poriadkové pokuty po 5 000 Sk.
Kolízny opatrovník navrhol vydať predbežné opatrenie, ktorým by okresný súd uložil
odporcovi platiť výživné na maloletú. Na ďalší termín pojednávania bol odporca predvolaný
z adresy bydliska aj zamestnávateľa (podľa správy polície z 23. januára 2007 bolo zistené
od otca odporcu, že v jeho prevádzke odporca nepracuje) a bolo nariadené aj jeho
predvedenie. Na pojednávaní 26. februára 2007, na ktoré odporca opäť nebol predvedený,
okresný súd vypočul otca a brata odporcu a nariadil znalecké dokazovanie skúškou DNA
pre účely zistenia otcovstva maloletej. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Uznesením
z 12. júla 2007 právoplatným 28. augusta 2007 okresný súd nariadil predbežné opatrenie,
ktorým uložil odporcovi platiť mesačne 2 000 Sk výživné na maloletú. Uznesenie
o nariadení znaleckého dokazovania okresný súd vypracoval 13. júla 2007 a právoplatnosť
nadobudlo 28. augusta 2007. Okresný súd uznesením z 26. júla 2007 zrušil uznesenie
o uložení poriadkovej pokuty bratovi odporcu. Uznesením z 20. novembra 2007 okresný
súd rozhodol o vyplatení preddavku znalkyni, o ktorý požiadala podaním doručeným
27. júla 2007.
Podaním doručeným 28. februára 2008 znalkyňa oznámila okresnému súdu,
že sťažovateľka ani odporca sa na jej predvolania nedostavujú na odber krvi, a preto
požiadala o ich predvedenie, súčasne vrátila súdny spis. Podaním doručeným 16. júna 2008
znalkyňa opäť žiadala o predvedenie účastníkov konania a sťažovateľky na odber
a požiadala o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku. Uznesením zo 17. júla 2008
okresný súd nariadil predvedenie účastníkov konania a sťažovateľky k znalkyni.
Od 10. septembra do 1. októbra 2008 boli doručené štyri správy polície o neúspešných
pokusoch o predvedenie odporcu.
Podaním z 12. februára 2009 okresný súd požiadal znalkyňu o určenie náhradných
termínov na účely predvedenia a uznesením z 3. marca 2009 nariadil predvedenie
účastníkov konania a sťažovateľky. Sťažovateľka sa spolu s maloletou dostavili na odber
25. marca 2009. Prípisom z 19. mája 2009 okresný súd vyzval otca odporcu, aby sa dostavil
k znalkyni z dôvodu odberu biologického materiálu. Znalkyňa listom doručeným
17. septembra 2009 oznámila okresnému súdu, že predvolala na odbery rodičov odporcu,
23. apríla 2009 sa dostavila matka odporcu, jeho otec na predvolania nereaguje, a preto
vzhľadom na riziko degradácie DNA pri dlhodobom uskladnení vzorky požiadala
o predvedenie odporcu alebo zabezpečenie účasti jeho otca na odbere. Okresný súd nariadil
uznesením z 1. októbra 2009 predvedenie odporcu, alternatívne jeho otca k znalkyni. Podľa
správy polície z 9. novembra 2009 sa jej nepodarilo zastihnúť a predviesť ani jedného
z nich. Podľa úradného záznamu okresného súdu zo 17. decembra 2009 bola znalkyňa
požiadaná o ukončenie znaleckého skúmania s tým, že vo veci bude určený termín
pojednávania.
Znalkyňa doručila 18. januára 2010 vyúčtovanie úkonov vykonaných v súvislosti
so znaleckým skúmaním, posudok však nevypracovala. Okresný súd nariadil
19. januára 2010 pojednávanie na 7. apríl 2010. Uznesením z 19. januára 2010 okresný súd
priznal znalkyni odmenu a náhradu hotových výdavkov. Uzneseniami z 19. januára 2010
okresný súd uložil odporcovi poriadkovú pokutu 205 € za to, že sa nedostavil k znalkyni
pre účely odberu, a nariadil jeho predvedenie na pojednávanie prostredníctvom polície
z adresy trvalého bydliska, prípadne z adresy zamestnávateľa.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného
upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné
kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľky.
Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, predmetom konania
vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na určenie otcovstva maloletej
a na určenie výživného pre maloletú. Predmetnú vec po právnej stránke nemožno označiť
za zložitú, z hľadiska skutkovej stránky ju ústavný súd považuje za zložitejšiu,
a to s prihliadnutím na potrebu vykonania znaleckého dokazovania (IV. ÚS 244/04,
IV. ÚS 41/07). Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že ide o vec týkajúcu sa osobného
statusu maloletej a ochrana záujmov maloletého dieťaťa si vyžaduje osobitnú rýchlosť
konania (napr. I. ÚS 54/02).
Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z prehľadu konania vyplýva, že sťažovateľka
si s odstupom piatich mesiacov (17. augusta 2004) splnila povinnosť oznámiť návrat
odporcu, ktorá jej bola uložená na pojednávaní 22. marca 2004, nedostavila sa na tri
pojednávania (24. októbra 2005, 6. februára 2006 a zmeškala aj pojednávanie
z 20. marca 2006) a v roku 2008 sa nedostavovala na predvolania k znalkyni. Po posúdení
správania sťažovateľky v kontexte doterajšieho priebehu konania však ústavný súd
nepovažuje zistené skutočnosti za rozhodujúce pre určenie zodpovednosti za predĺženie
preskúmavacieho konania. Ústavný súd ich však zohľadnil pri rozhodovaní o finančnom
zadosťučinení.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup
samotného okresného súdu.
Konanie okresného súdu trvá dosiaľ takmer 7 rokov, čo je zjavne neprimeraná doba
povahe prerokúvanej veci. Ústavný súd zistil, že konanie je poznačené kratšími obdobiami
nečinnosti, a to od 31. marca 2006 do 14. septembra 2006 a od 26. februára 2007
do 12. júla 2007. Doterajší postup okresného súdu je však výrazne poznačený vykonávaním
neefektívnych úkonov a nesústredenou činnosťou. Výsledkom tohto postupu je aktuálny
stav konania, keď sa okresnému súdu nepodarilo ani raz zabezpečiť účasť odporcu
na pojednávaní (napriek opakovanému nariadeniu predvedenia a ukladaniu poriadkových
pokút, ani raz však objektívnym spôsobom, napr. dožiadaním Sociálnej poisťovne
nezisťoval, či a kde skutočne odporca pracuje) a žiadny výsledok neprinieslo ani nariadenie
znaleckého dokazovania. V zásade možno konštatovať, že o nesústredenom postupe svedčí
vypočutie sťažovateľky po viac ako 3 a pol roku od začatia konania a nariadenie znaleckého
dokazovania (ktoré je v tomto type konania štandardným spôsobom dokazovania) po takmer
štyri a pol roku od začatia konania (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. augusta 2007).
Ani v priebehu znaleckého skúmania okresný súd aktívne nespolupracoval so znalkyňou,
napriek tomu, že z dovtedy uskutočneného konania mal vedomosť o postoji odporcu,
neurgoval znalkyňu (ktorej určil na vypracovanie posudku lehotu 40 dní), aby sa snažila
zabezpečiť porovnávací materiál aj od príbuzných odporcu a v konečnom dôsledku
toleroval aj nerešpektovanie výzvy na ustanovenie sa k znalkyni zo strany otca odporcu.
V súčasnosti je vo veci určený termín pojednávania.
Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu nemohol zohľadniť námietku
zákonnej sudkyne o vysokom počte vecí pridelených v súdnom oddelení, pretože túto
okolnosť nemôže akceptovať pri rozhodovaní, či zodpovedný všeobecný súd postupoval
pri výkone svojej právomoci tak, aby nezmaril právo účastníka konania na prerokovanie
jeho veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 133/03 a tam uvedená judikatúra).
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 59/2003, v ktorom bol
okresný súd vzhľadom na jeho predmet povinný postupovať s osobitnou starostlivosťou,
došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej
pod sp. zn. 10 C 59/2003 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľky.
Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
15 000 €.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku
súdneho konania, konštatované zbytočné prieťahy, význam veci pre sťažovateľku,
jej správanie v priebehu konania, ako aj skutočnosť, že okresný súd poskytol čiastočne
ochranu jej záujmom, keď nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil odporcovi platiť
výživné na maloletú, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie
finančného zadosťučinenia sťažovateľke v sume 4 000 € primerané konkrétnym
okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym
zastupovaním advokátom M. G., B.. Ústavný súd ich priznal v súlade s vyčíslením v petite
sťažnosti, t. j. za dva úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, v sume 245,70
€; za každý úkon právnej služby po 115,90 € (3 491,60 Sk) a 2-krát po 6,95 € (209,40 Sk)
režijný paušál.
Náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť podľa bodu 4
výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2009